Ekonomická globalizácia
1.1 Základná definícia
Termín „globalizácia“ bol zavedený Theodorom Levittom profesorom Harwardovej univerzity a ako prvý ho použil v spojitosti s ekonomikou v roku 1983. S globalizáciou sa môžme stretnúť vo svetovej ekonomike, v obchode, v kultúre ako aj v iných oblastiach nášho života.
Je proces narastania medzinárodného prepojenia vo všetkých oblastiach (ekonomika, politika, kultúra, komunikácia, životné prostredie) pozorovaný najmä v posledných desaťročiach. Extrémna interpretácia tohto procesu často označuje globalizáciu ako pokročilý kapitalizmus, ktorý stiera lokálne tradície a regionálne rozdiely a vytvára homogenizovanú svetovú kultúru.
1.2 Podstata pojmu
Marginalizácia národnostných, hospodárskych a rasových individualít jednotlivých suverénnych štátov na úkor ich vzájomného zbližovania sa a spoločného smerovania. Charakteristickým pri tom je po hospodársko-ekonomickej stránke snaha o prebudenie a rast ekonomiky u hospodársky slabších krajín a ich prispôsobenie svetovému štandardu, udávanému hospodársky silnými a rozvinutými štátmi.
Znamená veľmi intenzívne rozvíjanie komunikácií, vzájomného prepájania doteraz oddelených častí sveta, ako aj rapídny rozvoj informačných technológií a ich masová dostupnosť. Proces, ktorého cieľom je zasiahnuť všetky časti sveta a vo všetkých štátoch vytvoriť rovnaké podmienky, prispôsobiť kompletne celý právny systém štandardu krajín s rozvinutým demokratickým systémom. V konečnom dôsledku sa majú vo všetkých krajinách vytvoriť rovnaké podmienky pre život, s dôrazom na demokratický politický systém a na dodržiavanie ľudských práv. Predstavujú ju rôzne svetové politické a obchodné organizácie alebo spoločenstvá, ktoré pôsobia celosvetovo a ich hlavnou činnosťou je napomáhanie a usmerňovanie hospodárskych a politických reforiem v menej rozvinutých štátoch, pričom najviac hospodársky a politicky vyspelé štáty v nich majú najväčšie slovo. Tieto organizácie si kladú za svoj hlavný cieľ zníženie chudoby vo svete na čo najnižšiu možnú mieru, zabezpečenie dodržiavania základných ľudských práv a slobôd rovnako vo všetkých štátoch. Často sa však pri uskutočňovaní týchto veľkých cieľov stávajú chyby, spôsobené zlým postupom a nesprávnymi rozhodnutiami kompetentných ľudí.
2.Výhody globalizácie
2.1 Internacionalizácia – prístup k trhom
Základným impulzom pre začiatok globalizácie bola revolúcia v doprave v polovici 20. storočia. Pomocou rýchlejšej a sofistikovanejšej dopravy mohli firmy uzavierať obchody nielen s lokálnymi partnermi, ale aj s partnermi na opačnej strane Zeme. Priekopníkom globalizácie boli Spojené štáty americké, kde miestne spoločnosti v 60. rokoch expandovali na európske trhy. Dôsledkom toho bolo, že Američania sa museli čiastočne prispôsobiť európskemu zákazníkovi a naopak. Stykom dvoch kultúr sa zmenil spôsob výroby a predaja. Tieto zmeny niektorí označili ako prínos, iní sa s tým nikdy nezmierili. Do globalizácie sa neskôr zapojili aj ďalšie krajiny. V 70. rokoch, keď nastal prudký rozvoj japonskej ekonomiky sa jej tovary rozšírili do všetkých krajín. V USA a Európe tak boli následkom konkurenčného boja zredukované niektoré priemyselné odvetvia. Ich miesto zaujali japonské firmy s ich spôsobom výroby. Tieto procesy prebiehali aj v 80. a 90. rokoch a prebiehajú naďalej.
2.2 Informačné technológie, ktoré umožňujú šetriť náklady a čas
Jedným z významných dopadov informačnej revolúcie a sprievodných javov globalizácie je rýchlo postupujúca časovopriestorová kompresia. Zatiaľ čo doručenie správy medzi susednými sídlami trvalo pred niekoľkými stáročiami hodiny, prípadne dni, dôležitá správa dokáže dnes obletieť svet prakticky okamžite. Význam priestoru a času v ľudskom živote aj v organizácii produkcie sa v posledných rokoch podstatne zmenil. Svet sa v našom vnímaní zmenšuje. V peňažnej ekonomike prestávajú byť vďaka informačným technológiám čas a vzdialenosť prekážkou. Využívanie informačných technológii je už dôležitou podmienkou prežitia v medzinárodnej konkurencii.
2.3 Liberalizácia spôsobuje, že svetový obchod mimoriadne rastie
V dôsledku pokračujúcej automatizácie výroby a technického rozvoja, ako aj finančne nesmierne náročnej aplikácie nových vedeckých objavov vo výrobe, ktoré zvládli len najväčšie hospodárske giganty, došlo k vzniku nadnárodných spoločností, ktoré spojili svoje finančné možnosti a ovládli svetový trh výrobkami, aké okrem nich nie je nikto schopný produkovať. Svetová výroba sa internacionalizovala a so svojou kvalitou sa bezkonkurenčne začala presadzovať na svetových trhoch. Takto došlo k vzrastajúcej koncentrácii ekonomickej moci do rúk niekoľkých nadnárodných spoločností. Prispelo k tomu aj zavádzanie nových informačných technológií, ktoré nám zmenili zemeguľu na jeden malý svet. Finančné toky začali tiecť do ktoréhokoľvek kúta sveta momentálne a bez problémov. Došlo teda k celkovej globalizácii sveta a tá zákonite presadila aj ekonomickú globalizáciu. Tento vývoj je nezvratný a bude len pokračovať.
Vo svete boli ďalej vytvorené globalizácii odpovedajúce finančné a hospodárske štruktúry, ako je Svetová banka pre rekonštrukciu a rozvoj (IBRD), Medzinárodný menový fond (IMF), Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) a ďalšie inštitúcie. V New Yorku na Manhattane boli postavené dve najvyššie budovy New Yorku – dvojičky – mrakodrapy, v ktorých mali zastúpenie prakticky všetky hlavné firmy sveta. Bolo tu zriadené svetové obchodné centrum. V týchto dvoch budovách akoby prebiehal celý svetový obchod. Už nebolo treba vždy cestovať do Tokia, Singapuru alebo Paríža za účelom obchodných rokovaní, ale niekedy stačilo len prejsť z poschodia na poschodie v dvoch newyorských mrakodrapoch. Takouto koncentráciou obchodu sa dajú splniť aj tie najnáročnejšie predpoklady pre ekonomickú globalizáciu sveta.
Niektorí autori hovoria o novej etape kapitalizmu, ktorého motormi sa stali finančná globalizácia nové IKT, čo všetko urýchľuje kapitálové toky. Niekedy sa tento vývoj označuje ako tendencia k „financiarizácii“ ekonomiky. Popri podnikoch sa na ekonomických transakciách spolupodieľajú ďalšie periférne subjekty: komerčné banky, audítorské kancelárie, ratingové agentúry, špekulatívne investičné fondy a ďalšie. Tieto subjekty determinujú, aspoň v takej miere ako samotné podniky, smerovanie a rozsah investícií a podieľajú sa na ohromnej dynamike finančných transakcií na svetových trhoch. Nehovoriac o vzostupe čisto finančných transakcií burzového a špekulačného charakteru, ktoré v určitých obdobiach znečisťujú finančný trh i vo svetovom meradle a stávajú sa spúšťadlom recesných až krízových procesov.
2.4 Konkurencia
Má to viaceré implikácie. V prvom rade, na trhu sa utvára pre spotrebiteľa podstatne bohatšia ponuka, čo možno označiť za pozitívum, pokiaľ ide o mieru uspokojovania jeho potrieb. V druhom rade, vytvorenie širšieho trhového priestoru pre uplatnenie tak pre produkty, ako aj výrobné podmienky pre vysokú valorizáciu voľného kapitálu je výhodné pre kapitálovo zdatnejších zahraničných investorov, či výrobcov. Po tretie, toto prehĺbenie konkurenčných podmienok síce sťažuje pozíciu domácich podnikateľov, avšak táto skutočnosť objektívne pôsobí motivačne smerom k zvyšovaniu pestrosti, kvality i k znižovaniu cenovej hladiny ponúkanej domácej produkcie (čo by koniec-koncov malo byť primárnou funkciou trhu).
V každom prípade je situácia domácich výrobcov dosť zložitá. Ak chcú obstáť, musia venovať značnú pozornosť svojmu výskumno-vývojovému zázemiu a uplatňovať najnovšie marketingové postupy, čo je zväčša spojené s ďalšími kapitálovými vkladmi, aby sa dotiahli na úroveň diktovanú zahraničnými investormi, resp. pristúpiť s nimi na niektoré formy vzájomného prepojenia. Na druhej strane, silní zahraniční podnikatelia volajú po čo najotvorenejšom prístupe k trhom. Zároveň sa však opierajú o mnohé opatrenia svojich vlád, ktoré vysokými clami ochraňujú domáci trh, resp. cestou rôznych subvencií a daňových úľav im umožňujú na svetových trhoch i na trhu domácom ponúkať nižšie ceny, než sú ceny konkurentov. Konštatuje sa, že najväčšími zástancami liberalizácie obchodu boli vždy krajiny, ktoré získali pred ostatnými náskok a liberalizačné opatrenia presadzovali spravidla v odvetviach, kde mali najsilnejšiu pozíciu.
Napriek tejto zjavnej kontroverznosti i v konaní samotných hlásateľov plnej otvorenosti trhov, je liberalizácia ekonomických aktivít hlavným mottom väčšiny vrcholných stretnutí ekonomických predstaviteľov najvyspelejších krajín či medzinárodných organizácií ako je WTO, Svetová banka či Medzinárodný menový fond, dosiahnutie plnej liberalizácie obchodných a finančných transakcií v celosvetovom meradle a hnacím momentom ekonomickej globalizácie. A to plne v duchu tzv. washingtonského konsenzu z osemdesiatych rokov o presadzovaní neoliberálnej ekonomickej politiky požadujúceho liberalizáciu finančných tokov, dereguláciu trhu práce a privatizáciu štátnych podnikov. Práve z toho dôvodu býva súčasná globalizácia označovaná ako neoliberálna globalizácia.
I v prípade utvárajúceho sa globálneho trhu je zrejmé, že ide o značne kontroverzný priestor stretov ekonomicko-politických záujmov krajín, resp. silných finančných a podnikateľských spoločností nadnárodného charakteru. Ide teda o ďalšiu problémovú oblasť, ktorej riešenie poznačí charakter ďalšieho priebehu globalizácie.
3. Nevýhody globalizácie
3.1 Energetická kríza
Je už banálne v súčasnosti konštatovať, že vo vyspelých krajinách sa pri výrobe znižuje energetická a materiálová náročnosť prejavujúca sa na úrovni národného hospodárstva v poklese materiálovej nákladovosti na jednotku HDP.
Na druhej strane globálny objem vyrábanej produkcie vo svete sústavne narastá tak, ako sa kvantitatívne zvyšuje výrobný potenciál jednotlivých krajín, ale aj celková spotreba súvisiaca s rastom obyvateľstva planéty i úrovne jeho materiálneho konzumu. Dochádza k tomu, že zatiaľ spomínané znižovanie spotreby materiálov a energie na jednotku produkcie nestačí pokryť ich rastúcu spotrebu. Človek už vlastne „prečerpáva“ zásoby dosiaľ využiteľných prírodných zdrojov, ktorými disponuje naša planéta. Podľa niektorých autorov sa už jasne črtá vyčerpanosť svetových zásob ropy, ktorá sa úplne evidentne prejaví nárastom jej cien na svetových trhoch už v priebehu tohto desaťročia. Niektorí experti v USA predpokladajú, že svetová ťažba ropy začne klesať v r. 2004 a že ak nedôjde k nejakému podstatnému technologickému zlomu, svet bude čeliť skutočnému nedostatku ropy už od roku 2010.
3.2 Nezamestnanosť
Je to spôsobené radikálnym spôsobom znižujúcou sa pracovnou náročnosťou nových technológií, „tvrdých“ i „mäkkých“, vrátane rôznych fúzií, ale aj odchodom kapitálu z materských vyspelých krajín do krajín s nižšou mzdovou úrovňou.
Vývoj vo vyspelých krajinách v posledných desaťročiach v podstate popiera donedávna akceptovanú predstavu o tesnejšej korelácii medzi tempom ekonomického rastu a ponukou pracovných miest. Ukazuje sa, že v posledných dvoch desaťročiach pri prebiehajúcej reštrukturalizácii na báze modernej technológie dochádza k sústavnému poklesu, relatívnemu i absolútnemu, ponuky počtu pracovných miest prepočítaných na plný pracovný úväzok. Tvrdenia, že rozvoj IKT vytvára nové pracovné miesta nahradzujúce, čo do svojho počtu, vo veľkej miere úbytok pracovných príležitostí spôsobený reštrukturalizáciou podnikov či služieb, sa ukazujú byť nepodložené. Nehovoriac o pracovných miestach krachujúcich podnikateľských subjektov.
Claude Smadja, hlavný poradca Svetového ekonomického fóra, konštatoval, že zisková motivácia naplňovaná súčasnou vysoko produktívnou technológiou a globalizáciou vedie k tomu, že medzi likvidáciou pracovných miest a medzi ich vytváraním sa roztvárajú nožnice, čím sa nezamestnanosť vo väčšine industrializovaných krajín stáva najvyššou za posledných tridsať rokov.
Pokiaľ ide o USA, kde sa už dlhodobejšie zaznamenávala nízka nezamestnanosť, táto sa, podľa názorov viacerých autorov, dosahuje cestou zamestnávania na málo platených miestach, príležitostnou prácou a na miestach s kratšou pracovnou dobou na pozadí trvácnejšieho ekonomického rastu, čiže celkovou prekerizáciou pracovného trhu. Je otázne do akej miery bude môcť EÚ, s dlhodobou tradíciou sociálneho štátu u veľkej časti jej členov, uplatniť až takú úroveň flexibility pre svoj pracovný trh.
3.3 Dominantné postavenie monopolov
Globalizácia, založená v niektorých prípadoch až na extrémnej liberalizácii ekonomických aktivít, sa zvlášť markantne prejavuje na finančných trhoch. Je sprevádzaná ich nevídanou expanziou a špekulatívnymi transakciami. Obrovská koncentrácia financií v rukách najväčších finančných skupín a špekulantov brzdí racionálne fungovanie finančných trhov, predstavuje vážnu hrozbu pre stabilitu ekonomiky vo svete a vedie k opakovaným finančným krízam. Po posledných škandáloch, zaznamenaných najmä v USA, ale aj v ďalších krajinách, sa finanční experti dožadujú uplatnenia štátnych regulatív v tejto oblasti.
3.4 Nestabilita ekonomiky a ekonomické rozdiely medzi krajinami
Nová kvalita technicko-ekonomickej paradigmy súvisiaca s prienikom IKT a so zrýchlením globalizácie, ako aj skoro desať rokov trvajúca pomerne vysoká a stabilná dynamika HDP v USA, ktorá mala vyplývať z “novej ekonomiky“, opätovne vzkriesila úvahy o dlhodobých Kondratievských cykloch hospodárskeho rozvoja, pričom vyspelé krajiny (v prvom rade USA a s určitým oneskorením tiež EÚ) by sa v súčasnosti mali nachádzať na 20-25 ročnej vzostupnej fáze 50-ročného cyklu, čo by znamenalo perspektívu rastu aspoň do roku 2020-2025.
Vývoj od roku 2000 v USA, ktorý znamená recesné prerušenie konjunktúry, skôr naznačuje, že príznačný cyklický vývoj kapitalistickej ekonomiky pretrváva naďalej a s ním aj tendencia k jej neustálenému vývoju, naviac ohrozovanému nestabilitou finančných trhov, ale aj nestabilitou globalizovaného svetového politického prostredia.
4. Predstavitelia globalizácie
Pojem "globalizácia" býva neodlúčiteľne spájaný s činnosťou niekoľkých mnohonárodných obchodných a politických inštitúcií.
Sú nimi z obchodných organizácií najmä:
Svetová banka - SB
Medzinárodný menový fond - MMF
Z politických a vojenských sú to hlavne:
Organizácia spojených národov - OSN
Severoatlantický pakt - NATO
Popri týchto najväčších organizáciách existujú ešte menšie, lokálnejšie organizácie, alebo inštitúcie zaoberajúce sa konkrétnymi problémovými oblasťami.
V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desaťročiach. Za jeden z hlavných trendov s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storočia býva označovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky - "Ekonomické sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie, viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väčšia prosperita. Svet prechádza od obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna ekonomika, jeden trh - to je najbližší prirodzený stupeň v hospodárskych dejinách civilizácie." (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000)
Proces znovurozdeľovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, ku ktorému v súčasnosti dochádza, prispieva k prehĺbeniu ich ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera, predpokladá úplne voľný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto oblasti asi najzreteľnejšie dokumentujú integračné procesy v západnej Európe. Voľný obchod zohrával kľúčovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spoločenstiev a je aj naďalej oporou ich ďalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii.
Globalizácia v ekonomických zoskupeniach
Konkrétnejšie to znamená, že sa utvára celosvetový systém ekonomických aktivít, pri ktorom sa relatívne geograficky blízke ekonomiky zoskupujú do regionálnych celkov vykazujúcich intenzívne transfery a väzby medzi sebou. Ekonomické aktivity nie sú z toho dôvodu limitované štátnymi hranicami, čo sa priaznivo odráža vo veľkosti sprístupneného trhu pre podnikateľské subjekty pôsobiace v rámci týchto celkov, a tým aj pre vysokú dynamiku vyrábanej produkcie a pre neobmedzený pohyb výrobných faktorov.
Už pri tejto globalizačnej tendencii je hodno si všimnúť, že hoci globalizácia zvyšuje mieru interdependencie v celosvetovom meradle, vznik regionálnych zoskupení - EÚ, NAFTA, ASEAN - znamená, že i pri súčasnom uvoľnení ekonomických stykov v celosvetovom meradle, globalizácia nie je v plnej miere globálna. Medzinárodné trhy produktov, kapitálov a práce nie sú zďaleka dokonale integrované, zdajú sa skôr byť segmentované. To však neznamená, že krajiny mimo týchto zoskupení nie sú vťahované do víru globalizácie, viac-menej sa nachádzajú v akejsi marginalizovanejšej pozícii, v ktorej nemôžu využiť vo svoj prospech mnohé integračné výdobytky priaznivo ovplyvňujúce chod ekonomiky a spoločenského rozvoja vôbec. Osobitne sa to premieta do vývojových trendov vzťahov medzi vyspelými a rozvojovými krajinami. Akoby z tohto pohľadu svet postupoval dvoma rýchlosťami, väčšou pre globálne regionálne zoskupenia, nižšou pre ostatné neintegrované krajiny.
Táto „dvojrýchlostná“ globalizácia je aj jednou z príčin, prečo globalizačný proces akoby vyúsťoval do prehĺbenia nerovnosti medzi štátmi. Napriek určitému zrýchleniu ekonomického rozvoja v 90. rokoch v rozvojových krajinách, ich absolútna zaostalosť sa dosiaľ nepremietla na makro úrovni do postupného preklenovania zásadných ekonomických rozdielov medzi bohatšími a chudobnými krajinami, skôr naopak, ak berieme do úvahy rýchle narastanie počtu obyvateľstva v ekonomicky zaostalých krajinách. Takýto vývoj rozhodne neprispieva k stabilizácii medzinárodného politického prostredia.
