Neoklasické teórie hospodárskeho rastu

NEOKLASICKÉ TEÓRIE HOSPODÁRSKEHO RASTU

1. 1 Predpoklady vzniku neoklasických teórií rastu

Hlavný impulz k rozpracovaniu neoklasických teórií rastu vyšiel z nedoriešených problémov, ktoré nastolili neokeynesovské modely. Ide najmä o problém nestálosti rovnovážnej miery rastu a protirečenia medzi tvz. zaručenou a prirodzenou mierou rastu.

Neoklasický prístup k riešeniu týchto problémov je celkom odlišný. Jeho stúpenci skúmajú problematiku rastu výlučne z hľadiska ponuky výrobných faktorov. Za základné makroekonomické faktory považujú kapitál a prácu, ktoré možno spájať v rôznych proporciách podľa technologických a ekonomických podmienok. Zároveň rátajú aj s možnosťou vzájomnej substitúcie týchto dvoch výrobných faktorov. Tieto zmeny v pomere medzi prácou a kapitálom predpokladajú aj zmenu kapitálového koeficientu (pomer kapitál – výroba sa stáva pružný). Neexistujú teda fixné výrobné koeficienty, ale očakáva sa, že ten istý objem výroby je možné dosiahnuť pri danej technike rôznymi výrobnými metódami, ktoré predstavujú rôzne kombinácie výrobných faktorov práce a kapitálu. Do rozboru bol zahrnutý aj vplyv vedecko – technického pokroku, t. j. vplyv vedy, zariadenia, organizácie a riadenia výroby na efektívnosť výrobných faktorov.

Tento prístup spolu s využitím aparátu výrobných funkcií a s empirickým ocenením ich parametrov predstavuje dôležitý nástroj makroekonomickej analýzy jestvujúcich kvantitatívnych súvislosti pri určovaní významu extenzívnych a intenzívnych faktorov rastu a pri prognózovaní ekonomického rastu.

1. 2 Výrobná funkcia ako východisko neoklasických teórií rastu

Výrobná funkcia rozpracovaná na základe teórie hraničnej produktivity (J. B. CLARK) sa využíva najskôr na mikroekonomickej úrovni ako súčasť teórie firmy. Vznik makroekonomických výrobných funkcií spadá až do obdobia vzniku neoklasických teórií rastu.

Výrobná funkcia zobrazuje v matematickej podobe vzťahy technicko-ekonomickej závislosti medzi objemom výroby na jednej strane a množstvom a vzájomným pomerom nevyhnutných výrobných faktorov (práca, kapitál) na druhej strane. Vyjadruje teda vzťahy funkcionálnej závislosti medzi výrobnými nákladmi a dosiahnutým objemom výroby. Na makroekonomickej úrovni rozpracovali výrobnú funkciu J. B. CLARK, P. H. WICHSTEED a K. WICKSELL. Najznámejšia je však Cobbova-Douglasova výrobná funkcia, na základe ktorej boli zostavené aj prvé neoklasické modely rastu.

Americký ekonóm Paul H. DOUGLAS a matematik Charles COBB sa pokúsili overiť svoju výrobnú funkciu na konkrétnom štatistickom materiáli. Analyzovali závislosť fyzického objemu výroby spracovateľského priemyslu USA od celkového objemu práce a kapitálu vynaloženého v rokoch 1899-1922. Vychádzali teda z predpokladu, že objem výroby závisí od práce (počet odpracovaných hodín robotníkov a pracovníkov služieb) a kapitálu (náklady základného kapitálu). Pomocou svojej výrobnej funkcie získali rozpočtové indexy rastu objemu výroby spracovateľského priemyslu USA za uvedené obdobie, ktoré boli veľmi blízke skutočným indexom. Koeficient korelácie medzi nimi je podľa Douglasa asi 0,97. Pri konštrukcii výrobnej funkcie Cobb a Douglas vychádzali z týchto predpokladov:

-objem výroby je funkciou dvoch výrobných faktorov, práce a kapitálu, medzi ktorými existuje možnosť neobmedzenej vzájomnej substitúcie;
-hraničný produkt rastúceho výrobného faktora sa znižuje, ak sa objem – množstvo druhého faktora nemení; hraničný produkt oboch výrobných faktorov je však vždy pozitívny, teda zväčšuje objem výroby;
-medzi dosiahnutým objemom výroby a objemom výrobných faktorov (veľkosťou výrobných nákladov) je lineárna závislosť; objem výroby sa zväčšuje proporcionálne s rovnakým rastom oboch výrobných faktorov. To znamená, že výrobný proces prebieha pri konštantných výnosoch, resp. nákladoch. Cobb a Douglas vychádzali zo všeobecnej podoby výrobnej funkcie:

