Ekonomika

Ekonómia je vedná disciplína, ktorá skúma hospodársku stránku života spoločnosti. Člení na makroekonómiu a mikroekonómiu podľa toho, či sa zaoberá celým národným hospodárstvom alebo len jeho zložkami. Ekonomika je predovšetkým praktická činnosť ľudí pri výrobe, rozdeľovaní výmene a spotrebe. Podľa organizácie týchto činností hovoríme o otvorenej,
uzavretej, prebytkovej, nedostatkovej, príkazovej, trhovej a zmiešanej ekonomike. Cieľom ekonomiky je uspokojovať ľudské potreby, ktoré členíme najmä na základné a vyššie. Uspokojenej potrebe hovoríme spotreba, ktorá môže byt’ individuálna i kolektívna, výrobná spoločenská. Potreby sa uspokojujú statkami a službami.

Pojmom statky (hmotné i nehmotné, vzácne i voľné statky) označujeme všetko, čo má schopnosť uspokojiť ľudské potreby. Služby (materiálne, nemateriálne) uspokojujú ľudské potreby svojím priebehom a v spoločnosti majú čoraz väčší význam. Za vzácne statky považujeme predovšetkým výrobky a tovar. Výrobky sú určené na vlastnú spotrebu alebo ďalšie použitie výrobe. Tovar je výrobok určený na predaj alebo výmenu. Tovar má úžitkovú hodnotu, ktorá vyjadruje jeho užitočnosť pre zákazníka. Má však aj výmennú hodnotu, za ktorú sa vymieňa na trhu. Vymieňať tovar na trhu umožňujú peniaze, ktoré v histórii ľudstva mali rôznu podobu. V súčasnosti používame hotovostné peniaze (bankovky a kovové mince) a bezhotovostné peniaze(depozitné). Aby sa peniaze dali na trhu vymeniť za tovar, potrebujeme ho vyrobiť Výroba je činnosť ktorou človek pretvára dary prírody na užitočné statky (výrobky, tovar, služby). Podmienkou výroby sú vstupy, ktoré sa označujú ako výrobné faktory — pôda a prírodné zdroje, práca, kapitál. Výsledkom výroby sú výstupy, napríklad množstvo vyrobenej produkcie. Na tri základné ekonomické otázky — Čo? Ako? a Pre koho vyrábať? — najpresnejšie od povie trh a trhový mechanizmus.

Trh je miesto, kde sa stretáva ponuka s dopytom, taktiež sa hovor že trh je bojiskom ponuky a dopytu. Pre členenie trhu sa používajú viaceré kritériá, preto trhu dávame prívlastok miestny, národný a pod. Pretože domácnosti, podniky a štát vstupujú na trh, nazývame ich trhové subjekty, ktorých cieľom je kúpiť alebo predať určité množstvo tovaru (služieb). Aké množstvo tovaru (služieb) sa na trhu nachádza, závisí od toho, aký veľký je po nich dopyt a aká veľká je ich ponuka. Ochotu a schopnosť zákazníkov kúpiť určité množstvo tovaru nazývame dopyt, ktorý klesá alebo stúpa v závislosti od výšky ceny. Veľkosť’ ponuky, čiže množstvo tovaru, ktoré sú predávajúci ochotní predať za určitú cenu, závisí od veľkosti dopytu. Keďže dopyt závisí od ceny a cena od dopytu, ich krivky na grafe pripomínajú „váhu”, ktorej misky s rôznou veľkosťou ponuky a dopytu neustále balansujú. Z tohto dôvodu je trhová rovnováha výnimočný stav.

Avšak práve vzájomná závislosť ponuky a dopytu a ich pohyb je trhovým mechanizmom, ktorý spôsobuje vyrovnávanie ich veľkosti. Pri rovnovážnom stave ponuky a dopytu na trhu sú teda aj ceny v rovnováhe (sú relatívne stabilné). Ak má trhový mechanizmus efektívne fungovať musí na trhu existovať aj konkurencia - predovšetkým na strane ponuky. Táto je ukazovateľom toho, ako vyrábať. Zákazníci pozorne sledujú najmä cenovú konkurenciu a sú to práve oni ktorí svojím nákupným rozhodnutím odpovedajú na otázku, čo treba vyrábať Snaha ľudí čo najlepšie uspokojovať svoje potreby ich vedie k tomu, aby pri výrobe statkov a služieb spolupracovali. Preto v hospodárskom procese uplatňujú deľbu práce (špecializáciu a kooperáciu).

Hospodársky proces je procesom neustále sa opakujúcich činností — výroby, rozdeľovania, výmeny a spotreby. Tieto činnosti sa uskutočňujú na území konkrétneho národa t.j. v národnom hospodárstve (NH), ktoré je základom každého štátu. Preto sa NH označuje tiež ako ekonomika štátu. V NH prebieha množstvo rôznorodých činností v rôznych inštitúciách, podnikoch, či domácnostiach, ktoré treba usmerňovať aby priniesli želaný účinok. Preto musia byt’ tieto zložky správne usporiadané, to znamená, že NH má určitú štruktúru. Ak hovoríme o tom, čo sa produkuje, ide o sektorovú štruktúru s primárnym, sekundárnym, terciárnym a kvarciárnym sektorom. Ak nás zaujíma, kto v NH produkuje, rozčleníme ho podľa inštitucionálnych sektorov. Podniky s rovnakým alebo príbuzným sortimentom tvoria odvetvie, preto v prípade také takéhoto členenia ide o odvetvovú štruktúru NH. Takýto zložitý hospodársky celok sa musí riadiť. Od spôsobu riadenia závisí, či ide o hospodársky systém s centrálne riadeným, trhovým alebo sociálne trhovým hospodárstvom.

Preto si každá spoločnosť na základe volieb určuje, kto bude hospodárstvo riadiť U nás je to Národná rada, vláda, ústredné orgány, štátna správa, samospráva atď Prostriedkom na uspokojovanie potrieb je podnikanie. O podnikaní hovoríme len vtedy, ak sa táto činnosť vykonáva sústavne, samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a s cieľom dosiahnuť’ zisk. Podnikateľom môže byt’ fyzická aj právnická osoba, ktorá spĺňa zákonné podmienky. V podnikateľskej činnosti majú najväčší význam podniky.

Podnik je usporiadaným útvarom ľudí a hospodárskych prostriedkov za účelom podnikateľskej činnosti. Podniky majú hospodáriť tak, aby zo svojich výnosov uhrádzali náklady a zo zisku, ktorý im zostane po odvode daní podnikavosťou zabezpečili svoj rozvoj. Základnými znakmi podniku sú právna subjektivita a ekonomická samostatnosť Členením podnikov z rôznych uhlov pohľadu dostávajú prívlastok malé, stredné, veľké, výrobné, obchodné podniky, živnosti, obchodné spoločnosti, družstvá atd’ Každý typ podniku má však svoju vlastnú charakteristiku. Podniky sa zakladajú uzatvorením spoločenskej zmluvy (zakladateľskej zmluvy alebo listiny), ale vznikajú dňom zápisu do obchodného registra.
Podnikanie v trhovej ekonomike sa spája s rizikom úpadku a ak nepomôžu opatrenia na ozdravenie podniku, môže sa stať že podnik sa musí zrušiť a zanikne. Podnik sa môže zrušiť na základe dobrovoľného rozhodnutia spoločníkov alebo môže ísť o nútené zrušenie (rozhodnutie súdu, vyhlásenie konkurzu). Zánik podniku nastane dňom jeho vymazania z obchodného registra. Poznať podnik z jeho vecnej (hmotnej) stránky znamená poznať jeho majetok a činnosti
s ním súvisiace. Majetok podniku sú všetky hospodárske prostriedky, ktoré podnik potrebuje pre svoju činnosť (budovy, stroje, materiál atd). Aby majetok bolo možné evidovať a kontrolovať jeho využívanie, člení sa na dlhodobý a krátkodobý majetok, ktorý sa líši obstarávacou cenou a dobou použitia. Dlhodobý majetok je majetok, ktorý sa používa viac ako 1 rok, má charakter hmotného, nehmotného, finančného majetku a pohľadávok.

