Bankové úvery

1. Filozofia poskytovania úverov

Jedným z najväčších problémov podnikateľov býva často získanie úveru od banky. Zdá sa, že banky sú pri jeho poskytovaní príliš náročné a prísne. Dostať úver od banky je niekedy priam umením, avšak tak ako každé, aj bankové podnikanie je spojené s určitým rizikom. Banky podnikajú v prevažnej miere (často viac ako 90 %) s cudzím, vypožičaným kapitálom, ktorý musia na požiadanie, prípadne v rámci dohodnutých podmienok, vrátiť a naviac zaplatiť úrok za ich požičanie.
„Cieľom banky je odhadnúť rozsah rizika a pokúsiť sa zredukovať mieru neistoty pri splácaní úveru. Sú síce zásady, ktorých sa možno pridržiavať, ale žiadny zázračný recept neexistuje. Banka musí zhromaždiť všetky podstatné informácie a potom uplatniť svoje skúsenosti a vedomosti, aby sa mohol urobiť úsudok.“ (Rouse, N., Bankové techniky úverovania, 1994).

Poskytovanie úveru predstavuje pre banku viaceré riziká. Klient nesplatí poskytnutý úver, neuhradí úrok, prípadne ďalšie výdavky s tým spojené. Výška úverových rizík závisí od:

• celkovej situácie v ekonomike,
• lehoty poskytnutého úveru,
• konkrétneho bankového klienta.

V prípade stabilnej ekonomiky je úverové riziko menšie, s narastajúcou labilitou sa úmerne zväčšuje. Transformácia našej ekonomiky na trhovú, s tým spätá inflácia a prípadná devalvácia, úverové riziká podstatne zvyšujú.

„Nebezpečenstvo úverového rizika sa zvyšuje priamo úmerne dĺžke poskytovaného úveru. Pri dlhodobých úveroch je väčšie, než pri krátkodobých. Preto v súčasnom období banky oveľa skôr poskytujú krátkodobý, resp. strednodobý úver, ako úver dlhodobý. Spôsobuje to celková neistota v ekonomike, spojená s ťažko predvídateľnými zmenami ekonomických podmienok a kvality podnikania jednotlivých klientov.“ (Petrjánošová, B., Podnikanie a banky, 1998).

Úverové riziko je rôzne aj v závislosti od každého jednotlivého bankového klienta. Pri podnikoch s nízkou rentabilitou, prípadne pri podnikoch, ktoré majú občasné, alebo trvalé platobné ťažkosti, je toto riziko väčšie. A keďže platobná neschopnosť je v našich podnikoch rozšíreným javom, je obozretnosť banky pri poskytovaní úverov namieste.

„Banka, ktorá je presvedčená o svojich schopnostiach, by mala uplatňovať nasledujúce princípy:

• neponáhľať sa s rozhodnutím – na absorbovanie podrobných finančných informácií je potrebný dostatočne dlhý čas,
• neostýchať sa požiadať o názor druhú osobu,
• získať od klienta úplné informácie a nespoliehať sa na dohady,
• nebrať vyhlásenia klienta ako dostačujúce a požiadať o dôkazy, ktoré nezávisle potvrdia ich pravdivosť,
• pri vytváraní úsudku rozlišovať fakty, odhady a názory,
• ak banke inštinkt naznačuje, aby bola opatrná, i keď zhodnotenie faktov vyzerá uspokojivo, premyslieť si všetko znovu.“ (Rouse, N., Bankové techniky úverovania, 1994).

Banka používa celý rad rôznych metód, prostredníctvom ktorých hodnotí všetky úverové riziká, a to nielen pri vzniku úverového vzťahu, ale aj po celú dobu jeho trvania. Na základe toho sa banka rozhoduje, či vôbec alebo za akých podmienok úver poskytne.

