OBSAH

Úvod ….…………………………………………………………...…..1

1. História Lozorna ………………………………….………….……2

2. Ranná história Lozorna …………………………………….…….2

3. Sociálny svet detí …………………………………………….….…3

4. Podoby detstva …………………………………………….….…4

5. Detský svet a jeho tvorcovia …………………………….….…5

6. Detská hra …………………………………………………….….…6

7. Dospievanie ……………………………………………….….7

8. Práca s deťmi a mládežou (1920 – 1995) ………………………..…8

9. Hypotézy …………………………………………………………11

Záver …………………………………………………………………12

Zoznam použitej literatúry ………………………………………....13

ÚVOD

Medzi prvým vdychom a posledným výdychom je jeden úžasný život. Začína sa narodením a končí smrťou človeka. Mohli by sme ho prirovnať ku kruhu. Človek sa narodí, aby mohol zomrieť. Alebo ako sa vyjadril V. Vančura: Život je ohraničený smrťou ako deň dvadsiatou štvrtou hodinou…
Cieľom našej semestrálnej práce je zamerať sa na sociálny svet detí na vidieku. Pre našu štúdiu sme si vybrali obec Lozorno.

1. HISTÓRIA LOZORNA

Lozorno leží v blízkosti západných svahov Malých Karpát v južnej časti Záhorskej nížiny. Svojou polohou zaujíma významné postavenie. Jeho nadmorská výška je 187 m nad morom a žije v ňom okolo 2 500 obyvateľov.
Prvá Obecná kronika zaznamenáva roky od 1920 do 1977, ďalej pokračuje rokom 1986 a končí rokom 1993. Druhá Obecná kronika zaznamenáva históriu Lozorna ako farnosti a jednotlivé aktivity uskutočňované príchodom nového kňaza do farnosti. Týmto rokom aj končí. (Príloha A1, A2)
Na základe tejto skutočnosti nám bola k nahliadnutiu poskytnutá farská kronika. Obsahuje informácie o farnosti, príchod nového kňaza a detské aktivity. (Príloha A3)

2. RANNÁ HISTÓRIA LOZORNA

Podľa Obecnej kroniky do 10. až 11. storočia väčšiu časť územia pokrývali husté lesy, močiare a vodné plochy. Územie Záhoria v 10. až 12. storočí po Kristovi neležalo ešte v pohraničí Uhorského štátu, ale v centre rozpadajúceho sa zvyšku Veľkej Moravy. Až v druhej polovici 13. storočia sa Záhorie stalo predmetom dlhých nekonečných sporov. V roku 1241 Tatári spustošili okolité dediny, majetky a zničili veľa ľudských životov. Vplyvom tohto vyľudnenia sa začalo s novým osídlením (kolonizáciou). Šíriteľom kolonizácie bola šľachta, čím chceli dosiahnuť väčšiu rentu, aj v dosiaľ zalesnených oblastiach. V tom čase bolo takouto oblasťou aj Lozorno.

Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, vinohradníctvo a chov ťažných zvierat. Obec sa spomína už v r. 1438, ale je pravdepodobne staršia. Prvá písomná zmienka je z roku 1589. Patrila panstvu Borinka – Stupava s hradom Pajštún. Je pravdepodobné, že prvé osídľovanie Lozorna nastalo okolo roku 1280, keď sa začal opravovať Pajštúnsky hrad, zničený vojnami. Názov obce bol v r. 1438 Ezelarn, v r. 1589 Zorno a v r. 1773 už dnešný názov Lozorno. Podľa Rudolfa Krajčoviča je tento pôvodný názov Lozorna zdôvodnený nasledovne: „Názvy osád dávalo vždy okolité obyvateľstvo, podľa vtedy charakteristických znakov. Okolité obyvateľstvo, ako už bolo spomenuté tvorili od 13. storočia väčšinou nemeckí kolonisti a preto osade dali nemecké meno. Osol je po nemecky Esel.“

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, zeleninárstvom a tkáčstvom ale aj vínom. Víno z Lozorna sa dodávalo aj do Skalice na bankety Márie Terézie.
Odev muža bol jednoduchý, ale účinný. Zhotovovali si ho doma z vyrobeného konopného alebo ľanového plátna. Konopné nohavice boli široké, rovné, podobne aj konopná košeľa sa nosila na nohaviciach. Pri práci sa používala zástera modrej farby. Od jari do neskorej jesene muži chodili bosí. Zo 7. stor. pochádza aj najstaršia pečať obce, zobrazujúca sv. Katarínu s nástrojmi svojho martýrstva – s ozubeným kolesom a mečom s palmovou ratolesťou (symbolom mučeníkov, ale tiež aj symbolom viťazstva nad svetom).
Ako uvádza historický prameň, kostol, zasvätený ku cti sv. Kataríny z Alexandrie, bol postavený v r. 1629 a konsekrovaný, t. j. vysvätený 24. novembra 1630.
Okolo r. 1860 sa vyskytla v našej farnosti cholera. Zomretých na túto chorobu či mor pochovávali na samostatnom cintoríne vzdialenom 450 m západne od osady na tzv. „Kolerskom cintoríne“, bolo tam minimálne 20 náhrobných kameňov. V súčastnosti je spomínaný cintorín zastavaný rodinnými domami.
Po II. svetovej vojne bol rozšírený i týfus. V r. 1945 – 1946 zomrelo najmenej 13 ľudí na túto chorobu.
Lozorňanom sa hovorí „Sysľári“, pretože náš chotár bol piesčitý a na týchto pôdach sa udomácnili sysle (po I. svetovej vojne boli záchranou a základom obživy pre obyvateľstvo).
Obyvatelia obce – Lozorňania (Lozorňan, Lozornianka) nosili lábský variant západoslovenského typu ľudového odevu. (Príloha F1, F3)

3. SOCIÁLNY SVET DETÍ

Svet detí, je okrem individuálneho a predmetového sveta, i svetom sociálnym. Dieťa už od najútlejšieho veku komunikuje so svojim prostredím, v ktorom vyrastá. V. Diešková upozorňuje na rozdiely v snahe dospelých porozumieť dieťaťu.

Kým sa dieťa nenaučí hovoriť, dospelé okolie vynakladá oveľa väčšie úsilie, aby mu porozumelo, ako v neskoršom veku. (V. Diešková in Š. Kövérová, 1995). Jedna z príčin tejto skutočnosti môže byť obava dospelých, že prejavy dieťaťa v útlom veku signalizujú životne dôležitejšie skutočnosti. Rodičov skôr upúta plač dieťaťa v kojeneckom veku, ako slová dieťaťa, navštevujúce školu. „Slová školáka – „nechcem ísť spať“, v nás nevyvolávajú snahu hľadať a odstraňovať príčiny, veď prípadné vážne (podľa nás dospelých vážne) ohrozenie signalizujú inak. Väčšinou nás ani nezaujímajú slová nasledujúce po spojke „pretože“ a tak nie jedno dieťa na ne časom rezignuje“ (Š. Köverová, 1995, strana 67). Každé dieťa má isté potreby, hodnoty, záujmy a právo si ich presadzovať, realizovať a uspokojovať. Ale žije vo svete dospelých ľudí, ktorí majú tendenciu obmedzovať, spochybňovať a často odoberať ich detské túžby. Sociálna pozícia dieťaťa nie je rovnocenná vo vzťahu k dospelým. „Jeho subkultúra nie je pokladaná za normu, ku ktorej má smerovať, ale za niečo dočasné, efemérne“ (Š. Kövérová, 1995, strana 68 – 69).
Š. Kövérová nás upozorňuje na tri paradoxy sociálneho sveta detí. Tou prvou je právna nezodpovednosť detí za svoje konanie – na druhej strane ich právna nesvojprávnosť a bezmocnosť. Dieťa väčšinou nevie o svojich právach, čo môže a čo nie. Je pod nadvládou dospelých a ako keby oni rozhodovali o tom, čo má dieťa vedieť a čo nie. Ak by aj dieťa zákony poznalo, ich porušovanie môže riešiť súdnou cestou, len prostredníctvom dospelých. Na jednej strane je dieťa oslobodené od právnej zodpovednosti (nezodpovedá za svoje činy), na druhej strane je právne bezmocné. Nemá právo vlastniť majetok, rozísť sa svojimi rodičmi, podať žalobu apod.
Druhým paradoxom sociálneho sveta detí je existenčná bezstarostnosť a existenčná závislosť. Podobne je to aj v ekonomickej oblasti. Povinná spoločenská dochádzka a zákaz detskej práce, nedovoľujú deťom ekonomické osamostatnenie sa. Sú nútené byť v ekonomickej závislosti bez ohľadu na to, či im to vyhovuje alebo nie. Tretím paradoxom je postoj dospelých voči deťom, ktorý je kombináciou lásky a nadradenosti. Hoci dospelí svoje deti milujú, nepriznávajú im rovnocenné právo. Myslia si, že oni na rozdiel od detí vedia, čo je pre ne dobré a čo zlé. Myslia si, že tento ich dobrý úmysel im dáva morálne právo vnucovať deťom svoju vôľu a správať sa nadradene. (Detstvo v generačnej štruktúre spoločnosti, 1996).
Deti žijú pod nadvládou dospelých. Ich detský sociálny svet je v prvom rade svetom dospelých. 4.

