Je dôležité dôsledne rozlišovať medzi dejmi a udalosťami, ktoré prebiehajú vo vedomí poznávacieho subjektu a v objektívnej realite, ale aj o tom čo sa deje vo vedomí tých subjektov, ktoré môžu významnejšou mierou ovplyvniť dianie v objektívnej ekonomickej realite. Menej jasné je, že niektoré subjekty môžu pomerne významne zasiahnuť aj do dejov, ktoré prebiehajú vo vedomí účastníkov hospodárskych procesov a dokonca aj tých, ktorý tieto ekonomické javy a procesy skúmajú. Toto je aspoň časť z dôvodov, prečo sa zaoberať otázkami súvisiacimi s hospodárskou politikou.
Pozitívna ekonómia sa zaoberá spoznávaním obsahu ekonomických javov a procesov v objektívnej ekonomickej realite a na základe toho formulovať presné a zmysluplné výpovede o nej. Na tomto prístupe je vybudovaná jedna celá a veľká časť súčasnej ekonomickej vedy a podľa toho je aj nazvaná. Pozitívna ekonómia sa snaží čo najlepšie analyzovať obj. ekonomickú realitu a na základe jej výsledkov ju, čo najpriliehavejšie opísať .Jej úlohou je vysvetliť správanie jednotlivých ekonomických subjektov, ako aj fungovanie celého ekonomického systému. Vyhýba sa otázkam, či sú rozhodnutia jednotlivých ekonomických subjektov správne alebo nesprávne, dobré alebo zlé. Pozitívna ekonómia len predvída vývoj.
Na rozdiel od pozitívneho prístupu k obj. ekonomickej realite, normatívny prístup kladie dôraz na vysvetlenie toho, ako by sa mohlo dosiahnuť, aby sa hospodárstvo ako celok správalo lepšie, a ako k tomu môžu prispievať ekonomickí agenti tým, že budú meniť svoje správanie na základe určitých vopred daných kritérií správnosti. Z toho jasne vyplýva, že normatívna ekonómia sa vedome zaoberá myšlienkou zmeny ekonomického správania subjektov v tom smere, aby sa hospodárstvo ako celok správalo lepšie, dáva odporúčania pre hospodársku politiku a venuje pozornosť nielen ekonomickým, ale aj širším otázkam rozvoja danej spoločnosti.
Hospodárska politika je syntetický názov pre čiastkové hospodárske politiky. Často sa s konkrétnou dokumentovou formou hospodárskej politiky stretávame v programových vyhláseniach vlád. Podobným dokumentom vládnych, či parlamentných strán bývajú hospodársko-politické doktríny, ktoré odzrkadľujú dlhodobejšie vízie a stratégie politických strán dominujúcich v danej krajine. Význam vedecky fundovanej hospodárskej politiky rastie súbežne s prechodom trhových ekonomík na vyššiu úroveň rozvinutosti: hospodárstvo post industriálnej, resp.

Informačnej spoločnosti, ekonomík založených na znalostiach …Nové zhluky invencií a inovácií opierajúcich sa o rastúce tempo vedeckých objavov, vysoká dynamika zavádzania nových technológií do hospodárskeho života si vynucuje nové prístupy a zdokonaľovanie metód hospodárskej politiky. Na základe týchto procesov sa posilňuje stále viac a čoraz hlbšie zasahovanie orgánov, inštitúcií a štátu do hospodárskych štruktúr a fungovania nielen národných hospodárstiev, ale aj integračných celkov, a to napriek slovným deklaráciám o hospodárskom liberalizme. Dynamické stereotypy hospodárskej politiky z čias socializmu sa veľmi úporne držia v štátnom byrokratickom aparáte. V bývalých socialistických krajinách prevládli v štátnej hospodárskej politike tieto sféry a oblasti:
- Technická a technologická politika, ktorá určovala základné zameranie výskumu, vývoja a štandardizácie, pričom stanovovala rozdelenie rozpočtových kapitol. - Investičná politika obsahuje problémy koncepcie, štruktúry a efektívnosti investičnej výstavby v štátnych podnikoch, spôsoby ich financovania z centrálnych zdrojov, riadenie stavebných činností a uvádzanie nových kapacít do prevádzky.
- Finančná politika socialistického štátu má za úlohu vplývať svojimi nástrojmi na ekonomické a sociálne procesy v štáte. Tiež mobilizuje a racionálne využíva finančné zdroje spoločnosti. Charakteristické je, že do tejto činnosti zasahovala komunistická strana a tým deformovala ich úlohy a výkony. Typický bol tiež plánovitý charakter finančnej politiky v zmysle strohej záväznosti štátneho plánu a prísne sankcionovanie za jeho nedodržiavanie na nižších úrovniach riadenia. Z toho je jasné prečo je taký prebujnelý aparát štátnych orgánov a inštitúcií, rezortov a ústredných úradov post socialistických krajín, a prečo sa nedarí presadzovať hospodársku politiku v súlade s modernou trhovou ekonomikou. Je v životnom záujme štátnej byrokracie nepripustiť zmeny, ktoré by ohrozovali ich prežitie v zmenených podmienkach – princíp zachovania života. Hospodárska politika v rozvinutej trhovej ekonomike presadzuje striktný liberalizmus, neznamená to však že vo vyspelých krajinách neexistujú tendencie k štátnemu intervencionizmu. Štátny intervencionizmus predstavoval určitý doplnkový mechanizmus tzv. neviditeľnú ruku trhu. Keynes prestal veriť v samoregulačnú spôsobilosť trhového hospodárstva a žiada rozsiahlejšiu reguláciu trhu – Keynesovská revolúcia. Vo vyspelých krajinách sa ekonómovia zaoberajú pokusmi o vypracovanie dokonalejšieho hospodárskeho mechanizmu, než ktorý poskytuje trh. Vzhľadom na pokroky v simulačnom modelovaní robia tieto pokusy v umelom hospodárstve, ktoré žije v softwary počítača a s ako takým sa s ním robia simulačné experimenty.

Medzi závery uvedeného druhu patrí aj paretovská efektívnosť. Je to stav, keď už neexistujú žiadne dosiahnuteľné alternatívy, ktoré by priniesli pre daktorý subjekt nové riešenie bez toho, aby sa zhoršilo riešenie pre dakoho iného. Hlavnou organizujúcou silou v neoklasickej ekonómii je trhová rovnováha a decentralizovaná alokácia zdrojov.
Hospodárska politika vo vyspelej trhovej ekonomike západného typu praktizuje makroekonomickú stabilizáciu, tj. vláda zasahuje do ekonomiky tak aby ju nasmerovala na pozitívne plnenie svojich cieľov, ktoré definovala vo volebnom programe a vo vládnom vyhlásení. Po prevzatí vlády sa však vplyvom objektívnej situácie, ale aj v dôsledku subjektívnych dôvodov môžu tieto ciele rozchádzať. Fiškálna politika slúži na dosiahnutie cieľov širšej hospodárskej politiky, pomocou špecifických nástrojov kontroly príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu. Reaguje na objetívnu situáciu v štátnom sektore, ktorá môže byť prinajmenšom dvojaká:
a) rozpočtový deficit vzniká vtedy, keď výdavky prevládajú nad príjmami. V tom prípade sa uskutočňuje expanzívna politika. Hospodárstvo sa nachádza pod úrovňou svojho potenciálneho HDP a najdôležitejšou úlohou vlády je riešiť nadmernú nezamestnanosť. b) Oveľa zriedkavejšie vzniká situácia, keď príjmy prevažujú nad výdavkami – v tomto prípade treba uskutočňovať kontrakčnú, či reštriktívnu politiku, pretože ekonomika je nad úrovňou svojho potenciálneho HDP a hlavným problémom je inflácia. V post socialistických krajinách existuje tendencia k rastu inflácie súbežne s rastom nezamestnanosti, navyše býva prítomná trvalejšia recesia. Fiškalista je ekonóm, ktorý zastáva názor alebo je presvedčený, či verí, že zamestnanosť, ceny, a iné ekonomické ukazovatele sú také reálne objekty, že ich možno kontrolovať, regulovať, či riadiť pomocou fiškálnej politiky.
Monetarista je ekonóm, ktorý verí, že zmeny v miere rastu peňazí v ekonomike majú výrazný vplyv na výdavky, ceny, finálnu výrobu a zamestnanosť. Charakteristickými predstaviteľmi monetaristickej politiky v praxi sú: bývalá britská premiérka Thatherová a bývalý minister financií ČSFR, neskorší premiér a terajší prezident ČR V. Klaus. Monetaristický prístup nevylučuje úlohu či funkčnosť štátneho rozpočtu. Monetartisatická politika vychádza z presvedčenia, že zamestnanosť, inflácia, hospodársky rast a iné charakteristické veličiny hospodárstva možno účinne ovplyvňovať zmenami v ponuke peňazí. Monetárne autority sú osoby alebo orgány, ktoré formulujú ciele monetárnej politiky.

Majú právo zasahovať do činnosti obchodných bánk, búrz a iných inštitúcií tohoto typu. Typickou monetárnou autoritou v SR je NBS. Konečný a základný cieľ monetárnej politiky je plynulý hospodársky rast, vysoká miera zamestnanosti, nízka miera inflácie atď., spravidla reguláciu peňažných objemov. Nástrojmi peňažnej politiky, ktoré pôsobia na domácu ekonomickú aktivitu, na bilanciu zahraničného obchodu a platobnú bilanciu je kvantitatívne a kvalitatívne regulovanie. Kvantitatívna regulácia vplýva na ponuku peňazí a poskytovanie úverov. Kvalitatívne opatrenia sa týkajú osobitých druhov úveru. Medzi typické nástroje politiky zahraničného obchodu patrí arzenál dovoznej politiky:
a) dovozné licencie – forma priameho štátneho zasahovania do objemu a sortimentu dovážaných tovarov. Nemusí ísť len o ochranu domácich výrobcov, ale aj o ochranu domácich spotrebiteľov pred nekvalitným tovarom.
b) dovozná kvóta – priame štátne riadenie dovozu jednotlivých tovarových položiek daného sortimentu. Môže ísť o kvantifikáciu v naturálnom alebo v peňažnom vyjadrení. Dovozná kvóta sa stanovuje spravidla pre určité krajiny, ktoré sú najviac konkurencieschopné v daných položkách v súťaži s domácimi výrobcami a mohli by výrazne ovplyvniť štruktúru trhu daných výrobkov.
Domáci výrobcovia sa môžu starostlivosťou štátu dostať do výhodnejšej polohy voči importérom a prostredníctvom nich aj voči zahraničným výrobcom rozličnými opatreniami. Medzi klasické prostriedky patria tarifné a netarifné opatrenia. Tarify čiže clá sú určitou formou zdanenia dovozov. Medzinárodne menej tolerované sú dovozné kvóty a dovozné prirážky.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk