Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Finančno-ekonomická analýza


1. Význam a úlohy finančno-ekonomickej analýzy v podniku 

1.1 Vymedzenie finančnej analýzy 

Analýza podnikovej činnosti je mnohotvárna a rôznorodá, zahrňuje poznávanie zložitých javov a procesov, ktoré sa odohrávajú v transformačnom procese. Analýza tvorí nástroj skúmania a hodnotenia týchto procesov, najmä podmienok, za akých prebiehajú, ako i skúmanie vplyvov a príčinných súvislostí, ktoré tu pôsobia. Uplatnenie analýzy v podniku zahrňuje oblasť technickú i ekonomickú, ktoré tvoria kompaktný celok. Účinný spôsob analýzy činnosti preto predpokladá iniciatívny a diferencovaný prístup, vychádzajúci z konkrétnych podmienok a sledovaných cieľov.

Zložitosť transformačného procesu, otázky finančného hospodárenia a dosahovaných výsledkov podniku vyžadujú hlboké poznanie uskutočňovaných operácií. To nemožno dosiahnuť jednou analýzou, a preto sa vypracúvajú viaceré druhy analýzy, a to: 

  • periodické a neperiodické,
  • krátkodobé a dlhodobé,
  • orientačné a hĺbkové,
  • súhrnné a čiastkové. 

Dôležitá je požiadavka, aby sa analýza uskutočňovala sústavne, pravidelne, kvalifikovane a najmä včas, aby splnila svoju úlohu. Z hľadiska časového možno finančnú analýzu zamerať na : 

  • skúmanie súčasnej situácie,
  • skúmanie súčasnosti a minulosti, ide o analýzu ex post,
  • skúmanie súčasnosti, minulosti a odhad do budúcnosti, analýza ex ante. 

Z hľadiska užívateľov je finančná analýza predovšetkým orientovaná pre manažment podniku, vlastníkov a veriteľov, ale i obchodných veriteľov. Z tohoto hľadiska vychádza i obsahové zameranie a prispôsobuje sa metodika finančnej analýzy. Tieto sa postupne vyvinuli vo všeobecne prijímané analytické postupy, ktoré vyvolávajú otázky po príčinných súvislostiach a po možných dôsledkoch do budúcnosti. Obsahovo možno finančno-ekonomickú analýzu rozdeliť na: 

; finančnú analýzu ako rozbor údajov z účtovníctva, resp. z finančných výkazov, tiež označovanú ako analýzu finančných výkazov

; finančnú analýzu rozšírenú o hodnotiaci proces k finančnému rozhodovaniu o podniku;

; finančnú analýzu chápanú ako proces opierajúci sa o informačné zdroje, nielen z údajov účtovníctva, ale i z ďalších zdrojov, a to z finančných i nefinančných, interných a externých. 

Tento proces obsahuje analýzu a hodnotenie finančnej situácie podniku a jeho výstupy  tvoria bázu  k finančným a ďalším typom rozhodovacieho procesu. Takto chápaná finančná analýza sa opiera o pragmaticko-aplikačné spracovanie v konfrontácií teoretických a praktických poznatkov. 

1.2 Informácie a uplatňované metódy v analýze 

Každá analýza vychádza z vymedzenia cieľa, na ktorý sa viažu príslušné podklady a pramene informácií. Preto jeden z prvých krokov analýzy je zber informácií a ich spracovanie. Zhromažďovanie informácií začína vymedzením požiadaviek na vstupné informácie, na zdroje informácií a na spracovanie informácie. 

Požiadavky na vstupné informácie sú v každom konkrétnom prípade svojrázne a vychádzajú so zamerania analýzy. Napriek tejto skutočnosti treba zvýrazniť všeobecné požiadavky na vstupné informácie a vstupný informačný tok, aby sa dosiahla kvalita informácií. Tieto požiadavky tvoria:

  • objektívnosť, reálnosť a presnosť informácií,
  • úplnosť, jednotnosť a prehľadnosť informácií,
  • dostupnosť a vypovedajúca schopnosť informácií.

Zdroj informácií poskytuje účtovníctvo vo svojej časovej a vecnej plynulosti, operatívno-technická evidencia, výkazy, technické, štatistické a periodické hlásenia.  Osobitné pramene informácií tvoria špeciálne šetrenia, skúšky, špeciálne merania a pozorovania.

Skôr ako tieto podklady použijeme, musíme ich hodnovernosť vecne i formálne preveriť - musíme informácie spracovať. Spracovanie informácií vyžaduje úpravu informácií do súboru, ktorý poskytuje dobrú vypovedaciu schopnosť, poskytuje vhodné použitie. Úprava informácií sa orientuje na triedenie informácií, ich zhustenie, grafické a tabuľkové spracovanie.

Z úloh analýzy vyplývajú uplatňované zásady a metódy v analýze a technika ich spracovania. Nie je možné vytvoriť šablónovitý postup metodiky a techniky pre každý podnik. Metodika a technika vykonávania analýzy sa musí prispôsobiť pre každý podnik, musí zodpovedať špeciálnym podmienkam, ktoré vyplývajú z technológie a organizácie výroby, ako aj miestnym podmienkam a celkovej úrovni podniku. Významná úloha, ktorá v tejto súvislosti vystupuje, je výber vhodnej metódy. Zvolená metóda má umožniť poznanie objektívnej reality.

Analýza využíva predovšetkým všeobecné metódy poznania, základom ktorých sú metódy vedeckého poznania a logického myslenia. Široké uplatnenie v analýze nachádza metóda poznávacia a metóda analyticko-syntetická. Pre všetky používané metódy v analýze je spoločné, že sú orientované na skúmanie vzťahov, ktoré v systéme vystupujú. Preto v mnohých prípadoch ich skúmaniu predchádza klasifikačná analýza, resp. analýza ako metóda vo viacerých formách. Klasifikačná analýza sa vyskytuje v dvoch formách - syntetická a analytická. 

Syntetická klasifikácia vychádza z toho, že v javoch sa prejavuje opakovanie i podobnosť. Pri tejto klasifikácií tvoria východisko javy z určitých hľadísk podobné, ktoré sa na základe svojej ekvivalencie zoskupujú do tried. Syntetická klasifikácia postupuje od jednotlivosti k celku. 

Analytická klasifikácia vychádza z rozkladu množiny javov na podmnožiny, ktoré nemajú spoločný prvok. Pri rozbore hospodárskej činnosti sa využíva analytická klasifikácia, nakoľko postup od celku k častiam poskytuje celkovú orientáciu o problémoch skúmaného javu alebo procesu. 

Klasifikačná analýza teda skúma vývoj alebo vnútornú štruktúru javov podľa rôznych hľadísk.

Vzťahová analýza skúma, či existencia alebo pohyb určitého javu súvisí s existenciou alebo pohybom iného javu. Súčasne sa  pokúša o kvantitatívne vyjadrenie vystupujúcich vzťahov. Významná je formulácia vzťahov medzi ekonomickými a technickými podmienkami priebehu, najmä výrobného procesu, kde sa uplatňuje regresná a korelačná analýza. 

V teórií štatistiky sa rozlišuje štatistická a funkčná závislosť. Štatistická závislosť jedného znaku od druhého je taká závislosť, keď pri zmenách hodnôt jedného znaku nie je podmienené rozdelenie početnosti hodnôt druhého znaku. Osobitným prípadom štatistickej závislosti je korelačná závislosť, pri ktorej zmena hodnôt jedného znaku mení podmienené priemery hodnôt druhého znaku.

Funkčná závislosť predstavuje pevnú kvantitatívnu súvislosť javov, pri ktorej určitá zmena jedného znaku zodpovedá len jednej určitej zmene druhého znaku. Túto možnosť možno charakterizovať určitou matematickou funkciou. Treba uviesť, že v analýze treba postihnúť nielen kvantitatívnu stránku vzťahov, ale všade tam, kde je to možné, i stránku kvalitatívnu.

Kauzálna analýza má veľký význam v analytickej činnosti pre možnosti objavovať príčiny, predurčovať javy a účinky. Kauzalita javov a vedecká analýza príčin sú predpokladom prehĺbenia poznatkov a praktického zvládnutia objektívnej reality. V analýze a vôbec v ekonomickej praxi treba zohľadniť, že každá kauzálna analýza zjednodušuje svojim spôsobom skutočnosť a že vzťahy medzi javmi a procesmi sa kauzalitou nevyčerpávajú.

Dialektická analýza sleduje javy v ich interakciách, zohľadňuje faktor času spätnoväzobné vzťahy, prípadne i ďalšie. Dialektická analýza predpokladá pohľad na skutočnosť z hľadiska protikladov a všestranných súvislostí, z hľadiska ovplyvňovania i tých premenných, ktoré sa pri kauzálnej analýze považujú za nezávislé premenné. Aplikácia dialektickej analýzy z hľadiska kvantifikácie súvislostí je veľmi zložitá a jej metodický aparát sa v praxi zatiaľ len výnimočne využíva. 

1.3 Špeciálne metódy v analýze 

Na uplatnenie modelovej techniky a nových tendencií vo finančnej analýze sa používajú špeciálne metódy. Tieto predstavujú aplikáciu metód modifikovaných na objekt a cieľ skúmania. K nim patria:
  • matematické metódy,
  • štatistické metódy,
  • grafické metódy,
  • výberové metódy.

Popri uvedených metódach sa používajú i metódy ďalšie, najmä vo vzájomnej kombinácií. 

Matematické metódy

Významné miesto i v analýze majú matematické metódy. Veď dnes sú k dispozícií technické i metodické prostriedky na ich vhodné využitie. Aplikácia matematických metód je spojená s modelovou technikou. Modelovanie ekonomických systémov prináša riešenie niektorých osobitných problémov. Predovšetkým je to zložitosť ekonomických systémov a s tým spojená konštrukcia modelu. Matematický popis štruktúry a správanie takého systému je ťažko riešiteľný a neúmerne veľký.  Preto sa matematický model zjednodušuje a jeho zostavenie nie je jednorázové, ale postupne sa zlepšuje. Kvalita modelu závisí od zhody získaných výsledkov pomocou modelu a skutočnosťou. Pravda, významná je tu ekonomická interpretácia získaných výsledkov modelovou technikou.



Zo širokých možností využívania matematických metód v analýze možno načrtnúť tieto: 
  • štruktúrnu analýzu na riešenie proporcionality, bilančnej vyrovnanosti a nadväznosti plánov, pri riešení a určovaní správnych štruktúrnych vzťahov,
  • matematické programovanie na riešenie cieľov a optimalizácie, pri vypracúvaní a zhodnocovaní viacerých variantov a výbere optimálneho variantu,
  • vybrané modely teórie hromadnej obsluhy na riešenie kapacitných problémov a optimálnej organizácie práce,
  • modely teórie zásob na riešenie problémov spojených so zásobovaním a zabezpečovaním nerušeného priebehu výrobného procesu,
  • metódy analýzy siete na riešenie problémov riadenia zložitých činností, ich plánovania a kontroly.

Štatistické metódy

Zo štatistických metód sa vo finančno-ekonomickej analýze uplatňujú tieto:

  • regresná a korelačná analýza,
  • analýza trendov,
  • štatistický odhad,
  • testovanie štatistických hypotéz,  
  • štatistická regulácia výrobného procesu,
  • štatistická previerka,
  • analýza rozptylu,
  • plánovanie experimentu.

Grafické metódy

Grafické metódy sa v analýze používajú na grafické znázorňovanie javov a prebiehajúcich procesov. Napomáhajú vytvárať presnejší obraz o priebehu jednotlivých javov a ich vzájomných súvislostiach. Umožňujú riešiť i také úlohy, ktoré sú v analýze inými metódami ťažko riešiteľné. Grafické metódy predstavujú schematické modely, z ktorých uvádzam:

  • postupové a obehové diagramy,
  • diagramy pracovných postupov,
  • diagramy zložitých činností,
  • diagramy obehu informácií,
  • chronogramy a harmonogramy,
  • Z diagram,
  • Gauttove diagramy,
  • orientačné schémy.

Výberové metódy

V analýzach sa používajú viaceré výberové metódy, ako sú hodnotová analýza, rozhodovacia analýza, metódy dvojstranného pozorovania a ďalšie. Osobitnú skupinu tvoria empirické metódy, testovacia a dotazníková metóda, metódy reflexné a experimentálne. 

1.4 Formy prístupov k finančnej analýze 

Úsilie chápať a riešiť problémy čo najúplnejšie a hľadať čo najobjektívnejší prístup ku skúmaniu objektov nie je ani v teórií, ani v praxi nové. Postupne sa prekonávali bariéry, k čomu výrazne prispeli technické prostriedky. Z rôznych hľadísk sa rozlišujú dva základné prístupy finančnej analýzy:

  • fundamentálna analýza uskutočňuje rozbory založené na vzájomných súvislostiach medzi ekonomickými a  mimoekonomickými javmi, na skúsenostiach odborníkov a ich subjektívnych odhadoch. Spracováva teda skôr údaje kvalitatívnej povahy, kvantitatívne informácie využíva bez algoritmizovaných postupov
  • technická analýza sa naproti tomu opiera o použitie algoritmizovaných (napr. matematických, matematicko-štatistických, ekonomických a iných) metód ku kvantitatívnemu spracovaniu dát s  následným kvalitatívnym posúdením výsledkov.

Uvedené prístupy sa spravidla kombinujú vo väzbe na ďalšie formy prístupov a k ich uplatňovaniu v analýze. 
Normatívny prístup - popisuje javy, procesy a systémy tak, ako by mali vyzerať podľa platných noriem.
Deskriptívny prístup - popisuje javy, procesy a systémy tak, ako v daný moment vyzerajú.
Monotematický prístup - pri popise prihliada len na niektoré stránky skúmaného objektu, napríklad funkčné, a  to izolovane z hľadiska rôznych disciplín, ako technológia, konštrukcia, organizácia a pod.
Komplexný prístup - je viachľadiskový spôsob riešenia, při ktorom dochádza k riešeniu súbežne po niekoľkých nezávislých líniách. Výsledky jednotlivých disciplín sa sumarizujú.
Systémový prístup - je spôsob riešenia problémov, pri ktorom sa javy a procesy chápu integrovane, v ich vnútorných i vonkajších súvislostiach. V konkrétnych podmienkach sa vyžaduje definícia systémových prvkov, ich interakcia vlastností, účelové i cieľové funkcie. 

Charakteristickou črtou tohoto ponímania prístupu pre analýzu je, že za každou analýzou musí nasledovať syntéza s vyústením do výsledkov vyššej kvality. 

1.5 Zásady k finančnej analýze 

Napriek osobitostiam uskutočňovanej finančnej analýze v každom podnikateľskom subjekte treba načrtnúť spoločné zásady k analýze, ktoré vedú k ekonomicky účinnejšej činnosti. Za významné treba považovať: 

  • cieľovosť, z ktorej zásady jednoznačne vyplýva, že každá analýza musí byť cieľovo orientovaná. Musí sa podriadiť účelu ktorému slúži;
  • komplexnosť, zabezpečuje ucelený pohľad na skúmaný jav či proces v podniku. Jednotlivé procesy nemožno skúmať izolovane, ale vo vzájomných vzťahoch a súvislostiach. Analýza musí vždy vychádzať z objektívnych zákonitostí a postihnúť všetky dôležité činitele. Musí poukázať na väzby a určujúce vzťahy, ktoré sa vzájomne podmieňujú a ovplyvňujú. Túto požiadavku zabezpečuje systémový prístup, pri ktorom sa každá činnosť skúma ako celok, ktorý sa tvorí konkrétnymi prvkami a ich vzájomnými väzbami. Len dôsledným uplatňovaním zásady komplexnosti sa nedopustíme chýb, ktoré sú dôsledkom jednostrannej analýzy
  • konkrétnosť, vyžaduje vecné zameranie analýzy, záverov i návrhov opatrení v reálnom čase. Vyžaduje uplatňovať nové, progresívne tendencie, pozitívne ovplyvňujúce ekonomickú činnosť
  • objektívnosť a kritičnosť, analýza zabezpečuje predovšetkým jej pravdivosť. Analýzou kladných i záporných činiteľov, ktoré ovplyvňujú hospodársku činnosť podniku, treba objektívne rozlíšiť, aby sme získali pravdivý obraz o skutočnosti. Objektívnosť analýzy teda predpokladá zbaviť sa subjektívnych pohľadov a kritérií a každú činnosť alebo jav posudzovať bez osobných záujmov. Treba poznať príčiny úspechov i neúspechov a z toho vyvodzovať kritické a náročné závery pre ďalšiu prácu

; systematickosť, plní požiadavku zachovávať kontinuitu minulosti, súčasnosti a budúcnosti pri analýze. Ďalej zvýrazňuje závislosť medzi účinnosťou analýzy a  efektom celého systému riadenia. Náročnosť a dôslednosť analýzy zvyšuje kvalitu a zodpovednosť riadenia. 

2.   Potreba a zdroje kapitálu 

Podnik predstavuje organizáciu vytvorenú kapitálom, ktorá je riadená manažérmi, ktorí premieňajú výrobné faktory, t.j. inputy na výrobky alebo služby - outputy, za účelom ich realizácie na trhu. Dôchodok z predaja slúži na úhradu zdrojov, ktoré umožňujú financovať náklady na výrobu, nadobudnutie výrobných zariadení, zaplatenie miezd zamestnancom a riadiacim pracovníkom. Ďalšia časť zdrojov je určená na odmeňovanie vkladateľov kapitálu, napríklad akcionárov, ktorí majú nárok na svoj reziduálny dôchodok, ako aj na financovanie investícií, ktoré zabezpečujú obnovu výrobného zariadenia a rast podniku.

Základná otázka, pred ktorou stojí podnikateľský subjekt je kvantifikácia potrebného kapitálu pre podnikateľskú činnosť. Táto je definovaná rozsahom činnosti a náročnosti kapitálu daného odboru. Kapitál sa spravidla charakterizuje ako bohatstvo, ktoré poskytuje možnosti získania ďalšieho bohatstva. Bohatstvo vložené a viazané v podniku predstavuje kapitál podniku. Konkrétna forma v akej je kapitál v podniku viazaný vyjadruje majetok v jeho jednotlivých súčastiach, presnejšie hospodárskych prostriedkov  podniku. Objem majetku a jeho štruktúru  charakterizujú aktíva v súvahe. 

2.1 Zdroje kapitálu 

Pramene kapitálu podniku sú charakterizované finančnými zdrojmi, ktorých zloženie prezentuje finančná štruktúra podniku, ktorá je zobrazená v pasívach súvahy.

Pri analýze rozhodovaní o objeme a štruktúre podnikového majetku treba sa orientovať na: 

iinvestičný majetok, stále aktíva, ktoré zahŕňajú

  • nehmotný majetok, patenty, goodwill, know-how a pod.,
  • hmotný investičný majetok, pozemky, budovy, stroje a zariadenia,
  • finančné investície, dlhodobé finančné aktíva,
  • obežný majetok, obežné aktíva, ktoré zahŕňajú

- zásoby - výrobné, nedokončených a hotových výrobkov,


- pohľadávky,


- peniaze, hotovosti, vklady v peňažných ústavoch, ceniny. 

Pri posudzovaní objemu a štruktúre podnikového majetku treba zohľadňovať najmä: 

  • technický a technologický stav a úroveň uskutočnenej činnosti s dynamikou a trendom rozvoja
  • štruktúru majetku vo vzťahu k trvalej platobnej schopnosti v podniku.

Zložky majetku majú vytvárať predpoklady pre rentabilné hospodárenie a musia byť tak likvidované, aby sa v procese kolobehu premieňali na peniaze skôr, ako je potrebné platiť jednotlivé podnikové záväzky. Prakticky to tvorí finančnú stránku rozhodovania o majetku.



Osobitne vystupuje investovanie, t.j. vynakladanie finančných zdrojov na získavanie jednotlivých zložiek majetku. Proces investovania zahrňuje premennú externých a interných zdrojov financovania na hospodárske prostriedky. Tieto sledujeme nie k istému momentu, ale za isté obdobie, teda sú to veličiny tokové, vyjadrujúce dynamiku. Ich pôsobenie mení príslušné stavové veličiny, finančné zdroje a majetok podniku. Skúmať tieto procesy je úlohou finančnej analýzy, predmetom  ktorej sú podnikateľské financie a organizovaný pohyb peňazí, majetku a finančných zdrojov. Ide o skúmanie vecnej a finančnej stránky reprodukčného procesu, ktorý prebieha v podniku. Každé rozhodnutie treba posudzovať z hľadiska niekoľkých dôležitých princípov, ktoré sa odohrávajú v podnikateľskom finančnom procese. Tieto možno načrtnúť nasledovne:
  1. Plánovanie a kontrola  pohybu peňažných prúdov v podniku, kde výrazne vystupuje otázka platobnej schopnosti. Starostlivosť o objem  a časové rozloženie peňažných príjmov a výdavkov stojí v popredí záujmu. Ide o pohyb peňažných prúdov cash flow.
  2. Cena peňazí - úrok, výška úrokovej miery a spôsob úrokovania. Sleduje sa nominálna úroková miera, ktorá sa skladá z troch komponentov:
  • základnej úrokovej miery,
  • rizikovej prémie,
  • inflačnej  prémie.

Ďalej reálna úroková miera, ktorá vyjadruje koľko z nominálnej úrokovej miery skutočne zostáva veriteľovi. To, čo reálne zostane veriteľovi, je ovplyvnené:

  • skutočnou mierou inflácie za dobu trvania pôžičky, nakoľko táto znižuje kúpnu silu peňazí, ktoré sa mu vracajú, 
  • mierou zdaňovania úrokového výnosu veriteľa, lebo čím je táto miera väčšia, tým menej z úroku veriteľovi reálne zostáva.

 Reálna úroková miera je vyjadrená nasledovným vzťahom:   


        in (1 - D) - F           
ir =    ----------------------- 
        1 + F 


kde:      ir       =    reálna úroková miera,


             in      =    nominálna úroková miera,


             D     =    daňová sadzba pre zdaňovanie úrokových výnosov,


             F     =     miera inflácie. 

Poznámka: Menovateľ  1 + F  vo vzorci vyjadruje skutočnosť, že inflácia neznehodnocuje len pôvodnú sumu úveru, ale aj úroky. Na základe tohoto vzťahu môžeme určiť aj reálnu kúpnu silu sumy splatného úveru zvýšeného o úrok.


3. Časová hodnota peňazí, ktorá vyjadruje, že pri finančnom rozhodovaní nejde len o sumu peňažných príjmov a výdavkov podniku, ale aj o ich rozloženie v čase. 


4. Náklady alternatívnych príležitostí, pričom zohľadňujeme dosiahnuteľný výnos pri alternatívnom použití finančných alebo iných zdrojov, teda hodnotu obetovanej alternatívnej príležitosti. Zdroje sú vždy obmedzené a pri podnikaní musíme voliť, ako ich najúčinnejšie použiť.


5. Výnosnosť a  rizikovosť prakticky vystupujú v každom podnikateľskom rozhodnutí, ktoré sa uskutočňuje v podmienkach neistoty. Táto sa definuje ako neurčitosť, náhodnosť podmienok pôsobenia alebo výsledkov istých javov či procesov. 

inančná analýza je zacielená ďalej na otázku - aká je potrebná výška kapitálu na podnikateľskú činnosť s odpoveďou:

  • do akých zložiek majetku treba kapitál vložiť,
  • aký bude kolobeh podnikového kapitálu.

Podnikový kapitál je predovšetkým viazaný v investičnom majetku a v obežnom majetku. 

2.2   Analýza investičného majetku 

Prevládajúcu zložku investičného majetku v podnikoch tvorí hmotný investičný majetok. Pri ich obstarávaní vystupuje viacej variantov riešenia, viacej projektov, pričom vystupuje do popredia najefektívnejší z nich. Tu treba brať do úvahy dve základné  kritéria, a to výnosnosť riešenia a jeho rizikovosť. Obidve kritéria spolu súvisia, pričom výnosnejšie býva spravidla rizikovejšie.

Výnosnosť predstavuje zisk po zdanení a odpisy, je to netto cash flow, ktorú bude projekt produkovať po dobu svojej životnosti. Odpisy vieme pre jednotlivé roky dosť presne kvantifikovať. Problém vytvára kvantifikácia očakávaného zisku, ktorý môžeme viac alebo menej presne odhadnúť - ide o kvalifikovaný odhad. Závisí od poznania, resp. informáciách o očakávanom vývoji podnikania a trhu.

Rizikovosť ako kritérium vyjadruje možnosť, že skutočný vývoj výnosnosti sa bude odchyľovať od očakávaného výnosu. Riziko predstavuje neistotu, ktorú môžeme kvantifikovať najčastejšie pomocou štatistických metód, ktorá vyjadruje pravdepodobnosť vzniku nepriaznivej alternatívy. Prakticky riziko je kvantifikovaná neistota. Vznik priaznivej alternatívy predstavuje šancu, teda nie je rizikom. 

Podnikanie je bezprostredne spojené s rizikom a zahrňuje: 

  • prevádzkové riziko - je spojené s technikou a technológiou so zlyhaním zamestnancov, kvalita výstupov, dynamika inovačných zmien a pod.
  • trhové riziko - problém predaja a výška ceny, obchod s nespoľahlivým partnerom,
  • finančné riziko - prináša poskytnutý úver, dlžníka neuhradia načas svoje záväzky, zmeny úrokových sadzieb, zmeny menových kurzov, ktoré ovplyvňujú ceny exportu a importu a tu pristupuje tiež riziko likvidity; k momentu splatnosti záväzku nemá podnik dostatok likvidných prostriedkov.

Východiskom pre analýzu rizika investičného projektu je výber kritických faktorov projektu, ktoré sa určujú analýzou citlivosti. Z tejto sa určia faktory, ktoré determinujú projekt, ktorých zmena výrazne mení efektívnosť, resp. očakávané cash flow z investície.

Uvedené riziká vyúsťujú do súhrnného rizika, t.j. do rizika straty vlastného kapitálu. V tejto súvislosti vystupuje vzťah k riziku, ktorý vyplýva z postoja a subjektívneho založenia podnikateľa k rizikovým rozhodnutiam. Podnik nemôže byť dlho úspešný, pokiaľ nie je pri rozhodovaní ochotný ísť do istého rizika, keďže dravejší konkurenti ho vytlačia z trhu. Pravda, prehnaná sebadôvera a veľký optimizmus sú často príčinou podnikateľského neúspechu. Preto pri rozhodovaní treba stanoviť mieru výnosu, ktorá sa minimálne vyžaduje u každého projektu v spojení s ďalšími kritériami.



Pri analýze a rozhodovaní o tom, ktorý z možných variantov alebo projektov získavania jednotlivých zložiek investičného majetku zvoliť, sa najčastejšie používajú tri metódy: 
  • doba návratnosti investovanej sumy,
  • metóda čistej súčasnej hodnoty,
  • výpočet vnútornej miery výnosu.

Aplikáciu uvedených metód je vhodné kombinovať tak, aby pri voľbe investičného projektu sa zohľadňovala jeho výnosnosť, rizikovosť a časové rozloženie výnosov. 

Doba návratnosti investovanej sumy vyjadruje, za aké obdobie, presnejšie za koľko rokov sa investovaná suma vráti vo forme netto cash flow, t.j. vo forme zisku po zdanení a odpisov. Čím je táto doba v porovnaní s dobou životnosti investíciou nadobudnutej zložky investičného majetku kratšia, tým je projekt efektívnejší. 

2.3   Finančná analýza foriem financovania 

Základným a rozhodujúcim zdrojom podnikového kapitálu je vklad vlastníka. V podniku dochádza ku kombinácií foriem financovania, ktorými sa získava potrebný kapitál. Podnik, ako autonómny ekonomický subjekt, môže formy financovania, ako spôsoby získania podnikového kapitálu uplatniť:

  • externým financovaním,
  • interným financovaním.

Úlohou finančnej analýzy je posúdiť jednotlivé formy financovania v konkrétnych podmienkach. 

2.3.1   Externé zdroje financovania 

Pri založení podniku vlastníci (vlastník) uskutočnia pôvodný vklad kapitálu, s ktorým začínajú hospodáriť. V prípade vzniku dodatočnej potreby vlastného kapitálu a podnik nemá dostatok vlastných investičných zdrojov, dochádza k ďalšiemu vlastníckemu vzťahu. Z hľadiska pôvodného vkladu kapitálu a jeho zvyšovania vystupujú dve možnosti:

  1. Podniky, ktoré neemitujú účastiny ani dlhopisy. Tieto sa nestávajú členmi burzy a nemajú priamu možnosť využívať pri získaní kapitálu služby vysoko organizovaného kapitálového trhu.
  2. Podniky emitujúce účastiny prípadne aj obligácie. Majú priamy prístup na burzu - po splnení podmienok.

Významným zdrojom financovania podnikových potrieb je úver. Na základe hodnotenia rozdielnych práv a povinností majiteľov a veriteľov sa rozhoduje o intenzite financovania potrieb z vlastných zdrojov a z úveru. Základnými kritériami sú vždy rentabilita a likvidita. 

Dlhodobé a krátkodobé úvery

Úvery, ktorých lehota splatnosti presahuje 4 - 6 rokov, sa považujú za dlhodobé a zahrňujú tri základné formy:

  • úvery získané emisiou podnikových obligácií,
  • pôžičky získané na základe dlhopisov neobchodovateľných na burze,
  • dlhodobé bankové úvery.

Podnikové obligácie sú cenné papiere vyjadrujúce dlžnícky záväzok podniku, ktorý ich vydal. Ich emisia je z hľadiska eminenta - dlžníka formou získavania dlhodobého úveru. Vydávajú sa spravidla na 10 - 20 rokov, ale inflačné tlaky doby u splatnosti skracujú. Emisia obligácií je zložitou procedúrou, lebo musí byť v súlade so zákonmi príslušnej krajiny, teda povolená a registrovaná. Podľa druhu investorov, ktorým sa obligácie ponúkajú rozoznávame:

  • súkromnú emisiu - predaj jednému investorovi, alebo malej skupine investorov,
  • verejnú emisiu - znamená verejný predaj širokému okruhu investorov
  • opčná emisia - t.j. so sprostredkovaním banky. Banka buď preberie od eminenta celú emisiu za dohodnutú cenu, ktorú uhradí eminentovi, alebo umiestňuje obligácie na základe najlepšieho úsilia. V tom prípade nepreberá zodpovednosť za nepredané obligácie.

V priebehu dlhoročného používania podnikových obligácií ako formy získavania dlhodobých finančných zdrojov, sa vyvinulo viacero ich foriem a to:

a) podľa spôsobu ručenia eminenta

  • obligácie bez konkrétneho zabezpečenia emisie, ide o silné a úverove schopné  firmy,
  • dlhopisy zabezpečené konkrétnym majetkom eminenta - záložné listy, dlhopisy zaručené lombardom, dlhopisy zaručené zariadením, obligácie zabezpečené zárukou iného subjektu

b) podľa spôsobu stanovenia úrokového výnosu

*   priamo na obligácií je vyznačený úrokový výnos percentom z nominálu,


*   obligácia s meniacou sa úrokovou mierou - mení sa každé 3 - 6 mesiacov 

c) podľa splácania obligácií 

; splatenie obligácií v termíne pevne stanovenom pri emisií, t.j. v dobe splatnosti.


; splatenie obligácií aj pred uplynutím doby ich splatnosti, vyhradzuje si pri emisií dlžník a musí byť toto právo uvedené na obligácií. 

Okrem uvedených obligácií sú aj osobitné typy podnikových obligácií: 

; konvertibilné obligácie,


; obligácie s nulovým kupónom,


; ziskové obligácie,


; obligácie s dvojitou menou,


; obligácie s čiastočným úpisom. 


Dlhodobé pôžičky na dlžobný úpis - je úverová forma, ktorá nie je sprostredkovaná finančným trhom. Úver sa  poskytuje na základe úverovej zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom na dobu splatnosti do 15 rokov. Zárukou býva zápis do knihy vlastníctva nehnuteľností.


Osobitnou formou sú pôžičky v rámci revolvingového systému - úver, ktorý sa spláca z ďalšieho krátkodobého úveru. Existujú nasledovné varianty tohoto systému:

  • priamy revolvingový systém  - dlžník získava na základe dlžobného úpisu cez finančného makléra stálu zámenu krátkodobého úveru. Riziko transformácie aj úrokové riziko znáša dlžník.
  • nepriamy revolvingový systém - medzi veriteľa a dlžníka vstupuje okrem makléra aj banka. Dlžník získava dlhodobý úver od banky, riziko transformácie preberá maklér, dlžník znáša len úrokové riziko,
  • revolvingový systém - dlžník neznáša ani transformačné ani úrokové riziko. Získava na základe dlžobného úpisu zmluvu s finančným maklérom na dlhodobú pôžičku za pevnú úrokovú sadzbu. Riziko znáša maklér.

Dlhodobý bankový úver je prakticky jediným a obmedzeným zdrojom dlhodobého úveru pre malé a stredné podniky. Pre veľké spoločnosti ide o okrajový zdroj, nakoľko môžu emitovať obligácie alebo získať pôžičky na dlžobný úpis. Banky poskytujú len obmedzené sumy na dlhodobé úvery s pevnou úrokovou mierou, likviditu kontroluje emisná banka.  

Formy poskytovania prostriedkov a záruky členia úvery na: 

; obchodné úvery, ktorých podstatnou črtou je, že prostriedky sa neposkytujú v peňažnej forme, ale v naturálnej forme, dodávkou tovaru alebo služieb s tým, že odberateľ zaplatí po uplynutí dohodnutej lehoty. Je najväčším zdrojom krátkodobých prostriedkov v podnikoch, najmä malých


; peňažné úvery, poskytované v peňažnej forme a môže byť strednodobý, alebo krátkodobý. Strednodobé peňažné úvery sa používajú na krytie pravidelných a dlhodobejších podnikových potrieb. Patria sem - bankové termínové pôžičky, revolvingové strednodobé úvery, úvery na zariadenia a podmienený predajný kontrakt


; zabezpečené bankové úvery, ktoré poskytujú obchodné banky novým podnikom, resp. podnikom, u ktorých sú pochybností o ich úverovej schopnosti a úhradách záväzkov. 

Podľa záruky sa uplatňujú nasledovné úvery: 

; lombardný úver,  ktorý je zabezpečený zástavou obchodovateľného majetku dlžníka, lombardom. V prípade neplnenia záväzku banka majetok predá a z výnosu uhradí pohľadávku a úroky,

; eskontný úver  predstavuje úver, ktorý je zabezpečený pohľadávkou pred dobou splatnosti a najčastejšie má formu zmenky,

; úverová záruka, pri ktorej banka neposkytuje priamo úver, ale sa zaručí za zaplatenie. 

Dotácia a ich uplatňovanie

Financovanie podnikov sa môže uskutočňovať i rôznymi formami štátneho zasahovania. Medzi dôležité patria dotácie, daňové úľavy, prípadne ďalšie formy. 



Dotácie  sú ekonomickým nástrojom prostredníctvom ktorého štát podporuje presadzovanie svojich zámerov, realizuje svoju finančnú politiku. Štát, verejné samosprávne záväzky a fondy presadzujú isté všeobecné prospešné ciele. To je charakteristickou črtou financovania dotáciami v podmienkach trhovej ekonomiky, okrem výnimiek. Dotácie podporujú programy, nie jednotlivé podniky, prispôsobujú sa dôležitým cieľom a podnikovým potrebám, ako je stratovosť. Dotáciami sa podporujú najmä tieto aktivity: 

; vedecko-výskumné, konštrukčné a vývojové práce vykonávané v podnikoch,  resp. pre ich potreby,


; odbory s nízkou úrovňou rentability, pričom sú však dôležité z hľadiska fungovania ekonomiky ako celku,


; rozvoj aktivít v nedostatočne rozvinutých územných celkoch,


; stabilizácia alebo rozvoj vlastného poľnohospodárstva a potravinárstva,


; export tovaru a služieb,


; opatrenia ekologického charakteru. 

Vo finančnej praxi sa stretávame s niektorými osobitnými úverovými formami. Uplatnenie finančnej analýzy sa tu opiera o vyššie uvedené komponenty úrokovej miery, zvlášť o reálnu úrokovú mieru. 

2.3.2   Interné financovanie 

Interné zdroje financovania podnikových potrieb sa objavujú až v priebehu hospodárenia podnikov. Ide jednak o zdroje novo vytvorené, ako vyprodukovaný zisk, jednak o kapitál vložený v minulosti do jednotlivých zložiek podnikového majetku, ktorý sa postupne uvoľňuje v peňažnej forme - odpisy z investičného majetku, rezervy alebo zmeny majetkovej štruktúry. 

Financovanie zo zisku 

Dôležitým interným zdrojom financovania v podniku je zisk. Je to novo vytvorený zdroj, ktorý je výsledkom rentabilnej podnikovej činnosti. Na interné financovanie podnikových potrieb nie je možné použiť celý zisk, ale len jeho časť, ktorá sa určí na tento cieľ v procese rozdeľovania zisku.

Časť zisku určená na samofinancovanie sa môže v podniku realizovať rôznymi spôsobmi. V podstate sa zisk na financovanie podnikových potrieb môže realizovať: 

; ponechaním zisku vykázaného v bilancií podniku, čím sa majitelia zriekajú zodpovedajúcej časti majetku,

; v kapitálových spoločnostiach pridelením zisku do zjavných rezerv - zákonných, štatutárnych, dobrovoľných, alebo prevedením nerozdelenej časti zisku do budúceho roku,

; znížením zisku vykázaného v bilancií tak, že sa vytvoria tiché rezervy. 