2. Postup pri získavaní bankového úveru

„Ak sa chceme uchádzať o bankový úver, musíme rešpektovať tieto pravidlá:

1. O úver musíme banku požiadať.
2. Podľa pokynov banky sme povinní predložiť príslušné doklady o právnej a ekonomickej spôsobilosti získať úver.
3. Na úver nemáme právny nárok – banka nám môže, ale nemusí úver poskytnúť.
4. V prípade poskytnutia úveru s nami banka uzatvorí úverovú zmluvu.
5. Vo väčšine prípadov banka vyžaduje zabezpečenie úveru.
6. Musíme banku presvedčiť, že s poskytnutým úverom jej nevzniknú žiadne ťažkosti a problémy.
7. Musíme predložiť kvalitný a reálne spracovaný podnikateľský zámer.
8. Musíme preukázať svoju podnikateľskú spôsobilosť a kvalitu.
9. Musíme presvedčiť banku o návratnosti poskytnutého úveru.
10. Môžeme sa obrátiť na akúkoľvek banku, väčšinou však banky uprednostňujú svojich stálych klientov.“ (Petrjánošová, B., Podnikanie a banky, 1998).

3. Základné podmienky poskytovania úveru

Pri rozhodovaní o poskytnutí úveru postupuje banka veľmi rozvážne, pretože hlavným zdrojom na poskytovanie úverov sú vklady vkladateľov. Banka používa dočasne zverené cudzie peniaze. Rozhodujúca je teda odpoveď na otázku, aké veľké je riziko, pokiaľ klient nebude schopný úver splatiť. Preto, aby banka považovala riziko za únosné a rozhodla sa úver poskytnúť, je potrebné splniť tieto základné podmienky:

1. Klient musí preukázať návratnosť úveru.
2. Úver musí mať ručenie.
3. Poskytnutý úver musí byť efektívny.
4. Pri čerpaní úveru sa musí dodržať účelovosť.

Návratnosť úveru – ak firma požiadala o úver, banka v prvom rade žiada, aby klient predložil podnikateľský plán, príp. komplexné posúdenie finančnej situácie, v ktorých musí byť zmapovaná celá činnosť a kvantifikované výnosy a náklady firmy. Z podnikateľského plánu musí byť jasná schopnosť klienta splatiť v dohodnutom termíne úver z odpisov, zisku po zdanení a zo stimulačných a rezervných fondov. Banka skúma správnosť kvantifikácie a hodnotí pravdepodobnosť dosiahnutia uvádzaných výsledkov. Podľa posúdenia miery rizika v podnikateľskom pláne uplatňuje potom konkrétne požiadavky na ich zaručenie, a teda zníženie vlastného rizika z nesplatenia úveru. Pretože posúdenie návratnosti je kľúčovým bodom poskytnutia úveru, banka sa nespolieha len na podklady predložené žiadateľom, ale sama si spracováva vlastnú analýzu úverovej schopnosti klienta. Využíva pritom viaceré techniky. Analyzuje predovšetkým budúce finančné toky a pomocou rôznych koeficientov hodnotí situáciu klienta a porovnáva ju s inými.

Zaručenie úveru – v závislosti od miery rizík v návratnosti úveru požaduje banka od klienta zodpovedajúci spôsob a výšku zaručenia za úver. Cieľom tohoto opatrenia je vylúčiť alebo aspoň minimalizovať straty v prípade nesplatenia úveru. V praxi sa stretávame s veľmi diferencovanými požiadavkami na zaručenie úveru. Vyplýva to nielen z miery rizika, ale aj z rozdielnej opatrnosti jednotlivých bánk. Zaručenie úveru realizuje banka zriadením záložného alebo zástavného práva na hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. „Predmetom zaručenia je majetok, ktorého je podnikateľ vlastníkom alebo spoluvlastníkom. Ide o:

• existujúci osobný alebo podnikateľský majetok,
• alebo majetok, ktorý sa nakupuje z úveru.“ (Petrjánošová, B., Podnikanie a banky, 1998).

Pri veľkých úveroch sa priamo požaduje záruka inej banky resp. tretej osoby, alebo forma spoluúčasti. Banky na zaručenie úveru prijímajú také veci, ktoré sa dajú pomerne bežne oceniť, ktoré sú v prípade potreby obchodovateľné, a ktoré bude možné reálne predať.

