Rešpekt akademického sveta si význačný ekonóm vyslúžil predovšetkým svojimi odbornými prácami. Od metodológie ekonomického skúmania, cez ucelenú teóriu peňazí, až po hypotézu spotrebiteľského rozhodovania. Práve vďaka Friedmanovi bola dominujúca keynesiánska doktrína nahradená monetarizmom. Už v roku 1963 dokázal na základe množstva empirického materiálu, že Veľká hospodárska kríza 30. rokov nebola dôsledkom zlyhania trhu (ako sa to dodnes interpretuje na slovenských ekonomických školách), ale dôsledkom zlyhania Federálneho rezervného systému. Americká centrálna banka totiž zredukovala peňažnú zásobu o tretinu v situácii, kedy by bolo adekvátne jej zvýšenie.

Infláciu, ktorá sa dovtedy chápala ako cenový jav, označil práve za problém veľkosti peňažnej zásoby. Dôležitá je aj jeho teória prirodzenej nezamestnanosti. Dnes žijeme do veľkej miery v zmiešanej ekonomike, ale v plne trhovom hospodárstve s flexibilným pracovným právom a bez zákonne stanovenej minimálnej mzdy by nezamestnanosť dosahovala len veľmi nízku, prirodzenú úroveň, zahŕňajúc iba ľudí, ktorí si neželajú pracovať alebo práve prechádzajú z jedného zamestnania do druhého.
Friedman si až do vysokého veku zachoval jasnú myseľ. Ešte na začiatku roku kritizoval v nemeckom denníku Handelsblatt plazivú centralizáciu EÚ a posilňovanie role štátu v západnej Európe. Spolu s Margaret Thatcherovou a Václavom Klausom patril k najprominentnejším kritikom eura a tvrdil, že Európska menová únia sa musí časom rozpadnúť.

Milton Friedman má samozrejme aj kritikov. Vyčíta sa mu údajná podpora Pinochetovho režimu v Chile. Faktom však je, že tu uskutočnil len niekoľko prednášok na Katolíckej univerzite v hlavnom meste krajiny. Ako poradcovia chilskej vlády a ministerstiev slúžili skôr Friedmanovi žiaci z univerzity v Chicagu, čo ale rozhodne nebolo na škodu, keďže práve nimi inšpirovaná hospodárska politika premenila Chile na najvyspelejšiu krajinu Latinskej Ameriky. Navyše liberalizácia ekonomiky obrúsila hrany režimu, podkopala ho a napokon sám Pinochet vyhlásil demokratické voľby.

Čo sa týka odborných problémov, Friedman bol stále viac kritizovaný libertariánmi (počnúc jeho synom Davidom), že je málo dôrazný a príliš kompromisnícky. Ludwig von Mises ho kedysi nazval socialistom, a medzi chicagskou školou a rakúskou školou ekonómie dodnes panuje spor, či je pre peniaze lepší monetarizmus alebo nejaký druh komoditného štandardu. Potom sú tu ešte mnohí moderní ekonómovia, ktorí viaceré Friedmanove závery, práve pokiaľ ide o jeho teóriu peňazí, považujú za prekonané novšími poznatkami a postupmi. No napriek tomu všetkému zostáva meno Milton Friedman pojmom. Jeho odkaz prežije a je neopomenuteľným faktom, že aj vďaka tomuto človeku je každý z nás o čosi slobodnejší.

V roku 1976 dostal Nobelovu cenu za ekonómiu. Ako člen takzvanej Chicagskej školy Friedman vyvinul teóriu, ktorá sa stala známou ako monetarizmus. Oproti vtedy prevládajúcemu vedeckému hlavnému prúdu, ktorý razil britský ekonóm John Maynard Keynes, požadoval Friedman už začiatkom šesťdesiatych rokov zmenšenie úlohy štátu. Trh je podľa neho najschopneší vytvoriť celohospodárske optimum. V osemdesiatych rokoch Friedman podporoval republikána Ronalda Reagana, ktorý po svojom zvolení za prezidenta v roku 1980 veľkú časť učenia Chicagskej školy prevzal do svojej hospodárskej politiky. Friedman radil i konzervatívnej britskej premiérke Margaret Thatcher či chílskemu diktátorovi Pinochetovi. Ako duchovný otec neoliberálnej hospodárskej politiky se stal terčom verejnej kritiky, čo si však príliš nevšímal. Pád socializmu podľa neho len potvrdil jeho teórie.

Vo sfére ekonomickej vedy publikoval Friedman desiatky prác, z ktorých niektoré boli ocenené i Nobelovou cenou. Friedman postavil základné kamene ekonomickej školy monetarizmu a bol jedným zo zakladateľov chicagskej ekonomickej školy. Jeho teórie znamenali radikálny myšlienkový prielom v dobe, keď svetu vládla keynesiánska hospodárska politika, založená na vládnych zásahoch a idei, že vláda si môže rôznymi nástrojmi hospodárskej politiky vyberať medzi infláciou a nezamestnanosťou. Friedman publikoval svoju kritiku takejto politiky, spochybnil koncept takzvanej Phillipsovej krivky, a keď keynesiánska hospodárska politika o niekoľko rokov doviedla svet k stagflácii - situácii s vysokou infláciou aj vysokou nezamestnanosťou - jeho prístup sa potvrdil ako pravdivý.

Som veľmi rád, že som si na Miltona Friedmana „posvietil“, pretože som sa naučil a pochopil o čo mu šlo, že vždy chcel ľuďom len pomôcť, ale úcty a pochopenia sa mu dostalo až ku koncu jeho života. Dožiť sa veku deväťdesiatštyri rokov je úctyhodné pre každého človeka. Takých ľudí by sme potrebovali na svete viac. Myslím si, že Milton Friedman patrí medzi ľudí, ktorí zmenili náš svet a zasiahol aj na Slovensko.