Financovanie z odpisov

V tržbách za realizáciu produkcie sa postupne v peňažnej forme uvoľňuje aj kapitál, ktorý bol vložený do jednotlivých zložiek investičného majetku pri jeho nadobudnutí. Uvoľňuje sa vo výške odpisov, ktoré sa v danom období zahrnuli do nákladov, ktoré však neznamenajú aj súčasný vznik peňažných výdavkov. Táto skutočnosť spolu so schopnosťou investičného majetku efektívne pracovať počas celej doby životnosti spôsobuje, že podnik potrebuje uvoľnené sumy odpisov na financovanie obnovy až vtedy, keď je potrebné príslušný investičný majetok obnoviť.

Táto skutočnosť umožňuje, aby podnik uvoľnené odpisy plynule reinvestoval, t.j. použije ich na nákup nových zložiek investičného majetku. Tento majetok sa zase hneď začína odpisovať a tak sa vytvárajú „odpisy z odpisov". Vzniká tak známy reprodukčný efekt odpisov, ktorý umožňuje, aby podnik za istých podmienok financovalo z odpisov nielen obnovu, ale aj rozvojové potreby. Podmienkou vzniku reprodukčného efektu je, aby: 

; podnik uvoľnené odpisy plynule reinvestoval,

; nedochádzalo k rastu cien investičného majetku,

; v podniku pri obstarávaní investičného majetku vznikla istá „investičná vlna". 

Oslabujúci faktor pôsobenia reprodukčného efektu je inflačný vývoj spôsobujúci rast reprodukčných cien investičného majetku. Odpisy uvoľňujú kapitál v objeme pôvodných obstarávacích cien, ale reprodukčné ceny sa zvyšujú, čo odkrajuje z reprodukčného efektu odpisov a pri istej miere inflácie je reprodukčný efekt úplne eliminovaný prípadne uvoľnené odpisy nestačia ani na jednoduchú obnovu. 

Financovanie z iných interných zdrojov
Podnik si môže vytvárať naplnenie záväzkov, ktoré sú vo svojej podstate neisté, rezervy, ktoré až do okamihu ich využitia sú zdrojmi tichého financovania. Predovšetkým sa tu zahŕňajú: 

; rezervné fondy,,
; zdroje získané racionalizáciou, 
zdroje z reštrukturalizácie. 

Rezervné fondy sa vytvárajú ako všeobecné alebo s konkrétnym účelovým riešením, záručné rezervy, rezervy na opravy a iné. V období, keď nie sú tieto rezervy v plnej miere potrebné na financovanie účelu, za ktorý sa vytvoria, môže ich podnik dočasne využívať ako zdroj interného financovania. K finančným interným zdrojom patrí i kapitál uvoľnený racionalizáciou podnikovej činnosti. Môže to byť racionalizácia vo výrobe, zásobovaní, alebo v odbyte, ktorá skráti dobu kolobehu a uvoľní tak časť kapitálu na iné použitie. Môže to byť i racionalizácia spojená s technickým pokrokom so zmenou technologického postupu a zmeny vyvolané inovačným procesom. 

2.4   Analýza obežného majetku 

Kapitál viazaný v obežnom majetku predstavuje prevádzkový kapitál, ktorého kolobeh je podstatne rýchlejší, ako kolobeh kapitálu vloženého do investičného majetku. Potreba tohoto kapitálu je daná objemom podnikovej činnosti, prevádzkovými nákladmi a dobou viazanosti kapitálu v jednotlivých fázach kolobehu. Prakticky prezentuje činný kapitál - working capital, pracovný kapitál, ktorý tvorí súhrn obežného majetku, obežných aktív (bežné aktíva) a pasív, krátkodobé záväzky (bežné pasíva). Ide o čistý činný kapitál - net working kapitál ako rozdielu medzi obežnými aktívami a krátkodobými záväzkami.

Činný kapitál charakterizuje disponibilitu týmto majetkom, jeho pružnosť, pohyblivosť a manévrovací priestor pre činnosť podniku. Tu práve nadobúda svoje nezastupiteľné miesto cieľavedomá finančná analýza.

Finančná analýza sa tu orientuje na zodpovedné stanovenie celkovej potreby prevádzkového kapitálu, ktorá je daná potrebou jeho viazanosti v jednotlivých zložkách obežného majetku a to: 

; v zásobách, kde vystupuje viazanosť zásob v podniku, ktoré sú charakterizované rýchlosťou obratu zásob,

; v pohľadávkach, ktoré v súčasnej situácií vysokej platobnej neschopnosti podnikov znásobuje potrebné úvahy k rozhodovaniu o výške obchodného úveru a dobe jeho poskytovania, resp. o možnostiach poskytovania zliav pri promptnom platení,

; v peniazoch, ktoré musí mať podnik v likvidnej forme ako voľné vklady na bežnom účte v banke, prípadne ako hotové peniaze; ide o ich optimálnu výšku. 

Vývoj hospodárskej konjunktúry citlivo reaguje na zásoby,  preto pohyb zásob je jedným z dôležitých hospodárskych barometrov. Z makroekonomického hľadiska sa znižovanie zásob považuje za prejav zlepšujúcej sa hospodárskej konjunktúry. Naopak, jej odlev signalizuje vždy rast zásob.



Na úrovni podnikov vystupuje viazanosť zásob, ktorých udržovanie zahrňuje nielen náklady na nadobudnutie, skladovanie a riziko zastarania zásob, ale i stratu výnosu v súvislosti s inými investičnými možnosťami. Vysoké zásoby materiálu a surovín znižujú riziko, že neočakávaný nedostatok by donútil podnik k obmedzovaniu výroby alebo k použitiu nákladnejších náhradných zásob. Vysoké objednávky výrobných zásob, aj keď vedú k veľkým priemerným zásobám, sú výhodné vtedy, ak podnik môže nakúpiť za nižšie ceny.  Podniky sú tiež ochotné držať vyššie zásoby hotových výrobkov, aby boli schopné uspokojiť a splniť objednávky ihneď. Nadbytočné zásoby neproduktívne viažu peňažné prostriedky. Je žiadúce zachovávať racionálnu rovnováhu medzi nákladmi na udržanie malých a príliš veľkých zásob.

Účinný systém riadenia zásob sa orientuje na optimalizáciu zásob. Ide o optimálnu výšku zásob, kde ako kritérium pre rozhodovanie vystupuje minimalizácia nákladov spojených s ich obstaraním a skladovaním.

Prístup k riadeniu výšky zásob môže byť dvojaký z hľadiska vzťahu k objemu produkcie. Jeden spočíva v tom, že sa stav zásob udržiava na nemennej úrovni a výkyvy v odbyte sa prenášajú do zmien v objeme výroby. Druhý prístup je opačný, úroveň výroby je za určitej obdobie stabilná a stav zásob kolíše podľa optimálneho dopytu. Voľba prístupu závisí od výhodnosti v konkrétnych podmienkach.

Pri optimalizačných prepočtoch výšky zásob sa uplatňuje viacero techník. Najjednoduchším modelom je model stanovenia optimálnej veľkosti dodávky pri spojitej rovnomernej spotrebe, kde sa uplatňuje Harrisov vzorec teórie zásob. Vychádza z analýzy nákladov spojených s hospodárením zásob a z ich správania sa pri zmenách faktorov ktoré ich ovplyvňujú, pričom ide o ich minimalizáciu. K ďalším metódam patria indexová a korelačná metóda, určovanie potreby na základe priemernej výšky zásob a ukazovateľov ich využitia a ďalšie metódy opierajúce sa o teóriu zásob a nevynímajúc stochastické modely.

Finančná analýza v pohľadávkach sleduje ich výšku, ktorá viaže kapitál podniku a tvorí prechodné štádium kolobehu prostriedkov podniku. Ďalej obsahuje a usmerňuje vývoj a štruktúru pohľadávok, podmienky ich vzniku a trvanie, rentabilitu a splácanie. V súčasnej situácií vysokej platobnej neschopnosti podnikov sú potrebné úvahy k rozhodovaniu o výške obchodného úveru a  dobe jeho poskytovania, resp. o možnostiach poskytovania zliav pri promptnom platení zvlášť aktuálne.

Výška pohľadávok je podmienená a závisí od nasledovných skutočností: 

; podmienky predaja,
; forma obchodného úveru,
; dôveryhodnosť a informácie o odberateľovi,
; inkaso pohľadávok a doba inkasa. 

V podmienkach predaja vystupuje  v prvom rade lehota splatnosti dodávky, resp. úveru, možnosť poskytnutia skonta pri promptnom platení, zľava z ceny, tzv. časový diskont. Tu je na mieste úvaha, že predlžovaním lehoty splatnosti obchodného úveru získava podnik viac odberateľov, zvýši sa objem predaja a tým i zisk a zlepší sa konkurenčná schopnosť podniku. Na druhej strane sa zvýši stav pohľadávok a vzrastie potreba dodatočného kapitálu, ktorý je viazaný v pohľadávkach. Treba zvážiť náklady tohoto kapitálu a ušlý zisk, ktorý by priniesol tento investovaný kapitál inde.
Spravidla dodávatelia si úrok z poskytovaného obchodného úveru zaratúvajú do ceny dodávky. U skonta ide o zníženie ceny o úrok za dobu medzi promptným platením a termínom splatením úveru. Navrhujeme tu prepočet nákladov skonta v %; ide o tzv. skryté úročenie vyjadrené vzorcom: 




              S                      360


p =    -------     ;    ---------


       100 - S                 Ú - L 


kde:    p          =       ročná úroková sadzba úveru v %,


            S         =       sadzba skonta v % z ceny,


            Ú         =       lehota splatnosti obchodného úveru v dňoch,


            L          =       lehota splatnosti obchodného úveru pri promptnom platení v dňoch, t.j.     


                                 lehota pre poskytnutie skonta. 

Pre posúdenie je prepočet sadzby skonta nutné porovnať s ekvivalentnou ročnou úrokovou sadzbou. Čím vyššia je sadzba z konta a dlhšia lehota na poskytnutie skonta, náklady obchodného úveru sa zvyšujú - dlhšia lehota splatnosti obchodného úveru ich znižuje.

Voľba formy obchodného úveru vychádza z bonity odberateľov a prichádza do úvahy „otvorený účet" pre dobrých odberateľov, platenie zmenkou u priemerných odberateľov a v prípade väčšej istoty ide o otvorenie akreditívu u slabšie platiacich odberateľov.
Získané informácie sú zdrojom dôveryhodnosti o odberateľovi - skúsenosti veriteľov, hodnotenie banky, úverových agentúr a analýza účtovných výkazov a slúžia na overenie rizika. Informácie sa vyhodnocujú rôznymi formami profesionálne, známy je napríklad Z-index.

Inkaso pohľadávok je spojené s dobou inkasa a prvom rade ho zabezpečuje dodávateľ. Po skúsenostiach si podniky dnes tvoria účtovnú rezervu na nedobytné pohľadávky percentom z tržieb alebo metódou stárnutia pohľadávok, t.j. metódou agingu. Tiež sa uplatňuje odpredaj pohľadávok špeciálnej organizácií - faktorovi.

Osobitné miesto majú pohotové prostriedky, ktoré musí mať podnik v likvidnej forme. Ide o peňažné hotovosti, klady na účtoch v bankách a krátkodobé obchodovateľné cenné papiere. Ide o ich dôsledné sledovanie a kvantifikáciu, koľko pohotových prostriedkov treba mať k dispozícií a v akej forme. Vychádza sa zo skutočnosti, že pohotové prostriedky prinášajú nízky výnos a ich nadmerná výška znamená ušlý zisk, teda zníženie rentability vlastného kapitálu. Ide o stanovenie optimálnej výšky pohotových prostriedkov, čo je úlohou finančného plánovania a rozhodovania. 

Rozhodovanie o optimálnej výške pohotových prostriedkov vychádza: 

; z operatívnych rozpočtov peňažných príjmov a výdavkov podniku, brutto cash flow na budúce obdobie,
; z modelov riadenia pohotových prostriedkov. 

Bázu v operatívnych rozpočtoch tvorí stanovenie príjmov a výdavkov. Je ich potrebné rozložiť v čase, k čomu sa spracuje platobný kalendár v potrebnom členení, spravidla na dekádu. Platobný kalendár poskytuje prehľad očakávaných peňažných príjmov a výdavkov v krátkom období, ako i prehľad splatných záväzkov a pohľadávok podniku.