Efektívnosť úveru – úver musí byť pre banku, ktorá je podnikateľským subjektom efektívny. Celková výška úrokov, ktoré banka zinkasuje, musí byť vyššia ako jej náklady na získanie finančných prostriedkov na poskytnutie úveru. Úrokový rozdiel spolu s ďalšími poplatkami by mal banke priniesť zisk a zohľadniť mieru rizík, komplexnosti a náročnosti služieb, ktoré banka poskytuje.

Účelovosť úveru – banka skúma, na aký účel chce klient použiť úver a či možno tento účel z pohľadu banky akceptovať. Túto požiadavku klienti často nechápu alebo ju pokladajú za obmedzujúcu. Skúsenosti však potvrdzujú, že klienti často inklinujú k veľmi optimistickému pohľadu na svoju ekonomickú budúcnosť a chystajú sa realizovať nákupy alebo investície, ktoré banka s určitým odstupom a realistickejším názorom nepovažuje za vhodné. V úverovej zmluve preto banka uvádza aj účel, na ktorý úver poskytuje a jeho zmenu kvalifikuje ako porušenie zmluvných podmienok.

4. Postup pri realizácii úveru

Začiatok je jednoduchý. Je to moment, kedy klient dospeje k rozhodnutiu, že na financovanie určitej činnosti potrebuje úver. Avšak koniec realizácie je iný u klienta ako aj u banky. Klient považuje za koniec podpísanie úverovej zmluvy a odčerpanie peňazí. Pre banku však proces pokračuje až do úplného splatenia. Poznáme päť etáp analýzy nového návrhu úveru:

• predstavenie klienta,
• žiadosť klienta,
• preskúmanie žiadosti,
• zhodnotenie,
• sledovanie a kontrola.

Predstavenie klienta – banka by nemala vstupovať do obchodných vzťahov s ľuďmi, z ktorých nemá dobrý pocit. Už sa síce pri každej príležitosti, keď si niekto otvára účet, nevyžadujú referencie, ale tak či tak, by sa pri otváraní malo overiť, či je zákazník čestný a dôveryhodný. To je mimoriadne dôležité v neskoršom štádiu, keď si klient želá úver. Ak máme pochybnosti, je potrebné trvať na referenciách.

„Žiadosti o úvery od klientov iných bánk si zasluhujú osobitnú opatrnosť. Banka skúma, prečo ju vôbec klient požiadal o úver, ďalej, či bol odmietnutý inou bankou, a ak by potencionálny klient mal mať bonitný záznam klienta a vyzerá to, že žiadny nemá, je na mieste určitý stupeň podozrenia.“ (Rouse, N., Bankové techniky úverovania, 1994).

Cieľom vstupného pohovoru je:

• získať základné informácie o klientovi a jeho predstavách o účasti banky na jeho aktivitách,
• požiadať klienta o predloženie potrebných dokladov (účtovných výkazov, podnikateľského plánu, vyplnenej žiadosti o úver, dokladov pre vypracovanie záložného práva a iných),
• oboznámiť klienta so základnými podmienkami poskytovania úveru, prípadne iných služieb v banke.

Žiadosť o úver sa podáva písomnou formou, najlepšie je použiť predtlačený formulár banky. Žiadosť o úver musí obsahovať určité náležitosti, ako napríklad názov organizácie, resp. meno a priezvisko žiadateľa o úver, sídlo organizácie, resp. trvalé bydlisko žiadateľa, sumu požadovaného úveru atď. K žiadosti sa väčšinou predkladajú aj rôzne prílohy, napríklad charakteristika právnickej osoby, výpis z obchodného registra, zakladacia listina, výkazy o výsledkoch, a ak je žiadateľom o úver fyzická osoba – občan, môže ísť napríklad o potvrdenie čistého mesačného príjmu a podobne. Niektoré banky v žiadosti o úver požadujú uvedenie obchodného spojenia podnikateľa s ostatnými bankami, najmä záväzkov, ktoré u nich má. Určité doklady sa musia predkladať ku každej žiadosti, iné len v niektorých prípadoch.