Y = F ( L, K)

Za základ svojej analýzy vzali jej rozvinutú podobu:

Y = A . Lα . Kβ
kde
Y – fyzický objem výroby,
L – množstvo vynaloženej práce, t. j. index hodín odpracovaných jedným pracovníkom,
K – množstvo vynaloženého kapitálu, t. j. index nákladov základného kapitálu,
A – koeficient proporcionality, ktorý vyjadruje vplyv nemerateľných výrobných faktorov, napríklad technický pokrok, zlepšenie organizácie výroby, zvýšenie kvalifikácie pracovníkov a pod.;

α, β – koeficienty elasticity nákladov práce a kapitálu, vyjadrujúce vplyv týchto výrobných faktorov na dosiahnutý objem výroby.

Cobbova-Douglasova výrobná funkcia zodpovedá východiskovým predpokladom neoklasických teórií rastu, ktoré možno vymedziť týmito základnými znakmi:
-Predpokladá sa, že sú k dispozícii dva homogénne výrobné factory, práca a kapitál, a výsledkom ich vzájomného pôsobenia je homogénny produkt.
-Pôsobí mechanizmus voľnej konkurencie, v dôsledku čoho výrobným faktorom patrí odmena, zodpovedajúca ich hraničným produktom, to znamená, že mzda sa rovná hraničnému produktu práce a zisk sa rovná hraničnému produktu kapitálu. Takéto rozdeľovanie dôchodkov zodpovedá prínosu výrobných faktorov a ich množstvu.
-Úplne sa využívajú všetky výrobné faktory ako dôsledok pôsobenia mechanizmu voľnej konkurencie, neobmedzenej substitúcie medzi prácou a kapitálom a voľnej tvorby cien výrobných faktorov v závislosti od dynamiky práce a kapitálu.
-Nespotrebovaná časť produktu, t. j. úspory, sa v plnom rozsahu investuje, neexistujú problémy s dopytom.
-Zvýšenie objemu výroby nemá vplyv na riešenie efektívnosti.
-Technický pokrok je neutrálny a autonómny, rovnomerne zvyšuje efektívnosť oboch výrobných faktorov.
-Elasticita substitúcie výrobných faktorov sa rovná 1. To znamená, že zmena vzťahu medzi mzdou a ziskom vyvolá analogické zmeny vo vzťahu medzi prácou a kapitálom, a naopak. Rozdelenie dôchodkov sa v dôsledku toho nemení.
-Kapitál je homogénny, vystupuje ako rovnorodá, tvárna masa, ktorá je poddajná a môže pružne reagovať na zmeny cien výrobných faktorov.

Ak sú splnené tieto predpoklady výrobnej funkcie, možno konštatovať, že vyjadruje a zahŕňa nielen technicko-ekonomické vzťahy, ale aj sociálno-ekonomické problémy rozdeľovania (za predpokladu úplného využívania všetkých výrobných kapacít a v podmienkach úplnej zamestnanosti). Vtedy, keď výrobná funkcia zodpovedá týmto podmienkam, stáva sa neoklasickým modelom rastu, formou, ktorá plne vyjadruje podstatu neoklasických teórií rastu a rozdeľovania.

Takto chápaný neoklasický model rastu má ukázať, že ekonomika vykazuje vnútornú stabilitu a disponuje mechanizmami automatickej obnovy narušenej rovnováhy. Tak napríklad podľa predstaviteľa neoklasických teórií rastu J. MEADA neoklasický model ekonomiky v podobe Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie smeruje k stabilnému stavu, t. j. v tomto modeli rastú všetky základné ekonomické veličiny stálym tempom (dôchodok, kapitál, úspory a investície), ktoré sa rovná tempu rastu pracovných síl. V prípade, že nejaké destabilizujúce faktory urýchľujú alebo spomaľujú tempo rastu úspor (a teda aj mieru akumulácie kapitálu), nebude táto skutočnosť podľa neoklasikov ovplyvňovať tempo rastu dôchodku, jeho zvýšenie alebo zníženie, ale zmeny pomeru medzi kapitálom a prácou alebo medzi kapitálom a produktom. V dôsledku pružnosti cien, resp. pružnej menovej politiky sa zmení vzťah medzi ziskom a mzdou, v dôsledku čoho rozdelenie dôchodkov a všetky ostatné ukazovatele rastu zostanú bez zmeny a rovnováha bude aj naďalej stabilná.