Exaktný prístup ku kvalifikácii pohotových prostriedkov poskytuje modelová technika. Vychádza zo základnej funkcie peňazí, ako prostredníka výmeny komodít, čo vytvára tzv. transakčný motív dopytu po peniazoch. Modelovo transakčný motív sa prevažne popisuje prostredníctvom teórie zásob kde, s  hotovosťou likvidných finančných prostriedkov peniazmi sa uvažuje o zásobe, ktorá poskytuje plynulú realizáciu transakcií. Prvý, ktorý aplikoval princípy optimalizačných modelov riadenia zásob na riadenie pohotových prostriedkov je známy Baumolov model riadenia 5, ktorý je ďalej prehĺbený na predpovedi hotovostných tokov. Ide o Miller - Orrov model riadenia pohotových prostriedkov 6 konštruovaný s peňažnými príjmami, ako so stochastickými parametrami. Sú to modely, ktoré nachádzajú svoje uplatnenie aj pri investovaní peňažných prostriedkov do cenných papierov a súvisia s ich nákupom a predajom a určovaním výšky úrokovej miery.

Analýza obežného majetku vyžaduje pozornosť sledovania kolobehu obežného kapitálu a nachádza svoj výraz v kontrole celkového cyklu obratu. 

2.5  Analýza finančnej štruktúry podniku 

Analýza finančnej štruktúry podniku poskytuje informácie o možnostiach reštrukturalizácie objemu kapitálu, ktoré smerujú k efektívnemu využívaniu finančných prostriedkov podniku.

Sú neohraničené zdroje ako racionalizáciou a reštrukturalizáciou možno znížiť objem kapitálu, ktorý je viazaný v podniku. Treba uvoľniť jeho časť na financovanie ďalších aktivít, ktoré zvyšujú podnikovú rentabilitu. Jer to nikdy nekončiaci proces rozhodujúci o úspešnosti podnikania.



Podnikateľské rozhodnutie o finančnej štruktúre podnikového kapitálu je ovplyvnené radom faktorov, z ktorých najdôležitejšie sú: 

; cena kapitálu a spôsob zdaňovania príjmov,
; riziko vzniku platobnej neschopnosti a likvidácie,
; zloženie podnikového majetku,
; úroveň a výkyvy cash flow podniku,
; miera inflácie,
; rozdielne záujmy vlastníka a manažérov,
; možnosti získať vlastný a cudzí kapitál. 

Cena kapitálu vyjadruje náklady, ktoré sa musia vynaložiť na získanie a viazanie kapitálu v podniku. Cenou vlastného kapitálu je výnos, ktorý požaduje vlastník za vloženie a ponechanie kapitálu v podniku - to je požadovaná miera výnosu. Cenou cudzieho kapitálu je úrok, ktorý musí jeho užívateľ platiť. Za normálnych trhových podmienok platí, síce na prvý pohľad paradoxná poučka, že vlastný kapitál je drahší, ako kapitál cudzí. Dôvody k tomu sú dva. 

Prvým je stupeň rizika. Ak vkladáme kapitál ako veriteľ, vkladáme ho na presne určený čas, jeho návratnosť býva zabezpečená (hypotékou, lombardom) a je   určená aj výška úroku, ktorý musí dlžník platiť bez ohľadu na výsledky svojich podnikateľských aktivít. Ak však vkladáme kapitál ako podnikateľ, vkladáme ho na vopred neobmedzený čas, znášame celé podnikateľské riziko, včítane i možnosti straty vlastného kapitálu a výnos nie je vopred určený a zabezpečený. Riziko vlastníka je zrejme väčšie ako riziko veriteľa. Preto aj požadovaná miera výnosu je vyššia, ako úroková miera pri úvere.

Druhý dôvod súvisí so spôsobom zdaňovania. Výnos vlastníka sa hradí zo zisku po zdanení, zatiaľ čo úroky tvoria súčasť nákladov podniku a preto znižujú prikazovaný zisk a tým aj daňový základ. Cena cudzieho kapitálu vytvára tzv. „daňový štít". Priemerná cena kapitálu v podniku je váženým aritmetickým priemerom ceny vlastného a cudzieho kapitálu, pričom váhami je podiel vlastného a cudzieho kapitálu v celkovom kapitále podniku. Z toho možno vyvodiť záver - čím vyšší je podiel cudzieho kapitálu v podniku, tým je priemerná cena kapitálu v podniku nižšia.

Z uvedených faktorov osobitný význam majú možnosti získať vlastný a cudzí kapitál a urobiť si istú predstavu, ako by mala vyzerať finančná štruktúra kapitálu v podniku. Ďalej tu pôsobia rozdielne záujmy vlastníkov a manažérov. Vlastníci majú záujem na maximalizácií trhovej hodnoty podniku a preto preferujú takú finančnú štruktúru, ktorá je tomuto cieľu podriadená. Manažéri majú skôr averziu k riziku a podriaďujú rozhodnutie stabilizovať svoje postavenie v podniku. 

3.   Analýza syntetických výsledkov činnosti podniku 

Finančná analýza výsledkov činnosti  podniku sa zaoberá skúmaním hodnotovej stránky transformačného procesu. Jej úlohou je poznávať a zhodnocovať finančné operácie, ktoré sú spojené s tvorbou a použitím finančných zdrojov. Poznávať finančno-ekonomické procesy znamená skúmať jednotlivé kvantitatívne a kvalitatívne ukazovatele, ich vzťahy a trendy ich vývoja. Zhodnocovanie získaných údajov slúži ako podklad k syntéze dosiahnutých výsledkov a na posúdenie dosiahnutých finančno-ekonomických efektov výstupu smerujúcich k finančnému prežitiu podniku.

Finančné prežitie podniku sa musí opierať o efektívnu stratégiu jeho rastu, pričom musí mať ujasnené, čo je schopný predať. Plánovanie objemu a štruktúry produkcie musí jednoznačne vychádzať z poznania potrieb zákazníkov. Nejedná sa len o poznanie potrieb, ale aj o ich vyvolávanie. Ide o rast obratu podniku, ktorý je priamym výsledkov týchto faktorov: 

; rast trhov, na ktorých sa výrobok podniku uplatňuje ako finálny produkt; resp. ako súčasť iných výrobkov
; dodatočné použitie výrobkov podniku a finálny tovar ako polotovar,
; rast podielu podniku na trhu. 

Efektívna stratégia rastu musí ovplyvňovať aspoň dva faktory z týchto premenných a ďalej zabezpečovať: 

; financovanie rastu,
; rast cez redukciu nákladov,
; rast cez vývoj výrobkov a integráciu,
; rast cez intenzifikáciu trhu. 

Trh je faktor, ktorý podmieňuje existenciu podniku, keďže potreba realizovaná na trhu umožňuje fungovanie podniku a jeho ďalší rozvoj. Preto vystupuje do popredia analýza súhrnných výsledkov podniku, ktorej východisko tvorí analýza finančnej situácie podniku. 

3.1   Analýza finančnej situácie podniku 

Finančná situácia podniku systematicky a komplexne odráža kvalitu podnikových aktivít, jeho ekonomickú úroveň a je preto dobrým východiskom a prostriedkom diagnostikácie silných a slabých stránok podnikových činností. Sú to jednak vnútorné súvislosti finančnej analýzy, ale nemenej dôležité sú i vonkajšie súvislosti finančnej analýzy. Prostredníctvom svojej finančnej situácie sa podnik prezentuje svojim partnerom na trhu, na základe čoho sa hodnotia a určujú podmienky pre podnikateľské vzťahy. Veď finančná situácia podniku poskytuje celkovú charakteristiku podniku, ktorá umožňuje zdravo financovať činnosť podniku, t.j. správne voliť zdroje financovania potrieb a získané zdroje premiestňovať do jednotlivých zložiek majetku.

Analýzu finančnej situácie podniku je racionálne orientovať na dva okruhy: 

a) na analýzu súhrnných výsledkov činnosti podniku, ktorej úlohou je preskúmať globálne výsledky podniku a ich vplyv na jeho pozície na trhu,
b) na analýzu parciálnych výsledkov, ktoré umožňujú precizovať poznanie súhrnných výsledkov a poskytujú kvalifikované informácie pre proces rozhodovania. 
Štruktúru analýzy finančnej situácie možno načrtnúť nasledovnou schémou:    
            


                                          Analýza finančnej situácie 


Analýza externých činiteľov                                  Analýza interných činiteľov 



Analýza štátnych zásahov                   Kvantitatívne výsledky            Kvalitatívne výsledky 


 
                                                 Analýza výrobková 



                              Analýza silných a slabých stránok podniku 


 


                                   Analýza postavenia podniku na trhu 


Z načrtnutej schémy vyplýva, že determinujúce faktory môžu byť situované v podnikovom okolí, čiže môžu mať charakter externých činiteľov alebo môžu vyplývať z podnikovej činnosti a mať charakter interných činiteľov, ktoré treba rozdeliť na kvantitatívne výsledky. 

Analýzu kvantitatívnych výsledkov prezentuje analýza objemu produkcie a tržieb so zvýraznením tržieb, pričom ich výšku a dynamiku určujú také činitele, ako je kvalita, podiel na trhu,, stav ekonomiky poznačený konjunktúrou, alebo recesiou, tlak konkurentov a ďalšie. Hlavným východiskom analýzy interných činiteľov je práve analýza kvantitatívnych výsledkov. Patrí im prvotné miesto nie čo do významu, ale poradia, lebo na ich základe možno skúmať výsledky kvalitatívne. 

Analýza kvalitatívnych výsledkov prezentuje analýza zisku, ktorá poskytuje informácie o mase hospodárskeho výsledku a o tom, ako boli zhodnotené spotrebované a viazané vstupy podniku. Hospodársky výsledok vypovedá kvalitatívnu stránku aktivít podniku a dáva odpoveď na možnosti jeho rozvoja. 

Analýza rentability vypovedá o miere hospodárskeho výsledku a umožňuje precíznejšie poznanie kvalitatívnych výsledkov, ktoré sa v transformačnom procese podniku menia podľa zvládnutých vstupov a výstupov a v ich vzájomných vzťahoch, ktoré sa odrážajú v efektívnosti, s akou prebieha reprodukčný proces podniku. 

Používané ukazovatele v tejto analýze sú jednak analytické a syntetické. V doterajšej praxi sú frekventovanejšie analytické ukazovatele rentability, pri ktorých sú podnikové vstupy vymedzené čiastkovo, ako nákladovosť výroby, nákladová rentabilita, mzdová rentabilita a ďalšie. Vo vyspelých trhových ekonomikách sú dominujúce syntetické ukazovatele rentability, pri ktorých sú podnikové vstupy vymedzené komplexne. Sú v nich zahrnuté všetky výrobné faktory i finančné zdroje, ktorými podnik disponuje. Medzi syntetické ukazovatele patrí napr. rentabilita celkového kapitálu, rentabilita vlastného kapitálu alebo ich rôzne modifikácie.

Súhrnnú analýzu podniku treba doviesť i do úrovne, v ktorej sa o ekonomických výsledkoch podniku veľkou mierou rozhoduje, t.j. do výrobkovej úrovne. Ide o výrobkovú analýzu, v rámci ktorej sa rozbor orientuje na určenie výrobkových preferencií s ohľadom na prínos k tvorbe podnikového zisku - krátkodobý rozvoj. Ďalej tu vystupuje dlhodobý rozbor, ktorého úlohou je určiť vyvážený sortiment výroby, ktorý zabezpečí dlhodobú prosperitu podniku.

Analýza súhrnných výsledkov trhovo orientovaného podniku má vyústiť do identifikovania jeho silných a slabých stránok a určenia jeho polohy na trhu. 



3.2   Nosné etapy finančnej analýzy 

K vymedzeniu nosných otázok finančnej analýzy treba zvýrazniť, že trhová ekonomika vyžaduje uplatňovať v podnikovom riadení nové, trhovým podmienkam a potrebám adekvátne metódy. K týmto patrí ekonomická analýza, ktorej vplyv na úroveň podnikového riadenia je významná, veď sa stáva aktívnym ovplyvňovateľom riadiaceho procesu. Ekonomická analýza tvorí zdroj aktuálnych, objektívnych a komplexných informácií pre vrcholové podnikové vedenie. Zmena postavenia a úloh ekonomickej analýzy nachádza svoj výraz v zmenách obsahových, organizačných i metodických. Pritom analýza musí poskytovať dostatok informácií pre strategické i operatívne riadenie podniku na trhovú orientáciu podniku. Trhová orientácia nachádza svoj prejav v jeho súhrnných výsledkoch, ktoré poskytuje analýza finančnej situácie podniku. Finančná analýza bola v nedávnej minulosti len príveskom ekonomickej analýzy a jej hlavná úloha spočívala v kontrole plnenia povinnosti podniku voči štátnemu rozpočtu.