Pre banku je veľmi dôležité, či žiada podnikateľ o úver prvýkrát alebo ho banka už pozná a do akej miery je úverový obchod rizikový a komplikovaný. Štruktúra dokladov, ktoré banka žiada od podnikateľa, je zásadne ovplyvnená typom úveru, o ktorý podnikateľ žiada.

Preskúmanie žiadosti – keď je žiadosť podaná, je potrebné preveriť všetky závažné informácie, ktoré sa jej týkajú a ak je to nevyhnutné, vyhľadať ďalšie súvisiace údaje. Banka tu formálne alebo neformálne uplatňuje to, čo je všeobecne známe ako kritériá obozretného poskytovania úverov. Pred uzavretím úverového obchodu banka preveruje:
-schopnosť klienta využiť úver efektívne, t.j. naplniť základnú filozofiu podnikania – dosiahnutie zisku (závisí to od dvoch faktorov: od reálnosti podnikateľského plánu s osobitným zreteľom na návratnosť a od schopností a skúseností klienta vo vzťahu k vykonávaným podnikateľským aktivitám).

-súlad žiadosti o úver s internými predpismi banky, pokiaľ ide o účel, výšku a trvanie úveru (účel platby banka zvyčajne overuje kúpnou zmluvou alebo dodávateľskou faktúrou, výška úveru musí byť podložená ekonomickými prepočtami a prezentovaná banke vo forme plánovanej výsledovky a súvahy, trvanie úveru musí byť odvodené od schopnosti klienta úver skutočne platiť, pričom ochota banky poskytnúť dlhodobý úver súvisí s jej likviditou).

Zhodnotenie – po zhromaždení všetkých dostupných informácií môžeme urobiť zhodnotenie návrhu. Prevažne sa to robí v dvoch etapách:

1. Zhodnotenie uskutočniteľnosti plánu banky s ohľadom na splácanie. Ak návrh nie je životaschopný, nemá zmysel pokračovať.
2. Kritický odhad možných komplikácií – pravdepodobnosť výskytu takýchto udalostí a ich prípadný vplyv na postavenie banky.

„Cieľom tohoto zhodnotenia je určiť riziko zahrnuté v návrhu. Často pomôže zoznam „pre a proti“ v návrhu. Viac je potrebné spoliehať sa na fakty a dôkazy ako na odhady a dojmy. Je zaznamenaných veľa prípadov, kedy banka cíti, že riziká, ktoré návrhy zahŕňajú, nie sú obhájiteľné. Ak však banka chce pomôcť perspektívnemu klientovi a ak sa návrh dá prepracovať do prijateľnejšej formy, môže to urobiť.“ (Rouse, N., Bankové techniky úverovania, 1994).

Sledovanie a kontrola – je veľmi nepravdepodobné, že očakávania klienta sa budú uskutočňovať presne podľa plánu, a preto je potrebné, aby banka pravidelne kontrolovala vytýčený program klienta. Čím skôr sa odhalia problémy, tým väčšie budú šance na ich zvládnutie a poskytnutie praktických rád klientovi, čo zase ochráni postavenie banky. Pravidelné sledovanie bežných účtov spoločností môže tiež zlepšiť predstavu banky v očiach klienta. Poskytuje klientovi dôkaz o ochote pochopiť záležitosť a zúčastniť sa na riešení budúcich problémov. Plán sledovania treba urobiť hneď na začiatku, a tam, kde je potrebné poskytovanie pravidelných informácií od zákazníka, je potrebné prijať vhodné opatrenia a dodržiavať ich.

5. Spôsoby zabezpečenia úveru

Z hľadiska zabezpečenia môžu byť úvery:

• zabezpečené,
• nezabezpečené.

