Záhada stigiem

Tomáš z Celana vo svojom opise svätého Františka potom, čo mal svätec 14. septembra 1224 videnie šiestich serafínov, vraví: „ Jeho dlane a chodidlá ako by boli uprostred prebodnuté klincami. Ich hlavičky bolo vidieť na vnútornej strane rúk a hornej strane nôh.“
Rany vznikli náhle a svätého Františka počas zostávajúcich dvoch rokov života už neopustili. Františkove rany sú prvým známym výskytom javu známeho ako stigmy.
Od toho času sa zranenia, ktoré pripomínali rany ukrižovaného Krista, spontánne objavili u stoviek ľudí. Typickými znakmi je krv vytekajúca z dlaní, chodidiel a boku a niekedy dokonca aj z hlavy, kde tŕňová koruna prerazila kožu. Hoci k rímskemu ukrižovaniu patrilo pribitie cez zápästie, obete boli presvedčené, že Ježiša pribili cez dlane, a tam sa im aj zjavovali stigmy. Niektorí stigmatici trpia nepretržite. Iným sa rany objavujú len niekedy, často v stavoch tranzu, pri ktorých majú živé videnia Kristovho utrpenia, či cez niektoré kresťanské sviatky. Stigmy môžu sprevádzať ďalšie nevysvetliteľné javy.
Krv z rán Domenicy Lazzariovej tiekla celých jedenásť rokov napriek zemskej príťažlivosti nahor. Svätá Veronika Giulianiová tvrdila, že jej stigmy sú ako vonkajšie, tak aj vnútorné. Načrtla akési mapky, na ktorých ukazovala kde sa jej do srdca vtisol kríž , kde tŕňová koruna, tri klince, meče a písmeno. Po jej smrti pitva potvrdila všetko, čo opisovala.
Známou stigmatičkou 20. stor. bola Therese Neumannová z Konnersreuthu v Nemecku. Keď mala dvadsaťjeden rokov, celkom oslepla a po sérii zranení bola pripútaná na lôžko. Jej choroby sa však roku 1925, po tom, čo sa jej zjavila svätá Tereza z Lisieux, zrazu pominuli. V nasledujúcom roku Neumannová počas obdobia pôstu oznámila, že sa jej zjavil Kristus. Ihneď pocítila neznesiteľnú bolesť a z rany na boku jej začala vyvierať krv. Každý ďalší piatok sa jej rana obnovila a približne o deň sa opäť zahojila. Na Veľký piatok členovia jej rodiny videli, ako sa jej z boku, dlaní a chodidiel rinie krv a z očí jej vytekajú krvavé slzy. Neskôr sa stigmy objavovali na čele a stratila aj pol litra krvi denne. Od osemnásteho storočia si bádatelia všimli, že mnohí stigmatici sú „disociované osobnosti“ , pre ktoré sú typické náhle zmeny nálad, tranzy a stavy videnia. Skeptici tvrdia, že stigmy sú psychosomatické javy, vyvolané pôsobením mysle ne telo.

Britský bádateľ Ian Wilson vo svojej knihe, vydanej v roku 1988 pod titulom Krvácajúca myseľ, zastáva teóriu že týmito ranami postihnutý trýzni sám seba a ich príčinou je neznesiteľný osobný stres. Aj na začiatku tohto storočia sa profesor Charles Richet nazdával, že rany sú dôkazom moci, ktorú má ľudská psychika nad obehovými procesmi v pokožke. Tieto teórie sa však nikdy jednoznačne nedokázali. Keď sa vedci pomocou sugescie snažili napodobniť stigmy u hypnotizovaných ľudí, výsledkom boli len červené škvrny na koži, ktoré sa nijako nepodobali na zvyčajné rany skutočných stigmatikov. Zbožní ľudia nijaké „prirodzené“ vysvetlenie stigiem nepotrebujú. Niektorí teoretici z mimonáboženskej oblasti pritom veria, že sa v nich môžu spájať normálne i paranormálne prvky. Parapsychológ Scott Rogo vyslovil názor, že skutočné stigmy „sa pravdepodobnejšie vyskytnú u osoby so sklonmi k hystérií ktorá má však aj mimoriadne paranormálne schopnosti... Postihnutý nasmeruje psychokinetickú silu priamo na svoje telo, až sa na ňom objavia otvorené rany.“.

Zdroje:

Almanach záhad -