V trhových podmienkach finančná analýza tvorí východisko poznávania súhrnných výsledkov, ktoré sa odrážajú do finančnej situácie podniku. V tejto sa premieta ekonomická úspešnosť a zároveň výrobnej, inovačnej, komerčnej a ďalších aktivít podniku, ktoré sú rozhodujúce pre ďalší ekonomický rozvoj podniku.

Súčasne sa analýza zameriava na parciálne výsledky, ktoré umožňujú precíznosť výsledkov i z technicko-ekonomického pohľadu. Tento prístup vníma spätosť techniky a ekonomiky v prebiehajúcich procesoch s ich kvantifikáciou v hodnotovom vyjadrení.

Treba uviesť, že i dnes sa zotrvačnosťou vymedzenie aj obsah finančno-ekonomickej analýzy zužuje v smere finančnej kontroly. Vychádza z pozície pasívneho registra toho, čo sa udialo a už sa nemôže zmeniť, teda konštatuje sa stav. Z nášho poňatia finančno-ekonomická analýza sa musí premeniť na veľmi aktívneho ovplyvňovateľa riadiaceho procesu, ktorý tvorí zdroj komplexných informácií pre rozhodovací proces.

Finančná analýza vychádza z retrospektívy, ktorej úlohou je vysvetliť súčasný stav, analyzovať existujúcu finančnú situáciu pomocou pohľadu do minulosti. Jej hlavnou úlohou je identifikovať determinujúce činitele, ich charakter, t.j. či pôsobili akceleračne alebo retardačne. Dosiahnutú skutočnosť však nemožno zmeniť.

K nosným otázkam finančnej analýzy patrí: 

; analýza likvidity podniku,
; analýza finančnej štruktúry podniku, 
; analýza aktivity podniku,
; analýza rentability podniku, 
; analýza trhovej hodnoty podniku. 

Analýza likvidity je zameraná na posúdenie schopnosti podniku uhrádzať svoje záväzky. Táto schopnosť je determinovaná predovšetkým štruktúrou aktív, ktoré majú rozdielnu likvidnosť, t.j. speňažiteľnosť alebo rýchlosť, s akou sa jednotlivé položky obežných aktív premenia na peňažné prostriedky. Otázka likvidity je často podceňovaná, lebo stredobodom záujmu väčšiny podnikov býva zisk a rentabilita. To však nestačí, lebo vykázať v účtovnej závierke zisk ešte neznamená nemať problémy s platením. Z toho vyplýva, že vývoj likvidity a zisku môže byť diametrálne odlišný.

Analýza finančnej štruktúry je zameraná na skúmanie a posúdenie finančných zdrojov podniku a ovplyvňovanie ich racionálnej skladby. Primeraný podiel vlastných a cudzích zdrojov svedčí o dobrej podnikovej ekonomike a súčasne ovplyvňuje obchodnú a úverovú dôveryhodnosť podniku.

Analýza aktivity podniku  je orientovaná na skúmanie efektívnosti využitia podnikového majetku, t.j. ako  efektívne podnik hospodári so svojimi aktívami. Posudzuje sa vzťah majetku i jednotlivých zložiek k dosiahnutým efektom - výkonom. Konkrétne ide o analýzu obratovosti, účinnosti podnikových aktív ako celku.

Analýza rentability podniku prakticky predstavuje analýzu pasív súvahy a predstavuje určitú syntézu predchádzajúcich troch analýz, ktorých výsledky sa premietajú v rentabilite a dávajú komplexný pohľad na činnosť podniku. Spoločným znakom všetkých podnikateľských subjektov je snaha maximalizovať zisk, ale treba zdôrazniť, že maximalizácia zisku nemôže byť chápaná ako maximalizácia rentability celkového kapitálu, ale len ako maximalizácia rentability vlastného kapitálu.

Analýza trhovej hodnoty podniku tvorí určitú súčasť finančnej analýzy, pri ktorej sa uplatňuje pohľad subjektov situovaných v trhovom okolí, ktorí majú záujem o trhovú hodnotu podniku. Tento záujem je motivovaný snahou efektívne investovať voľné finančné zdroje. Na postihnutie toho sa používajú finančné ukazovatele pracujúceho so vstupmi, ktoré sa tvoria na finančnom trhu, ako je napríklad trhová cena akcií.

S nosnými otázkami finančnej analýzy je úzko spätá jej vypovedacia schopnosť. Získané poznatky vypovedajú, že finančná analýza predstavuje prvé kroky k poznaniu základných indikátorov finančnej situácie podniku. K jej rozvinutiu dochádza orientovanou diagnostikáciou so snahou vývoj finančno-ekonomickej situácie podniku predikovať. Je výhodnejšie, keď podnikový manažment vie vývoj predvídať a negatívne tendencie včas korigovať. Diagnóza postavenia podniku a otázky vývoja podniku dávajú nový význam cieľove zameranej finančnej analýzy.

Vypovedaciu schopnosť finančnej analýzy je treba vidieť i v tom, že je účinným prostriedkom pre hodnotenie podniku. Na báze základných údajov z účtovných výkazov je skonštruovaný systém pomerových a rozdielových ukazovateľov, ktorý umožňuje komplexný pohľad na objektívnu finančnú situáciu firmy. Poznanie silných a slabých stránok napomáha manažérom skvalitniť proces rozhodovania o ďalšom smerovaní podniku. 

3.3   Diagnostika vo finančnej analýze   

Prebiehajúce ekonomické procesy a ich zložitosť vyžadujú poznávať a riešiť problémy spojené s ich fungovaním. Postupne sa prekonával rozpor medzi dynamikou poznatkov a zotrvačnosťou praxe a dochádza k prelievaniu prístupov a osvedčených metód z rôznych disciplín do ekonomiky a riadenia. Príkladom toho je aplikácia diagnostiky. Dnes diagnóza vstupuje do rozhodovania manažérov a postupne nachádza svoj výraz v sústave poznatkov usporiadaných do vhodne využiteľných  metód a techník svojráznych už ako diagnostických metód. Ich využívanie nachádza svoje uplatnenie zvlášť v analýze predvídania a korigovania nežiadúcich porúch.

Diagnostika vo svojej náplni sa začína chápať ako samostatná disciplína, ktorá sa zaoberá hodnotením najvýznamnejších vlastností javov a hodnotením úrovne fungovania podniku. Ide o hodnotenie jeho bonity, zisťovaním jeho silných a slabých stránok, identifikáciou problémov a krízových javov, nevyužitých príležitostí a potenciálu.

Doterajší pohľad na diagnostiku sa spája s hospodárskymi rozbormi účelovo zameranými, dnes v spojení tiež s controllingom a auditom s tým, že sa využívajú všeobecné metódy poznávania v analýze. Metodika a technika ich uskutočňovania sa musí prispôsobiť pre každý podnik, musí zodpovedať jeho špecifickým podmienkam a jeho celkovej úrovni.

Pre všetky používané metódy v rozboroch je spoločné, že sú orientované na skúmanie vzťahov, ktoré v systéme vystupujú. Preto pri ich skúmaní vystupuje analýza vo viacerých formách.

Controlling nastupuje do systému riadenia ako nástroj svojrázne metodicky upravený vo forme systému pravidiel. Prešiel novou vlnou vo svojom vývoji, najmä v dôsledku významných ekonomických zmien, ku ktorým došlo v poslednej desiatke rokov. Jeho úlohou je orientácia na dosiahnutie podnikových cieľov, ktorá zabraňuje prekvapeniam, včas signalizuje, upozorňuje na situácie, zvlášť nepriaznivé, ktoré vyžadujú v riadení príslušné opatrenia.

Svojrázne postavenie nadobúda audítorská činnosť, ako indikátor efektívneho konania v podniku. Táto predstavuje nový prístup v preverovaní vedenia účtovníctva, ročných účtovných výkazov, súvahy a výsledovky, ako i rozdelenia zisku podnikov prostredníctvom audítorskej činnosti. Osobitný význam má zisťovanie hospodárskeho výsledku, ktoré bezprostredne súvisí s finančnými a daňovými predpismi.



Pri prenikaní nových prvkov do riadenia možno konštatovať, že sa už do praxe dostáva i prienik diagnostiky vo finančnej analýze v novom poňatí. 

3.4 Informačné zdroje finančnej analýzy

Východisková báza pre finančnú analýzu je účtovná uzávierka podniku. Tvorí súčasť finančného účtovníctva, ktoré ako časť celého informačného systému poskytuje retrospektívne informácie o finančnom stave podniku a výsledkoch jeho hospodárenia. Tieto informácie sú dôležitým základom podnikovej finančnej analýzy s cieľom získať ucelený prehľad o finančnej situácii podniku. Informačné zobrazenie hodnotového hľadiska hospodárskej činnosti podniku poskytujú predovšetkým nasledovné účtovné výkazy: 

; bilancia - súvaha,
; výsledovka - výkaz ziskov a strát,
; prehľad o peňažných tokoch - výkaz cash flow. 

Spoločne vytvárajú tzv. tribilačný systém výkazníctva, vzájomne sa dopĺňajú a preto je potrebné analyzovať ich súčasne. Treba uviesť, že tieto výkazy tvoria účtovnú závierku v podnikoch účtujúcich v podvojnom účtovníctve. 

3.4.1  Súvaha a jej výpoveď 

Základom tribilančného systému výkazníctva je súvaha, ktorá dáva informácie o majetku a finančných zdrojoch jeho krytia. Majetok podniku v súvahe predstavujú aktíva - finančné zdroje, kapitál predstavujú pasíva.

Pohľad na súvahu charakterizuje majetok z dvoch hľadísk. Na jednej strane vystupuje hodnota majetku a na strane druhej zdroje, z ktorých je majetok financovaný, preto je súvaha vždy vyrovnaná. Významné je sledovanie štruktúry aktív a pasív, ktoré tvorí určitý vstup k finančnej analýze. Preto načrtávame základnú štruktúru súvahy s charakteristikou vypovedajúcej schopnosti jednotlivých riadkov súvahy a vzájomných väzieb medzi aktívami a pasívami.

Jednotlivé položky majetku a kapitálu sú označované veľkými písmenami abecedy a poskytujú žiadúce informácie. Významná je položka za upísané vlastné imanie, nakoľko informuje, či vlastníci splnili svoj záväzok, t.j. splatili svoj podiel. Ďalšie aktíva dávajú prehľad o zložení majetku a slúžia tiež k sledovaniu časového rozlišovania nákladov, kurzových rozdielov a dohadových položiek. Základný majetok podniku predstavujú stále aktíva a obežný majetok. Kritériom  pre  delenie aktív na stále a obežné je dĺžka doby potrebná na ich transformáciu do peňažnej formy, u stálych aktív je to viac ako jeden rok. Stále aktíva tvoria nehmotný a hmotný investičný majetok.

Nehmotný investičný majetok zahrňujú za určitých podmienok nehmotné výsledky výskumnej činnosti, patenty, licencie, softwar a oceniteľné práva, ako i zriaďovacie výdavky. Sú to náklady spojené so založením podniku, ako sú súdne a notárske poplatky.

Hmotný investičný majetok zahrňuje prostriedky, ktoré podnik obstaráva pre zabezpečenie svojej činnosti ako sú pozemky, budovy, stroje, prístroje, zariadenia a dopravné prostriedky. 

Finančné investície predstavujú špecifický majetok podniku a nemožno ho zamieňať s finančným majetkom. Finančné investície tvoria cenné papiere ako sú obligácie, podielové cenné papiere, akcie, poskytnuté pôžičky inému podnikateľskému subjektu. 

Podnik vo svojej hospodárskej činnosti v rámci svojej finančnej možnosti poskytuje i pôžičky za účelom: 

; získania dlhodobého finančného výnosu vo forme úroku, alebo dividend
; získania kontrolného, ba i rozhodujúceho vplyvu v inom podniku,
; zabezpečenia si dobrých obchodných a partnerských vzťahov so serióznym podnikom. 

Obežné aktíva tvoria peňažné prostriedky a tie zložky majetku, ktoré sa premenia v priebehu jedného roka na peňažné prostriedky. Patria tu zásoby hotovej produkcie, nedokončená výroba, suroviny a materiál, vyfakturované dodávky a služby. Ďalej finančný majetok, t.j. peniaze, krátkodobé cenné papiere a ceniny. Z hľadiska financovania je dôležitá rýchlosť, s akou sa menia jednotlivé zložky obežného majetku na peňažné prostriedky, t.j. jeho likvidita. 