Napriek dôkladnému hodnoteniu žiadateľa, a to aj pri pozitívnom výsledku, požaduje banka vo väčšine prípadov dostatočné zabezpečenie úveru. Úver môže byť zabezpečený rôznymi formami majetku: hnuteľným, nehnuteľným, vlastným majetkom žiadateľa o úver alebo majetkom tretej osoby, ktorá za úver ručí. Na zabezpečenie pohľadávok z úverov banka prijíma tieto zabezpečovacie prostriedky:

-nehnuteľný majetok, na ktorý sa podpíše záložná zmluva. Od klienta sa žiada úradný odhad hodnoty nehnuteľnosti nie starší ako 3 mesiace vypracovaný súdnym znalcom, prípadne špecialistom banky. Zmluva musí byť zaregistrovaná v katastri nehnuteľností a záložné právo je potrebné poznačiť v liste vlastníctva. Banka zvyčajne ešte požaduje poistenie majetku v poisťovni a vinkuláciu poistky (jej preukázanie) v prospech banky,

-hnuteľný majetok, pri ktorom banka obmedzí podnikateľovi v čase trvania úveru uplatnením záložného práva na podklade záložnej zmluvy disponovanie s týmto majetkom. Banka uprednostňuje hnuteľné veci ľahko speňažiteľné s hodnotou relatívne trvalou, ktoré môže prevziať do úschovy alebo u ktorých môže vyznačiť záložné právo do listiny osvedčujúcej vlastníctvo k veci,
-korunové alebo devízové vklady, ktoré sa musia vinkulovať v prospech banky po celú dobu trvania úveru,
-cenné papiere (obligácie, vkladové listy, certifikáty, akcie a pod.), ktoré banka zadrží na základe zádržnej zmluvy a spravidla v tomto období aj spravuje,
-osobný majetok podnikateľa, ktorý má podnikateľ uložený v sejfoch banky alebo v depozitoch galérie. Banka zadržiava tento majetok podľa zádržnej zmluvy, čím sa obmedzuje dispozícia majiteľa s nimi,
-ručením treťou osobou (pri tomto ručení banka overí a priebežne sleduje bonitu ručiteľa a požaduje od klienta, aby zabezpečil pravidelné predkladanie účtovných výkazov ručiteľa),
-založením pohľadávky (banka tu sleduje bonitu pohľadávky, používa sa prevažne pri krátkodobých úveroch),
-postúpením pohľadávky (niektoré banky využívajú na zabezpečenie úveru aj postúpenie pohľadávky od klienta, pričom vzniká banke k tejto pohľadávke vlastnícke právo, pri založenej pohľadávke takéto právo nevzniká).

Pri zabezpečení úveru majetkom platia tieto pravidlá:

• úver možno zabezpečiť iba predmetmi trvalého charakteru, s ktorými sa ľahko obchoduje,
• pri založení veci alebo práva platí, že táto vec nemôže byť ďalej používaná dlžníkom,
• banka nikdy nezapočítava stopercentnú hodnotu založeného majetku, nakoľko kalkuluje s možným znehodnotením, prípadne s cenovým poklesom.

„Nezabezpečené úvery predstavujú pre banku vyššie riziko, a preto sú určené pre prvotriednych klientov. V praxi ide o veľké prosperujúce podnikateľské subjekty s vysokým vlastným imaním a dobrým podnikateľským projektom.“ (Horvátová, E., Bankovníctvo, 2000).

Prístupy k rôznym typom obchodných spoločností sa diferencujú podľa toho, akým spôsobom legislatíva krajín vymedzuje podmienky podnikania týchto spoločností. V našich podmienkach sú požiadavky na založenie niektorých spoločností relatívne nenáročné na minimálnu výšku vkladu do základného imania, čo by sa malo odzrkadliť v opatrnejšom prístupe bánk pri poskytovaní nezabezpečených úverov.

Ďalším hľadiskom je stupeň vymožiteľnosti právnych nárokov veriteľa, ktorý sa charakterizuje v podmienkach transformujúcich sa krajín ako veľmi nízky.

