Platón
- učiteľ Aristotela
- „Ústava“ – predstava ideálneho štátu, vyvolal polemiku medzi zástancami spoločného a súkromného vlastníctva
- za základ štátu považoval rozmanitosť ľudských potrieb a neschopnosť jednotlivca uspokojovať tieto potreby = človek môže vykonávať dobre a s najlepšími výsledkami len jedno zamestnanie
- deľba práce – ľudia sa líšia svojimi potrebami, ktoré stále rastú, každý človek sa však hodí na určitý druh práce a preto → ak sa každý sústredí na výkon práce, pre ktorú má najlepšie predpoklady, vyrobí sa v spoločnosti väčšie množstvo výrobkov → to predpokladá výmenu výrobkov medzi členmi spoločnosti a preto sa ľudia združujú a vytvárajú štát
- kramári – zaoberajú sa vnútorným obchodom
- obchodníci – zaoberajú sa zahraničným obchodom
- import vyžaduje, aby domáca produkcia presahovala potreby štátu a umožňovala tak export
- za zdravý štát považoval taký, kde ľudia uspokojujú len svoje najnevyhnutnejšie potreby; v prípade, že už ide o pohodlie a prepych, hrozia konflikty
- spoločnosť by mala pozostávať z: vojaci; filozofi; ostatní občania zaoberajúci sa hospodárskou činnosťou
- vojaci – udržiavanie poriadku
- filozofi – keďže sú múdri a spravodlivý vydávajú zákony a riadia krajinu
- trieda, ktorá vládne štátu by nemala mať žiadne súkromné vlastníctvo (mali by to byť vojaci a filozofi), existovať by malo vlastníctvo komunálne (verejné), aby sa zabránilo sporom, ktoré by odpútavali pozornosť vládcov od dôležitejších otázok

3. Aristoteles
- veril, že súkromné vlastníctvo plní v spoločnosti užitočnú funkciu a nič by ho nemalo obmedzovať
- podľa neho spoločné vlastníctvo sa prieči ľudskej povahe, pretože človek je od prírody egoista a ľudia sa vždy viac starajú o vlastné než o spoločné
- zdrojom zla v spoločnosti nie je súkromné vlastníctvo, ale prirodzené chyby v povahe ľudí, ktoré možno odstrániť výchovou
- hlavný prínos do ekonomického myslenia = analýza výmeny tovarov a použitie peňazí vo výmene; potreby človeka sú obmedzené, túžby sú však nekonečné a preto výrobu tovaru za účelom uspokojovania potrieb považoval za prirodzenú (ekonomika) a výrobu tovarov na uspokojovanie túžob považoval za neprirodzenú (chrematistika). Pritom je veľmi ťažké rozhodnúť či tovar uspokojuje potreby alebo túžby. Vychádzal preto z predpokladu:
- T – T – výmena vo forme výmeny tovarov je v záujme uspokojovania potrieb
- T – P - T – ak sa pri výmene používajú peniaze, cieľom je peňažný zisk a nie uspokojenie potrieb
- zamýšľal sa aj nad príčinami vzniku peňazí a nad zmenami, ktoré peniaze vyvolali vo formách výmeny tovarov. Poukázal na to, že rozšírenie peňažného hospodárstva viedlo k vzniku úžery, ktorú ostro odsúdil, pretože úžera vedie k obohacovaniu jednotlivcov a zabraňuje tomu, aby sa peniaze využívali vo funkcii, ktorá bola príčinou ich vzniku – uľahčenie výmeny tovarov

Scholastika
- 13. – 16.