Hospodárska politka štátu

Hospodárska politika štátu

Hospodárska politika predstavuje súhrn nástrojov, metód, cieľov, rozhodovacích procesov a opatrení štátu v jednotlivých oblastiach ekonomiky v danom období.
Subjektom HP je vláda, parlament a orgány verejnej správy. Medzi objekty, ktoré sú ovplyvňované HP patria podniky a domácnosti.

Ciele hospodárskej politiky – HP každého štátu má stanovené určité ciele. z časového hľadiska poznáme:
a) krátkodobé ciele – do 1 roka
b) strednodobé ciele – od 1 roka do 5 rokov
c) dlhodobé ciele – od 5 rokov do 20 rokov

Z hľadiska stability ekonomiky najčastejšie HP sleduje tieto ciele:
a) cenová stabilita – znamená, že vláda sa usiluje minimalizovať zmeny v cenách, zabrániť cenovým výkyvom a vzniku inflácie,
b) zamestnanosť – úlohou tohto cieľa je udržať nezamestnanosť na takej úrovni, ktorá sa približuje k prirodzenej miere nezamestnanosti. Za prirodzenú mieru nezamestnanosti považujeme takú, pri ktorej je počet nezamestnaných menší, nanajvýš sa rovná počtu voľných pracovných miest,
c) ekonomický rast – zameriava sa na rast HDP, aby rástol rovnomerne a tým zabezpečil cenovú stabilitu a požadovanú zamestnanosť,
d) rovnováha platobnej bilancie – ak sa suma celkových peňažných príjmov rovná sume celkových peňažných výdavkov,
e) optimálne rozdeľovanie dôchodkov – úlohou vlády je zmierňovať dôchodkovú nerovnosť a tým zmierniť sociálne napätie v spoločnosti. HP, ktorá sleduje všetky tieto ciele sa nazýva stabilizačná hospodárska politika.

Nástroje hospodárskej politiky

Úlohy a ciele, ktoré si štát v ekonomike vytýčil dosahuje určitými prostriedkami. Nazývame ich nástroje hospodárskej politiky. Voľba nástrojov závisí od toho, ktoré ekonomické veličiny chce štát ovplyvňovať, čo chce dosiahnuť. Podľa konkrétnej hospodárskej situácie môže štát uplatňovať rôzne formy štátnych zásahov do ekonomiky. Štátny zásah do ekonomiky znamená, že štát ovplyvní jednotlivé hospodárske subjekty tak, aby konkrétne rozhodnutia smerovali k dosiahnutiu cieľa.

Nástroje hospodárskej politiky:
1. monetárna politika
- peňažná
- úverová
2. fiškálna politika
- štátny rozpočet, príjmy a výdavky
3. dôchodková politika
- cenová
- mzdová
4. zahraničnoobchodná politika
- obchodná politika
- menová politika
Monetárna politika

Je veľmi dôležitým nástrojom HP. Hlavným prostriedkom realizácie monetárnej politiky sú peniaze. Peniaze možno aktívne využívať vtedy, ak existuje dobre fungujúci systém bánk a finančný trh.
Nositeľom monetárnej politiky je centrálna banka. Kontroluje množstvo peňazí v obehu, reguluje úrokovú mieru a podmienky poskytovania úveru. Bankový systém sa člení na dva stupne:
- prvý stupeň – NBS (centrálna, emisná, ceduľová),
- druhý stupeň – obchodné alebo komerčné banky.

NBS – je právnickou osobou so sídlom v BA. Plní viacero osobitných funkcií, ktoré ju odlišujú od ostatných bánk, má nadradené postavanie.

Typy monetárnej politiky
Centrálna banka môže uplatňovať dva typy monetárnej politiky:

1. expanzívna – znamená, že centrálna banka zvyšuje ponuku peňazí. Ďalej to znamená, že:
- úroková miera klesá
- dopyt po peniazoch rastie
- rastú investície
- HDP rastie
- nezamestnanosť klesá

2. reštriktívna – znamená, že centrálna banka znižuje ponuku peňazí:
- úroková sadzba rastie
- dopyt po investíciách klesá
- HDP klesá
- nezamestnanosť rastie

Monetárna politika na ovplyvňovanie množstva peňazí v obehu môže využívať priame a nepriame nástroje. Medzi priame nástroje patrí stanovenie:
a) maximálnych úrokových sadzieb z úverov, ktoré poskytujú komerčné banky,
b) minimálnych úrokových sadzieb z vkladov, ktoré komerčné banky prijímajú,
c) maximálneho počtu úverov, ktoré komerčné banky poskytujú.

Medzi nepriame nástroje patria:
a) diskontná sadzba – je nástroj, ktorým centrálna banka reguluje úverové možnosti obchodných bánk. Ide o úrokovú sadzbu, za ktorú si obchodné banky požičiavajú peniaze od centrálnej banky. Ak má centrálna banka záujem rozšíriť úverové možnosti bánk zníži diskontnú sadzbu. Ak chce úverové možnosti obmedziť diskontnú sadzbu zvýši.
b) minimálne povinné rezervy – centrálna banka stanovuje obchodným bankám povinnú minimálnu mieru rezerv. Ak zníži mieru rezerv rozširujú sa úverové možnosti obchodných bánk. Ak centrálna banka zvýši mieru rezerv, banky môžu ponúkať menej úverov. Zmeny povinnej minimálnej rezervy výrazne ovplyvňujú úverové možnosti bánk.
c) operácie na voľnom trhu – centrálna banka kupuje alebo predáva štátne cenné papiere (štátne obligácie). Ak chce centrálna banka zvýšiť ponuku peňazí kupuje. Ak predáva centrálna banka štátne obligácie obmedzuje úverové možnosti bánk.
Viď banková sústava
Fiškálna – rozpočtová politika

Fiškálnu politiku môžeme charakterizovať ako využitie štátneho rozpočtu a verejných financií na makroekonomickú stabilizáciu. Fiškálna politika predstavuje jeden z nástrojov hospodárskej politiky, ktorý vláda využíva na zabezpečenie prioritných cieľov. Hlavným nástrojom FP je
štátny rozpočet.
Štátny rozpočet je aktívnym nástrojom regulovania ekonomiky. Hlavným subjektom, ktorý realizuje FP je vláda. Vláda má k dispozícii dva základné nástroje a to vládne výdavky a príjmy.

Je ekonomickou kategóriou, ktorú možno chápať ako:
a) fond,
b) bilanciu,
c) zákon.

Z hľadiska fondového chápania je ŠR centralizovaným peňažným fondom, ktorý sa vytvára, rozdeľuje a používa na základe nenávratného a nerovnomerného spôsobu rozdeľovania.
Z účtovného hľadiska je štátny rozpočet bilanciou príjmov a výdavkov. Ľavú stranu bilancie tvoria príjmy a pravú stranu výdavky. Príjmy ŠR tvoria 80% priame a nepriame dane, poplatky, clá, dovozné a vývozné. Výdavky ŠR prostredníctvom nich štát zabezpečuje plnenie svojich základných funkcií (školstvo, zdravotníctvo, kultúra, atď.). Výdavky ŠR sa najčastejšie členia na výdavky podľa jednotlivých rezortov.
Z hľadiska zákonodarného je ŠR zákon pretože ho schvaľujú zákonodarné orgány. Po schválení sa stáva záväzným finančným plánom.

Zásady zostavovania rozpočtu: práce súvisiace so ŠR sa nazývajú rozpočtový proces. Tento zahŕňa:
1. vypracovanie návrhu ŠR – vypracuje ho ministerstvo financií na základe požiadaviek jednotlivých rezortov,
2. schválenie návrhu ŠR – po vypracovaní návrhu sa posudzuje vo vláde, po schválení má charakter zákona, tj. je pre všetkých záväzný,
3. plnenie ŠR – sleduje sa plnenie jednotlivých príjmov a výdavkov,
4. vypracovanie a schválenie štátneho záverečného účtu – ide o záverečnú správu, ktorú vypracúva ministerstvo financií, výsledkom môže byť: vyrovnaný ŠR (príjmy sa rovnajú výdavkom), prebytkový (ak príjmy sú väčšie ako výdavky), schodkový (ak sú príjmy nižšie ako výdavky).

Pri zostavovaní rozpočtu treba dodržiavať tieto zásady:
1) zásada jednotnosti – zostavuje sa jeden rozpočet,
2) zásada úplnosti – vyjadruje požiadavku vykazovať celkový objem príjmov a výdavkov,
3) zásada reálnosti – pri vypracovaní návrhu sa musí vychádzať z reálnych možností ekonomiky,
4) zásada ročnej platnosti – ŠR sa zostavuje na obdobie jedného roka,
5) zásada špecializácie – cieľom je vymedziť príjmy a výdavky v podrobnejšom členení,
6) zásada vyrovnanosti – označuje sa aj ako zlaté pravidlo zostavovania ŠR a predpokladá, že výdavky sú kryté príjmami,
7) zásada verejnosti – vychádza z požiadavky, aby sa rozpočet schvaľoval v parlamente a aby sa verejne publikoval.

Rozpočtové provizórium – vzniká vtedy, keď na príslušný rozpočtový rok ešte nebol schválený zákon o štátnom rozpočte. Do schválenia rozpočtu platia osobitné rozpočtové pravidlá, ktoré vyvolávajú neistotu a neprispievajú rozvoju ekonomiky.
Typy fiškálnej politiky – rozlišujeme dva typy:
a) expanzívna – štát rozpočtovou politikou podporuje agregátny dopyt, podnikateľskú aktivitu výrobcov, stimuluje ekonomický rast. Spája sa zo znižovaním daní,
b) reštriktívna – štát obmedzuje agregátny dopyt, výrobu a investície, ekonomický rast. Táto politika sa spája so zvyšovaním daní.
Nástroje fiškálnej politiky – makroekonomické ciele sa snaží fiškálna politika dosiahnuť regulovaním agregátneho dopytu a agregátnej ponuky, k čomu využíva nástroje FP. Môžeme ich rozdeliť na dve skupiny:
1. automatické – vstavané stabilizátory – v ekonomike pôsobia automaticky a po ich zavedení nevyžadujú žiadne špeciálne hospodárske opatrenia. K zabudovaniu patria:
a) poistenie v nezamestnanosti a poskytovanie podpory v nezamestnanosti,
b) iné formy sociálneho poistenia a sociálnej pomoci (dôchodkové, nemocenské, úrazové),
c) štátny výkup prebytkov poľnohospodárskej produkcie,
d) subvencie (dotácie) k cenám poľnohospodárskych produktov.
2. zámerné – diskrétne opatrenia – vyžadujú jednorazové rozhodnutie vlády, parlamentu, ktorého cieľom je zvýšiť účinnosť FP. K zámerným opatreniam patria:
a) zmeny daňových zákonov (daňové zákony),
b) zmeny v štruktúre a vo výške výdavkov verejných rozpočtov,
c) projekty verejnej zamestnanosti.

Dôchodková politika

Je dôležitou súčasťou HP. Svoj základ má v sústavnom riešení vzájomného vzťahu cien a miezd. Vyplýva to zo skutočnosti, že mzdy vystupujú ako najdôležitejšia zložka dopytu. Ceny zase ovplyvňujú najmä ponuku.

Funkcie dôchodkovej politiky:
1. stabilizácia cenovej hladiny – ceny môže vláda ovplyvňovať zmenami sadzieb nepriamych daní, tj. dane za výrobky, tovary a služby. Patria sem DPH a spotrebné dane.
2. znižovanie rozdielov v sociálnom postavení jednotlivca – trhová ekonomika smeruje k hromadeniu bohatstva na jednej strane a chudoby na druhej strane, štát sa usiluje reguláciou dôchodkových príjmov tieto rozdiely znižovať(regulovanie cenovej hladiny).
3. ovplyvňovať celkového dopytu – celkový dopyt možno regulovať prostredníctvom regulovania cenovej hladiny miezd, podpôr v nezamestnanosti a sociálnych dávok, daní, odvodov.

Nástroje dôchodkovej politiky – dôchodková politika využíva nasledovné nástroje:
1. priamu vládnu reguláciu miezd a cien,
2. daňové zákony,
3. priznanie alebo nepriznanie daňových úľav.
Nástroje regulácie príjmov a dôchodkov možno podľa subjektov rozdeliť do troch skupín:
1. regulácia príjmov podnikateľských subjektov (zákon o dani z príjmov),
2. regulácia príjmov domácností (daň z príjmov, odvody do fondov),
3. regulácia príjmov neziskových organizácií (vláda priamo v rozpočte stanoví potrebný objem prostriedkov na vykonanú činnosť.

Cenová politika - v trhovej ekonomike má všetko svoju cenu, ktorá závisí od výšky ponuky a dopytu. Cenovú politiku štátu tvoria:
a) cenová regulácia,
b) cenová kontrola,
c) cenová stratégia.
Cenová regulácia - je stanovenie alebo usmernenie cien, cenovými orgánmi. Štát môže stanoviť:
- úradné určenie cien, tj. cenu maximálnu, pevnú alebo minimálnu. Maximálna cena – je cena, ktorú nie je možné prekročiť. Pevná cena – je cena, ktorú nie je prípustné zmeniť. Minimálna cena – je cena, ktorú nie je prípustné znížiť.
Rozhodnutia cenových orgánov sú záväzné pre všetky FO aj PO. Ministerstvo financií reguluje ceny vtedy, ak vznikne mimoriadna trhová situácia, vyžaduje si to verejný záujem, ochrana spotrebiteľa. Cenovú reguláciu v podmienkach SR upravuje zákon o cenách.
Cenová kontrola. Cenové orgány zisťujú či ekonomické subjekty neporušujú cenové predpisy a zákon o cenách.
Cenová stratégia je súhrn opatrení, postupov, pravidiel a zásahov štátu v oblasti cien zameraných na dosiahnutie vytýčeného cieľa.

Mzdová politika – patrí k nástrojom sociálnej politiky. Hlavným nástrojom je minimálna mzda. Minimálna mzda má zabezpečiť minimálnu životnú úroveň občanov. Jej výška je 295,50 € (1. 1. 2009), je daná nariadením vlády a je záväzná pre všetky podnikateľské subjekty.

Zahranično-obchodná politika

Pre každú ekonomiku je vhodné vyrábať tovary a poskytovať služby, ktoré je schopná produkovať s nízkymi nákladmi a dovážať to, čo nie je schopná vyrobiť (alebo vyrobiť s vyššími nákladmi).
V súčasnosti hospodársky vyspelé ekonomiky využívajú 2 typy obchodnej politiky:
1. protekcionársku
2. liberálnu

Protekcionárska obchodná politika – tj. systém opatrení využívaných na ochranu vlastnej ekonomiky a jej záujmov. Uplatňuje sa v tých prípadoch, keď sa snaží ochrániť sľubne sa rozvíjajúce domáce odvetvie a tým podporiť zamestnanosť a určitom regióne.

Liberálna obchodná politika – tj. odstránenie obmedzení určitého alebo celého dovozu. Za výhody tejto politiky považujeme:
zvýšenie konkurencie na domácom trhu,
obmedzovanie monopolných zvyklostí domácich výrobcov,
rozšírenie sortimentu pri uspokojovaní potrieb,
zvyšovanie efektívnosti výroby,
urýchlenie ekonomického rastu,
zvýšenie životného štandardu.

Táto politika umožňuje voľný pohyb tovarov, služieb, pracovnej sily a kapitálu cez hranice.

Nástroje menovej politiky
Menový kurz – je to cena jednej meny vyjadrená v inej mene. Určuje sa na devízovom trhu, u nás ho denne vydáva ECB.
ECB a NBS môže menu Devalvovať alebo Revalvovať, a tým podnecuje vývoz alebo brzdí dovoz.
Devalvácia meny – znamená oficiálne zníženie menového kurzu voči ostatným menám a podnecuje vývoz a brzdí dovoz. (Naše tovary sú v zahraničí lacnejšie).
Revalvácia meny – znamená zvýšenie menového kurzu voči ostatným menám, brzdí vývoz a podnecuje dovoz. (Naše tovary sú v zahraničí drahšie).