Riziká, vyplývajúce z nezabezpečených úverov, ako aj nedostatok zdrojov na ich poskytovanie, možno považovať za argumentáciu v prospech zabezpečovania úverových pohľadávok rôznymi spôsobmi.
Spôsoby zabezpečenia úverov, ich základných druhov v horizontálnom a vertikálnom členení možno znázorniť v tabuľke:

Druh zabezpečeniaOsobnéReálne
akcesorickéosobné ručenie ručiteľomHypotéka záloh hnuteľného
majetku a práv
abstraktnédepotná zmenkapozemkový dlh
cesia pohľadávok

Obr. č. 5: Horizontálne a vertikálne členenie spôsobov zabezpečenia úverov (Horvátová, E., Bankovníctvo, 2000).

„Akcesorické zabezpečenie vyjadruje priamu väzbu s pohľadávkou. Abstraktné zabezpečenie nevyjadruje bezprostrednú väzbu na konkrétnu pohľadávku, a tak možno na to isté zabezpečenie poskytnúť opakovane úver.
Niekedy sa uvádza členenie spôsobov zabezpečenia na osobné a majetkové. Medzi nimi však nie je žiadna výrazná hranica, pretože aj osobné ručenie predstavuje zabezpečenie majetkom tretej osoby alebo dlžníka.“ (Horvátová, E., Bankovníctvo, 2000).
Depotná zmenka predstavuje finančnú zmenku, lebo nevznikla v dôsledku obchodného záväzkového vzťahu. Z hľadiska požiadaviek na náležitosti zmenky by ani nemala byť zmenkou, lebo na nej chýba jedna podstatná náležitosť, a to zmenková suma.

Depotná zmenka sa nemôže dať do obehu, pretože plní len zabezpečovaciu funkciu. Spolu s prevzatím depotnej zmenky bankou sa uzatvára zmluva o tom, ako, kedy, za akých konkrétnych okolností a podmienok sa môže depotná zmenka použiť. Postup je spravidla taký, že v prípade nesplácania úveru dlžníkom banka doplní zmenkovú sumu, do ktorej započíta nesplatenú časť úveru a príslušenstvo (úroky a poplatky) a vymáha túto sumu na základe zmenkového práva. Výhodou využitia zmenkového práva je vyšší stupeň ochrany práv veriteľa, ktorý spočíva v tom, že veriteľ nemusí dokazovať existenciu pohľadávky (dôkazom o existencii pohľadávky je zmenka) a urýchli sa aj platenie na základe platobného rozkazu, ktorý vydá súd.
Záložné právo na hnuteľný majetok musí zabezpečiť pohľadávku banky po celú dobu trvania úverového vzťahu. Preto sa musí splniť požiadavka, že pôvodný majiteľ hnuteľného majetku nesmie týmto majetkom disponovať. Ak sú predmetom záložného práva šperky, obrazy, zbierky, vkladné knižky, môžu sa aj fyzicky odovzdať banke.

V prípade ručenia tovarom, zásobami a pod. je fyzické odovzdanie nemožné a banka spravidla prijíma ako záložné právo dokumenty, ktoré oprávňujú disponovať týmto tovarom alebo zásobami (skladové listy, náložné listy pri preprave, varanty).
Záložné právo možno vyznačiť v listine alebo na mieste, kde sa evidujú majetkové práva, napríklad k cenným papierom v nematerializovanej podobe. Rovnako možno dohodnúť, aby sa predmet záložného práva odovzdal tretej osobe (verejný sklad).

6. Členenie bankových úverov
V bankách vyspelých trhových ekonomík sa stretávame s veľkým množstvom rozličných typov úverov. Tieto úvery môžeme členiť z rôznych hľadísk. Najčastejšie sa používa kritérium času, podľa ktorého rozlišujeme úvery:

• krátkodobé,
• strednodobé,
• dlhodobé.

Krátkodobé bankové úvery:

• kontokorentný úver,
• zmenkové úvery,
• lombardný úver,
• účelové úvery,
• špecifické úverové služby vyplývajúce z prevzatia bankovej záruky.

Strednodobé a dlhodobé bankové úvery:

• emisný úver,
• úverový úpis (záväzková listina),
• hypotekárny úver,
• účelové úvery.