Násilie v rodine - týranie detí

Je zrejmé, že vyrastanie v domácnosti, kde je bežné násilie, poškodzuje zdravý vývoj dieťaťa. Dochádza k tomu nielen vplyvom toho, že dieťa je priamo v deji násilia, alebo je jeho obeťou, ale aj tým, že takáto rodinná atmosféra neumožňuje riadnu rodičovskú starostlivosť.
Výskum v tejto oblasti ukazuje, že fyzicky zneužívané malé deti majú oveľa väčší sklon k zlostnému správaniu než ich vrstovníci a pri neúspechu pri plnení úloh, či pri hre sú ľahko frustrované [Erickson a kol. 1989]. Staršie deti vyrastajúce v atmosfére násilia v rodine často reagujú agresívne [Schields a kol. 1994]. Obzvlášť zaujímavé je, že chlapci, ktorý v atmosfére násilia vyrastali, ľahšie podliehajú emóciám spojením so zlostnými hádkami než ich vrstovníci a častejšie sa do takýchto hádok zapájajú [Cummings a kol. 1994]. Táto tendencia často pretrváva až do dospelosti a v podobe násilia a zneužívania sa odráža v ich dospelých vzťahoch [Riggs a spol. 1990].
Ciccetti a Toth [1995] popísali, ako atmosféra násilia v rodine alebo skúsenosť obetí akéhokoľvek druhu zneužívania môže nepriaznivo pôsobiť na štyri nasledujúce oblasti fungovania dieťaťa:
- emocionálna regulácia
- priľnutie
- pocit smútku
- vzťahy s vrstovníkmi

Emocionálna regulácia zahrňuje spôsob, akým mladý človek zvláda svoje city. Môže ísť o prehnané alebo unáhlené reakcie, agresivitu. Na druhej strane sa môžu objaviť pocity nadmerného zúfalstva či smútku, ktoré sú však vyvolané banálnymi a nevhodnými situáciami, čo môže vyvolať dojem, že mladý človek je náladový, alebo trpí depresívnym onemocnením, i keď v skutočnosti je problém práve v narušenom regulačnom mechanizme.
Priľnutie k rodičom je prvým a zrejme najdôležitejším vzťahom dieťaťa. Pomáha mu vytvoriť si názory a predstavy, ktoré sa mu v budúcnosti stanú príkladom pre ďalšie vzťahy. U zneužívaných deťoch je táto väzba neistá [Grittenden 1998], takže malé dieťa sa obtiažnejšie, akoby chaoticky a zmätene, vysporiadáva s každodennými situáciami, ktoré mu nevyhnutelne prináša. Ale keď v rannom veku nedôjde k ničomu závažnému a negatívne skúsenosti sa objavia až v neskoršom veku, riziko narušenia tejto väzby sa výrazne znižuje. Pokiaľ deti majú osobnú skúsenosť s narušenou väzbou k rodičom, je väčšia pravdepodobnosť, že v dospelosti budú ako rodičia zle zaobchádzať s vlastnými deťmi.

Je to do značnej miery dané tým, že sa u nich v detstve nevyvinuli pevné väzby, a preto to nevedia ani so svojimi deťmi.
Vedomie vlastného „Ja“ sa utvára vo veku okolo dvoch rokov. Začína tým súčasne aj proces rozvoja schopnosti používať hru k symbolickému vyjadrovaniu, čo dieťaťu pomáha pochopiť, za čo je samo zodpovedné, a aký podiel na udalosti majú ostatní ľudia. Pokiaľ deti zažili zneužívanie ešte pred dosiahnutím tohto veku, potom je u nich vedomie vlastného ja deformované. Pre tieto deti je obtiažnejšie zapojiť sa do symbolickej hry tak typické pre batoľatá. Majú sklon k väčšej agresivite a sú menej obratné v porovnaní so svojimi vrstovníkmi. Majú nízke sebahodnotenie a pocit nedostačivosti.
Nadväzovanie kvalitných vzťahov s vrstovníkmi je kľúčovou vývojovou úlohou u všetkých detí. Prežitky násilia môžu tento vývoj narušiť, pretože takéto deti sú fyzicky aj verbálne agresívnejšie a môžu takto reagovať aj na pokus priateľské priblíženie či dokonca známky nepohody u iných ľudí. Taktiež sa môžu vyhýbať vzájomnému kontaktu s vrstovníkmi a spoločným činnostiam. Je zaujímavé, že rodičia, ktorí so svojimi deťmi špatne zaobchádzajú, majú na ne často vysoké nároky, ale neposkytujú im zázemie potrebné k dosiahnutiu týchto požiadavkou.
Z dlhodobého hľadiska je dôležité, že u detí, ktoré vyrastali v domácnostiach s násilím, alebo boli v detstve zneužívané, sa môže vyvinúť depresia, častejšie však dochádza k delikventnému chovaniu a ku sklonom k násiliu v ich vlastných vzťahoch.
Pomoc deťom, ktoré vyrastali v násilnom prostredí je veľmi podobná pomoci deťom, ktoré sa stali obeťami zneužívania. V prvom rade je najdôležitejšie porozumieť fungovaniu jednotlivých členov rodiny, poznať ich vlastnú osobnú históriu, detstvo, názory, pocity a správanie voči dieťaťu. V druhom rade je treba zistiť, či nie sú problémy v komunikácii medzi rodičom a dieťaťom, potom musíme vylúčiť depresiu rodiča. Poslednou oblasťou je prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Jednou možnosťou je pochopiteľne odstránenie možného zdroja ďalšieho násilia či zneužívania, ale sú tu aj iné dôležité veci – zachovať denný režim a umožniť dieťaťu prežiť pocit úspechu. Dôležité je taktiež vytvorenie pozitívnych vzťahov ako protipólov tých, ktoré sa riešia pri terapii.
Význam intervencie nespočíva iba v jej účinku na bezprostredné poruchy a problémy, ale aj v tom, že znižuje pravdepodobnosť, že v budúcom živote bude mať dieťa veľké problémy.

Efektívna intervencia znižuje pravdepodobnosť problémov vo vzťahoch v dospelost a znižuje riziko, že sa rodič zneužívaný v detstve začne sám takto správať k vlastným deťom [National Research Council 1993]
Sexuálne zneužívanie
Sexuálne zneužívanie so sebou nesie špecifické problémy a reakcie, ktorým je treba venovať zvláštnu pozornosť.
Sexuálne zneužívanie je termín, ktorý môže označovať širokú škálu nevhodných foriem sexuálnej aktivity od maznania až po pohlavný styk, pričom asi tak v 5% prípadoch dochádza ku skutočnému pohlavnému styku [Baker a Duncan, 1985]. Dievčatá sa stávajú 2,5 krát častejšie obeťami ako chlapci. Najčastejšie dochádza k zneužitiu medzi 8 a 12 rokom života, bez ohľadu na sociálne postavenie a náboženské presvedčenie dospelého a v mnohých prípadoch je zneužívanie opakované a trvá niekoľko rokov. Väčšina prípadov nie je nikdy oznámená a odhaduje sa, že iba asi u 2% prípadov dôjde k zásahu spoločenských inštitúcií. Druh problémov, ktoré zneužívané dieťa prežíva, závisí na nasledujúcich faktoroch:
- vek a fáza vývoja, v ktorej k zneužitiu dochádza
- druh zneužívania, ku ktorému došlo
- kvalita adaptačných mechanizmov dieťaťa, ktoré mu pomáhajú zvládať emócie spojené s touto skúsenosťou
- chovanie a vrodený mechanizmus pre zvládanie emócií, ktoré zneužívanie vyvoláva, na strane vychovávajúcej osoby
- faktory životného prostredia, napr.: Je dieťa stále v kontakte s tým, kto ho zneužíval?

Sexuálne zneužívanie vyvoláva závažné poruchy u obeti, najčastejšie opozičný vzdor, úzkosť a depresiu. Najnápadnejšie príznaky, ktoré sexuálne zneužívanie vyvoláva sú:
- nespavosť, nočné mory
- somatické problémy
Tieto môžu byť spojené s posttraumatickou stresovou poruchou [angl. PTSD – post-traumatic stress disorder] – znovuprežívanie traumy v predstavách, záblesky z minulosti [tzv. flashback] – a vyhýbaniu sa situáciám, ktoré by mohli traumu pripomínať. Pre niektoré deti je však zážitok tak traumatizujúci, že sa naň snažia zabudnúť. Jedná sa o obranný mechanizmus, tzv. poprenie.
Ďalším z rady obranných mechanizmov je disociácia. V tomto prípade dieťa uteká „do iného sveta“, kde sa také bolestné zážitky nevyskytujú. Typické sú pritom obdobia straty pamäti [amnézia], denného snenia a stavy podobné tranzu, čo v konečnom dôsledku vedie k tomu, že má dieťa viac „osobností“, pričom každá z nich je iná. Jedná sa o poruchu, ktorá môže mať veľmi deštruktívny vplyv na jeho fungovanie v dospelosti.
V zahraničí sú rôzne organizácie, spolky, združenia, ktoré sa snažia pomôcť práve týmto deťom. Asi tak najznámejšou vo svete je UNICEF. Jeho pôsobnosť siaha až na Slovensko. Je to dobročinná organizácia žijúca z podpory sponzorov z celého sveta. Medzi naše vlastné organizácie pôsobiace na území SR patria najmä Linka detskej istoty [prevádzkuje bezplatné poradenstvo práve pre zneužívané a týrané deti.

Komunikácia s obeťami prebieha pomocou telefónnych liniek], Dieťa v núdzi atď...

Z môjho pohľadu sa zneužívanie a týranie detí nedá eliminovať na 100%, ale dá sa pomôcť už existujúcim obetiam týchto násilných činov. Ako riešenie vidím investovať do rôznych kampaní, ale hlavne osvety obyvateľstva. Aby každá obeť vedela čo má v prípade nebezpečia robiť, a ako sa zachovať.