Manažment

1.„Nová“ resp. „moderná“ teória manažmentu

Po druhej svetovej vojne sa rozšíril interdisciplinárny charakter teórie manažmentu nielen využívaním poznatkov dovtedajších vedných disciplín, ale najmä aplikovaním poznatkov nových vied, t.j. kybernetiky, všeobecnej teórie systémov, operačnej analýzy a pod., ako aj uplatňovaním počítačov. Intenzívne formovanie nových tendencií pri riešení otázok riadenia výroby sa kvalitatívne odlišuje od tradičného výskumu v tejto oblasti, ktorý bol príznačný pre predchádzajúce teórie manažmentu.
V novej či modernej teórii manažmentu sú dôležité tieto prístupy k riadeniu, ktoré pred-stavujú jej hlavné smery:
a)rozhodovací,
b)matematický,
c)systémový

1.1.Rozhodovací prístup k manažmentu
Predstavitelia tohto smeru pristupujú k riadeniu z hľadiska rozhodovania. Vychádzajú z toho, že jadrom riadenia je prijímanie rozhodnutí, na ktoré pripadá aj vysoký podiel času z jeho celkového cyklu. Zároveň predpokladajú, že v budúcnosti sa ešte zvýši ešte význam rozhodovania v riadení a preto sa mu treba osobitne venovať. Pozornosť sa pritom sústreďuje na dva problémy, pri ktorých sa hľadajú možnosti ako zdokonaliť rozhodovanie, a to:
a)na vypracovanie racionálneho postupu rozhodovania, s čím súvisí vznik heuristiky
b)na vypracovanie a využívanie takých spôsobov rozhodovania, ktoré umožňujú prijať čo najefektívnejšie riešenie spomedzi možných variantov
Na zdokonalenie rozhodovania sa hľadajú a používajú rôzne metódy a nástroje, a to pre-dovšetkým, psychologického a matematického charakteru. Významným predstaviteľom tohto prístupu sa stal Herbert A. Simon (1916). Skúmal použitie matematických metód v rozhodovaní. Aj keď vysoko oceňoval ich význam, zároveň popieral, že možno dosiahnuť úplnú racionalitu rozhodovania. Teória manažmentu preto nemôže vychádzať z úplnej racio-nality, ale skôr z pojmu vynútenej racionality.

1.2.Matematický prístup k manažmentu
Podstatou matematického princípu je uplatnenie matematických modelov, formalizova-ných metód a viac či menej algoritmizovaných postupov na riešenie úloh riadenia. Za stúpen-cov tohto prístupu sa pokladajú tí, ktorí sa dívajú na riadenie ako na systém matematických modelov. Najznámejšiu skupinu v tejto oblasti tvoria vedci operačného výskumu (operačnej analýzy), ktorí sa niekedy sami označujú za vedcov manažmentu, resp. vedy o manažmente.
Medzi dobre známych predstaviteľov operačnej analýzy patria C.W.Churchman, R.A.Ackoff, E.L.Arnoff, D.W.Miller, M.K.Starr, W.W.Cooper, ale aj ďalší.
Uplatnenie operačnej analýzy v manažmente predstavuje do istej miery predĺženie ve-deckého riadenia, pretože k organizácii pristupuje primárne ako k technicko-ekonomickému systému.

Pozornosť operačného systému sa sústreďuje na vypracovanie matematických modelov pre najčastejšie sa vyskytujúce úlohy, pri ktorých sa viac alebo menej darí vyhnúť zohľadne-niu správania sa ľudí, zúčastňujúcich sa na príslušných činnostiach. Hoci o užitočnosti uplat-ňovania matematiky a výpočtovej techniky v riadení netreba pochybovať, predsa nemožno absolutizovať ich úlohu a znižovať význam ľudského faktora, treba si pritom uvedomiť, že matematickým metódam je zatiaľ prístupný iba malý okruh otázok riadenia.

1.3.Systémový prístup k manažmentu
Systémový prístup je protikladom mechanického pohľadu na svet, ktorý vychádza zo zjednodušených predstáv o tom, že akýkoľvek objekt môžeme pochopiť, ak ho zredukujeme na jeho základné prvky a ich vlastnosti a tie potom preskúmame. Jednostranne sa sústreďuje-me na analytické, lineárno-príčinné metódy skúmania.
Podstatou systémového prístupu je, že sa snaží teoreticky vysvetliť a odôvodniť pohyb reálnych objektov pomocou systémov, ktorých celostnosť určuje skupina navzájom prepoje-ných prvkov.

