Čo je to ekonomický cyklus?

Makroekonomická rovnováha na trhu tovarov a služieb, ktorá dlhodobo smeruje k plnému využitiu zdrojov, môže byť (najmä krátkodobo) pod aj nad úrovňou potenciálneho produktu.

Reálny produkt môže teda voči úrovni potenciálneho produktu klesať, rásť, alebo sa mu môže rovnať. Ak tieto pohyby HDP nadobudnú určitú pravidelnosť hovoríme o hospodárskom cykle.
Ekonomické premenné je teda potrebne študovať nie len ako agregátne veličiny, ale aj v časovom poradí ich výskytu. Teda vo forme časových radov (množina ekonomických premenných pozorovaná v určitých okamihoch alebo za určité časové intervaly sa nazýva časový rad.)

Definícia podľa A.F. Burnsa a W.C .Mitchella: „Hospodárke cykly sú typom kolísavých pohybov, ktoré nachádzame v agregátnej ekonomickej činnosti národov organizujúcich svoju prácu hlavne v podnikateľských firmách. Cyklus sa skladá s expanzie, ktorá sa vyskytuje asi v rovnakom čase v mnohých ekonomických aktivitách, za ňou nasleduje recesia, zníženie(stiahnutie), a oživenie, ktoré splynie v expanzívnej fáze ďalšieho cyklu; variácia hospodárskych cyklov je od 1 –12 rokov.“
Táto definícia je už dnes v mnohých ohľadoch nepresná. Uviedol som ju skôr pre názornú ukážku.

Hoci ani jeden ekonomický cyklus nie je rovnaký ako druhý, všetky majú určité spoločné črty. Ekonomické cykly v takej forme, ako o nich budem hovoriť, sa vyskytujú len v trhovom ( kapitalistickom) hospodárstve. Najmarkantnejšie sa rozdielny vývoj medzi kapitalistickými a centrálne plánovanými ekonomikami prejavil v rokoch 1929-1933 počas veľkej hospodárskej krízy. Tá postihla celý svet a neobišla ani najsilnejšie ekonomiky ako USA a Nemecko, no vo vtedajšom Sovietskom zväze sa vážnejšie neprejavila. Tam fungovalo totiž rigidné centrálne riadenie , ktoré neumožňovalo spolupôsobenie ponuky, dopytu a cenového systému a neumožnil sa tak prudký hospodársky pokles ( a paradoxne v budúcnosti ani rast). Tento príklad „prednosti“ socializmu pred kapitalizmom bol potom neskôr častokrát zneužívaný na propagandistické účely pri šírení tejto ideológie.

Zložky časového radu :
V časovom rade sa môžu vyskytovať štyri základné zložky.

1. trend,
2. sezónne variácie,
3. cyklické variácie,
4. neregulárne variácie.

Trendom nazývame dlhodobo rastúci alebo klesajúci generálny smer časového radu spôsobený takými základnými faktormi , ako je rast obyvateľstva, technický pokrok , organizačne zmeny a podobne.
Sezónna variácia, rozumieme ňou periodicky opakovaný pohyb pravidelne v 12 mesačných intervaloch. Je spôsobená najmä poľnohospodárskou produkciou, stavebníctvom, cestovným ruchom atď......)
Cyklická variácia, túto variáciu ovplyvňujú všetky ostatne ekonomické činitele ako napr. investície , štátne zásahy, volebný cyklus, ......
Neregulárne (nepravidelné) variácie , spôsobujú ich iné, najmä neekonomické faktory (vojny, pohromy...).
Hoci dlhodobý trend v trhovej ekonomike je rastúci, cyklické výkyvy sa napriek tomu stále nepodarilo úspešne eliminovať.

Fázy ekonomického cyklu.

Približne do polovice 19. storočia rástlo svetové hospodárstvo v podstate lineárne ( ak zanedbáme výkyvy neekonomického charakteru ako morové epidémie, vojnové konflikty...). Ekonomické cykly ako ich poznáme dnes sa začali prvý raz prejavovať až v posledných desaťročiach 19. storočia. Od tej doby sa cykly opakujú v podstate nepretržite, možno však pozorovať postupné skracovanie cyklov rovnako ako je zmenšovanie výkyvov (amplitúd) v rámci jednotlivých cyklov.
Tradične sa ekonomický cyklus delí na štyri základné fázy.

