Antika a kresťanstvo sú pôvodom a základom vzdelanosti nášho západného sveta. V antike majú pôvod všetky moderné európske kultúry, ktoré sa prostredníctvom ducha antiky obnovovali a obohacovali. Nie je náhoda, že práve obdobia, ktoré sa orientovali na vzdelanie a výchovu sa s obľubou orientovali na antiku.
Starohelénsky svet (okolo r 800 pred.n.l.), ktorého duch najlepšie poznáme prostredníctvom Homérovho eposu, má dvorný aristokratický charakter. Vedomá výchova dospievajúceho bola možná iba u šľachty a síce ako pestovanie teľa a ducha na rozhodného odvážneho a v spoločenskom styku obratného bojovníka. Idea vyššieho vzdelávania ako je povinné vzdelanie sa v Aténach rozvíja až okolo r.400 pred.n.l. v dvoch základných smeroch. Z rétoricko - pragmatickej stránky (sofisti) a z vedecko - filozofickej stránky tvorenej líniou Sokrates - Platón - Aristoteles - akadémie. Sofisti sa stávajú skutočnými zakladateľmi vyššieho vzdelania. Sedem disciplín, ktoré učili , tri formálne : gramatika, dialektika, rétorika a štyri materiálne: aritmetika, geometria, astronómia a hudba sa ich prostredníctvom stalo v celom západnom svete až po novovek základom všeobecného vyššieho vzdelania. Sedem umení sa neskôr stalo aj prípravným kurzom na stredovekých univerzitách, z ktorých sa vyvinula umelecká (artistická) fakulta ako základňa odborných fakúlt a napokon filozofická fakulta.

Sokrates (469 - 399 pred.n.l.)n patrí k pilierom osvietenského hnutia. Podobne ako sofistom aj jemu je vlastný racionálny moment a to, že stredobodom myslenia je človek. Na rozdiel od sofistov, ktorí ústredné miesto dávajú všeobecnému vzdelaniu a virtuóznej rétorike, Sokrates sa snaží o získanie skromného a rozvážneho pochopenia všetkých javov, každého remesla, štátnických záležitostí, ale i mravnosti. Teda nie subjektivizmus a rétorika, ale vecný zákon, ktorý má vládnuť nad indivíduom. Teda racionalita neznamená povznesený intelekt, ale objektívny rozumne zdôvodnený zákon. Zmyslom sokratovskej metódy je priviesť jednotlivca prostredníctvom vecných otázok k etickému zákonu, ktorý je v ňom samom, ale zatiaľ ho nepoznal. Teda ide mu o to aby človek poznal seba samého. Výrok " viem, že nič neviem " - označuje , ako posledný krok k múdrosti.

Platón (427 - 347 pred.n.l.) je Sokratov žiak a jedna z najväčších osobností v oblasti filozofie. Jeho hlavný zámer má výrazne politicko - pedagogickú povahu. Pokúša sa zachrániť aténsky štát prostredníctvom radikálnej vnútornej reformy po porážke Spartou a vláde násilia - poprava Sokrata. Individualizmus a demokraciu považuje za zhubné a vracia sa k aristokraticko - dórskym princípom, usiluje o syntézu medzi Spartou a Aténami, o syntézu medzi silnou autoritou štátu a filozofickým duchom. R.387 pred.n.l. založil Akadémiu, ktorá síce neobnovila politický život, ale pomohla spoluvytvárať ako prvotná forma západnú filozofiu a vedu. Platón ako prvý podal vo svojom diele Štát (Politea) a v diele Zákony (Nomoi) systematicky sformovaný ideál výchovy a kultúry. Z filozofie a vedy robí veľkú vodkyňu života v štáte a najvyššiu vzdelávaciu moc. Filozofi majú riadiť štát a vládcovia majú byť skutočnými filozofmi, potom bude o štát dobre postarané. Táto radikálna téza vyjadruje podstatu Platónovej filozofie. Dochádza k prísnemu rozdeleniu práce, a tým i k spôsobu života. V Platónovej utópii štátu sú od seba sú od seba oddelené: trieda vládcov - majú to byť iba filozofi ako prvý stav, trieda bojovníkov ako stav druhý. Prvý a druhý stav sa venuje iba rastu, nie sú zárobkovo činní. Tretí stav, trieda živnostníkov a roľníkov je vylúčený zo všetkých politických a vojenských práv a záležitostí. To je v úplnom rozpore s demokratickými Aténami, kde každý občan mal právo na základe žrebovania dostať rôzne politické úrady. Platón žiada v záujme celku i plnenie iných povinností. Prestáva fungovať rodinný život, žiada majetkové, ženské a detské spoločenstvá a nabojí sa ani extrémnych myšlienok biologického odchovu. Takto sa štát zakladá na výchove, ktorá sa stáva disciplínou filozofie. Neskôr Platón ustupuje od požiadaviek stavov a programu prísne filozofického vzdelania a viac sa približuje skutočnosti. V diele Zákony vystupuje do popredia myšlienka všeobecnej ľudovej osvety a ľudová kultúra s náboženskými prvkami.

Aristoteles (384- 322 pred.n.l.) na rozdiel od metafyzického myslenia Platóna rozvíja prvú veľkú pedagogickú utópiu v dejinách. Aristoteles má neobyčajne široký bádateľský duch a horlivosť pri zbieraní materiálu. Vo vývoji antického ducha je možné ho zaradiť tam, kde so špekulatívneho odvážneho nazerania filozofia prechádza k triezvemu, plánovitému a systematickému skúmaniu. U Aristotela sa prejavuje realistické chápanie života. Telo podľa neho nie je väzením pre dušu, telesný svet vôbec nie je iba prejavom ducha, ale telesný svet a idey sú pre Aristotela koniec koncov totožné. Idey sú v samotných veciach, pretože idea nie je nič iné ako forma vecí. Forma a hmota sa tak stávajú základnými navzájom závislými pojmami. Všetky veci, ktoré sa nám javia len ako matéria majú v sebe princíp formovania. Vytvárajú kontinuálnu hierarchiu od prahmoty, cez rastliny, zvieratá až po človeka.

Rovnako dôležitá ako metafyzika a psychológia je pre dejiny myslenia Aristotelova logika. Svojim učením o pojme, úsudku a o logickom závere je Aristoteles vlastne otcom logiky. I keď nepodáva uzavretý systém vied ako prvý rozvíja logiku ako čisto formálnu výučbu abstraktného myslenia a nastoľuje všeobecnú otázku ako spracovávať skutočnosť. Jeho základom je forma výpovede. Aristoteles našiel desať základných výpovedí, kategórií. Ak spájame pojmy zodpovedajúce kategóriám do jednej výpovede dostávame úsudok. Aristotelove názory ovplyvňujú formálnu logiku ešte dnes. Na rozdiel od Platóna, Aristotelova etika a učenie o štáte vychádza zo zovšeobecňovania a málo sa obracia na vzory. Definíciu podstaty jednotlivých mravných hodnôt hľadá spôsobom definovania stredu medzi krajnosťami. U človeka záleží najmä na trvalej práci na sebe samom, na kultúre osobnosti. Pritom v žiadnom prípade neuvažuje individualisticky. Zdôrazňuje, že človek podľa svojej podstaty má žiť v spoločenstve, v štáte. Zmysel štátu je predsa v tom, aby človeku umožnil rozvoj jeho osobnosti a život v užšom mravnom spoločenstve. Z tohoto hľadiska sa osobné vlastníctvo a rodina stávajú nevyhnutnou základňou štátu. Najlepšiu záruku úspešnosti štátu vidí podľa možnosti v širokej strednej vrstve a hoci odmieta ideálnu ústavu, považuje umiernenú aristokraciu, resp. demokraciu za veľmi šťastnú.

Ťažisko Aristotelových pedagogických myšlienok a výchovy spočíva v eticko - osobnej oblasti. Štát má prevziať zodpovednosť za výchovu v siedmych rokoch, ale len v elementárnom rozsahu. Cieľom výchovy je duchovne pretvorený, vnútorne samostatný človek "Príroda, návyky a poznanie " sú v tomto procese tri dôležité faktory. Pri učení ide viac o prijímanie z vonka a zároveň rast znútra. Takto sa zdajú myšlienky o výchove na rozdiel od Platóna omnoho harmonickejšie.
Aristotelove "Lycciou" sa stáva prvou univerzitou, čisto vedeckým učebným a výskumným zariadením, je vzorom vysokých škôl moderného sveta, tak ako jeho spisy sa stali základnými knihami vedeckého vzdelania po viac než 2000 rokov.