PODOBY DETSTVA

V minulom režime existovali dve podoby detstva: oficiálna a neformálna. Oficiálna bola vytváraná školou, záujmovými krúžkami zo strany štátu. Bola viac organizovanejšia a stereotypnejšia. Viedla k istej nesamostatnosti, najmä čo sa týka štátnej pomoci, na ktorú sa ľudia spoliehali a vytvorila akési oddelenie, či izoláciu detí od dospelých. Takmer všetky spoločenské podujatia boli sprevádzané detským programom, o ktorý sa väčšinou starala škola, či iné mládežnícke organizácie.

Neformálnu podobu predstavovala skôr rodina a priatelia. Rodina poskytovala určité zázemie, istotu a bezpečie, na druhej strane chránila dieťa pred štátom a jeho ideológiou. Podľa názoru Viery Uhrovej vznikala známa dvojkoľajnosť vo výchove detí: v škole bolo dieťa vychovávané v rámci ateizmu, doma v rámci katolíckej viery.
Rodičia neumožňovali deťom vstup do ich problémov, nerozprávali sa s nimi o skutočnom svete, v ktorom žijú dospelí. So zlom sa deti mohli stretnúť len v rozprávkach, ktoré i tak napokon porazilo dobro.
Dnes sú deti priamo včlenené do sveta dospelých, ktorý sa stáva súčasťou ich detského sveta. Poznajú problémy rodičov, vedia, že zlo neexistuje len v rozprávkach, ale je súčasťou sveta a vôbec nad ním nemusí zvíťaziť dobro. Deti sa už nehrajú s bábikami tým, že sa o ne starajú, prebaľujú a kŕmia. Možno sa im to zdá detinské. Ale to by znamenalo, že je v nich kus dospelosti. Do popredia sa dostali zbrane, počítačové hry, svet nezničiteľných hrdinov či „supermanov“ a atraktívne bábiky, ktoré žijú so svojim Kenom v krásnom, vysnívanom Barbie dome, pri ktorom parkuje Kenove auto. Barbie nie je obyčajná bábika. Je pekná, má ideálne miery, husté dlhé vlasy, môžeme ju česať, maľovať, prezliekať. Je stále mladá, nepriberá a stala sa akýmsi „sex symbolom“ dnešných ľudí. Snáď každé dievča túži takýto vysnený ideál dosiahnuť. Mať postavu atraktívnej manekýnky, veľký dom, auto a svojho Kena, ktorý bude pekný, dobrý, finančne zabezpečený apod. A chlapci? Nechcú sa tak trošku podobať tým nezničiteľným, drsným hrdinom, ktorých nemôže nič prekvapiť? Nepreniesli sme my dospelí naše neuspokojené potreby a sny do hračiek našich detí? Neodsunuli sme tú „nevinnú, bezstarostnú detskosť“ práve my dospelí?

5. DETSKÝ SVET A JEHO TVORCOVIA

Čo znamená pojem detský svet? Alebo čo všetko patrí do tohto sveta? V prvom rade je to predovšetkým svet detí a všetko to, čo ich obklopuje. Patrí sem svet hračiek, svet rozprávok, svet detských filmov apod.

Kto tvorí tento veľký svet? Do akej miery sa deti spolupodieľajú na jeho tvorbe? Majú vôbec právo spolurozhodovať o veciach dospelých, i čo sa týka detských vecí? Svoje skúsenosti berú ako celoživotnú múdrosť a tá ich ako keby oprávňovala konať týmto spôsobom. Svoje nesplnené túžby, priania a životné štýly premietajú do „produktov“ detského sveta a dieťa pasívne prijíma to, čo mu svet dospelých ponúka. Vie si dieťa vybrať pre seba práve to, čo je preň dôležité? Dieťa skôr siahne po veciach, ktoré má väčšina jeho rovesníkov (bez ohľadu na vek), alebo po veci, ktorá je vzhľadovo príťažlivejšia. Je chybou dieťaťa „zapadnúť“ do kolektívu a vybrať pre seba tú „krajšiu“ hračku, rozprávku,…? Svet je presýtený tovarom pre deti.
Mali by sme zodpovednejšie pristupovať k deťom a k ich potrebám. Pýtať sa ich ako by si to oni predstavovali, načúvať im, provokovať ich k tvorivým činom a naopak neubíjať ich aktivitu a spieť k spoločnej múdrosti.
Detský svet tvoria dospelí. To znamená, že aj v nich je kúsok dieťaťa.

6. DETSKÁ HRA

Hra je všeobecne v prácach teoretikov a praktikov chápaná ako jedna zo základných foriem ľudskej aktivity, ktorá sa s človekom spája od útleho detstva a pretrváva v jeho záujmových aktivitách počas celého ľudského života. (Viera Žbirová a kol., 1999, strana 8). Pre človeka je veľmi dôležitá, pretože jedincovi poskytuje celkové uvoľnenie a pobavenie, čo je aj jej hlavným cieľom. Pre dieťa je najtypickejšou formou činnosti, v ktorej dáva výraz svojim citom, predstavám, myšlienkam a svojmu chceniu. Ako hovorí Lesgaft : „Hra je cvičenie, ktorým sa dieťa pripravuje na život.“
V čom spočíva detská hra? Alebo aký rozdiel je medzi hrou a prácou? Tieto dva pojmy majú veľa spoločného. Niekedy ani nepostrehneme ako sa nám hra zmení v prácu a práca v hru. Pre detskú hru je typické jej hlboké a vážne zaujatie. Pri tejto činnosti dieťa často zabudne na okolitý svet, ktorý ho obklopuje. Pre dieťa je toto zaujatie príjemnou činnosťou. Hra sa zmení na prácu, ktorá sa musí dokončiť. Preto by dieťa z tejto činnosti nemalo byť nešetrne vyrušené, alebo nemalo by byť prerušené to, čo v detskej fantázii malo pokračovať. Podľa Z. Matějčeka: Je to zrážka dvoch svetov, dvoch pojmov „vážnej“ činnosti. Z hľadiska dospelého sa dieťa len „hraje“, z hľadiska dieťaťa „pracuje“, čiže tvorí vážnu činnosť. (Zdeněk Matějček, 1986). Alebo ako sa vyjadril Samuel Ormis: „Hra je pre deti ich práca a pracovať má každý“. (Samuel Ormis in Viera Žbirková a kol., 1999, strana 31). Preto je potrebné dať dieťaťu čas na vnútornú prípravu, na pokojný prechod z jednej činnosti do druhej. Upozorniť dieťa, že o chvíľu bude nutné robiť niečo iného.