Napriek tomu, že v súčasnosti je k dispozícii bohatá literatúra o rôznych typoch výrobných funkcií, neoklasické modely rastu najčastejšie vychádzajú z Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie, hlavne pre jej jednoduchosť a prehľadnosť a tiež preto, že táto výrobná funkcia umožňuje merať ďalšie faktory rastu, najmä technický pokrok.


1. 3 Ďalšie zdokonalenie neoklasických teórií rastu – vplyv technického pokroku

Veľký vplyv na ďalšie rozvíjanie neoklasických teórií rastu malo rešpektovanie vplyvu technického pokroku na ekonomický rast, resp. uznanie, že aj technický pokrok, aj akumulácia kapitálu, t. j. investície, sú dva samostatné faktory rastu. Neoklasická ekonómia chápe technický pokrok ako súhrn kvalitatívnych zmien v ekonomike, ktoré sú výsledkom pôsobenia dokonalejšej techniky a technológie vo výrobe, ale aj ako súhrn dokonalejšej organizácie práce a výroby a kvalifikovanejšej a vzdelanejšej pracovnej sily.

Najskôr bol vplyv vedecko-technického pokroku zakomponovaný do Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie ako faktor času preto, aby bolo možné zdôvodniť vznik tej časti prírastku výroby, ktorá nebola výsledkom prírastku práce a kapitálu. V ďalšomobdobí boli vypracované diferencovanejšie kvantitatívne charakteristiky vplyvu technického pokroku na ekonomický rast, ako aj rozdiely pri jeho pôsobení na efektívnosť jednotlivých výrobných faktorov. To si vyžiadalo rozvinúť všeobecnú teóriu technického pokroku ako predpoklad vypracovania zložitejších a presnejších výrobných funkcií.

Vychádzajúc z dvojfaktorovej výrobnej funkcie (práca a kapitál) možno hovoriť o dvoch typoch technického pokroku – o neutrálnom a nie neutrálnom technickom pokroku.

V dôsledku pôsobenia neutrálneho technického pokroku sa proporcionálne zvyšuje efektívnosť oboch výrobných faktorov. Výsledkom pôsobenia neutrálneho technického pokroku je, že sa dosahuje väčší objem výroby pri nezmenených výrobných nákladoch, alebo sa dosahuje taký istý objem výroby s poklesom výrobných nákladov pri zachovaní toho istého pomeru medzi množstvom vynaloženej práce a kapitálu. To znamená, že pomer koeficientov elasticity medzi prácou a kapitálom (α : β) sa nemení, zostáva stály.

Nie neutrálny technický pokrok šetrí buď prácu alebo kapitál. Preto možno hovoriť o technickom pokroku, ktorý šetrí prácu (je náročný na kapitál) a o technickom pokroku, ktorý šetrí kapitál (je náročný na prácu). V tomto prípade sa mení pomer medzi výrobnými faktormi a tiež podiel jednotlivých faktorov na výslednom produkte. Pomer koeficientov elasticity (α : β) sa mení, nie je stály.

Predstavitelia neokeynesovských teórií kritizovali, že technický pokrok v neoklasických modeloch nevyžaduje nijaké náklady (čo dočasne vyvolalo vlnu investičného pesimizmu, ktorá bola založená na ilúzii, že technický pokrok ako najvýznamnejší faktor rastu je celkom nezávislý od investícií). Pod tlakom tejto kritiky začali neoklasickí ekonómi vo svojich modeloch rozlišovať tzv. stelesnený a nestelesnený technický pokrok.

Zdrojom nestelesneného technického pokroku je lepšia organizácia práce a výroby, efektívnejšie metódy a formy riadenia, kvalifikovanejšia pracovná sila a pod. Nestelesnený technický pokrok si podľa predstaviteľov neoklasických teórií rastu nevyžaduje žiadne investície.

Stelesnený technický pokrok je výsledkom akumulácie kapitálu a nových výrobných investícií. V dôsledku pôsobenia stelesneného technického pokroku dochádza k modernizácii a zavádzaniu najnovšieho výrobného zariadenia. Stúpenci neoklasických teórií rastu spočiatku rešpektovali len vplyv tzv. nestelesneného technického pokroku. Neskôr (pod vplyvom neokeynesovskej kritiky) uznali aj vplyv akumulácie kapitálu (investícií) na ekonomický rast. Zároveň čoraz väčší význam pripisovali hrubým investíciám. Podľa ich názoru (na rozdiel od staršieho prístupu) nositeľom technického pokroku nie sú len čisté investície, ale aj hrubé investície, ktoré prispievajú k obnove a modernizácii morálne alebo fyzicky opotrebovaného fixného kapitálu, čo predstavuje dôležitý faktor ekonomického rastu.

Predstavitelia neoklasických teórií rastu neskôr rešpektovali poznatok, že aj tzv. nestelesnený technický pokrok vyžaduje investície, ktoré sa vynakladajú mimo sféru materiálnej výroby. Rozvoj vedy a techniky, zdokonaľovanie používanej technológie, zvyšovanie vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne pracovných síl tiež vyžadujú veľké, obyčajne celospoločenské investície. Ide o tzv. nemateriálne investície zamerané na rozvoj školstva, zdravotníctva, vedy a výskumu, ktoré majú tiež osobitný význam pre tempo ekonomického rastu.

Zdokonalenie neoklasických modelov rastu je nerozlučne späté s menom významného amerického ekonóma R. M. SOLOWA, ktorý do výrobnej funkcie zaviedol technický pokrok ako faktor rastu. Podobu Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie upravil takto:

Y = F ( K, L, t ),

kde t – vyjadruje technickú zmenu ako funkciu času.

Solow počíta s tzv. neutrálnym technickým pokrokom, ktorý podľa neho nezávisí od kvantitatívnych zmien vo výrobných faktoroch a ani sám na ne nevplýva. Výrobná funkcia, rešpektujúca neutrálny technický pokrok, nadobúda potom takúto podobu:

Y = A( t ) f ( K, L)

kde A(t) – koeficient, ktorý meria technický pokrok ako funkciu času t.
Po zavedení ukazovateľa neutrálneho technického pokroku možno túto výrobnú funkciu vyjadriť takto:

Y = A . Kα . Lβ . ert

kde Y – objem výroby,
K, L – náklady na prácu a kapitál,
α, β – koeficienty elasticity práce a kapitálu,
A – koeficient proporcionality,
ert – faktor času, ktorý vyjadruje vplyv kvalitatívnych zmien vo výrobe vrátane technického pokroku (e - základ prirodzeného logaritmu; r – tempo neutrálneho technického pokroku; t – čas).

Cobbova-Douglasova výrobná funkcia sa stala východiskom na rozpracovanie ďalších teórií ekonomickej dynamiky.


1. 4 Od zlatého pravidla akumulácie k modelom optimálneho rastu

Ak vychádzame z uvedených poznatkov, vzniká otázka, aké rovnovážne tempo rastu je pre hospodárstvo najvýhodnejšie z hľadiska maximalizácie rastu a spotreby. Tento problém sa usiluje vyriešiť tzv. zlaté pravidlo akumulácie kapitálu, ktoré vysvetlili takmer súčasne viacerí ekonómi – E. PHELPS, J. ROBINSONOVÁ, J. MEADE, T. W. SWAN a ďalší. Ich cieľom bolo zdôvodniť takú úroveň vybavenosti práce kapitálom, pri ktorej môže jeden pracovník maximalizovať svoju spotrebu. Vychádza sa pritom z toho, že jediným cieľom fungovania ekonomického systému je maximalizovať rast spotreby. Podľa zlatého pravidla akumulácie kapitálu je možné maximálny rast spotreby na jedného obyvateľa dosiahnuť vtedy, keď sa úroková miera, resp. priemerná miera zisku rovná miere rastu hospodárstva, ktorá je určená najmä rastom počtu pracujúceho obyvateľstva.

Sú možné aj ďalšie interpretácie zlatého pravidla. Predpokladá sa, že podiel investícií sa má rovnať podielu ziskov na dôchodku. Podľa tohto predpokladu sa rast spotreby maximalizuje vtedy, ak sa zisky celé akumulujú, aby sa zvýšili zásoby kapitálu. V prípade, že podiel investícií je nižší ako vyžaduje zlaté pravidlo, celková výroba a aj spotreba sa znížia. Ak je objem investícií vyšší, hrubý národný produkt sa zvýši, ale spotreba na jedného obyvateľa nedosiahne maximálnu možnú úroveň. Tieto poznatky o vývoji spotreby vychádzajú z predpokladu, že všetky prvky ekonomického systému – hrubý národný produkt, investície a spotreba – sa rovnomerne zväčšujú.