Pasíva predstavujú zdroje majetku a skladajú sa z dvoch základných častí a to z vlastného kapitálu, ktorého náplň tvorí základné imanie - účtovný názov vlastné imanie a hospodárskeho výsledku, zisku alebo straty, ako aj fondy. Fondy sa tvoria z vkladov vlastníkov, dotáciami alebo zo zisku a sú to kapitálové fondy. Ako povinný tu vystupuje rezervný fond spravidla tvorený zo zisku, ako protipól v likvidnom majetku podniku, aby mohol byť v prípade potreby použiteľný a ľahko speňažiteľný. Nemusí byť viazaný na samostatnom účte. 

Osobitnú časť vlastného kapitálu prezentuje hospodársky výsledok zisk alebo strata v dvoch položkách a to ako hospodársky výsledok minulého obdobia a výsledok bežného účtovného obdobia. Zisk po zdanení tvorí čistý zisk, s ktorým môže podnik voľne disponovať. Strata znižuje vlastný kapitál a keď táto prevýši i základné imanie, dostáva sa podnikateľský subjekt do tzv. „predĺženia", nakoľko vlastný kapitál je mínusový a hrozí mu bankrot. Preto retrospektívna analýza a informácie o jednotlivých zložkách vlastného kapitálu sú za dlhšie časové obdobie tak významné. Prakticky uskutočnená analýza dáva obraz o celkovej úrovni hospodárenia podniku.

Financovanie majetku z cudzích zdrojov sa delí na krátkodobé a dlhodobé. Sú to predovšetkým dlhodobé bankové úvery a záväzky, ktoré si zasluhujú pozornosť. Najmä dlhodobé bankové úvery vypovedajú, že podnik vzbudzuje dôveru svojimi podnikateľskými zámermi. Z krátkodobých zdrojov treba sledovať podiel záväzkov z obchodných operácií, dlh voči dodávateľom, t.j. obchodný úver a krátkodobý bankový úver. 

Súvaha poskytuje možnosť sledovania majetku a kapitálu za dve po sebe nasledujúce obdobia. Údaje účtovného obdobia sú v aktívach uvedené brutto, čo predstavuje obstarávaciu cenu majetku, korekcia, to sú oprávky - odpisy a netto tvorí zostatková účtovná hodnota majetku. Vôbec, charakteristika jednotlivých častí majetku a kapitálu dáva dvojaký pohľad na tú istú vec, pričom vystupuje otázka s odpoveďou, ekonomický rast, za akých podmienok, čo je - odkiaľ. 

3.4.2 Výsledovka - výkaz zisku a strát 

Výsledovka podáva obraz o tvorbe zisku, presnejšie o výsledku ekonomických aktivít, o zisku, resp. o strate.

Výkaz zisku a strát sprostredkováva tok informácií o výkonoch a nákladoch v žiadúcom členení, t.j. podľa jednotlivých činností. Kvantifikáciou a odpočtom zisťujeme hospodársky výsledok, pričom výnosy sú vyznačené rímskymi číslicami, náklady písmenami veľkej abecedy. Zjednodušená štruktúra výkazu ziskov a strát je vyjadrená: 



Zjednodušená štruktúra výkazu zisku a strát 


I.                      Tržby na predaj tovaru


A.                    Náklady na predaný tovar


Obchodná marža


II.                     Výroby


(Tržby za predaj vlastných výrobkov a služieb, zmena stavu zásob vlastnej výroby, aktivácia)


B.                    Výrobná spotreba


(Spotreba materiálu a energie, služby)


Pridaná hodnota


C.                    Osobné náklady


III. - VII.           Ostatné prevádzkové výnosy


 


D. - J.              Ostatné prevádzkové náklady


Prevádzkový hospodársky výsledok


VIII. - XV.       Výnosy z finančných operácií


K. - P.             Náklady finančných operácií


Hospodársky výsledok z finančných operácií


R.                    Daň z príjmov za bežnú činnosť


Hospodársky výsledok za bežnú činnosť


XVI.                 Mimoriadne výnosy


S.                    Mimoriadne náklady


T.                    Daň z príjmov z mimoriadnej činnosti


Mimoriadny hospodársky výsledok


U.                    Prevod podielu na hospodárskom výsledku spoločníkom


Hospodársky výsledok za účtovné obdobie 

Úvodná  časť výsledovky vyjadruje rozdiel medzi tržbami a výrobou Z vyčíslených výsledkov sledujeme objemových ukazovateľov výroby, realizácie a celkových výnosov. Ide o neredukované objemové ukazovatele, ktoré obsahujú nakupované vstupy, materiál, energiu a služby, ako i novo vytvorenú hodnotu, ktorú tvoria osobné náklady a zisk. Neredukované ukazovatele sa vyznačujú tým, že do ich hodnoty sa premieta spotreba všetkých výrobných činiteľov a všetkých stupňov spracovania.

Významný je ukazovateľ pridaná hodnota, ktorý je redukovaným ukazovateľom. Vo výkaze sa vypočítava ako obchodná marža + výroba - výrobná spotreba, t.j. náklady na materiál, energiu a nakupované služby. Ukazovateľ je zameraný na vykazovanie novovytvorenej hodnoty podniku. Jeho základnými zložkami sú osobné náklady, odpisy a prevádzkový hospodársky výsledok. Redukované ukazovatele umožňujú vyjadriť podiel daného podniku na zvýšení hodnoty produktu. To znamená, že je z nich vylúčená predchádzajúca zhmotnená práca alebo spotreba niektorého z výrobných činiteľov.

Dôležitý je tiež ukazovateľ čistá výroba ktorý sa kvantifikuje tak, že od pridanej hodnoty sa odpočítajú odpisy, takže osobné náklady a prevádzkový hospodársky výsledok prezentujú čistú výrobu. Tieto ukazovatele charakterizujú kvantitatívny výstup za skúmané obdobie. Súčasne slúžia k výpočtu pomerových ukazovateľov k hodnoteniu podniku, najmä produktivity práce, využitie majetku a ďalšie.

Pri uskutočňovanej analýze sa súčasne sleduje i hospodárnosť výroby, ktorá je daná podielom nákladov a výnosov. Vo výkaze ziskov a strát je výsledok hospodárenia vykázaný podľa jednotlivých činností podniku. Prevádzkový hospodársky výsledok vyplýva z výroby, obchodnej činnosti podniku a ostatnej prevádzkovej činnosti, ako aj z časového rozlíšenia nákladov a výnosov a opravných položiek. Hospodársky výsledok z finančných operácií vzniká hlavne z pohybu finančných investícií, cenných papierov a z doplácania na  úverovú zadĺženosť. Súčet prevádzkového hospodárskeho výsledku a hospodársky výsledok z finančných operácií po odpočítaní dane z príjmu tvorí hospodársky výsledok z bežnej činnosti.

Záver výsledovky patrí mimoriadnym výnosom, mimoriadnym nákladom a dani z príjmu z mimoriadnej činnosti. Ich odpočtom vzniká mimoriadny hospodársky výsledok  ktorý sa pripočíta, resp. odpočíta k hospodárskemu výsledku za bežnú činnosť a vzniká hospodársky výsledok za účtovné obdobie.

Z hľadiska analýzy finančnej situácie podniku  jeho žiadúceho vývoja majú najväčší význam tržby, prevádzkový hospodársky výsledok, nákladové úroky a hospodársky výsledok za bežnú činnosť.

Rozvoj finančných tokov, nastúpený globalizačný proces v podnikaní, vyššie finančné riziká a zložitosť prebiehajúcich ekonomických procesov kladú zvýšené nároky na finančné informácie. Finančné informácie sa odkláňajú od zisku a aktuálneho účtovníctva vzhľadom na rast požiadavok na množstvo informácií, ktoré podliehajú častým zmenám. Prikláňajú sa k peňažným tokom - cash flow, v čítane informácií založených na diskontovaní budúcich peňažných tokov.

V duchu týchto zmien sa stala súčasťou účtovnej závierky príloha. Obsahuje charakteristiku podniku, informácie o používaných účtovných metódach, o aplikácií všeobecných účtovných zásadách a prehľad o peňažných tokoch, cash flow. Príloha prispieva k objasneniu skutočností, ktoré sú potrebné k poznaniu účtovných informácií, aby sme si mohli urobiť správny úsudok o finančnej situácií a hospodárskych výsledkoch na základe finančnej analýzy.


3.4.3 Výkaz o peňažných tokoch, cash flow 

Cash flow predstavuje v súčasnosti v trhových ekonomikách jeden z najfrekventovanejších finančno-účtovných ukazovateľov. Tvorí súčasť podnikového účtovného systému, ktorý prehľadne, komplexne a systémovo priebežne zachytáva hospodárske a finančné transakcie podniku. Jeho forma a štruktúra nie je v krajinách Európskeho spoločenstva záväzná, avšak v niektorých krajinách ako sú USA, Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko je už forma zaužívaná, inde doporučená a tak je to i u nás s tým, že od roku 2000 sa stáva záväzná. Vyjadruje vnútornú finančnú silu podniku, teda jeho schopnosť tvoriť z vlastnej prevádzkovej činnosti finančné zdroje. Ide o zdroje, ktoré je možné použiť nielen na financovanie bežnej činnosti podniku, ale aj na: 

; financovanie hmotných a nehmotných investícií,
; vyplácanie dividend (podielov na zisku),
; nákladovú službu súvisiacu s cudzím kapitálom,
; uhrádzanie splatných záväzkov. 

Cieľ výkazu cash-flow je poskytovať informácie investorom, veriteľom, audítorom i samotnému vedeniu podniku o vývoji finančnej situácie podniku v danom období. Ďalej identifikovať príčiny zmien vo finančnej situácií podniku. Výkaz cash-flow zachytáva pohyb peňažných prostriedkov v podniku za určité obdobie, pričom bližšie charakterizuje jednotlivé vplyvy, ktoré sa podieľali na tvorbe peňažných prostriedkov (kladný peňažný tok) a vplyvy, ktoré sa podieľali na použití peňažných prostriedkov (záporný peňažný tok).

Nevyhnutnosť vzniku tohoto výkazu vyplýva hlavne z uplatňovania tzv. aktuálneho princípu v účtovníctve. Jeho podstatou je, že výnosy a náklady sa účtujú do obdobia, s ktorým vecne a časove súvisia a nie do obdobia, v ktorom sa prejavujú ako príjmy a výdavky. Potom sa náklady nerovnajú výdavkom a výnosy príjmom a hospodársky výsledok je iný ako stav peňažných prostriedkov, ktoré má podnik k dispozícií. Výkaz cash-flow je potom ďalším účtovným výkazom popri súvahe a výkaze ziskov a strát. Tvoria spolu tribilančný systém obr. č.3. Ekonomická činnosť každého podniku sa potom prejavuje v dvoch výsledkoch: 

1. Hospodársky výsledok, ktorý sa môže vykázať ako zisk alebo strata a ktorý predstavuje rozdiel medzi výnosmi a nákladmi.
2. Peňažný výsledok, ktorý predstavuje rozdiel medzi peňažnými príjmami, čiže cash inflow, a peňažnými výdavkami, cash outflow, resp. takými ekonomickými operáciami, ktoré znamenajú zníženie alebo zvýšenie peňažných prostriedkov podniku, akými sú zmena stavu pohľadávok a záväzkov a ďalšie. 

Tak ako sa dá vypreparovať zo súvahy zisk (strata) a sledovať samostatne jeho tvorbu vo výkaze ziskov a strát, súčasne je možné vypreparovať zo súvahy peňažné prostriedky a samostatne sledovať ich pohyb vo výkaze cash flow, tribilančný systém výkazov účtovnej závierky:  

Osou tohoto tribilančného systému je súvaha. V našom  tribilančnom systéme je možné identifikovať tieto 4 základné hospodárske transakcie, účtovné operácie: 

1. Vplývajú iba na cash-flow, neovplyvňujú zisk.
2. Vplyv iba na zisk a nie na cash-flow.
3. Sú ziskovo a na cash-flow účinné.
4. Nevplývajú ani na zisk, ani na cash-flow 

Alternatívy jednotlivých transakcií a príklady na ne môžu byť nasledovné: 

; prvá transakcia s 3 alternatívami:

a) peňažný výdavok, ktorý nie je nákladom - nákup materiálu v hotovosti;

b) peňažný príjem, ktorý nie je výnosom - získanie bankového úveru;

c) príjem, ktorý predstavuje rovnako veľký výnos ako náklad - predaj investičného majetku za zostatkovú cenu. 

; druhá transakcia s 3 alternatívami:

a) výnos ktorý nie je príjmom - predaj výrobkov na úver,

b) náklad, ktorý nie je výdavkom - odložená daň z príjmov,

c) výnosy nie sú rovnako veľké ako náklady, pričom nevznikajú ani príjmy, ani výdavky - predaj investičného majetku za nižšiu cenu ako zostatkovú a na úver. 