Ekonomický cyklus spravidla začína fázou recesie – ktorá sa vyznačuje poklesom HDP, znížením úrovne aktivity celého makroekonomického systému. Ekonomická teória uvádza , že fáza recesie nastáva vtedy, ak sa zaznamená zníženie HDP za dva po sebe idúce kalendárne štvrťroky. Pokles trvá istý čas, až pokým úroveň HDP nedosiahne lokálne minimum. V rámci tejto fázy poklesu sa dajú rozlišovať dve obdobia a to recesia a depresia. Vysvetlenia jednotlivých pojmov sa však pri rôznych prístupoch líšia, no spravidla sa pod recesiou chápe mierne zníženie výkonnosti hospodárstva a pod depresiou vážne problémy ekonomiky sprevádzané poklesom nezriedka viac ako 15 percent. Recesia má väčšinou krátkodobejší charakter, depresia trvá spravidla dlhšie časové obdobie.
Táto prelomová fáza medzi recesiou a expanziou sa nazýva dno.( angl. trough). Dno predstavuje najnižšiu úroveň HDP, no je zároveň akousi „oddychovou fázou“ keď ekonomika mobilizuje svoje sily pre svoj budúci rast. V tejto fáze samočistiace trhové sily zbavia trh prebytočných výrobkov, prebytočných výrobcov a pracovných síl.
Expanzia(boom, vzostup) – znamená opätovný rast HDP výkonnosti ekonomiky. Niektorí autori rozlišujú v rámci fázy expanzie aj ďalšie subfázy ako oživenie - ktoré je síce sprevádzané rastom HDP, ale miera využívania zdrojov je ešte stále podpriemerná. Táto fáza obvykle nasleduje hneď za fázou dno.

Skutočná expanzia však nastáva až vtedy, keď využívanie výrobných kapacít začne prekračovať priemerné hodnoty. Na túto fázu sa môže napojiť fáza vrcholovej konjunktúry (plató) alebo prehriatie ekonomiky. Kedy sa to stane však závisí od konkrétnych podmienok v danej ekonomike. Empirické pozorovania však jednoznačne ukazujú, že fáza expanzie trvá dlhšie ako recesia.
Vrchol(horný bod zvratu)- ukazovatele nadobúdajú maximálne hodnoty. Je to hraničná fáza medzi obdobím recesie a expanzie.
Ekonomický cyklus má teda dve základné fázy- recesiu a expanziu a dve ohraničujúce fázy -dno a vrchol.

Príčiny ekonomického cyklu:

Hoci sa jednotlivé ekonomické teórie výrazne navzájom odlišujú v otázke príčin ekonomického cyklu, za jednu z hlavných príčin sa dnes všeobecne pokladá princíp akcelerátora a multiplikátora, ktorý vyžaduje pre udržanie určitej úrovne investícií určitú dynamiku finálnej spotreby. Podobne teórie založené na cyklickom správaní sa zásob poukazujú na to, že znížený dopyt vedie k hromadeniu zásob, čo je podnetom pre znižovanie výroby. Príčiny môžu byť endogénne – monetárne , psychologické, inovačné, politické.... a exogénne – vojny, pohromy, obavy, demografia....

Prejavy ekonomického cyklu:

Tak ako sa počas cyklu menia hodnoty HDP, menia sa aj hodnoty nezamestnanosti, mení sa dĺžka pracovného času, výška miezd, inflácie, salda platobnej bilancie, ziskovosti firiem, ceny účastín, úrokovej miery.........mení sa objem predaja spotrebných statkov, či osobných automobilov.......mení sa objem zásob......
Vzťah medzi zmenami HDP a zamestnanosťou vyjadruje Okunov zákon. Tento zákon bol sformulovaný na základe empirických pozorovaní (Arthur Okun 1929-1979 bol členom rady ekonomických poradcov CAE J.F. Kennedyho). Vyplýva z neho, že ak klesá skutočný produkt pod 2 % potenciálneho produktu, narastá nezamestnanosť o polovicu tejto hodnoty. Ekonómovia zaoberajúci sa vzťahom ekonomického rastu a nezamestnanosti, ďalej zistili, že ak sa má ekonomický rast prejaviť v raste zamestnanosti, musí nadobudnúť hodnotu minimálne 2,25 % ročne. Zmenu nezamestnanosti môžeme potom vyjadriť vzorcom:

dU = - 0,5 x (Y-2,25)

- tento vzorec niektorí ekonómovia vysvetľujú nákladmi, ktoré vznikajú firmám pri prepúšťaní alebo prijímaní pracovníkov, častokrát firmy namiesto prepúšťania alebo prijímania pracovníkom skracujú alebo predlžujú ich pracovný čas.

Jedným z ďalších možných vysvetlení tohoto vzťahu môže byť samotný charakter vzorca na výpočet nezamestnanosti, kde v menovateli nie je počet obyvateľov, ale počet práceschopných či tzv. civilnej pracovnej sily. Pri expanzii však môže dochádzať k tomu, že za určitých podmienok sú do pracovných vzťahov vťahovaní aj ľudia, ktorí predtým neuvažovali o práci a ani si ju aktívne nehľadali. Mení sa teda aj menovateľ zlomku .