Je hra v živote detí dôležitá? Skutočne pripravuje dieťa na dospelosť? Prostredníctvom hry získava dieťa vedomosti o svete, „objavuje“ svoje vlastné telo, zoznamuje sa s novými vecami, cvičí svoje myšlienky, fantáziu, pohyblivosť. Hra rozširuje celé detské poznanie. V nej si dieťa opakuje a prežíva to príjemné i nepríjemné, čo zažilo počas dní. Využíva postoje, výrazy, pohyby, ktoré odpozoruje od dospelých a postupným precvičovaním a opakovaním sa v nich utvrdzuje. Pre dieťa je hra prácou a má významnú hodnotu v živote dieťaťa. Fridrich W. Fröbel považoval hru za „najvyšší stupeň detského vývoja, ľudského vývoja tohto obdobia, pretože je to voľné vyjadrovanie vnútra z nutnosti a potreby seba samého“. Podľa neho je „hra najčistejším, najduševnejším výtvorom človeka na tomto stupni a je súčasne predobrazom a podobou celého ľudského života, vnútorného, tajomného, v človeku a vo všetkých veciach“ (Samuel Ormis in Viera Žbirková a kol., 1999, strana 31).
Dieťa prostredníctvom hry spraví zo seba predmet svojho záujmu. Uzná sa za človeka tým, že si samo sebe pripíše význam. Podľa Meada, dieťa práve v symbolickej hre imituje činnosti dejúce sa okolo neho a teda i tie, ktoré sa vzťahujú k nemu. V hre zverí úlohu seba napríklad bábike a samo preberá roly dospelých imitujúc ich správanie voči sebe.
Takto očami druhých vidí samé seba (25, s. 72), začína si uvedomovať význam, ktorý má pre iných. Pre Piageta je detská symbolická hra spôsobom riešenia konfliktov medzi detským a dospelým významom. Tento konflikt vyplýva z detskej bezmocnosti voči dospelému svetu. Piaget hovorí: „Dieťa je neustále nútené prispôsobovať sa jednak sociálnemu svetu starších osôb, záujmy a pravidlá ktorých mu zostávajú cudzie, jednak fyzikálnemu svetu, ktorý ešte dobre nechápe. Nie je schopné uspokojovať svoje citové a intelektuálne potreby, keď sa vyrovnáva s týmto prostredím. S prostredím, ktorému sa dospelý človek celkom dobre prispôsobuje.
Čím je dieťa mladšie, tým je jeho adaptácia menej dokonalá. Je preto pre jeho citovú a intelektuálnu rovnováhu nevyhnutné, aby mohlo vykonávať činnosti, ktoré by neboli motivované adaptáciou ku skutočnosti, ale naopak, asimiláciou skutočnosti k sebe samému, bez nátlakov a sankcií. Taká je hra, ktorá mení skutočnosť tým, že ju viac – menej celkom asimiluje potrebám „ja“ (76, s. 50). To znamená, že sociálne vzťahy v hre nielen imituje, ako to hovorí Mead, ale aj modifikuje podľa svojich významov. (in Š. Kövérová, 1995, strana 65).
Hra má v živote človeka svoju „dôležitosť“ a detské hranie by sme nemali podceňovať. Dieťa sa prostredníctvom nej pripravuje na dospelosť a dospelému zabezpečuje zábavu, celkové uvoľnenie a odreagovanie sa. 7.

DOSPIEVANIE

Detstvo nie je okrajovou časťou dospelosti, predelené akousi čiarou. Je to proces neustáleho poznávania, objavovania skrytých možností, kladenia nových otázok, celkového dozrievania osobnosti a ustavičného začleňovania sa do istých sociálnych skupín. Dieťa prichádza do neznámeho sveta a potrebuje sprievodcu. Tým prvým sprievodcom cestou života sú jeho rodičia, ktorí udávajú dieťaťu ten základný smer. Mohli by sme ich prirovnať k dopravným značkám, ktoré nás o niečom informujú, na niečo upozorňujú a niečo nám zakazujú, aby sa predišlo určitým nehodám. Ale bolo by to príliš studené a jednostranné. V takomto prirovnaní chýba cit, ktorý je pre dieťa veľmi dôležitý.
Čo je zmyslom detstva, alebo ako zabezpečiť dieťaťu radostné a kultivované dospievanie, plné úcty k ľuďom, sebe samému, veciam a plné dychtivosti po poznaní? Podľa Ivana Štúra tým najvyšším zmyslom detstva je naučiť sa milovať život. Myslím si, že od tejto hodnoty sa odvíja všetko. Keď človek miluje život, dokáže sa taktne správať. Radosť, ktorá je v ňom zakorenená ho vyzýva k tomu aby sa nevzdával v situáciách, ktoré ho zrážajú na zem. Ako naučiť deti milovať život? Ich prvou školou života sú ich vlastní rodičia. Dieťa sa stáva pre nich šancou, aby sa do života znovu zamilovali. Oni musia dať dieťaťu pocítiť tú radosť, schopnosť tešiť sa. Tešiť sa zo seba, z dieťaťa, z okruhu blízkych, z prírody, z umenia,… Dieťa potrebuje pocit istoty a dôvery, potrebuje žiť v zmysluplnej a usporiadanej rodine. Pozitívny životný program treba vytvoriť už v útlom detstve. Efektívne je nadviazať s deťmi spoluprácu, upevniť srdečné vzťahy podporujúce samostatnosť a sebadôveru. Rodičia a rodina svojimi podmienkami kladú prvé základy detskej osobnosti.
Detstvo a dospelosť. Neoddelené čiarou a predsa jedno s druhým súvisí. Citový vzťah k maličkostiam, ideály a hodnoty, túžba po poznaní a láska k životu to sú zisky z detstva, ktoré si treba chrániť a preniesť do dospelosti. 8. PRÁCA S DEŤMI A MLÁDEŽOU (1920 – 1995)

Šport a telovýchovné aktivity

V roku 1920 – 1922 zamestnanci vtedajšej „Drevárskej spoločnosti“ založili prvú telovýchovnú organizáciu SOKOL, ktorá združovala mladých chlapcov. Chlapci hrali za „Lozorňanskú jedenástku“. V tomto období vznikol aj prvý športový klub. V roku 1950 bolo vybudované kúpalisko Kamenný mlyn a v roku 1954 započala myšlienka vybudovať kultúrny dom priamo na štadióne, v ktorom by boli umiestnené miestnosti pre Telovýchovu, spolu s miestnosťami pre divadlo. Výstavba kultúrneho domu sa ukončila v roku 1957.

(Príloha B1, B2)
V roku 1955 sa zriadilo v areály školy detské ihrisko s hojdačkami, detským kolotočom a inými zábavnými zariadeniami pre malé deti. (Príloha G1)

Významné miesto v živote spoluobčanov získala telovýchovná jednota až v roku 1972. V tomto roku založila futbalový a turistický oddiel žiakov a dorastencov. O dva roky neskôr sa futbalový klub stal v obci športom číslo jedna, hoci s disciplínou to bolo horšie. Škola

V roku 1929 sa zavrela cirkevná škola, následkom čoho sa vyučovanie presunulo do prírody. Od 1. decembra deti chodili iba po výletoch. V roku 1930 sa začalo vyučovať v kaštieli. Obec tam prenajala štyri miestnosti, ktoré upravili na učebne. 2. mája 1930 sa začala výstavba 5 triednej obecnej ľudovej školy. Už 28. októbra 1931 bola slávnostne otvorená. V tomto dni bola v kaštieli zriadená aj štátna meštianska škola v uvoľnených učebniach. Po roku 1948 bola utvorená „Osemročná stredná škola“. Popri škole bol zriadený „mičurínsky“ (záhradnícky) a technický krúžok. V tomto období je založená aj „prvá pionierska organizácia“. V roku 1966 sa krúžky rozrástli o fyzikálny, telovýchovný a foto – krúžok. Od roku 1967 vyučovanie detí prebieha v troch budovách. V meštianskej škole to boli 4 učebne, v bývalej národnej škole – 5 učební a v bývalej cirkevnej škole – 2 učebne. Prebieha „striedavé vyučovanie“, ktoré začína 7:30 hod. a končí o 18:15 hod. Od septembra 1968 sa začalo vyučovať v novej budove ZŠ, ktorá mala 14 tried, telocvičňu, školskú družinu a školskú jedáleň. (Príloha C2)
V roku 1970 bola zriadená 1 trieda osobitnej školy s počtom 14 detí, ktoré vyučovala jedna učiteľka. (Príloha C1)
Na verejnom živote detí sa škola v tomto období zúčastňuje asi najviac. Takmer ku každej verejnej oslave pripravuje škola s deťmi kultúrny program, poskytuje brigády na JRD, najmä v zberových prácach a zalesňovaní, organizuje zber papiera, starých handier a železa. Každoročne škola uzatvára zmluvu s JRD, v ktorej sa zaväzuje plniť určité úlohy. Na základe tohto sú žiaci vychovávaní k práci na poli. Na druhej strane družstvo každoročne poorie škole jej záhradku a poskytne umelé hnojivo. Školský rok 1972 prebiehal v znamení zvýšeného úsilia pedagogických pracovníkov pri výchove žiakov. Rozvinula sa súťažná akcia „V krajine kde zajtra znamená už včera“. Do tejto akcie boli zapojení žiaci od 1. do 9. ročníka a učitelia. „Cieľom tejto akcie bolo zoznámiť sa s významom priateľstva našej vlasti s veľkým ZSSR.“ Tento rok sa niesol v znamení rôznych akcií, divadelných hier, speváckych a loptových súťaží.

Združenie rodičov a priateľov školy – ZRPŠ pomocou vedenia poriada každoročne „detský majáles“, ako radostné ukončenie školského roku s pripraveným programom triednymi učiteľmi. Taktiež každoročne na Fašiangy poriadajú „maškarný ples“, ktorého sa zúčastňuje asi 80 % detí. Učitelia so žiakmi nacvičujú kultúrne programy so zameraním na akcie v obci (napr. MDŽ,…). V roku 1986 začína ZRPŠ pripravovať so žiakmi 8. ročníka venček, ktorý predchádza tanečný kurz. Žiaci sa začínajú zúčastňovať plaveckého a lyžiarskeho kurzu. Začína sa hodnotiť estetika tried a víťazná trieda býva odmenená. V roku 1975 sa v škole vytvorilo basketbalové družstvo, ktoré získalo titul „Majster roku“ a úspešne reprezentovalo školu aj na krajských majstrovstvách. V roku 1976 má pri PO SZM na základnej deväťročnej škole tieto krúžky: strelecký, turistický, hádzanársky, basketbalový, spevácky, stolný tenis, krúžok poézie a prózy, výtvarný, krúžok šikovných rúk, gymnastický, krúžok šitia, modelársky, krúžok rekreačnej telesnej výchovy, klub internacionálnej družby. Okrem učiteľov vedú tieto krúžky aj zväzáci. Mládežnícke aktivity

V roku 1931 existujú v Lozorne nasledovné spolky: spolok dobrovoľných hasičov, spolok telocvičnej jednoty „OROL“, spolok telocvičnej jednoty „R. T. J.“, osvetový krúžok a futbalový klub „Š. R. Lozorno“. Mládež do založenia týchto „spolkov“ trávila svoj voľný čas väčšinou v krčmách. Odvtedy trávi svoj voľný čas vo svojom spolku a vzdeláva sa. Od roku 1956 sa deti svojim kultúrnym programom zúčastňujú osláv 1. mája. Tento sviatok práce sa slávil do roku 1976 priamo v obci. Zúčastňovala sa ho celá dedina. Táto oslava začala príhovorom riaditeľa školy, programom detí a pokračovala slávnostným lampiónovým sprievodom ľudí s hudbou. Večer sa konala veľká oslava, ktorú sprevádzalo založenie vatry. Od roku 1976 sa tieto oslavy presunuli do Malaciek. V tomto roku vznikol aj ochotnícky krúžok. V roku 1957 sa pozornosť sústreďovala divadelným predstaveniam a prednáškam. Cieľom bolo zvýšiť kultúrnu úroveň obyvateľstva. V tomto roku deti svojim programom sprevádzajú voľby, slávnosť ku dňu československej armády, členské schôdze apod. Veľká noc je sviatkom detí. Deti chodia s korbáčom k svojim známym – chlapci šibú v pondelok, dievčatá utorok. Dostávajú cukríky, maľované vajíčka, hodnotnejšie dary dostávajú od svojich krstných rodičov. V roku 1975 sa začala nacvičovať spartakiáda. Farnosť Lozorno

Vo farnosti pôsobilo 13 kňazov. Od roku 1989 tu pôsobí v poradí už 14 kňaz Pavol Flajžík, ktorý sa zapísal do kroniky svojimi činnosťami. V budove fary nechal vybudovať nové sociálne zariadenie, ktoré mu slúžilo pre duchovné i kultúrne potreby farníkov.

V tomto zariadení sa začali stretávať deti a Lozorská mládež. Založil spevácky zbor, ktorý doprevádzal hrou na gitare. Postupne sa vytvorili dva spevokoly: detský a mládežnícky. V priestore areálu stála murovaná „šopa“, ktorú nechal prebudovať a tým získal ďalší priestor pre deti a rôzne aktivity. Túto miestnosť začala vyzdobovať mládež, ktorá sa neskôr začala venovať deťom. V tejto miestnosti sa pravidelne stretávali, nacvičovali divadelné hry. V predsieni stál ping – pongový stôl a tiež sa tam konala diskotéka. Každoročne organizoval pomocou mladých ľudí fašiangový sprievod dedinou. Mládež bola väčšinou oblečená v Lozorských krojoch, deti v rôznych maskách. Tento sprievod bol spestrený hudbou a tancom. Sprievod sprevádzali vyzdobené kone s kočom. Večer sa uskutočnil fašiangový ples, ktorý organizovala mládež v priestoroch JRD, alebo TJ. Často organizoval výlety, návštevy rôznych zariadení alebo výmeny detí z farnosti do farnosti. Pomocou neho vznikla spolupráca s farnosťou Vysoká pri Morave a Žarnovicou. Nasledovali spoločné akcie, posedenia pri vatre, volejbalové turnaje, tábory apod.
V areály farského úradu vybudoval futbalové ihrisko, kde sa dodnes hrávajú futbalové zápasy viacerých farností. Znovu zaviedol tradičné procesie, ktoré sú spestrené hudbou, miestnymi krojmi za spoluúčasti hasičov a vianočné koledovanie po dedine. Rokom 1995 končia obe kroniky.

9. HYPOTÉZY

1. Predpokladáme, že deti sú často pod navládou dospelých a v závislosti od nich sú im povolené alebo nepovolené určité hry, správanie sa podľa svojho uváženia.
2. Predpokladáme, že svet detí tvoria dospelí, ktorí prevtelujú do hračiek a rozprávok svoje neuskutočnené sny a vysnívané bytosti. Týmto spôsobom vnucujú deťom svoje predstavy.
3. Predpokladáme, že dieťa získava hrou vedomosti a skúsenosti, ktorými sa pripravuje na svet, zdokonaľuje svoje vedomosti.
4. Predpokladáme, že hra je pre dieťa učením a v jeho živote zoháva významné postavenie. 5. Predpokladáme, že škola sa v obci Lozorno podieľala na verejnom živote detí a napomáhala im aj v ďalších mimoškolských aktivitách.

ZÁVER

Dieťa sa rodí do neznámeho prostredia. Prichádza na svet v neuveriteľne malej podobe a je plne odkázané na ľudskú pomoc. Od začiatku ho formujú ľudia, vzťahy a prostredie, v ktorom vyrastá a práve tu sa formuje základ ľudskej osobnosti.
Vo výchove detí by sme mali pristupovať opatrnejším spôsobom. Mali by sme im dať pocítiť, že sú rovnako dôležité ako my dospelý.

V súvislosti s ich výchovou by sme nemali podceňovať hranie sa detí, pretože ako sme sa dočítali a zistili, dieťa sa prostredníctvom hry stále učí a vzdeláva. Je to pre neho určitý štýl radosti a zároveň aj výchovy. Mali by sme im zasiať do sŕdc radosť a lásku, aby boli vo svojom živote šťastné. Veď za svoju budúcnosť sme zodpovední práve my.
„Vieš moja ruža som za ňu zodpovedný! Je taká slabá! A taká naivná! Má iba štyri nezmyselné tŕne, a tie ju majú chrániť proti svetu…“ (Antoine de Saint – Exupéry, Malý Princ, 1987, str. 111).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sociálny svet detí v obci Lozorno