Freud bol pravdepodobne prvým psychologickým teoretikom, ktorý sa zameral na vývin osobnosti a zdôraznil rolu raného detstva a detstva pri formovaní charakteru človeka. Freudovo poňatie osobnostného vývinu je možno jedným z najdôležitejším príspevkov psychoanalytickej teórie k súčasnej teórii osobnosti a vývinovej psychológii.
Freud bol presvedčený, že približne po piatom roku života rast a zmena v osobnosti pozostávajú zväčša z rozpracúvania základnej štruktúry, ktorá sa sformovala v prvých rokoch existencie dieťaťa. Paradoxom je, že Freud zriedka skúmal malé deti priamo, svoju teóriu založil na práci s analytickými pacientmi, ktorých mentálne explorácie tak často viedli späť do zážitkov raného detstva.
Pre Freuda je vývin osobnosti v podstate učenie sa novým spôsobom, ako redukovať napätie. Ako dieťa rastie, zažíva vzrastajúce napätie zo štyroch hlavných zdrojov: fyziologických procesov rastu, frustrácií, konfliktov a hrozieb. Ako osoba prechádza piatimi štádiami vývinu, ktoré sa do značnej miery zakladajú na fyziologických zmenách, môžu mu pri riešení týchto vzrastajúcich napätí pomáhať dôležité procesy identifikácie a presunutia, ako aj rozmanité obranné mechanizmy.
Identifikácia:
Jedným spôsobom redukcie napätia je imitovanie alebo identifikovanie sa s ľuďmi, ktorí sú pri uspokojovaní svojich potrieb úspešnejší ako my. Najranejšími modelmi, ktoré si v tomto procese identifikácie volíme, sú naši rodičia. Neskôr sa môžeme identifikovať s učiteľmi, atlétmi, rockovými hviezdami a inými osobami. Svoje identifikácie si obyčajne neuvedomujeme a s druhou osobou sa nemusíme identifikovať úplne, väčšinou inkorporujeme iba tie črty, o ktorých sa domnievame, že nám pomôžu dosiahnuť náš cieľ. Často je ťažké povedať, ktoré charakteristiky osoby presne zodpovedajú za jej úspech, takže možno musíme vyskúšať niekoľko z nich, kým nájdeme tú, ktorá funguje.
Pretože na predstavu imitovania iných ľudí sme zvyknutí, forma identifikácie, o ktorej teraz diskutujeme , je o niečo ľahšie pochopiteľná než forma, o ktorej sme uvažovali skôr, t.j. tá, ktorou Ego a Superego získavajú energiu ld. Medzi týmito konceptmi však môžeme badať vzťah. Keď Ego identifikuje určitý mentálny obraz so skutočným senzorickým dojmom alebo vnemom, prispôsobuje niečo, čo je vnútorné, niečomu, čo je vonkajšie. Keď si dieťa formuje svoje Superego vytváraním vlastných morálnych noriem ako kópií noriem rodičov, takisto prispôsobuje niečo vnútorné niečomu vonkajšiemu.