Ako hovorí výrok klasika „...musíme bežať, aby sme boli na tom isto mieste...“
Všeobecne platí, že sa ekonomické ukazovatele v štádiu expanzie vyvíjajú pozitívne- nezamestnanosť je nízka, HDP rastie, zvyšuje sa často aj exportná výkonnosť, štátny rozpočet napĺňa svoje plánované príjmy... neplatí to však o inflácii. Inflácia v období expanzie totiž „naberá na obrátkach“ a v období recesie ceny naopak klesajú. Tento zjednodušený model platil v podstate až do 70- tých rokov, do obdobia tzv. ropných šokov. Od tejto doby môžeme pozorovať v podstate nepretržitý rast cenovej hladiny, čo platí pre celý vyspelý svet. Je to spôsobené najmä neustálym rastom cien vstupov čiže tzv. nákladovou infláciou a čiastočne aj zabudovávaním inflačných očakávaní do všetkých prepočtov v hospodárstve čo de facto vyvoláva infláciu , ktorá by za normálnych okolností nemusela nastať , prípadne by mohla byť miernejšia. Z toho vyplynulo, že ekonómovia už dnes považujú infláciu za samozrejmú súčasť hospodárskej reality , zdôrazňujú však, že je nutné ju udržiavať na prijateľnej úrovni.

Dôležitou charakteristikou ekonomického cyklu sú zmeny v nákupe investičných statkov a statkov dlhodobej spotreby. Počas recesie prudko klesá najprv nákup práve týchto produktov. Je to pochopiteľné, pretože vieme, že v takejto situácii môžeme odložiť kúpu nového stroja či továrne a predĺžiť životnosť toho starého. Naopak spotrebu životne dôležitých komodít nemožno odložiť, pokým sa nezlepší daná situácia. Práve preto aj rôzne odvetvia hospodárstva reagujú na cyklické výkyvy rozdielne. Najskôr a najsilnejšie sú postihnuté odvetvia ťažkého priemyslu a tie, ktoré produkujú investičné statky. Menej naopak ľahký priemysel napr.: potravinársky a pod..

Ukazovatele hospodárskeho cyklu:

Na meranie rytmickosti výkyvov môžeme teoreticky používať tisíce ukazovateľov. V praxi však narábame s niekoľkými desiatkami tých najdôležitejších. Zmeny v hodnotách jednotlivých ukazovateľov nemusia byť v jednotlivých fázach cyklu pre rôzne ukazovatele spoločné. Z tohto hľadiska ich môžeme rozdeliť do troch skupín hlavné, súbežné, oneskorujúce sa.

Hlavné ukazovatele, (leading indicators) majú tendenciu stúpať alebo klesať ešte pred všeobecným vzostupom alebo poklesom hospodárskej činnosti( dosahujú krajné hodnoty ešte predtým ako maximálne výchylky dosiahne samotný cyklus.) Preto sú z hľadiska reálnej hospodárskej politiky najdôležitejšie , lebo umožňujú čiastočne predvídať situáciu v blízkej budúcnosti a ak sa správne rozpoznajú včas je možné vhodne zakročiť nástrojmi anticyklickej politiky a tým aspoň čiastočne zmierniť jeho dôsledky. Hlavných ukazovateľov je dvanásť.
Pohyb súbežných ukazovateľov (angl. coincident indicators) je takmer paralelný, simultánny s ekonomickou činnosťou.
Oneskorujúce sa ukazovatele (angl. lagging indicators) dosahujú svoj vrchol alebo dno až po tom, keď túto úroveň dosiahne cyklus.

Index hlavných ukazovateľov pozostávajúci z meraní rôznej ekonomickej činnosti je vlastne skoro rok vopred vypracovaný projekt budúceho predvídania ekonomickej aktivity. Pôvodný projekt sa aspoň raz reviduje. Index súbežných ukazovateľov odzrkadľuje bežné ekonomické podmienky.

Druhy ekonomického cyklu:

Hospodársky cyklus možno charakterizovať podľa rôznych kritérií. Cykly môžu mať rôzne príčiny, prejavy, dĺžku, veľkosti výchyliek, dĺžku jednotlivých častí cyklu.......
Podľa dĺžky trvania cyklu rozlišujeme tieto tri základné druhy cyklov (toto zaužívané delenie je podľa Jozefa Schumpetera).

Veľmi dlhé cykly- „Storočné cykly „ majú periódu približne sto rokov, ich skutočná existencia je však pochybná.
Dlhé cykly – Kondratievove (resp.: Kuznetzove) vlny , opakujú sa v rozmedzí 30 až 60 rokov a spájajú sa so vznikom zásadne nových objavov zásadnými zmenami vo výrobných technológiách. (1790-1813 parný stroj, 1844-1874 budovanie železníc, 1855-1916 začiatky motorizmu a elektriny). Po každom z takýchto objavov nasleduje zväčša dlhšie obdobie rozvoja súvisiace s využívaním stimulov z týchto objavov. Na týchto vlnách sa spravidla „nesie“ niekoľko stredných menších cyklov. Po 2. sv vojne sa začalo na tieto cykly postupne zabúdať a dokonca sa spochybnila ich samotná existencia , no v dnešnej dobe , keď sa začínajú v mnohých častiach sveta objavovať príznaky možnej recesie, mnohí ekonómovia oživujú teóriu dlhých cyklov.
Kuznetzove hypercykly- majú periódu cca 20 rokov. Príčiny týchto cyklov doteraz nie sú presne objasnené, predpokladá sa, že sú spôsobené zmenami vo výrobe a cenovej hladine. Niekedy sa vôbec neuvádzajú a niekedy sa stotožňujú s Juglarovými cyklami. (pozn.: generácie)
Stredné cykly tzv. Juglarove cykly – v trvaní od 6 do 10 rokov, sú zapríčinené zmenami v úrokovej miere a zmenami v dopyte po investíciách, teda so zmenami reálneho kapitálu ako sú stroje a zariadenia, inovácie , ktoré majú životnosť práve okolo 10 rokov. Existencia týchto cyklov je overená historickým vývojom a prakticky sa ich existencia nespochybňuje.
Krátke cykly tzv. Kitchinov hypocyklus, Mitchelove cykly – označujú sa niekedy aj ako cykly v zásobách. Ich opakovanie súvisí so zmenou stavu zásob hotových výrobkov a medziproduktov v nosných odvetviach hospodárstva, ako dôsledok nesúladu medzi ponukou a dopytom. Trvajú 3 – 5 rokov a venuje sa im v súčasnosti veľká pozornosť.
Krátku periódu majú aj tzv. politicky indukované cykly, ktoré súvisia so 4- ročným volebným obdobím( u nás), kedy sa na začiatku volebného obdobia presadzujú reštriktívne opatrenia a ku koncu sa podporujú zvýšené výdavky na expanziu. Je to spôsobené najmä snahou politikov o znovuzvolenie a preto presadzujú aj také opatrenia v hospodárskej politike , ktoré nie sú potrebné v danej fáze ekonomického cyklu. Tento fakt vystupuje do popredia najmä od čias Keynesa, od vtedy totiž politici disponujú nástrojmi na ovplyvňovanie hospodárstva. Práve tu sa dá pozorovať ako mylne niektorí ľudia dokážu vnímať realitu a akú krátku pamäť majú.

Podľa toho, na ktorej strane trhovej rovnováhy vzniká porucha , ktorá vyvolá odklon skutočného reálneho produktu od potenciálneho, delíme ekonomické cykly na vznikajúce na strane agregátneho dopytu a na strane agregátnej ponuky.

Ekonomické cykly zo strany agregátneho dopytu:

Pokles agregátneho dopytu vyvolá pokles skutočného HDP pod úroveň potenciálneho produktu, čo sa prejaví najmä v znížení nových investícií, poklese pracovných príležitostí a v podobe defláce. Zmena cenovej hladiny sa však rôzne prejaví pri službách ktoré majú rôznu cenovú elasticitu. Klesať budú ceny statkov cenovo elastických, no pri cenovo neelastických statkoch zmena ceny nebude taká badateľná. V snahe zachrániť kapitál môžu firmy naďalej vytvárať dopyt po úveroch takže úrokové sadzby môžu rásť.

AD HDP /i p
Pre fázu expanzie naopak platia opačné procesy.

Ekonomické cykly so strany agregátnej ponuky:

Donedávna sa všeobecne predpokladalo že ekonomické cykly sú spôsobené najmä zmenami v agregátnom dopyte. Zdá sa však že opak bude pravdou.
V nedávnej minulosti sme sa totiž stretli s viacerými šokmi v oblasti produktivity a nákladov. Okrem neúrody v poľnohospodárstve, ktorá bola v minulosti už tradičnou príčinou cyklov sa k nej pridružili aj prudké šoky v cenách ropy a v kurze dolára. Ak nastáva zníženie úrovne skutočného produktu, z dôvodu zníženia AS. Recesia sa prejaví znížením skutočného HDP, znížením úrovne zamestnanosti, rozdiel je však vo vývoji cenovej hladiny táto sa zvýši.

Takáto recesia pri ktorej nastáva rast cenovej hladiny sa nazýva slumpflácia (od 70- tých rokov sa prejavuje pravidelne.)
Ak sa hospodárska politika orientuje len na agregátnu ponuku môžeme si možný priebeh ilustrovať názorne na príklade.

Predpokladajme že to vyvolá výrazný prírastok potenciálneho produktu. Výsledok závisí od tvaru krivky agr. Ponuky v danom bode. Ak sa ekonomika nachádza na relatívne plochej AS teda keynesovskú ekonomiku alebo ekonomiku v recesii s plochou AS. Bude vplyv na skutočný produkt pomerne slabý. Ak by naopak tvar krivky bol v danom bode vertikálnejší spôsobí to výrazný prírastok skutočného produktu. Plynie z toho teda záver že politika orientovaná na agregátnu ponuku je účinná najmä vtedy ak sa krivka AS správa klasicky teda že ceny aj mzdy sú pružné.
Tento prístup je teda veľmi príťažlivý najmä pre nekeynesovských ekonómov. Kritici tohto prístupu zdôrazňujú že touto cestou nie možne zvýšiť ekonomický rast o viac ako niekoľko desatín percente a to aj pri veľkom vynaloženom úsilí (dokumentujú to aj mylné predpoklady Reaganovej administratívy ktoré odhadovali zvýšenie tempa rastu touto cestou až na 4,8 % po dobu štyroch rokov no skutočnosť čoskoro ukázala že sa dosahoval rast len v priemere okolo 2,5 % čo rozhodne nie je nič prevratné).