Zlaté pravidlo akumulácie ovplyvnilo ďalší smer vývoja neoklasických teórií rastu. Tieto modely odstránili strnulosť a nepružnosť modelu voči meniacim sa podmienkam ekonomickej reality. Možnosť plynulej zmeny pomeru práca – kapitál elegantným spôsobom rieši ťažkosti vyplývajúce zo zmien ponuky práce, čím si neoklasickí ekonómi vytvorili podmienky na riešenie ďalších otázok súvisiacich s problematikou ekonomického rastu, ako je stabilita ekonomickej rovnováhy technický pokrok, maximalizácia spotreby, optimalizácia investícií a pod.

Problém optimálneho rastu sa usiluje riešiť aj model von Neumanna, ktorý sa pokúsil dynamizovať Walrasov model všeobecnej ekonomickej rovnováhy. Von Neumannov mnohosektorový model sa odlišuje od Walrasovho v tom, že nepočíta so žiadnymi „pôvodnými“ výrobnými faktormi, ani s konečnou spotrebou, ktorá je cieľom Walrasovho modelu. Predstavuje uzavretý výrobný systém, kde spotreba je len stránkou výrobného procesu, nakoľko slúži na výrobu (reprodukciu) práce ako jedného z výrobných faktorov. To znamená, že všetky výrobné faktory sú predmetom výroby, čiže predstavujú statky vyrobené v predchádzajúcom období. Spotreba robotníkov má tiež výrobný charakter a všetko, čo prevyšuje ich spotrebu, je zvyšok, ktorý sa použije na rozšírenie výroby, teda na investície. Cieľom výroby je permanentná akumulácie kapitálu, ktorá je východiskom i konečným bodom ekonomického systému. Podmienkou rovnováhy vo Von Neumannovom modeli je, aby každý sektor rástol rovnakým tempom, teda proporcie medzi úrovňami jednotlivých výrobných procesov sa nemenia. Podľa von Neumanna maximálny, resp. optimálny rast spoločenskej výroby určuje výška úrokovej miery.

Von Neumannov model rovnovážneho rastu obsahuje mnohé teoretické závery, ktoré sa ďalej rozvíjali. Medzi najdôležitejšie poznatky patrí to, že vysvetlil základné princípy optimalizácie, vytvoril a vysvetlil niektoré teoretické základy lineárneho programovania a teórie hier.
1. 5 Nové teórie rastu – teórie endogénneho ekonomického rastu

Z neoklasických modelov rastu vyplýva, že tempo rastu je determinované exogénnymi činiteľmi, a to tempom rastu obyvateľstva a tempom rastu kapitálu. Vzhľadom na tieto nedostatky došlo v poslednom období k sformovaniu novej koncepcie dlhodobého ekonomického rastu, ktorého zdrojom sú endogénne faktory ekonomického rastu, teda faktory, ktoré sú zahrnuté vnútri modelu. Teórie endogénneho ekonomického rastu – známe tiež pod názvom nové teórie rastu – chápu rast počtu obyvateľstva ako endogénny faktor. Tento problém vysvetľuje teória ľudského kapitálu. Technický pokrok, veda, výskum, inovácie a investície tiež predstavujú endogénny faktor rastu.

Trhový mechanizmus svojou vnútornou konkurenčnou podstatou pôsobí v podobe Smithovej neviditeľnej ruky na proces využívania najnovších vedeckých a technických poznatkov. Podľa teórií endogénneho rastu môžu v rôznych krajinách existovať rôzne miery úspor a rôzne miery investícií, a teda aj rôzne tempo ekonomického rastu. Podľa teórií endogénneho rastu poznatky vedy a techniky a nové technológie nie sú rovnako prístupné pre všetky krajiny. Základom endogénnych teórií rastu je nové, širšie poňatie kapitálu. Základnými faktormi rastu sú technický pokrok (vedomosti, vzdelanostná a kvalifikačná úroveň, tvorivosť), a pozitívne externality ako endogénne prvky ekonomického systému. Podľa týchto teórií je ekonomický rast endogénnym produktom fungovania ekonomického systému, a nie činiteľov, ktoré sa nachádzajú mimo daného ekonomického systému.