Opotrebovanie dlhodobého hmotného a nehmotného majetku sa vyjadruje odpismi. Dlhodobý majetok sa obstaráva investičnou činnosťou, ktorá má rôzne formy a financuje sa vlastným alebo cudzím kapitálom. Pri oceňovaní dlhodobého majetku sa používa vstupná a zostatková cena. Pri vyraďovaní dlhodobého majetku treba vybrať pre podnik najvýhodnejší spôsob a pri starostlivosti klásť rovnaký dôraz na údržbu, rekonštrukciu a generálne opravy. Pre krátkodobý majetok je typické, že v transformačnom procese mení svoju podobu a celý sa v ňom spotrebuje. Z tohto dôvodu treba nepretržite podnik zásobovať krátkodobým majetkom. Zásobovacia činnosť je náročná najmä na plánovanie a normovanie zásob (časová norma, norma zásob, normatív zásob). Pri obstarávaní zásob je dôležité položiť dôraz na dôslednú prebierku a pri udržiavaní zásob zasa na rešpektovanie zásad správneho skladovania.

Evidencia krátkodobého majetku vyžaduje dôslednú prácu s veľkým množstvom dokumentácie. Majetok podniku sa musí pravidelne kontrolovať najmä inventarizáciou, pri ktorej sa porovnáva fyzický stav majetku s účtovným stavom. Podnik si zabezpečuje úhradu manka od zodpovedných pracovníkov okrem manka spôsobeného prirodzenými úbytkami.
Ekonomická a finančná stránka podniku poskytuje objektívny obraz o tom, ako podnik využíva svoj majetok a ako účelne vynakladá na svoju činnosť finančné prostriedky. Analyzovanie ekonomickej stránky podniku umožňuje hodnotiť jeho hospodárenie. Ukazovateľom hodnotenia ekonomickej činnosti podniku sú náklady a výnosy.

Náklady podniku sú peňažným vyjadrením spotreby hospodárskych prostriedkov a práce vynaloženej na výkony podniku. Hlavnými zložkami nákladov sú cena spotrebovaného materiálu, odpisy, mzda vyplácaná pracovníkom a cena ostatných služieb.
Svoje výkony podnik predáva za trhovú cenu, ktorá zahŕňa vynaložené náklady na činnosť podniku a zisk. Peniaze, ktoré podnik získa za predané výkony, čiže príjmy (tržby), sú najdôležitejšou časťou výnosov podniku. Výnosy sú ocenením výkonov, ktoré podnik v určitom období vytvoril. Rozdiel medzi výnosmi a nákladmi podniku je jeho výsledok hospodárenia. Ak sú výnosy väčšie ako náklady, podnik dosiahol zisk. Ak je to naopak, podnik vykázal stratu.
Podniky by mali dosahovať zisk, ktorý je dôležitým ukazovateľom úrovne hospodárenia podniku. Zisk je zdrojom peňažných prostriedkov potrebných na úhradu platieb, odvodov do štátneho rozpočtu, odmien pre zamestnancov a najmä ďalšieho rozvoja podniku. Preto podnik vo finančnom pláne musí vyjadriť ako zisk dosiahnuť a ako ho rozdeliť Vo finančnej analýze by mal podnik objektívne zhodnotiť ciele a výsledky ekonomickej činnosti podniku.

Každý podnik sa zriadil na konkrétny účel, ktorým je jeho hlavná činnosť V hlavnej činnosti teda zabezpečuje tie výkony, pre ktoré sa zriadil, a ktoré predáva spotrebiteľom. Hlavnou činnosťou výrobných podnikov je výrobná činnosť ktorá spočíva v premene výrobných faktorov (vstupov) na výrobky (výstupy). Táto premena sa označuje ako výrobný proces alebo transformačný proces, ktorý sa uskutočňuje za priamej účasti človeka alebo automaticky. Výrobu môžeme členiť z viacerých hľadísk, avšak za hlavné typy výroby sa označujú kusová, sériová a hromadná výroba. Bez ohľadu na jej členenie každá výroba by mala rešpektovať zákonitosti proporcionality, paralelnosti, či nepretržitosti ktoré ovplyvňujú jej efektívnosť. Ak chce byt’ výrobca na trhu úspešný, musí si ešte pred začatím výroby naplánovať svoj výrobný program, v ktorom určí, aký sortiment bude vyrábať Výrobný program potom konkretizuje v pláne výroby, ktorý sa zostavuje s ohľadom na výrobnú kapacitu.

Po vykonaní prípravy výroby môže výrobca vyrábať’ Výroba sa má uskutočniť takou technológiou, ktorá zabezpečí požadovanú kvalitu výrobku. Výsledkom (výstupom) výroby je výrobok, ktorý môže mať formu polovýrobku alebo finálneho výrobku. Ak výrobca vyrobí nový výrobok, môže jeho značku zaregistrovať a ochrannou známkou chrániť svoje výrobné tajomstvo. V súčasnosti už podniky vedia, že uplatňovanie marketingu im môže pomôcť presadiť sa na trhu. Nie je správne zamieňať marketing s predajom, pretože marketing je súbor činností orientovaných na uspokojovanie potrieb prostredníctvom výmenných procesov. ide teda o činnosti pred predajom, počas predaja i po predaji.

Ak chce firma uplatňovať marketingovú stratégiu, najprv sa musí rozhodnúť pre konkrétnu koncepciu (výrobnú, výrobkovú, koncepciu predaja, marketingovú, koncepciu spoločenského marketingu). Na základe vybratej koncepcie môže potom uplatniť stratégiu na konkrétnu cieľovú skupinu zákazníkov v podobe marketingového mixu.

Marketingový mix je určitý počet marketingových aktivít, pomocou ktorých môže firma ovplyvniť dopyt po svojich výrobkoch. Sú to aktivity zamerané na tzv. 4P — product, price, place, promotion. Aktivity, ktoré sa zameriavajú na výrobok (product), zahŕňajú jeho vyhotovenie, tvorbu značky, obalu, etikety vrátane služieb, ktoré k výrobku patria. Nemenej dôležité je však rozhodnutie o výrobnom programe podľa životného cyklu výrobku.
Ďalej sú to aktivity, ktoré sa zameriavajú na tvorbu ceny (price). Cena závisí od zvolenej cenovej stratégie podniku, napríklad rozhodnutie pre vysoké ceny, poskytovanie rabatov, cenové akcie a pod. Podnik by mal dôsledne premyslieť aj distribučné cesty (place), lebo vo veľkej miere ovplyvňujú úroveň predaja, úroveň nákladov, ako aj spokojnosť zákazníkov. Aktivity a opatrenia zamerané na komunikáciu, čiže komunikačný mix (promotion) môžu byt’ pre firmu veľkým prínosom za predpokladu, že jednotlivé prvky komunikačného mixu sa budú nasadzovať primerane a citlivo. Nástroje masovej komunikácie (reklama, podpora predaja, public relations) treba vyvažovať so starostlivosťou o ich protiklad — osobný predaj.

Z médií sa často dozvedáme o rôznych tragických nehodách, ktorých dôvodom je zlyhanie ľudského faktora. Aj úpadok firiem spôsobia len ľudia, ktorí v nich pracujú. Preto dôležitou činnosťou podniku je personálna činnosť ktorej úlohou je správny výber zamestnancov, starostlivosť o zamestnancov, ich hodnotenie, odmeňovanie a pod. Túto činnosť zabezpečuje v podniku personálny útvar. Podnik si zamestnancov obvykle vyberá na základe výberového konania. S úspešnými záujemcami následne uzavrie pracovný pomer, čiže pracovnoprávny vzťah, ktorý sa vždy zakladá písomne pracovnou zmluvou. Obsah a spôsob uzatvorenia pracovnej zmluvy, práva a povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa, spôsoby ukončenia pracovného pomeru a pod. presne definuje Zákonník práce.

Podľa ústavnej Listiny základných práv a slobôd má zamestnanec právo na spravodlivú odmenu za prácu. Touto odmenou je mzda alebo plat. V trhovej ekonomike je výška mzdy odrazom vzťahu medzi ponukou a dopytom konkrétneho druhu zamestnania. Mzda má niekoľko foriem (časovú, úkolovú, podielovú, kombinovanú) a zložiek (základnú mzdu, príplatky, prémie, odmeny). Okrem spravodlivej odmeny má zamestnanec právo aj na starostlivosť, ktorú mu zákonom garantuje štát a dobrovoľné jeho zamestnávateľ. Zákonnou starostlivosťou je zdravotná a sociálna starostlivosť. Zamestnávateľ poskytuje zamestnancom starostlivosť na základe svojho sociálneho programu a kolektívnej zmluvy. Podniky však neposkytujú zamestnancom len práva, ale vyžadujú od nich aj zodpovednosť, a to zodpovednosť za škody, manká a straty prostriedkov, ktoré sa im zverili do opatery Ľudia, ktorí sú v práci spokojní a pracujú so záujmom, sú najväčším bohatstvom každého podniku. S týmto vedomím by podniky mali zabezpečovať výkon personálnej činnosti.

Potreba riadiť (viesť, usmerňovať) vyplynula z derby práce a zoskupovania ľudí podľa ich špecializácie. Keďže podniky sú zložité celky, ich činnosť treba nielen organizovať, ale aj riadiť. Riadenie sa teda stalo profesiou, od kvality riadiacich pracovníkov závisí prosperita podnikov, a tým aj cele] spoločnosti. Riadenie — manažment — ako pojem treba chápať v dvoch významoch. V prvom význame chápeme riadenie ako proces a v druhom význame ako profesiu, skupinu ľudí ktorá sa riadením zaoberá. Ak hovoríme o riadení ako o procese, analyzujeme činnosť riadiacich pracovníkov, Číže funkcie riadenia. Funkciami riadenia sú plánovanie, organizovanie, vedenie ľudí a kontrola. Od výkonu týchto činností závisí plynulý chod podniku. Pri skúmaní manažmentu ako útvaru zloženého z riadiacich pracovníkov treba rozlišovať ich postavenie vo firme.

Podľa úrovne nadania rozlišujeme 3 skupiny manažérov — najnižší manažment (majstri), stredný manažment (vedúci jednotlivých útvarov podniku) a vrcholový manažment, tzv. top-manažment (najvyššie postavení riadiaci pracovníci). Každý manažér by mal mať predpoklady na výkon manažérskej práce, a to vrodené predpoklady (inteligencie, empatia a pod.), ako aj predpoklady získané výcvikom a vzdelávaním. Na každom území mosta či obce pôsobia rôzne podniky a inštitúcie, ktoré vstupujú do vzájomných vzťahov. Každý podnik je teda v neustálom vzťahu so svojimi dodávateľmi, odberateľmi, spotrebiteľmi, mestským (obecným) úradom, úradom práce, bankami a pod. Uvedené subjekty označujeme ako okolie podniku.

Najčastejšie vzťahy podniku sú jeho vzťahy k dodávateľom a odberateľom. Od dodávateľov podnik kupuje vstupy pre svoju podnikovú činnosť (suroviny, materiál) a odberateľom zasa predáva svoje výstupy (výrobky, služby). Tieto vzťahy sú založené na kúpno-predajných zmluvách. Podnik (odberateľ) musí podniku (dodávateľovi) za dodávky zaplatiť pričom platobný styk zabezpečujú banky. V ďalších peňažných ústavoch si podniky môžu zhodnocovať svoje peniaze, vziať úver a v poisťovni požiadať o poistnú ochranu atď. Podnik takto vstupuje do vzájomných vzťahov s finančnými inštitúciami. Vzťahy podniku k štátu a obci sa vyznačujú prepojením na ich rozpočty. Do štátneho rozpočtu, ako aj do rozpočtu obce odvádzajú podniky dane, ale zároveň sa z týchto rozpočtov v určitom rozsahu podporujú a financujú. Tento vzťah sa obvykle realizuje prostredníctvom správcu daní (daňového úradu). Prvky okolia podniku, uvedené v tejto kapitole, zďaleka nie sú všetky, pretože okolím podniku nie sú len inštitúcie, ale aj okolie v širšom zmysle slova — ekologické, ekonomické, spoločenské okolie a pod. Preto ak chceme prežiť aj ďalšie tisícročie, podniky musia úzko spolupracovať a zakladať vzťahy aj s inštitúciami, ktorých úlohou je chrániť životné prostredie.