Dokazujú to aj štúdie Edwarda Denisona ktorý dospel k záveru že zníženie úrokových sadzieb napr.: z 8% na 6 % by v horizonte (povedzme 10 rokov) malo vplyv v na zvýšenie tempa rastu asi len o jednu desatinu percenta. Rovnako rozporuplné sa javí aj tvrdenie že zníženie daní bude mať vplyv na posun krivky AS. V skutočnosti je tento vplyv malý a práve naopak je výrazný na strane AD( najmä v krátkom období). Preto mnohý prišli s návrhom reformy daňových systémov najmä čo sa týka ich progresívnosti a volajú aj po „ponukovo orientovanom znižovaním daní“.

Princíp akcelerátora

Napriek rozdielnym prístupom pri vymedzovaní príčin ekonomického cyklu sa prejavuje v podstate zhoda v názore na úlohy investícií. Investície sa svojimi efektmi prejavujú práve prostredníctvom ekonomického cyklu, v striedaní jeho fáz ako superkumulatívny proces. Tento vzniká spojením akcelerátora a multiplikátora.
Princíp akcelerátora je teóriou determinantov investícií. Spoločenská potreba kapitálu(zásob alebo zariadenie) závisí predovšetkým od úrovne výroby. Zásoba kapitálu sa čistými investíciami zvyšuje len vtedy ak rastie produkt. Obdobie prosperity teda môže skončiť nielen preto, že sa zvýšil dopyt, ale aj preto že výroba a odbyt sa stabilizovali na vysokej úrovni.

Ukážeme si to na teoretickom príklade textilne fabriky.
Firma udržuje stav svojho strojového zariadenia vždy na úrovni dvojnásobku svojho ročného odbytu.(abstahujeme od budov, zmien úrokových sadzieb...) Ak bol odbyt za rok napr.: 30 mil bude vykazovať 60 mil SK strojového parku(20 strojov á 3 mil Sk), pričom každý rok sa jeden stroj vyraďuje a jeden dopĺňa(3 mil SK). Keďže nahradenie vyjadruje len amortizáciu firma nerealizuje nijaké čisté investície ani nehromadí úspory. Predpokladajme teraz, že v štvrtom roku odbyt vzrastie na 45 mil Sk. Ak sa má zachovať predchádzajúci pomer, teba zvýšiť počet strojov z 20 na 30. V tomto roku treba teda namiesto jedného stroja kúpiť strojov 11. Ako vidíme odbyt vzrástlo len o 50 %. Investície do strojov o 1000%. Takáto akcelerovaná reakcia investícií na zmenu outputu sa nazýva princíp akcelerátora.
Zatiaľ nám princíp akcelerátora nespôsobil žiadne ťažkosti. Podľa tohto princípu však ak majú ostať investície nezmenené musí odbyt rásť rovnakým tempom. Ak sa odbyt ustáli na tejto vyššej hladine(napr. 75 mil sk) čisté investície klesnú na nulu a hrubé investície budú tiež nízke. Môžeme teda povedať že zastavenie rastu odbytu (nie jeho pokles) malo za následok pokles čistých investícií o 100 % a pokles hrubých investícií o 90 %. Princíp akcelerátora môže teda pôsobiť oboma smermi. Tento princíp sa teda významnou mierou podieľa na nestabilnom cyklickom vývoji ekonomiky.

Vzájomné pôsobenia akcelerátora a multiplikátora.

Preskúmajme teda že poklesne produkcia v odvetví vyrábajúce stroje. Dôsledkom bude zníženie dôchodkov a výdavkov na potraviny a oblečenie a z toho niekoľkonásobné zmeny v outpute. To môže opäť znížiť napríklad produkciu textilu čo spätne vyvolá pokles investícií. V určitom bode však investície dosiahnu svoj najnižší bod. Keď output klesne rýchlo, princíp akcelerátora bude vyžadovať negatívne investície. Investície do budov a zariadenie však sotva môžu byť negatívne a práve táto skutočnosť vytvára hranicu po ktorú až investície môžu klesnúť (predaj investičných zariadení je v tomto období možný len v menšej miere). Pokles tak v sebe obsahuje zárodok svojho vlastného ozdravenia. Keď už investície dosiahli svoj najnižší bod , pokles sa musí zastaviť. Potom sa musí zastaviť aj pokles produktu. Postupne sa hrubé investície začnú zvyšovať čím nastane ekonomický obrat. Potom začne celý proces pôsobiť presne opačným smerom a urýchľovať takto rast.

Neskôr sa rast opäť spomalí nastane opačný obrat a akcelerátor a multiplikátor začnú pôsobiť proti expanzii.

Anticyklická politika:

K najvýznamnejším formám hospodárskej politiky modernej ekonomike patrí práve stabilizačná(anticyklycká) politika. Jej vysoká účinnosť sa prejavila najmä v 50 tých a 60 tých rokoch, kedy vychádzala z keynesovského prístupu ktorý chápe ekonomiku ako vnútorne nestabilnú. Neskôr sa však ukázalo že práve štátne zásahy môžu pôsobiť destabilizujúco pretože prichádzajú opozdene a v neprimeranej forme (častokrát aj nečakane).
Vo všeobecnosti by však mala pôsobiť reštrikčne vo fáze expanzie a expanzívne vo fáze reštrikcie. Zdalo sa, že takto je možné odstrániť cyklické výkyvy, nasmerovať hospodárstvo na trvalý rastový trend a trvalo tak predchádzať krízam ako sme ich poznali z minulosti. Vývin v 70 tých a 80 tých rokoch nás však presvedčil o opaku

Zmiernenie dôsledkov cyklických výkyvov:

Medzi faktory, ktoré v súčasnosti modifikujú vzájomné vzťahy agregátnej ponuky a dopytu a vplývajú na hospodársky cyklus patria napr.: Rastie podiel terciárneho sektora, ktorý je menej citlivý na cyklické výkyvy a klesá podiel primárneho a sekundárneho sektora.
To je okrem iného aj z toho dôvodu, že počet pracovníkov terciárneho sektora rastie i v období depresie a služby majú malú cenovú pružnosť dopytu.
Mení sa odvetvová štruktúra ekonomiky tým spôsobom, že dochádza k väčšej diverzifikácii odvetvových činností. To znižuje účinok vplyvov recesie na ekonomiku.
Pohyb cien hotových výrobkov v období recesie nereaguje na zníženie dopytu, takže zníženie zisku je dané predovšetkým poklesom objemu výroby. Úroveň miezd v depresii neklesá a preto neklesá zodpovedajúcim spôsobom ani spotreba.
Riadenie zásob znižuje vplyv tohto faktora na finančnú situáciu firiem.

Uvedené faktory zmierňujú ekonomické dôsledky cyklických výkyvov. Na druhej strane, existuje celý rad vplyvov, ktoré pôsobia opačne – rast vnútorného dlhu zužuje priestor pre štátne výdavky, vysoká nezamestnanosť obmedzuje stimulačné účinky súkromnej spotreby a podobne.
Vývoj potvrdzuje, že trh určuje ceny a prostredníctvom nich, čo vyrábať a ako vyrábať, zatiaľ čo štát musí regulovať nedostatky trhu pomocou svojich programov zdaňovania, vládnych výdavkov, usmerňovania a pod., t.j. štátnou makroreguláciou. Voľba konkrétnych metód a foriem makroregulácie je však vždy výsledkom zložitých makroekonomických rozhodovacích procesov.

Z hľadiska priebehu hospodárskeho cyklu ich úlohou je pôsobiť
- anticyklicky a
- antiinflačne

Použitie stabilizačnej politiky štátu

Použitie stabilizačnej politiky je zdanlivo celkom jednoduché; v recesii je treba použiť expanzívnu monetárnu a fiškálnu politiku; pri konjunktúre a príliš vysokej inflácii je nutné zvoliť reštriktívnu politiku. Keby ale boli opatrenia stabilizačnej politiky také jednoduché, boli by recesie vzácne a krátke a inflácia by bola vždy nízka. Nie je to však také jednoduché. Je to spôsobené tým, že sa ciele udržať súčasne nízku infláciu a nezamestnanosť dostávajú často do rozopru.

Makroekonomické rozhodovacie procesy a ich účinnosť všeobecne podmieňuje prepojenosť na ciele, o ktoré sa štát usiluje a miera intenzity využitia nástrojov, ktoré má k dispozícii. Jeho kľúčové subjekty tvorí parlament (Národná rada SR) a vláda, ktorá riadi ďalšie štátne inštitúcie. Štátnou hospodárskou politikou sa snažia vplývať na rôzne záujmové skupiny a využiť ich na plnenie vytýčených cieľov v podmienkach efektívnosti, rovnováhy a stability ekonomického systému a prispieť k stabilnému rozvoju národného hospodárstva, ktorým sa rozumie podporovanie stáleho a plynulého ekonomického rastu a rozvoja bez zbytočných výkyvov a sociálnych otrasov. Jeho súčasťou je zabezpečovanie cenovej stability pri vysokej zamestnanosti. Samozrejme podmienkou toho je aj vyrovnanosť vzťahov národného hospodárstva so zahraničím, čo si vyžaduje pôsobenie štátu na rovnováhu platobnej bilancie a na stabilitu menových kurzov.
Uvedené základné oblasti, za ktorých priaznivý vývoj garantuje štát, reguluje spravidla súčasne a využíva na to základné nástroje hospodárskej politiky:
-monetárnu politiku,
-fiškálnu politiku,
-dôchodkovú politiku,
-vonkajšiu menovú a obchodnú politiku, atď.

Na tento účel má k dispozícii tzv.
-vstavané stabilizátory a
-zámerné (diskrétne opatrenia)

Vstavané stabilizátory sú opatrenia predovšetkým fiškálnej politiky, ktoré po svojom zavedení pôsobia v ekonomike automaticky a nevyžadujú žiadne ďalšie rozhodnutia štátnych orgánov. Sú to napr.:
-progresívna daň z príjmov,
-príspevky v nezamestnanosti,
-štátny výkup poľnohospodárskych prebytkov,
-subvencie k cenám poľnohospodárskej produkcie a pod.

Diskrétne opatrenia sú opatrenia, ktoré si vyžadujú jednorazové rozhodnutie príslušného štátneho orgánu.

Sú to napr.:
-zmena daňových sadzieb,
-zmeny v štruktúre výdavkov štátneho rozpočtu,
-zmeny vo výške jednotlivých položiek rozpočtových výdavkov.

Vrcholné štátne orgány musia vždy schváliť, aké dane a v akej výške sa budú vyberať, podobne aj štruktúru rozpočtových výdavkov a ich výšku.
Uvedené zmeny majú dosah na vývoj agregátnej ponuky a dopytu, ktoré napokon vyvolávajú i zmeny vo veľkosti vytváranej produkcie (HDP).
Ako príklad použitia vstavaných stabilizátorov a diskrétnych opatrení možno uviesť prípad keď štátne orgány schvália zákon o podpore v nezamestnanosti a jej výšku. To je diskrétne rozhodnutie. Dňom, keď tento schválený zákon nadobudne platnosť, začne pôsobiť v nezamestnanosti ako vstavaný stabilizátor. Jeho stabilizačnou funkciou je vyrovnávať výkyvy v agregátnom dopyte, spôsobenými výkyvmi v zamestnanosti v súvislosti s vývojom hospodárskeho cyklu. Vo fáze expanzie zamestnanosť spravidla rastie, pričom rastie i agregátny dopyt. Vo fáze recesie rastie nezamestnanosť a agregátny dopyt klesá.

Tu sa vynára otázka, ako voliť medzi uplatňovaním fiškálnej a monetárnej stabilizačnej politiky. Ukazuje sa, že to závisí od citlivosti dopytu po tovaroch a službách a od citlivosti peňazí na úrokové sadzby. Spravidla platí: čím viac reaguje dopyt po peniazoch na úrokovú mieru, tým efektívnejšia je fiškálna politika a tým menej efektívna je monetárna politika. Čím citlivejší je dopyt po tovaroch a službách na úrokové sadzby, tým bude účinnejšia monetárna politika a tým menej účinná bude ponukovo orientovaná fiškálna politika.

V praxi však použitie monetárnej a fiškálnej politiky k stabilizácii ekonomiky čelí viacerým prekážkam. Jedným z problémov je, že monetárna a fiškálna politika nemajú na ekonomiku okamžité účinky, ale pôsobia so značným oneskorením. Monetárna politika ovplyvňuje agregátny dopyt zmenou úrokových mier, ktoré ďalej ovplyvňujú výdavky, najmä investície do bytovej výstavby a investície podnikateľov. Mnoho domácností a firiem si však plánuje svoje výdavky dopredu. Dôsledkom toho je, že účinky zmeny úrokových sadzieb na agregátny dopyt po tovaroch a službách vyžadujú nejaký čas. Mnoho štúdií naznačuje, že zmeny monetárnej politiky začínajú na agregátny dopyt pôsobiť asi až po šiestich mesiacoch.

Fiškálna politika pôsobí s oneskorením kvôli zdĺhavému politickému procesu, ktorým sa menia výdavky a dane. Aby bolo možné previesť zmenu fiškálnej politiky, je potreba, aby zákon prešiel vládou, rôznymi parlamentnými výbormi, samotným parlamentom a bol podpísaný aj prezidentom. Navrhnúť, presadiť a previesť významnú zmenu fiškálnej politiky môže trvať roky.
Kvôli týmto dlhým oneskoreniam sa politici, ktorí chcú stabilizovať ekonomiku, musia dívať dopredu a odhadnúť, aké ekonomické podmienky budú prevládať, až sa ich rozhodnutie začne prejavovať. Nanešťastie sú ekonomické predpovede často veľmi nepresné, z časti preto, lebo šoky spôsobujúce výkyvy ekonomiky sú nepredvídateľné.

Takže ak politici menia monetárnu a fiškálnu politiku, musia sa spoliehať na odborné odhady budúcich ekonomických podmienok.
Dosť často sa stáva, že politici usilujúci sa o stabilizáciu ekonomiky robia pravý opak. Ekonomické podmienky sa v čase medzi prijatím rozhodnutia a okamihom keď začnú pôsobiť, môžu ľahko zmeniť. Kvôli tomu môžu politici ekonomické výkyvy neúmyselne zosilniť namiesto toho, aby ich zmiernili.( Niektorí ekonómovia tvrdia, že príčiny mnohých vážnych výkyvov ekonomiky, vrátane Veľkej depresie 30. rokov, možno pripísať destabilizujúcim politickým opatreniam.- Mne sa zdá toto tvrdenie však neopodstatnené.)

Štát je dnes koncepciou svojej hospodárskej politiky a nástrojov riadenia garantom úspešnosti nastúpenej cesty. Celkovo možno povedať, že príčinou pokojnejšieho a plynulejšieho hospodárskeho vývoja v povojnovom období, a s tým spojený i rýchlejší rast a rozvoj ekonomík je nesporne: vyšší podiel štátnych zásahov do rastu a rozvoja celkovej výroby a tvorby HDP, štrukturálny posun ekonomiky od priemyslu k rozvoju terciárneho sektora, podstatne menšie vonkajšie rušivé vplyvy a zásahy, nepomerne väčšia finančná stabilita, dôsledná konjunkturálna politika štátu, postupné vybudovanie a použitie veľkého počtu ekonomických stabilizátorov do chodu ekonomiky.
Pravdepodobne rovnako dôležité a v literatúre menej spomínané sú i ďalšie 3 faktory vývoja: zmeny v oblasti štruktúry investícií, ktoré podstatne zoslabili ich multiplikačný a akceleračný vplyv, silnejúce postavenie odborov, fázový posun cyklických výkyvov najdôležitejších priemyselných štátov, ktorý zabraňuje, aby národné konjunkturálne vplyvy prebiehali úplne súbežne.

Rastúci podiel štátnych zásahov možno veľmi jednoznačne sledovať prostredníctvom štatistických údajov napr. o verejnej spotrebe a štátnych investíciách. Dokazujú ich sústavne narastajúci podiel.
Štrukturálne zmeny, smerujúce k rozvoju terciárneho sektora, sa vyznačujú menšou náročnosťou na investície, znižujúcou bezprostrednosť väzby vyťaženosti kapacít a procesov investovania. Väzba je voľnejšia ako v sekundárnom sektore a tým je i akceleračný vplyv investícií na tvorbu hospodárskeho cyklu menej účinný. Aj dopyt po službách v oveľa menšej miere ovplyvňujú výkyvy disponibilných príjmov ako dopyt po dlhodobých statkoch.

Veľký význam na zmiernenie hospodárskych výkyvov majú i produkčné metódy, vyznačujúce sa dnes výraznými technologickými zmenami. Štrukturálne presuny od ťažkého k spracovateľskému priemyslu spôsobujú menšiu náročnosť na investície, vedúcu k poklesu miery investícií, a rýchlosť technologických zmien zasa pôsobí na skracovanie životnosti fixných fondov.

Toto všetko však kompenzuje skutočnosť, že výkony fixných fondov – fixného kapitálu – rastú podstatne rýchlejšie ako ich ceny, a teda určitý rast a rozvoj možno docieliť i s menšou investičnou mierou. To potom ďalej pôsobí na to, že akceleračný koeficient investícií klesá a rastie význam nových konjunkturálnych činiteľov a faktorov, najmä vedecko-technického rozvoja. V dôsledku toho sa znižuje aj význam akumulačných procesov, a to tak vo väzbe na expanziu, ako aj vo väzbe na recesiu.
Postavenie odborov môže vplývať na vývoj hospodárskych cyklov tak v pozitívnom, ako aj v negatívnom smere. Súvisí to s mierou vážnosti, ktorú si odbory vydobyjú v tom-ktorom období, ako vplývajú na mieru zamestnanosti a na mzdovú politiku.
Vonkajšie vzťahy pôsobia po druhej svetovej vojne viac stabilizujúco ako predtým. Súvisí to najmä s tvorbou devízových rezerv jednotlivých štátov, ktorými možno vyrovnávať prípadné nezrovnalosti platobnej bilancie so zahraničím. Stabilizačne pôsobí aj zriadenie medzinárodného investičného fondu, ako aj rozvojová pomoc. Vysoká a stále naďalej rastúca podnikateľská aktivita umožňuje kompenzovať prípadné domáce straty vyšším exportom.

Možno sa vyhnúť ekonomickému cyklu?

Hoci roku 1965 prezident USA Johnson po dlhom období nepretržitého rastu vyhlásil „Nemyslím že recesie sú nevyhnutné“ asi nemal pravdu. Arthur Okun to skôr prirovnal k leteckým katastrofám. Hoci sme výrazne znížili počet leteckých nešťastí a snažíme sa im všemožne vyhýbať isté riziko tu stále je, nepominulo. Väčšina ekonómov sa nazdáva že hoci sa recesím pravdepodobne úplne vyhnúť nedá nepredpokladajú hlboké a dlhé depresie ako sme ich mohli pozorovať v minulosti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk