Prečo sa vôbec venuje pozornosť histórii manažmentu? Bez pochopenia vývoja manažmentu, jeho koreňov a živnej pôdy vzniku, len ťažko pochopíme súčasné manažérske myslenie a konanie.
Manažment vznikol v Spojených štátoch amerických. Americký manažment má od svojich počiatkov dodnes veľkú autoritu nielen doma, ale aj vo svete. Jeho príťažlivosť vzrástla najmä po druhej svetovej vojne.
Pozitívny vzťah k americkému manažmentu vyplýva z toho, že takmer polovicu storočia – zhruba od desiateho do šesťdesiateho roku dvadsiateho storočia – Spojené štáty americké dodávali viac ako 50 % svetovej produkcie. Ich prevaha po druhej svetovej vojne sa len utvrdila.
Teória a prax amerického manažmentu prešla od svojho vzniku značným historickým vývojom. Najnovšie trendy manažmentu sa však neustále vracajú k poznatkom predstaviteľov tzv. klasickej a neoklasickej školy manažmentu. Americký priemysel v zásade pokračuje na tých základoch, ktoré sa vyvinuli v povojnovom období. Jeho silnou stránkou sú počítače, ktoré sa tu používajú vo väčšej miere ako kdekoľvek inde.
Moderná americká priemyselná výroba uplatňuje rôzne metódy, napríklad pružnú automatiku a robotiku (CAD/CAM), horizontálnu (kooperatívnu) organizáciu výrob, totálne riadenie akosti (TQM), totálne riadenie údržby (TIM), logistiku (s tendenciou k synchronizovaným dodávkam – SIT), participatívne riadenia a pod.
Niektoré z týchto racionálnych metód, ako napríklad totálne riadenie akosti, metóda just in time, participatívne riadenie vznikli pôvodne v USA, ale dlhý čas nenašli náležité uplatnenie.
Nedotknuté panovanie USA na trhu po druhej svetovej vojne ich nenútilo k inováciám a tvorivému úsiliu. Umožňovalo im to pohodlne „zbierať“ veľké zisky. Bolo to len dovtedy, kým sa nespamätala európska a japonská konkurencia.
Americké firmy už nemajú zakaždým vedúce postavenie. Znamená to, že americký manažment mal a má aj iste úskalia a problémy. Pod tlakom svetovej konkurencie sa americký priemysel vracia k vymoženostiam, ktoré niekedy presadzoval, a tak v poslednom čase znova nachádzajú „cestu domov“, keď sa inde overili a zdokonalili.
Po druhej svetovej vojne vyspelosť amerického priemyslu upútala pozornosť celého sveta. Západná Európa, Japonsko a tzv. novoindustrializované krajiny sa amerikanizovali, rýchlo preberali americkú technológiu, priemyselné vedomosti a osvojovali si americký manažment spolu s jeho terminológiou.
Výsledkom nebola len jednoduchá kópia amerického manažmentu.

Pri jeho aplikovaní v Európe sa v každej krajine prejavili a prejavujú i určité národné odlišnosti.
Napriek istým národným osobitostiam má manažment západoeurópskych krajín v podstate rovnaké alebo podobné princípy, metódy a postupy ako americký manažment, preto sa zvykne označovať spoločným názvom ako euro-americký alebo západný manažment.
Určité osobitosti nájdeme aj v manažment jednotlivých európskych krajín. Rozdiely sú v manažmente Nemecka, Francúzska, Talianska, severských krajín a pod.
V jednotlivých krajinách sa odlišne riešia napríklad vzťahy medzi ekonomickou a sociálnou stránkou. Na sociálne istoty a vymoženosti sa kládol najväčší dôraz v škandinávskych krajinách. Malo to však aj tienisté stránky, predovšetkým v dĺžke odpracovaného času a pracovnej výkonnosti, čo sa stalo predmetom kritiky.
Nemecký výrobný systém priťahuje na seba pozornosť, lebo vyniká v produktivite, je rovnocenný americkej a japonskej produktivite práce, má najmenej narušovaný pracovný režim štrajkami a inými poruchami.
Nemecko prevzalo po druhej svetovej vojne americké poznatky a uplatnilo ich vo svojich podmienkach. Vznikol odlišný systém výroby. Za jeho najväčšiu zvláštnosť sa dá považovať vedecky vzdelaný inžinier, továrenský majster a kvalifikovaný robotník. Ak sa americký systém výroby najviac opiera o techniku, nemecký hlave o ľudí. Kým v USA sa človek stane robotníkom, keď nastúpi do práce a zaučí sa, v Nemecku podstúpi najprv niekoľkoročnú učebnú prípravu a dostane diplom.
Jedine v Nemecku sa podarilo zaviesť spolurozhodovanie pracovníkov, ktoré po určitom experimentovaní našlo svoje miesto a viedlo k „priemyselnej spolupráci kapitálu a práce“.
Nemecký priemysel stále len naberá silu, pričom zaujíma čoraz významnejšie postavenie v Európe. Jeho expanzia na východ sa prejavuje najenergickejšie. Po druhej svetovej vojne sa nesmierne urýchlilo preberanie poznatkov amerického manažmentu v Japonsku. Uplatňovali sa však s prihliadnutím na iné podmienky. Japonský systém manažmentu sa zrodil ako protiváha amerického či západného manažmentu. Úspech japonského manažmentu sa pripisuje práve systému manažmentu, ktorý reaguje na zmeny skôr a energickejšie, úspešnejšie sa prispôsobuje zložitým problémom industriálnej a postindustriálnej spoločnosti.
Američania, Európania a Japonci sa v oblasti manažmentu navzájom od seba učia a snažia sa preberať to, čo sa inde osvedčilo. Tým dochádza k určitej konvergencii v riadení podnikov vo svete. Preberanie cudzích poznatkov a vzorov má však isté obmedzenia, hranice. Pokiaľ získavané poznatky nie sú kompatibilné s domácimi podmienkami, t. j. s hospodárskym potenciálom, kultúrou a zvyklosťami, zostávajú v mnohom len zaujímavou informáciou, ale nevstupujú do domáceho organizmu.
V súvislosti so vznikom manažmentu sa často uvádza, že cestu k štúdiu riadenia a jeho vedeckému rozpracovaniu otvoril FREDERICK WINSLOW TAYLOR.

Jeho prínos bol v zdokonalení organizácie práce robotníka. Výkon nenechával náhode, ale tvrdil, že výkon mu určí zamestnávateľ. Výhodou bolo zlepšenie produktivity práce, zníženie nákladov v podniku, avšak nastal boj o miesta robotníkov a mzdy. Avšak mnohí odborníci v USA ho nepokladajú za hlavného tvorcu.
V Európe získal veľké uznanie Francúz HENRI FAYOL. Obidvaja si všimli veľký význam úrovne riadenia pre úspešný priebeh a dobré výsledky činnosti priemyselného podniku. Spoločným obsahovým prvkom ich učenia je práve vedomá deľba práce v podnikoch, a to najmä odčleňovaním riadiacej činnosti od činnosti výkonnej, a snaha o zvýšenie úrovne riadiacich činností v priemyselnom podniku. Samotnú vedeckosť riadenia zdôrazňoval iba TAYLOR. Na rozdiel od neho FAYOL sa inšpiroval svojimi dlhoročnými skúsenosťami pri úspešnom plnení riadiacich funkcií, z ktorých vyvodil cenné poznatky pre teóriu manažmentu.
Na koniec uvediem ešte podstatné rozdiely medzi japonským a americkým manažmentom.

Americký systém manažmentu
1. individualizmus
2. krátkodobé zamestnanie (striedanie zamestnaní)
3. mzdový systém založený na schopnostiach a výkonoch
4. postup závislý od schopností
5. segmentovaný záujem o zamestnanca
6. systém riadenia „top-down“ (zhora dole)
7. tendencia k decentralizácii právomoci
8. autoritatívne rozhodovanie vedúcich
9. individuálna zodpovednosť
10. autorita vedúceho
11. zásadné inovačné zmeny
12. horizontálne organizované odbory
13. rozvoj vnútornej súťaživosti

Japonský systém manažmentu
1. kolektivizmus
2. celoživotné zamestnanie
3. mzdový systém založený na veku
4. postup závislý od veku
5. celostný záujem o zamestnanca ako o človeka
6. systém riadenia „bottom up“ t. j. ringi systém (zdola hore)
7. tendencia k tuhej centralizácii právomoci
8. spolurozhodovanie
9. kolektívna zodpovednosť
10. vedúci chce získať ľudí pre plnenie úloh, riadiť a viesť ich silou autority
11. postupné zmeny na základ neustáleho zlepšovania
12. vertikálne organizované odbory
13. preferovanie harmónie v kolektíve.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rozdiely medzi americkym a europskym manazmentom