1. 1 Predpoklady vzniku neoklasických teórií rastu

Hlavný impulz k rozpracovaniu neoklasických teórií rastu vyšiel z nedoriešených problémov, ktoré nastolili neokeynesovské modely. Ide najmä o problém nestálosti rovnovážnej miery rastu a protirečenia medzi tvz. zaručenou a prirodzenou mierou rastu.

Neoklasický prístup k riešeniu týchto problémov je celkom odlišný. Jeho stúpenci skúmajú problematiku rastu výlučne z hľadiska ponuky výrobných faktorov. Za základné makroekonomické faktory považujú kapitál a prácu, ktoré možno spájať v rôznych proporciách podľa technologických a ekonomických podmienok. Zároveň rátajú aj s možnosťou vzájomnej substitúcie týchto dvoch výrobných faktorov. Tieto zmeny v pomere medzi prácou a kapitálom predpokladajú aj zmenu kapitálového koeficientu (pomer kapitál – výroba sa stáva pružný). Neexistujú teda fixné výrobné koeficienty, ale očakáva sa, že ten istý objem výroby je možné dosiahnuť pri danej technike rôznymi výrobnými metódami, ktoré predstavujú rôzne kombinácie výrobných faktorov práce a kapitálu. Do rozboru bol zahrnutý aj vplyv vedecko – technického pokroku, t. j. vplyv vedy, zariadenia, organizácie a riadenia výroby na efektívnosť výrobných faktorov.

Tento prístup spolu s využitím aparátu výrobných funkcií a s empirickým ocenením ich parametrov predstavuje dôležitý nástroj makroekonomickej analýzy jestvujúcich kvantitatívnych súvislosti pri určovaní významu extenzívnych a intenzívnych faktorov rastu a pri prognózovaní ekonomického rastu.

1. 2 Výrobná funkcia ako východisko neoklasických teórií rastu

Výrobná funkcia rozpracovaná na základe teórie hraničnej produktivity (J. B. CLARK) sa využíva najskôr na mikroekonomickej úrovni ako súčasť teórie firmy. Vznik makroekonomických výrobných funkcií spadá až do obdobia vzniku neoklasických teórií rastu.

Výrobná funkcia zobrazuje v matematickej podobe vzťahy technicko-ekonomickej závislosti medzi objemom výroby na jednej strane a množstvom a vzájomným pomerom nevyhnutných výrobných faktorov (práca, kapitál) na druhej strane.

Vyjadruje teda vzťahy funkcionálnej závislosti medzi výrobnými nákladmi a dosiahnutým objemom výroby.

Na makroekonomickej úrovni rozpracovali výrobnú funkciu J. B. CLARK, P. H. WICHSTEED a K. WICKSELL. Najznámejšia je však Cobbova-Douglasova výrobná funkcia, na základe ktorej boli zostavené aj prvé neoklasické modely rastu.

Americký ekonóm Paul H. DOUGLAS a matematik Charles COBB sa pokúsili overiť svoju výrobnú funkciu na konkrétnom štatistickom materiáli. Analyzovali závislosť fyzického objemu výroby spracovateľského priemyslu USA od celkového objemu práce a kapitálu vynaloženého v rokoch 1899-1922. Vychádzali teda z predpokladu, že objem výroby závisí od práce (počet odpracovaných hodín robotníkov a pracovníkov služieb) a kapitálu (náklady základného kapitálu). Pomocou svojej výrobnej funkcie získali rozpočtové indexy rastu objemu výroby spracovateľského priemyslu USA za uvedené obdobie, ktoré boli veľmi blízke skutočným indexom. Koeficient korelácie medzi nimi je podľa Douglasa asi 0,97.

Pri konštrukcii výrobnej funkcie Cobb a Douglas vychádzali z týchto predpokladov:

-objem výroby je funkciou dvoch výrobných faktorov, práce a kapitálu, medzi ktorými existuje možnosť neobmedzenej vzájomnej substitúcie;
-hraničný produkt rastúceho výrobného faktora sa znižuje, ak sa objem – množstvo druhého faktora nemení; hraničný produkt oboch výrobných faktorov je však vždy pozitívny, teda zväčšuje objem výroby;
-medzi dosiahnutým objemom výroby a objemom výrobných faktorov (veľkosťou výrobných nákladov) je lineárna závislosť; objem výroby sa zväčšuje proporcionálne s rovnakým rastom oboch výrobných faktorov. To znamená, že výrobný proces prebieha pri konštantných výnosoch, resp. nákladoch.

Cobb a Douglas vychádzali zo všeobecnej podoby výrobnej funkcie:

Y = F ( L, K)

Za základ svojej analýzy vzali jej rozvinutú podobu:

Y = A . Lα . Kβ

kde
Y – fyzický objem výroby,
L – množstvo vynaloženej práce, t. j. index hodín odpracovaných jedným pracovníkom,
K – množstvo vynaloženého kapitálu, t. j. index nákladov základného kapitálu,
A – koeficient proporcionality, ktorý vyjadruje vplyv nemerateľných výrobných fak-
torov, napríklad technický pokrok, zlepšenie organizácie výroby, zvýšenie kva-
lifikácie pracovníkov a pod.;

α, β – koeficienty elasticity nákladov práce a kapitálu, vyjadrujúce vplyv týchto výrobných faktorov na dosiahnutý objem výroby.