Systémový prístup je proces, v ktorom sa postupne skúma objektívna realita v celej zloži-tosti a komplexnosti na ovládanie jej vývoja. Objekt možno skúmať pomocou systému iba vtedy, ak sa vezmú do úvahy rôzne pohľady naň.
Zrod systémového prístupu a sformovanie jeho základných čŕt, ako aj novej či modernej teórie manažmentu založenej na tomto prístupe sa spája s rozličnými vednými disciplínami, hoci všetky nemajú na ňom rovnaký podiel. Najčastejšie sa dáva do súvislosti so vznikom všeobecnej teórie systémov a kybernetiky. Najširší výklad metodológie systémového prístupu patrí biológovi profesorovi Ludwigovi von Bertalanffymu. Roku 1937 nastolil myšlienku všeobecnej teórie systémov a dopracoval ju v roku 1950. Teórii dal názov a vyložil mnohé jej otázky, preto sa pokladá za zakladateľa všeobecnej teórie systémov.
V novej či modernej teórii manažmentu založenej na systémovom prístupe, je podstatné to, že k organizácii sa pristupuje ako k systému, a je snaha vidieť ju ako ľudsky systém v totalite. Z toho vyplývajú pre systémovú teóriu manažmentu tieto základné charakteristické znaky:
a)tradičná teória pokladá organizáciu za uzatvorený systém, kým systémová teória ma-nažmentu uvažuje o nej ako o otvorenom systéme, ktorý má interakcie so svojim oko-lím

b)tradičná teória sústreďuje pozornosť na analytický, fakty objavujúci a experimentálny prístup, kým systémová teória manažmentu uplatňuje syntézu a integráciu, ktorou sa zjednocujú objavené analytické prvky do širších súvislostí v rámci organizácie ako systému
Systémová teória manažmentu zdôrazňuje komplexnosť organizácie, t.j. komplexné chá-panie čiastkových riadiacich a riadených procesov a ich účelnú harmonizáciu do integrované-ho, zosúladeného a fungujúceho celku.

2.Empirizmus (pragmatizmus) manažmente

V americkom manažmente je veľmi rozšírený empirický prístup, založený na analýze, zhodnotení a zovšeobecnení kladných a záporných skúseností manažérskej praxe. Sústava poznatkov netvorí systematicky usporiadanú teóriu manažmentu. V literatúre sa zvyčajne pre-zentuje tak, že sa uvádzajú názory významných predstaviteľov empirikov, ktoré sa týkajú jednotlivých stránok riadenia. Keďže „...spracúvajú predovšetkým skúsenosti i návrhy na rie-šenie reálnych problémov amerických korporácií, spravidla rozvíjajú nejaké výraznejšie teo-retické základy na interpretáciu svojich názorov. Pragmatici si často požičiavajú teoretické názory z ostatných poznatkov.“

Väčšina predstaviteľov empirického prístupu sa snaží vypracovať na základe štúdia praxe riadenia konkrétne odporúčania pre manažérske konanie. Preto ich názory sú u manažérov veľmi populárne. Z empirikov známych po druhej svetovej vojne sa pokladá za „hviezdu pr-vej veľkosti“ Peter F. Drucker, ktorý viac ako štyri desiatky rokov výrazne ovplyvňuje mana-žérske myslenie a konanie. Spája v sebe veľké životné skúsenosti konzultanta mnohých ame-rických a svetových firiem so schopnosťou dobrého pedagóga. Vo svojej prvej významnej knihe The Practice of Management (Prax riadenia) po prvýkrát formuloval svoju koncepciu manažmentu ako umenia a ako súboru poznatkov na riadenie podnikovej činnosti. Popieral, že by manažment mohol byť exaktnou vedou. Zdôrazňoval nevyhnutnosť prioritnej orientácie manažmentu na konečný výsledok, pretože ten je kritériom kvality riadenia.
Podľa neho všetci manažéri musia nezávisle od ich konkrétneho postavenia vykonávať päť základných činností ktoré definoval takto:
1)stanovenie cieľov, ktoré treba v podniku splniť;
2)organizovanie práce spočívajúcej v rozdelení činností na čiastkové a ich priradenie k pracoviskám, resp. kolektívom, vo vytváraní organizačnej štruktúry, výberu vedú-cich atď.;
3)motivovanie ľudí a zabezpečenie komunikácie medzi nimi;
4)meranie a hodnotenie výsledkov práce, t.j. správne posudzovanie kvality a kvantity dosiahnutých výsledkov a spravodlivé hodnotenie a odmeňovanie ľudí;
5)zabezpečenie kvalifikačného rastu pracovníkov.

K významným predstaviteľom empirického prístupu, ktorí súbežne s Druckerom prispeli v 60. Rokoch k rozvoju manažmentu, patrí napríklad Alfred Chandler, Paul R. Lawrence, Jay W. Lorsch.
A.Chandler najmä vo svojej monografii Strategy and Structure (Stratégia a štruktúra) do-kázal na príklade významných amerických firiem, že sústava cieľov a zvolená trajektória ich realizácie, je pre voľbu organizačných foriem zabezpečovania podnikových činností rozhodu-júca.
Výskumom v roku 1967 tieto závery potvrdili aj Paul R. Lawrence a Jay W. Lorsch. Do-kázali výhody účelnej vnútropodnikovej decentralizácie právomoci a zodpovednosti.

Rad empirikov v 80. rokoch venuje veľkú pozornosť otázkam strategického riadenia a jeho spojeniu s kultúrou riadenia organizácie.
Kenichi Ohmae, významný odborník v oblasti strategického riadenia, v knihe The Mind of the Strategist (Myslenie stratéga) napísal, že „... stratégia je nevyhnutný predpoklad pre vstup do konkurenčného boja, pre vstup na trh, pre podnikavosť... Keby konkurenti zmizli, čo je nereálne, potom by manažéri stratégiu nepotrebovali. Podľa neho sa má strategické mysle-nie a konanie vrcholových manažérov sústrediť predovšetkým „na 3 C“, t.j. na customers (zá-kazníkov), competitors (konkurentov), company (vlastný podnik). To znamená, že treba
nájsť, získať a udržať si vhodných zákazníkov a dbať o ich priazeň a obľubu
poznať a pochopiť konkurentov, nájsť ich slabé a silné stránky a vedieť to využiť na zís-kanie strategických výhod
vytvoriť si a využiť strategické výhody vlastného podniku a uplatniť ich v kultúre firmy

Za podnikovú kultúru R. C. Hickman a N. M. Silva pokladajú pozornosť, ktorú firma ve-nuje potrebám, záujmom a sklonom svojich zamestnancov.
Na vytvorenie priaznivej podnikovej kultúry navrhujú a odporúčajú rešpektovať ďalšie „3 C“, a to committement (spolupatričnosť), competence (podporu schopných), consistency (sú-držnosť).

To vyžaduje
uplatňovať takú filozofiu firmy, ktorá vytvára a spája záujmy vedenia firmy, kolektí-vov pracovníkov a jednotlivcov
stanoviť niekoľko jasných pravidiel, ktoré napomáhajú správny výber ľudí, ich moti-váciu, odmeňovanie, stabilizáciu dobrých kádrov a ich súdržnosť
presadzovať dlhodobosť riadiaceho konania v duchu rovnakej filozofie firmy pri sta-bilite pravidiel a vzťahov v zaobchádzaní so zamestnancami.
Niektoré empirické práce sa zaoberajú úlohou a náplňou práce manažérov, najmä vrcho-lových manažérov ako rozhodujúcich integrujúcich činiteľov riadených kolektívov. Patria sme publikácie Henryho Mintzberga The Nature of Managerial Work (Povaha manažérskej práce) a The Structuring of Organizations (Štruktúrovanie organizácií), v ktorých analyzoval podstatu riadiacej činnosti. Práca Johna P. Kottera The General Managers (Generálni mana-žéri) sa považuje za východisko mnohých pravidiel a návodov pre úspešné riadiace konanie vrcholových manažérov.
Na základe výsledkov skúmania 62 vynikajúcich veľkých amerických firiem podľa šies-tich ukazovateľov za 20 ročné obdobie bolo vypracovaných osem charakteristických znakov vynikajúcich a inovujúcich spoločností.

1.Zaujatosť resp. sklon k činnosti
2.Byť blízko k zákazníkovi
3.Autonómnosť a podnikavosť
4.Zvyšovanie výkonnosti prostredníctvom ľudí
5.Držať sa hodnôt firmy
6.Držať sa toho čo firma pozná a vie
7.Jednoduchá organizačná forma a malý riadiaci aparát
8.Simultánne spájanie pevných a voľných vlastností riadenia