Je hra v živote detí dôležitá? Skutočne pripravuje dieťa na dospelosť? Prostredníctvom hry získava dieťa vedomosti o svete, „objavuje“ svoje vlastné telo, zoznamuje sa s novými vecami, cvičí svoje myšlienky, fantáziu, pohyblivosť. Hra rozširuje celé detské poznanie. V nej si dieťa opakuje a prežíva to príjemné i nepríjemné, čo zažilo počas dní. Využíva postoje, výrazy, pohyby, ktoré odpozoruje od dospelých a postupným precvičovaním a opakovaním sa v nich utvrdzuje. Pre dieťa je hra prácou a má významnú hodnotu v živote dieťaťa. Fridrich W. Fröbel považoval hru za „najvyšší stupeň detského vývoja, ľudského vývoja tohto obdobia, pretože je to voľné vyjadrovanie vnútra z nutnosti a potreby seba samého“. Podľa neho je „hra najčistejším, najduševnejším výtvorom človeka na tomto stupni a je súčasne predobrazom a podobou celého ľudského života, vnútorného, tajomného, v človeku a vo všetkých veciach“ (Samuel Ormis in Viera Žbirková a kol., 1999, strana 31).
Dieťa prostredníctvom hry spraví zo seba predmet svojho záujmu. Uzná sa za človeka tým, že si samo sebe pripíše význam. Podľa Meada, dieťa práve v symbolickej hre imituje činnosti dejúce sa okolo neho a teda i tie, ktoré sa vzťahujú k nemu. V hre zverí úlohu seba napríklad bábike a samo preberá roly dospelých imitujúc ich správanie voči sebe.
Takto očami druhých vidí samé seba (25, s. 72), začína si uvedomovať význam, ktorý má pre iných. Pre Piageta je detská symbolická hra spôsobom riešenia konfliktov medzi detským a dospelým významom. Tento konflikt vyplýva z detskej bezmocnosti voči dospelému svetu. Piaget hovorí: „Dieťa je neustále nútené prispôsobovať sa jednak sociálnemu svetu starších osôb, záujmy a pravidlá ktorých mu zostávajú cudzie, jednak fyzikálnemu svetu, ktorý ešte dobre nechápe. Nie je schopné uspokojovať svoje citové a intelektuálne potreby, keď sa vyrovnáva s týmto prostredím. S prostredím, ktorému sa dospelý človek celkom dobre prispôsobuje.
Čím je dieťa mladšie, tým je jeho adaptácia menej dokonalá. Je preto pre jeho citovú a intelektuálnu rovnováhu nevyhnutné, aby mohlo vykonávať činnosti, ktoré by neboli motivované adaptáciou ku skutočnosti, ale naopak, asimiláciou skutočnosti k sebe samému, bez nátlakov a sankcií. Taká je hra, ktorá mení skutočnosť tým, že ju viac – menej celkom asimiluje potrebám „ja“ (76, s. 50). To znamená, že sociálne vzťahy v hre nielen imituje, ako to hovorí Mead, ale aj modifikuje podľa svojich významov. (in Š. Kövérová, 1995, strana 65).
Hra má v živote človeka svoju „dôležitosť“ a detské hranie by sme nemali podceňovať. Dieťa sa prostredníctvom nej pripravuje na dospelosť a dospelému zabezpečuje zábavu, celkové uvoľnenie a odreagovanie sa. 7.