Rozhodovanie za rizika

Rozhodovaním rozumieme proces výberu jedného z viacerých variantov. Rozhodujúcim sa subjektom je zvyčajne človek, alebo jednomyseľne
vystupujúci kolektív ľudí, ktorý ako reprezentant vlastných záujmov, alebo
záujmov nejakej organizácie, vykonáva výber variantov. Situácie, v ktorých
treba vykonať výber jedného z väčšieho počtu variantov, t.j. rozhodnúť sa,
nazývame rozhodovacími situáciami. Výber variantov vedie k určitým výsledkom rozhodovacej situácie. Tieto
výsledky môžu byť z hľadiska záujmov rozhodujúceho sa subjektu lepšie,
alebo horšie. Ak rozhodujúci sa subjekt vychádza z porovnania možných
výsledkov a usiluje sa vybrať v istom zmysle najlepší variant, nazývame ho
racionálnym účastníkom rozhodovacej situácie. Potom výber v “istom zmysle
najlepšieho” variantu nazývame optimálnym rozhodovaním.
Ale nie každý rozhodujúci sa subjekt je racionálny. Subjekt, ktorý je k
výsledkom rozhodovania ľahostajný, nazývame indiferentným účastníkom
rozhodovacej situácie. Indiferentný účastník môže byť tak človek, ktorý
vyberá varianty bez hodnotenia výsledkov, ako aj nejaký faktor náhodného
charakteru (napríklad prírodné podmienky), vo vzťahu s ktorým nemá pojem
hodnotenia výsledkov vôbec zmysel. V obidvoch prípadoch môžeme k
indiferentnému účastníkovi pristupovať ako k nejakému náhodnému
mechanizmu, ktorý vyberá varianty podľa určitého (známeho alebo neznámeho)
pravdepodobnostného rozdelenia. Aby v úvahách o rozhodovacích situáciách
nevznikali nedorozumenia, použijeme v tomto prípade namiesto
termínu "výber variantov" termín "stavy vznikajúce v dôsledku pôsobenia
indiferentného účastníka". Ďalej predpokladajme, že rozhodovacia situácia
má aspoň jedného racionálneho účastníka a hľadáme odpoveď na otázku : aké
rozhodovanie racionálneho účastníka možno pokladať v danej rozhodovacej
situácií za optimálne?
Predpokladajme, že výsledky rozhodovania z hľadiska záujmov racionálneho
účastníka možno hodnotiť pomocou jednej, alebo viacerých charakteristík
(kritérií). V prvom prípade hovoríme o rozhodovacích situáciách so
skalárnym ohodnotením výsledkov, v druhom prípade o rozhodovacích
situáciách s vektorovým ohodnotením výsledkov.

Podľa počtu účastníkov rozhodovacej situácie hovoríme o rozhodovacích
situáciách s jedným účastníkom (v tomto prípade ide vždy o racionálneho
účastníka) a o rozhodovacích situáciách s viacerými účastníkmi (pričom
pripúšťame, že niektorí z účastníkov môžu byť indiferentní). Rozhodovacie situácie s jedným účastníkom a so skalárnym ohodnotením
výsledkov nazývame nekonfliktnými rozhodovacími situáciami. V ostatných prípadoch hovoríme o konfliktných rozhodovacích situáciách. Konfliktná rozhodovacia situácia má aspoň jeden z nasledujúcich znakov :
väčší počet racionálnych účastníkov,
aspoň jedného racionálneho a indiferentného účastníka,
vektorové ohodnotenie výsledkov. Doteraz neexistuje jednotná a dostatočne všeobecná teória optimálneho
rozhodovania v konfliktných rozhodovacích situáciách, ktoré majú všetky
tri z uvedených znakov, t.j. v ktorých vystupuje väčší počet racionálnych
účastníkov spolu s indiferentným účastníkom, a v ktorých rozhodovanie
racionálnych účastníkov vychádza z vektorového ohodnotenia výsledkov. Operačná analýza dáva však k dispozícií viac alebo menej rozpracované
teórie jednotlivých špeciálnych prípadov.
Konfliktnými rozhodovacími situáciami s väčším počtom racionálnych
účastníkov a so skalárnym ohodnotením výsledkov sa zaoberá teória hier. Konfliktnými rozhodovacími situáciami s väčším počtom racionálnych
účastníkov, alebo s jedným racionálnym účastníkom a jedným indiferentným
účastníkom a so skalárnym ohodnotením výsledkov sa zaoberá teória
rozhodovania za rizika a neurčitosti. Konfliktnými rozhodovacími situáciami s jedným racionálnym účastníkom a s
vektorovým ohodnotením výsledkov sa zaoberá teória viackriteriálnej
optimalizácie. Uvedené tri oblasti operačnej analýzy spolu veľmi tesne súvisia. Najvšeobecnejšou a najviac rozpracovanou z nich je teória hier, ktorá
poskytuje analytické nástroje pre ďalšie dve oblasti. Súčasne prebieha
vývoj samej teórie hier, ktorá zovšeobecňuje svoje modely tak, aby okrem
konfliktu medzi racionálnymi účastníkmi rozhodovacích situácií zahŕňali aj
konfliktnosť vychádzajúcu z účasti indiferentných účastníkov (náhodné
faktory), resp. konfliktnosť rôznych cieľov (vektorové ohodnotenie
výsledkov). Rozhodovací proces
Rozhodovanie v oblasti hospodárskeho riadenia sa stáva stále čoraz zložitejšie. Vlastne rozhodnutie je nutne uskutočňovať v stále kratšom čase a ekonomická záväznosť problémov, o ktorých sa rozhoduje, rastie. Je preto pochopiteľné, že sa problematika rozhodovania stáva v posledných rokoch problematikou študovanou veľmi intenzívne, a to z najrôznejších hľadísk.

Ekonómovia skúmajú ekonomické aspekty problematiky, ktoré sú zdrojom najčastejších problémov pri rozhodovaní riadiacich pracovníkov, ktorí hľadajú určité typové riešenia aktuálnych ekonomických problémov riadenia. Základná klasifikácia rozhodovacích problémov
Pri rozhodovaní sa stretávame s dvoma základnými problémovými okruhmi:
1. S výberom rozhodovacej stratégie (varianty riešenia), keď
rozhodovateľovi ešte nie je známe, ktoré z predpokladaných okolností sa
stanú v budúcnosti a ovplyvnia tak efektívnosť vyberanej stratégie. 2. S otázkou neaditívnosti kritérií. Ide o situácie, keď na posúdenie
jednotlivých stratégií má rozhodovateľ k dispozícií niekoľko kritérií
(ukazovatele), ale vlastnosti merané týmito kritériami sa nedajú “sčítať ”
(kritéria nie sú “aditívne”), pritom žiadna zo stratégií pripadajúca pri
výbere do úvahy nie je “lepšia” súčasne z hľadiska všetkých kritérií, ako
ktorákoľvek z ostatných stratégií (hovoríme, že žiadna zo stratégií, ktoré
pripadajú do úvahy, nie je dominantná). Prvý problémový okruh sa teda sústreďuje na otázky výberu jednej z
prípustných stratégií, ktorá má poskytnúť “optimálne” riešenie daného
problému. Pritom sa kladie určitý dôraz na skutočnosť, že pri výbere
takejto stratégie rozhodovateľ nevie, ktoré okolnosti nastanú, až
prakticky dôjde k realizácií zvolenej stratégie. Nevyjasnenosť, pokiaľ ide o budúcu situáciu, sa môže teoreticky pohybovať
od úplnej neznalosti budúcej situácie až takmer k úplnej informovanosti o
tom, za akých podmienok sa bude zvolená stratégia realizovať. Posledný
prípad (determinovanosť) nie je z hľadiska teórie rozhodovania príliš
zaujímavý, voľba optimálnej stratégie tu je otázkou použitia vhodných
deterministických optimalizačných metód (ako sú napr. lineárne
programovanie, dynamické programovanie, klasické optimalizačné postupy
matematickej analýzy, kombinatorické metódy a pod.). Vlastná teória rozhodovania sa zameriava predovšetkým na prípady, keď
rozhodovateľ nepozná budúcu situáciu. Pritom sa rozlišujú dva stupne
takejto nevedomosti:
1. neurčitosť,
2. neistota, ktorá môže byť charakterizovaná pravdepodobnostne. Neurčitosťou rozumieme väčšinou stav, kedy budúcu situáciu vopred
nepoznáme a nevieme ani pravdepodobnostne charakterizovať, zatiaľ čo
neistota je taký stav, keď môžeme povedať pravdepodobnostné výroky o
realizovateľnosti jednotlivých situácií v budúcnosti. Podľa toho hovoríme
niekedy o rozhodovaní v podmienkach neurčitosti a o rozhodovaní v
podmienkach neistoty (alebo tiež “rizika”).

Ťažisko problematiky zhrnutej v druhom problémovom okruhu je nutné
nachádzať predovšetkým v hľadaní praktických a logických postupov, ktoré
umožňujú “aditivizáciu vo svojej podstate obsahovo neaditívnych
rozhodovacích kritérií”. Tu patrí klasická problematika
konštrukcie “preferenčných systémov” a rôznych “funkcii utility (úžitku)”
pre rozhodovanie, ale aj otázky viackriteriálnych optimalizačných postupov
a pod. Je samozrejme, že pri riešení praktických rozhodovacích problémov sa
problematika obidvoch uvedených okruhov prelína, a to často ešte s radou
ďalších aspektov. Riešenia niektorých rozhodovacích problémov sa dajú uľahčiť, ak si
zobrazíme ich štruktúru graficky. Pritom samozrejme dochádza väčšinou k
určitým zjednodušeniam (veď ide o model problému), avšak pomerne rozšírené
užívanie tohto prístupu svedčí o jeho obľúbenosti v praxi. Zobrazenie
využíva pojmový aparát teórie grafov.
Rozhodovacie problémy, v ktorých subjekt rozhodovania musí postupne
uskutočniť niekoľko rozhodnutí, ktoré spolu navzájom súvisia, označujú sa
ako viac etapové rozhodovacie problémy, alebo dynamické rozhodovacie
problémy, alebo tiež rozhodovacie procesy. Rozhodovanie je nesporne jednou z hlavných aktivít každého riadiaceho
pracovníka. Zväčšujúcou sa komplexnosťou chápania problematiky zväčšuje sa
neustále aj zložitosť rozhodovacích problémov, alebo rôznych teórií
rozhodovania.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rozhodovanie v manažmente