Inflácia a nezamestnanosť

1. Inflácia a nezamestnanosť

Nezamestnanosť a inflácia sú najväčšie súčasné makroekonomické problémy. Prax ukazuje, že z krátkodobého hľadiska medzi infláciu a nezamestnanosťou pôsobí vzťah, ktorý zobrazuje Phillipsova krivka, ale z dlhodobého hľadiska miera nezamestnanosti v podstate nezávisí od dlhodobej miery inflácie.

2. Podstata a formy inflácie

V súčasnosti je inflácia vo vyspelých trhových ekonomikách jedným z najvážnejších makroekonomických problémov. Inflácia sa najčastejšie charakterizuje ako znehodnotenie peňažnej jednotky, čo sa prejavuje rastom cenovej hladiny, resp. trvalým znižovaním kúpnej sily peňazí. Infláciou môžu vyvolávať rozličné činitele. Je to emisia prebytočného dopytu, ale aj prílev takých tovarov na trh, ktoré nemajú dopyt. K inflácii dochádza, ak rastie cenová hladina. Najpoužívanejšou mierou inflácie je index spotrebiteľských cien, rovnako známy ako CPI. CPI meria náklady tržného koša spotrebných statkov a služieb. Je založený na cenách potravín, odevov, obydliach, palív, dopravy, lekárskej starostlivosti, školského vzdelania a ostatných komodít potrebných pre každodenný život.

Deflácia - opakom inflácie je deflácia, ku ktorej dochádza vtedy, keď celková cenová hladina klesá. Dlhodobo trvajúce deflácie, kedy ceny nepretržite klesali po obdobie niekoľkých rokov, sú spojené s najhorším obdobím v hospodárstve.
Dezinflácia - označuje pokles miery inflácie.
Index cien výrobcov /PPI/ - meria hladinu cien na úrovni veľkoobchodu alebo výrobcov. Zahrňuje ceny potravín, produktov spracovateľského priemyslu a ťažobného priemyslu. Tento index je dôležitý, pretože je veľmi podrobný a široko ho používajú firmy.

2.1 Druhy inflácie

Inflácia môže nadobudnúť rozmanité formy podľa rýchlosti rastu cien. Obyčajne sa hovorí o týchto troch formách inflácie:

- do 9%mierna inflácia
- 10-999%cválajúca inflácia
- od 1000%hyperinflácia

2.1.1 Mierna inflácia
Pri miernej inflácii rastú ceny pomaly. Je celkom prijateľná a zlúčiteľná s normálnym vývojom ekonomiky. Môžeme ju charakterizovať, ako jednociferné ročné miery inflácie. Ak sú cenu relatívne stabilné, ľudia dôverujú peniazom. Vzostup cenovej hladiny za 1 rok je do 10%.

2.1.2 Cválajúca inflácia
Ak k nej dochádza, začínajú ceny rásť v rozsahu 10 – 100% ročne. Tento druh inflácie spôsobuje veľké ekonomické problémy. Ak sa cválajúca inflácia úplne rozvinie, vznikajú vážne hospodárske poruchy. Pretože peniaze strácajú tak rýchlo svoju hodnotu – s reálnymi úrokovými mierami mínus 50% alebo 100% ročne – ľudia sa vyhýbajú tomu, aby držali viac peňazí, než je holé minimum. Ľudia hromadia statky, kupujú domy a nikdy nepožičiavajú peniaze na nízke nominálne úrokové sadzby.

2.1.3 Hyperinflácia
Je treťou formou, ktorá je spojená s mierou inflácie viac ako 100%, výraznou dezorganizáciou ekonomiky a rozpadom peňažného hospodárstva. Peniaze už neplnia svoju funkciu.

Z hľadiska výsledkov merania poznáme infláciu:
- otvorenú
- skrytú
- potlačenú

2.1.4 Otvorená inflácia
Pri tejto inflácii dochádza k rastu cien v dôsledku rastu výrobných nákladov alebo prevahy dopytu nad ponukou. Je merateľná a je považovaná za únosnejšiu ako je skrytá či potlačená inflácia.

2.1.5 Skrytá inflácia
Pri tejto inflácii sa rast cien z rozličných dôvodov neprejavuje. Bola typická pre centrálne riadenú ekonomiku. Navonok sa prejavuje nedostatkom tovaru, rozvojom čierneho trhu, vynúteným rastom úspor a pod.

2.1.6 Potlačená inflácia
Táto inflácia nie je patrná. Trh je deficitný, existuje nerovnováha medzi ponukou a dopytom, nie je k dispozícii potrebný sortiment a preto dochádza často i ku skupovaniu nedostatkového tovaru a pod.

Ukazuje sa že, súčasná inflácia prebieha ako proces vzájomného pôsobenia viacerých činiteľov, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú. V určitých obdobiach či krajinách niektoré silnejú, iné slabnú. Podstatnou a novou črtou inflačného vývoja v ostatných dvoch desaťročiach je skutočnosť, že jej zdroj nespočíva len v nadmernom dopyte, ale aj v cenovej tvorbe na strane ponuky, čo závisí od vývoja výrobných nákladov. V závislosti od zdrojov inflácie postupne vznikli teórie dopytovej a nákladovej inflácie.

2.1.7 Dopytová inflácia (inflácia ťahaná dopytom)
Podľa tejto teórie príčinou inflačného rastu cien je existencia prebytočného kúpyschopného dopytu pri danej cenovej hladine, a to z toho dôvodu, že v podmienkach plnej zamestnanosti a pri plnom využití výrobných kapacít celková ponuka nereaguje dostatočne rýchlo na zmeny v kúpyschopnom dopyte. Mnohí ekonómovia skúmajú, aký vplyv na celkovú rovnováhu hospodárskeho systému majú štátne výdavky. Zisťujú, že do hospodárstva preniká veľká masa peňazí ako súčasť výdavkov zo štátneho rozpočtu, ako aj v rámci investičnej aktivity podnikateľov. V dôsledku toho rastie úhrnný kúpyschopný dopyt rýchlejšie, ako celková ponuka. Preto je potrebné odčerpať relatívne prebytočný kúpyschopný dopyt, čo možno dosiahnuť zvýšením cien, a tým utvoriť predpoklady nastolenia ekonomickej rovnováhy. V konkrétnej podobe agregátny dopyt tvoria výdavky na spotrebu, investície a štátne výdavky. Z tohto hľadiska možno hovoriť o týchto príčinách inflácie:

-Významnú položku výdavkov na spotrebu predstavujú mzdy. Ak rast nominálnych miezd je rýchlejš9, ako rast produktivity práce, dochádza k inflácii.
-Nadmerný rast investícií môže spôsobiť rýchly rast agregátneho dopytu, ktorý vyústi do vzniku dopytovej inflácie.
-Zníženie daní zvyšuje príjmy ekonomických subjektov, zvyšuje tým kúpyschopný dopyt a zároveň utvára predpoklady vzniku inflačných tlakov.
-Štát svojimi opatreniami v oblasti peňažno-úverovej politiky zlacňuje úver, o ktorý potom rastie záujem, čím sa zvyšujú výdavky na investície a spotrebu, ale zároveň vzniká možnosť rastu dopytovej inflácie.
-Štát zvyšuje výdavky na verejnú spotrebu (školstvo, zdravotníctvo, kultúru), zvyšuje výdavky do sociálnej oblasti, čím sa zvyšuje kúpyschopnosť obyvateľstva, dochádza k deficitu štátneho rozpočtu, dopyt je vyšší ako ponuka, a tým vzniká dopytová inflácia.
2.1.8 Nákladová inflácia (inflácia tlačená nákladmi)
Podľa teórie nákladovej inflácie hlavný zdroj inflácie spočíva na strane ponuky. Do centra pozornosti sa tak dostáva skúmanie vplyvu výrobných nákladov na rast cien. K inflácií dochádza v dôsledku rastu cien vstupov surovín, materiálov, energie, miezd. Hlavným prvkom nákladov, ktorý ovplyvňuje vývoj cien, je podľa mnohých stúpencov tejto teórie rast mzdových nákladov. Všímajú si však aj vplyv rastu materiálových nákladov na rast cien. Ukazujú, že rastúce mzdy predstavujú rast mzdových nákladov, čo vyvoláva ďalší rast cien a miezd. Podobne k rastu materiálových nákladov dochádza len vtedy, keď rastie efektívny dopyt, ceny a mzdy. Preteky medzi rastom nákladov a rastom cien sú hlavným zdrojom inflačného vývoja. Konkrétne k rastu cien surovín, materiálov a energie dochádza v dôsledku existencie nedokonalej konkurencie na trhu surovín a medzi produktov. Rast výrobných nákladov môžu spôsobiť aj neočakávané politické udalosti (napr. vojna v Iraku, v Juhoslávii a pod.), v dôsledku čoho sa zvýšia ceny dovážaných surovín. Tlak odborov na zvýšenie miezd môže tak zvýšiť celkové výrobné náklady, že to vyvolá infláciu pôsobenia viacerých ekonomických, ale aj mimo ekonomických faktorov.

2.2 Dôsledky inflácie

Inflácia spôsobuje celkovú ekonomickú nerovnováhu s negatívnymi dôsledkami na výrobu aj spotrebu. Obyčajne klesajú reálne príjmy obyvateľstva. Zároveň sa mení štruktúra spotreby. Rýchlejšie rastú výdavky na základné životné potreby (potraviny) a klesajú výdavky na menej dôležité tovary a služby. Zmeny v štruktúre spotreby dodatočne zapríčiňujú štruktúrne zmeny vo výrobe. Tie môžu vyvolať makroekonomickú nerovnováhu. Inflácia postihuje majetok a dôchodky obyvateľstva.
-Ak je miera inflácie vyššia, ako nominálna úroková miera, hodnota vkladov a pôžičiek absolútne klesá. Dlžníci získavajú a veritelia strácajú. V podmienkach vysokej inflácie klesajú reálne mzdy a ostatné dôchodky obyvateľstva.
-Tak klesá aj kúpyschopnosť obyvateľstva. Inflácia nepostihuje vlastníkov hmotných statkov (nehnuteľností). Cena ich majetku v podmienkach inflácie rastie.
-Vláde môže inflácia prinášať zdanlivé a dočasné výhody. Napr. inflácia zvýhodňuje štát relatívne tak, že sa pre daňových poplatníkov zvyšuje miera zdanenia, nakoľko v dôsledku inflácie sa zvyšujú ich príjmy, čím sa dostávajú do vyššieho daňového pásma, a preto sú zdaňované vyššou daňovou sadzbou.
-Inflácia má prerozdeľovací efekt: nepriaznivo ovplyvňuje úroveň miezd a platov – pokles reálnych miezd postihuje predovšetkým príjemcov fixných dôchodkov, znamená pokles hodnoty vkladov, reálna úroková miera a reálna hodnota dlhu klesajú.
-Inflácia má sociálne dopady a mení štruktúru potreby. Na druhej strane inflácia nepostihuje majiteľov hmotných statkov.