Jedným z predstaviteľov teórie endogénneho rastu je P. ROMER. Vychádza z existencie endogénneho technického pokroku, ktorý zabezpečuje dlhodobý ekonomický rast akumuláciou vedomostí. Podľa ďalšieho predstaviteľa teórií endogénneho ekonomického rastu R. LUCASA technický pokrok súvisí s investíciami do ľudského kapitálu. Podľa Lucasa investície do ľudského kapitálu prispievajú k zvyšovaniu odborných a profesionálnych schopností ľudí, a tým zabezpečujú rast produktivity pracovníkov. To je tzv. interný efekt investície do ľudského kapitálu. Zároveň sa tým zvyšuje produktivita iných pracovníkov, firiem a tiež efektívnosť a výkonnosť ekonomiky ako celku. To je tzv. externý efekt investícií do ľudského kapitálu.

Podľa teórií endogénneho rastu kapitálové investície zahŕňajúce investície do fyzického a do ľudského kapitálu vytvárajú pozitívne externality. To znamená, že investície do fyzického kapitálu (strojov a technických zariadení) zvyšujú efektívnosť výroby investujúcich firiem a spoločnosti ako celku, keď používajú nové technológie, nové výrobné postupy, nové vedomosti, výrobky vyvinuté inými firmami.

Podobne keď firma investuje do zvýšenia vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne svojich pracovníkov, do vedy, výskumu a vývoja, zvyšuje to efektívnosť nielen vlastnej firmy, ale aj iných firiem, pretože vedomosti, schopnosti, vynálezy, patenty, inovácie nie je možné dokonale utajiť a izolovať. Z toho vyplýva, že časť výnosu súvisiacu s kapitálovými investíciami získavajú okrem investorov aj ďalšie firmy a skupiny obyvateľstva. Produktom pozitívnych externalít z kapitálových investícií sú v teóriách endogénneho ekonomického rastu rastúce výnosy z rozsahu. Z toho potom vyplýva, že v dôsledku rastúcich výnosov z rozsahu môže dochádzať k ekonomickému rastu aj bez technického pokroku. Preto je potrebné rozlišovať tzv. kontinuálny technický pokrok, ktorý predstavuje proces stále rastúceho využívania existujúcich vedeckých a technických poznatkov (zvyšuje sa počet jednotlivcov, firiem a krajín, ktoré používajú existujúcu techniku) a skokový technický pokrok, ktorý znamená využívanie kvalitatívne dokonalejších technológií.

Pozitívne externality ako produkt investícií do fyzického a do ľudského kapitálu a rastúce výnosy z rozsahu sa stávajú dôležitými faktormi dlhodobého ekonomického rastu. Teórie endogénneho ekonomického rastu sa usilujú odhaliť, charakterizovať a vysvetliť faktory, ktoré determinujú kvantitatívne a kvalitatívne súvislosti populačného vývoja, pričom využívajú možnosti stimulácie a motivácie k dynamizácii využívania vedeckých a technických poznatkov.

Na kapitálových investíciách, ktoré majú zabezpečiť dlhodobý ekonomický rast, sa majú podľa teórií endogénneho ekonomického rastu podieľať súkromné aj verejné investície. Tieto teórie sa usilujú vysvetliť a zdôvodniť možnosti trvalého rastu svetovej ekonomiky a zároveň umožňujú vysvetliť ekonomické a sociálne rozdiely medzi rôznymi krajinami súčasného sveta. Podľa nich nedochádza ku konvergencii, ako to vyplýva z neoklasických teórií rastu. Základný tvar výrobnej funkcie v teóriách endogénneho ekonomického rastu je takýto:

Y = A . K,

kde Y – reálny dôchodok, A – koeficient vyjadrujúci úroveň techniky a technológie, K – kapitál zahŕňajúci fyzický aj ľudský kapitál.

Kapitál zahŕňa v sebe všetky výrobné vstupy. Uvedený tvar výrobnej funkcie predpokladá konštanté výnosy z výrobného faktora. Teda ak sa zdvojnásobí objem kapitálu, zdvojnásobí sa aj reálny dôchodok. Z endogénnych teórií rastu vyplýva, že rozdielna miera úspor (akumulácie kapitálu) spôsobuje prehlbovanie rozdielov v celkovej výške reálneho dôchodku, a preto nemusí dochádzať ku konvergencii vyspelých a menej vyspelých krajín.