; tretia transakcia s 3 alternatívami :

a) náklady sú aj výdavkami - platenie úrokov z úveru,

b) výnosy, ktoré sú príjmom - predaj výrobkov v hotovosti,

c) výnosy, ktoré sú príjmom a sú nižšie ako náklady alebo naopak - predaj v hotovosti investičného majetku za nižšiu cenu ako zostatkovú. 

; štvrtá transakcia s 3 alternatívami:
a) zmena len v štruktúre aktív súvahy - predaj budovy v zostatkovej cene na úver,
b) zmena len v štruktúre pasív súvahy - z nerozdeleného zisku sa dotuje rezervný fond,
c) nastáva rovnaká zmena aktív ako aj pasív súvahy - nepeňažný vklad spoločníka, stroj. 

Z náčrtu transakcií vyplýva, že prvá a tretia ovplyvňuje cash-flow. Všetky z uvedených vyjadrujú priebeh ekonomickej činnosti podniku a zahrňujú  prevádzkovú činnosť, investičnú činnosť a finančnú činnosť. 

Metódy zostavovania výkazu cash-flow 

Pri zostavovaní výkazu cash-flow sa uplatňujú prevažne dve metódy: 

; priama metóda a
; nepriama metóda. 

U priamej metódy je výkaz cash-flow koncipovaný na základe transformácie jednotlivých nákladových a výnosových položiek na výdaje a príjmy prostredníctvom prírastkov a úbytkov položiek súvahy. Úplná prevoditeľnosť je závislá na disponibilite potrebných údajov. 

Nepriama metóda koncipuje výkaz cash-flow na základe zisku za bežné obdobie upravený o zmeny položiek súvahy. Je založený na úprave čistého zisku a všetky položky spôsobujúce rozdiel medzi výnosmi a príjmami, nákladmi a výdajmi, t.j. rozdiel medzi cash-flow a ziskom.

Naša pozornosť je zameraná na koncipovanie výkazu nepriamou metódou. Tvorba výkazu je spravidla súčasťou účtovného softwaru a základná vnútorná štruktúra v zjednodušenej forme má túto náplň: 

Výkaz cash-flow 

P.        Stav peňažných prostriedkov na začiatku účtovného obdobia


A.        Peňažný tok z bežnej a mimoriadnej činnosti


Z.         Účtovný hospodársky výsledok (čistý zisk, strata)


A.1.     Nepeňažné operácie (+,-)


A.2.     Zmena stavu obežných aktivít (+,-)


B.        Investičná činnosť


B.1.     Nákup stálych aktív (-)


B.2.     Výnosy z predaja vlastných aktív (+)


B.3.     Komplexný prenájom (+,-)


C.        Finančná činnosť


C.1.     Zmena stavu dlhodobých záväzkov (+,-)


C.2.     Zmena vlastného imania z vybraných operácií (+,-)


D.        Rozdiel ( R-P-A-B-C), (+,-)


R.        Stav peňažných prostriedkov na konci obdobia 

Výkaz charakterizuje zmenu stavu peňažných prostriedkov s cieľom vysvetliť, ako k tejto zmene došlo za príslušný časový interval. Začína zostatkom peňažných prostriedkov na začiatku účtovného obdobia a končí ich stavom na konci účtovného obdobia. Stav peňažných prostriedkov na konci účtovného obdobia (riadok R)  by sa mal rovnať finančnému majetku v súvahe, t.j. peniaze v pokladni a na bankových účtoch. Údaje k zostaveniu výkazu za čerpajú jednak zo súvahy a výkazu ziskov a strát, v doporučenom výkaze je označené číslo riadku, ale aj z analytickej evidencie k syntetickým účtom. Keďže precízne sledovanie všetkých peňažných operácií na účtoch predpokladá správne účtovanie, ktoré nie je vo všetkých účtovných jednotkách, výkaz s tým počíta, zaradením rozdielového riadku D. Keď účtovná jednotka účtuje správne počas účtovného obdobia i pri zostavovaní výkazu, rozdiel by nemal vzniknúť. V prípade rozdielu medzi skutočným stavom peňažných prostriedkov v účtovníctvo a vo výkaze cash flow rozdiel vypovedá o nezrovnalostiach v účtovníctve, ktoré treba odstrániť.

Úlohou výkazu je preukázať tvorbu peňažných a ich využitie v členení na: 

; bežnú hospodársku činnosť, ktorá je označená vo výkaze písmenom A, ide o výsledky zo základnej činnosti podniku a za normálnej situácie by mal byť prebytok  príjmov nad výdavkami
; investičnú činnosť označenú písmenom B, zahrňujúcu operácie so stálymi aktívami a zabezpečujúce budúcnosť podniku príjmami
; financovanie, ktoré vyvoláva zmeny vo veľkosti a štruktúre vlastného kapitálu a dlhodobého cudzieho kapitálu, označené písmenom C, ide o vyjadrenie potreby dlhodobého kapitálu a jeho vnútornej štruktúry, vo výkaze označená ako finančná činnosť, ktorá môže viesť k mylnej predstave, že ide o bežné finančné transakcie. 

3.4.4 Cash-flow ako ukazovateľ

Z pragmatického hľadiska treba odlišovať výkazy cash-flow od ukazovateľa cash-flow. Ukazovateľ vyjadruje vnútorný finančný potenciál podniku, schopnosť tvoriť z vlastnej hospodárskej činnosti prebytky použiteľné na financovanie potrieb podniku. Ukazovateľ cash-flow nie je identický s výkazom cash-flow. Výkaz má za úlohu analyzovať zdroje peňažných prostriedkov a ich použitie za bežnú činnosť, investičnú a finančnú činnosť. Analyzuje príčiny zmien peňažných prostriedkov na začiatku účtovného obdobia a na jeho konci.

Základnou výhodou ukazovateľa cash-flow je skutočnosť, že eliminuje manipulačné možnosti uzávierkových účtovných operácií. Nevýhoda je v nejednotnosti jeho výpočtu, pričom zaužívaná je nepriama metóda výpočtu. Jeho výpočet v najjednoduchšej podobe je nasledovný: 

ZISK + ODPISY +/- ZMENA  DLHODOBÝCH  REZERV. 

Z hľadiska obsahovej náplne ukazovateľa cash-flow je potrebné upresniť problematiku zahrňovania daňových, úrokových výdajov a mimoriadnych výdajov a príjmov do ukazovateľa . 

Daňové a úrokové výdaje z hľadiska miestnych komparácií je vhodné, ak ich k ukazovateľu pripočítame. Daňové preto, lebo každý podnik svojimi rozhodnutiami ovplyvňuje výšku odvodu na daniach, takže za každý podnik je daň odlišná.  Tiež daňové predpisy umožňujú znížiť alebo mať úľavu na dani, čím sa prakticky mení daňová sadzba. Úrokové výdaje, podobne ich výška  je daná výškou úrokovej sadzby a rozsahom zadĺženosti. Preto podniky majú rozdielne úrokové výdaje. Mimoriadne príjmy a výdaje predstavujú náhodilý charakter výskytu, preto ich vyčlenením od cash-flow dosiahneme vyššiu vypovedaciu schopnosť.

Ukazovateľ cash-flow nachádza svoje uplatnenie i pri hodnotení likvidity podniku najmä zo strany externých subjektov - veriteľov. Schopnosť podniku tvoriť vlastnou činnosťou peňažné prebytky je dôležitou kvalitatívnou informáciou pre hodnotenie  nielen súčasnej ale aj budúcej platobnej schopnosti a finančnej stability podniku. Vhodné pomerové ukazovatele cash-flow pre hodnotenie likvidity sú najmä: 

                                                     cash-flow


Stupeň oddĺženia       =       ---------------  x 100                                                                     (1)


                                                   cudzí kapitál 

Ukazovateľ vyjadruje, nakoľko je schopný podnik svojimi peňažnými prostriedkami z vlastnej činnosti splácať svoje celkové záväzky. Pozitívna výpoveď je okolo 20-30 %, t.j. schopnosť splatiť všetky svoje záväzky v priebehu 3-5 rokov. V prípade rastu ukazovateľa si podnik upevňuje finančnú stabilitu. 


                                                                        cash-flow


Krátkodobá toková oddĺženosť        =    -----------------  x  100                                                       (2)


                                                                krátkodobé záväzky   



Ukazovateľ v tejto podobe má lepšiu vypovedaciu schopnosť ako bežné používané  pomerové ukazovatele likvidity. 



                                          cash-flow pred zdanením + platené úroky


Úrokové krytie       =       ---------------------------------     x  100                                (3)


                                                            platené úroky      


 
Vyjadruje schopnosť podniku vyprodukovať peňažné prostriedky na úhradu úrokov. 




                                                                         cash-flow


Rentabilita obratu       =       ------------------------------------    x  100                      (4)


                                                 tržby za predaj vlastných výrobkov a tovaru  


Vyjadruje schopnosť podniku vytvárať bežným obratom peňažné zdroje, čo posilňuje jeho finančnú nezávislosť. 

3.4.5 Súhrnné hodnotenie majetku a finančných zdrojov 


Cieľom finančnej analýzy je hodnotiť súčasnú finančnú situáciu a poukázať, resp. zistiť faktory, ktoré ju ovplyvňujú. To vyžaduje súhrne posúdiť vzťah medzi majetkom podniku a finančnými zdrojmi. Žiadúce  relácie  medzi majetkom a zdrojmi jeho krytia vyjadrujú dve pravidlá: 

; zlaté pravidlo financovania,
; zlaté bilančné pravidlo. 

Zlaté pravidlo financovania vyjadruje časový súlad medzi disponibilnosťou finančných zdrojov a viazanosťou majetku, ktorý bol ich prostredníctvom obstaraný. To vyžaduje, aby finančný kapitál bol k dispozícií primerane dlhú dobu, presnejšie takú dobu, ktorá zodpovedá životnosti majetku, ktorý bol obstaraný na jeho základe. Platí, ak sa musí kapitál vrátiť skôr ako sa odpísal investičný majetok, vzniká napätie medzi potrebou  a zdrojmi finančných prostriedkov, čo vyvoláva nežiadúci ekonomický dôsledok.

Zlaté bilančné pravidlo vyžaduje, aby sa na obstaranie dlhodobo viazaného kapitálu, stálych aktív (SA) využili finančné zdroje, ktoré sú dlhodobo k dispozícií. Taký zdroj predstavuje vlastný kapitál (VK) a dlhodobý cudzí kapitál (DCK). Pritom má platiť, že dlhodobých zdrojov je viac, ako je objem stálych aktív, čo vyjadrujú nerovnosti 7 

SA    0 

je podnik  podkapitalizovaný, jeho dlhodobé zdroje nepostačujú na krytie stáleho majetku.

S tým súvisí aj financovanie obežného majetku. V prípade, že je podnik prekapitalizovaný, je tu možnosť použiť časť dlhodobých finančných zdrojov na financovanie obežného majetku. Spravidla ide o časť zodpovedajúcu trvalej potrebe zásob. Primeraným zdrojom financovania ostatného obežného majetku (OM) je krátkodobý cudzí kapitál (KCK). Zdravý vzťah medzi obežným majetkom a zdrojmi jeho krytia vyjadruje nerovnosť 

OM  >  KCK 

Rozdiel medzi OM a KCK, ktorý v takom prípade vzniká, predstavuje čistý prevádzkový kapitál. Jeho existencia je garanciou návratnosti krátkodobého cudzieho kapitálu. V opačnom prípade, ak 

OM      RCK  >    ÚM 

Podiel vlastných a cudzích prostriedkov podstatne ovplyvňuje RVK, pričom tento vplyv je rozdielny podľa toho, či RCK - ÚM má kladnú alebo zápornú hodnotu. Pri kladnej hodnote, keď RCK> ÚM, má rast zadĺženosti pozitívny vplyv na rast RVK, pri zápornej hodnote, keď RCK    1. 


                                                    dividenda na akciu


          Dividendový výnos  =    -------------------                                                                              (3)


                                                      trhová cena akcie


 


  Dividendový výnos je ukazovateľ, ktorý udáva výnosnosť podniku pre investorov.


 


                                                        súčet trhových cien všetkých  akcií


          Market-to-Book Ratio  =  --------------------------------                                       (4)


                                                        účtovná hodnota vlastného imania 


Ukazovateľ trhového ratia vyjadruje pomer medzi trhovou a účtovnou hodnotou. Ak má tento ukazovateľ hodnotu >1, ide o prosperujúci podnik do budúcna. Hodnota 

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk