Britský bádateľ Ian Wilson vo svojej knihe, vydanej v roku 1988 pod titulom Krvácajúca myseľ, zastáva teóriu že týmito ranami postihnutý trýzni sám seba a ich príčinou je neznesiteľný osobný stres. Aj na začiatku tohto storočia sa profesor Charles Richet nazdával, že rany sú dôkazom moci, ktorú má ľudská psychika nad obehovými procesmi v pokožke. Tieto teórie sa však nikdy jednoznačne nedokázali. Keď sa vedci pomocou sugescie snažili napodobniť stigmy u hypnotizovaných ľudí, výsledkom boli len červené škvrny na koži, ktoré sa nijako nepodobali na zvyčajné rany skutočných stigmatikov. Zbožní ľudia nijaké „prirodzené“ vysvetlenie stigiem nepotrebujú. Niektorí teoretici z mimonáboženskej oblasti pritom veria, že sa v nich môžu spájať normálne i paranormálne prvky. Parapsychológ Scott Rogo vyslovil názor, že skutočné stigmy „sa pravdepodobnejšie vyskytnú u osoby so sklonmi k hystérií ktorá má však aj mimoriadne paranormálne schopnosti... Postihnutý nasmeruje psychokinetickú silu priamo na svoje telo, až sa na ňom objavia otvorené rany.“.