3. Nezamestnanosť

Pod pojmom nezamestnanosť sa rozumie zväčša nedobrovoľné a dlhotrvajúce prerušenie práce. Medzi zamestnancom a zamestnávateľom neexistuje, alebo bol prerušený pracovnoprávny vzťah. Určitá miera nezamestnanosti je sprievodným javom aj pružne sa rozvíjajúcich ekonomikách. Hovorí sa o tzv. prirodzenej miere nezamestnanosti, ktorá súvisí s trvalou štruktúrou ekonomiky, väčšinou sa hovorí o dvoch až štyroch percentách práceneschopného obyvateľstva. V trhovej ekonomike nemajú všetci práceneschopní prácu. Z tohto hľadiska rozdeľujeme pracovné sily na 2 skupiny:

-zamestnaní – sú to tí, ktorí majú prácu (sem patria tí, ktorí pracujú, ale momentálne absentujú z práce pre chorobu, štrajky alebo dovolenku)
-nezamestnaný – ľudia bez práce, ktorí však hľadajú prácu. Pracovné sily tvoria zamestnaní, ale aj nezamestnaní. Ľudia bez práce, ktorí nehľadajú prácu, sú mimo pracovnú silu.

3.1 Typy nezamestnanosti

Súčasná makroekonómia pri objasňovaní nezamestnanosti, a najmä vo vzťahu k inflácii, používa koncepciu prirodzenej miery nezamestnanosti. Prirodzená miera nezamestnanosti je taká miera nezamestnanosti, pri ktorej počet nezamestnaných je nižší, alebo sa rovná počtu voľných pracovných miest. Takáto nezamestnanosť je označovaná tiež ako dobrovoľná nezamestnanosť. Poznáme nasledovné nezamestnanosti:

3.1.1 Lokálna (miestna) alebo profesná nezamestnanosť - vyplýva z nemožnosti obyvateľstva sťahovať sa za prácou, alebo z nedostatočnej kvalifikácie pracovnej sily. Kvalifikácia nezamestnaných nezodpovedá existujúcim pracovným ponukám, alebo nezamestnaný nebývajú v mieste, kde sa zamestnanie ponúka.

3.1.2 Sezónna nezamestnanosť – niektoré ekonomické činnosti majú sezónny charakter (zber úrody, letná turistika).

3.1.3 Skrytá nezamestnanosť – existuje vo väčšine chudobných, ekonomicky nerozvinutých krajinách a vo veľkomestách a pod.

3.1.4 Dobrovoľná nezamestnanosť – začína sa objavovať v niektorých štátoch, kde podpory v nezamestnanosti sú dostatočne vysoké na zabezpečenie istého životného štandardu a mnohí občania preto volia nečinnosť. Spôsobuje ju i uspokojenie nezamestnaných s daným štandardom života. U nás je to napríklad veľmi malý rozdiel medzi minimálnou mzdou a stanoveným životným minimom. Títo ľudia odmietajú prácu, ktorú im sprostredkujú úrady práce. Pritom ich záujem o prácu môže byť predstieraný, formálny. Je to skupina ľudí, ktorí pol roka poberajú hmotné zabezpečenie v nezamestnanosti, potom prechádzajú na sociálne dávky.

3.1.5 Frikčná (dočasná) nezamestnanosť – je zapríčinená migráciou pracovných síl, zmenami zamestnania, i zmenami zapríčinených životným cyklom. V ekonomike vždy existujú ľudia, ktorí hľadajú zamestnanie, lebo ukončili vzdelanie alebo zmenili bydlisko, resp. hľadajú nové zamestnanie.

3.1.6 Štruktúrna a technologická nezamestnanosť – vyplýva z modifikácie ekonomických štruktúr (pokles v ťažbe uhlia). Dochádza k nej vtedy, keď je nesúlad medzi ponukou a dopytom po pracovných silách. Znamená to, že dopyt po určitej práci stúpa, dopyt po inom druhu práce klesá, zatiaľ čo ponuka sa nestačí pružne prispôsobiť.

3.1.7 Cyklická nezamestnanosť – vyplýva z hospodárskych kríz a je najvážnejšia. Je zapríčinená nízkym dopytom po pracovných silách v určitých odboroch alebo odvetviach. Rozlišovanie medzi cyklickou a inými typmi nezamestnanosti slúži na charakteristiku celkového stavu trhu práce. Ak je na trhu práce celková rovnováha, môže ísť len o štrukturálnu, resp. frikčnú nezamestnanosť. Cyklická nezamestnanosť vzniká vtedy, keď celková rovnováha je porušená, ekonomika smeruje pomalšou dynamikou.

3.1.8 Nedobrovoľná nezamestnanosť – vyjadruje stav v ekonomike, keď počet voľných pracovných síl je absolútne väčší než počet voľných pracovných miest. Pri nedobrovoľnej nezamestnanosti je miera nezamestnanosti vyššia, ako je prirodzená miera nezamestnanosti.

Vlády sa snažia o politiku plnej zamestnanosti, ktorou sa rozumie nezamestnanosť na úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti. K tomu smerujú mnohé vládne opatrenia, aby v ekonomike nebola prevaha ponuky nad dopytom na trhu práce príliš vysoká. Percento plnej zamestnanosti nie je konštantné, má tendenciu rásť v závislosti od rozdielu medzi počtom nezamestnaných a počtom voľných pracovných miest. Pri prirodzenej miere nezamestnanosti sily, ktoré pôsobia na ceny a mzdy v smere rastu a poklesu sú v rovnováhe. Cenová i mzdová inflácia sú stabilné, bez tendencie k akcelerácii či poklesu inflácie. V ekonomikách zameraných na opatrenia proti nárastu inflácie, prirodzená miera nezamestnanosti znamená najnižšiu úroveň, ktorá sa môže udržať. Predstavuje najvyššiu prístupnú úroveň nezamestnanosti a zodpovedá potenciálnemu národnému outputu. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že hospodárska politika sa neusiluje o mieru zamestnanosti nad potenciálny GDP alebo o mieru nezamestnanosti pod prirodzenú mieru. V opačnom prípade to vedie k rastúcej inflácii.

3.2 Príčiny nezamestnanosti

Pokiaľ by trh práce bol trhom dokonalým, kde by pružné mzdy zabezpečovali obnovovanie rovnováhy medzi ponukou pracovných síl a dopytom po nich, veľká časť tohto problému by sa vyriešila už na trhu práce. Potom by existovala len dobrovoľná nezamestnanosť spôsobená tým, že časť práceneschopného obyvateľstva považuje reálne mzdy za príliš nízke, za ktoré nie je ochotná pracovať. Trh práce má charakter trhu administratívneho, kde sú nepružné mzdy a dlhodobejšie nerovnováhy medzi ponukou práce a dopytom po práci.

Phillipsova krivka
Na súvislosti medzi infláciou (rastom cien) a nezamestnanosťou poukázal A.W. Phillps, ktorý v publikácii „Vzťah medzi nezamestnanosťou a mierou zmien miezd“, vydanej v roku 1958, analyzoval všeobecné vzťahy medzi dopytom, ponukou a cenou tovarov a služieb a aplikáciou na trh práce. Podľa neho medzi vývojom miery nezamestnanosti a zmenami nominálnych mzdových sadzieb je nelineárny vzťah. Diskusie okolo tejto krivky viedli k tvrdeniu, že platí len pri potláčanej inflácii a nezamestnanosti a nemožno ju aplikovať pri chronickej inflácii. Phillipsova krivka vyjadruje vzájomný vzťah medzi zmenami nominálnych miezd a mierou nezamestnanosti. Tvar krivky je daný menlivosťou nominálnych miezd, ktoré sa prudko zvyšujú pri rastúcom dopyte po pracovných silách, ale nepatrne sa znižujú pri rastúcej nezamestnanosti. Nezamestnanosť sa znižuje, dopyt po pracovných silách sa zvyšuje opatreniami, ktoré podporujú vývoj celkového dopytu. Rastúci dopyt po pracovných silách zvyšuje nominálne mzdy a vyvoláva infláciu až pri „určitej miere nezamestnanosti.