Na základe Zmluvy o Európskej únii sa 1. januára 1999 začalo tretie štádium hospodárskej a menovej únie. Od tejto chvíle sa v členských štátoch, ktoré sa kvalifikovali do Európskej menovej únie (EMÚ), postupne zavádza spoločná mena – euro.
Zmluva o Európskom spoločenstve nazývala novú menu ECU (European currency unit – Európska menová jednotka). Ecu slúžila ako zúčtovacia jednotka medzi členskými štátmi od zavedenia európskeho menového systému (1979). Bol to kôš mien zostavený z vážených hodnôt mien štátov EÚ. Preto v ostatných rokoch hodnota ecu voči stabilným menám niektorých krajín klesla. Nová mena nie je košom mien, ale vykazuje tendenciu k hodnote najstabilnejších mien. Je tiež symbolom európskej identity. Preto najvyšší predstavitelia štátov a vlád v decembri 1995 súhlasili s tým, že sa bude nazývať euro. Jednou z výhod tohto názvu je, že je krátky. Dá sa tiež napísať rovnakým spôsobom vo všetkých európskych jazykoch. Euro sa delí na 100 centov.

Po rozhodnutí z roku 1998 o tom, ktoré krajiny sa stanú členmi EMÚ (11 krajín EÚ; na EMÚ sa zatiaľ nezúčastňuje Veľká Británia, Dánsko, Švédsko a Grécko), sa začali vyrábať euromince a eurobankovky. Na základe jednomyseľného rozhodnutia Rady ministrov hospodárstva a financií sa neodvolateľne fixovali kurzy mien zúčastnených štátov k 1. januáru 1999. V tomto okamihu sa čiastočne premenili na euro len verejné pôžičky. Je však už možné používať euro na platby šekom. Od 1. januára 2002 sa začali používať európske bankovky a mince (ich jedna strana má podobu eura, druhá podobu národnej meny). Počas šiestich mesiacov bolo možné používať euro i národné meny zároveň, avšak od 1. júla 2002 sa stalo euro v účastníckych krajinách EMÚ jediným zákonným platidlom.

V protiklade k niektorým obavám znamená euro menovú konverziu, nie menovú reformu. Všetky menové čiastky znejúce na národné meny členov EMÚ sa prepočítavajú na euro, ich skutočná hodnota sa však nemení. Podmienky, ktoré sa vzťahujú k všetkým existujúcim kontraktom – napríklad platby za prenájom alebo bankové pôžičky – sú rovnaké ako predtým. Rozdiel je v tom, že zodpovednosť za stabilitu spoločnej meny prevzala Európska centrálna banka.
Hoci vývoj eura je zatiaľ rozporuplný, je potrebné si uvedomiť, že ide o najnovšiu menu, ktorá zatiaľ iba začína písať svoju históriu a potrebuje preto, tak ako všetky ostatné meny, prejsť obdobím zábehu a stabilizácie. Až potom bude možné vysloviť konečný záver o jeho funkčnosti a existencii.