Pre liberálov je typická nedôvera v prepojení vládnej moci s výchovnou mocou spoločenských inštitúcii, teda ich odkazovanie sociability a morálky do nevládnej sféry nie je to isté ako spoločenský atomizmus a mravná indeferenciácia. Chápať individuálne ľudské bytosti skôr ako jednotky politickej spoločnosti než rodiny či inej skupiny neznamená tvrdiť, že politika bez takých ľudí môže existovať. Tiež neplatí, že by absencia prirodzene najvyššieho dobra pre ľudí znamenala, že všetky životné štýly sú tak isto žiadúce.
Je to odpoveď, ktorá odráža mnoho, i keď nie všetky útoky proti liberalizmu. I keď pripustíme, že liberalizmus nie je mravne indiferentný, zostáva obvinenie, že je v každom prípade mravne nenáročný, že liberálne cnosti ako sebazaprenie, pracovitosť, poctivosť, zdvorilosť a veľkodušnosť nie sú individualisticky deštruktívne, nie sú schopné povznášať to, čo je v ľudskej prirodzenosti najlepšie. Liberalizmus kultivuje neškodné, produktívne nevyhradené priateľské stránky ľudstva, zabúda však náročnejšie a imaginatívne schopnosti človeka. Mnoho liberálov, viac intelektuálov než ekonómov a podnikateľov, odpovedalo zdôrazňovaním ambicióznejších stránok liberalizmu. V skutočnosti má v sebe liberalizmus od svojho začiatku určitú dvojznačnosť. Nekompromisný liberalizmus Hobbese, Locka a A. Smitha a ich pokračovateľov bol zamýšľaný tak, aby spoľahlivo pomáhal rozumu slúžiť prirodzeným ľudským túžbam tým, že nahradí inštitúcie a konvencie, ktoré bránia úsiliu o mier, tými, ktoré mieru a prosperite napomáhajú. Viac ambiciózny prúd liberalizmu sa snažil rozum ku konštrukcii ríše slobody, ktorá by sa celkom vymykala prirodzeným tlakom. V ponímaní tohto liberalizmu ľudská sloboda znamená skôr slobodu aktívneho rozvoja osobnosti ako len oslobodenie z materiálnej nezabezpečenosti a chudoby. Takéto ponímanie nadväzuje na názor Spinozy, že ľudský život nespočíva len v užívaní prirodzených vášní, ale v slobodnej, racionálnej aktivite. Protiklad človeka a prírody, ktorý nachádzame v skalnom, menej ambicióznom liberalistickom ponímaní popiera, že by príroda človeku poskytovala pozitívne ciele , je značne vyostrený v jeho pružnejšom a ambicióznejšom variante, ktorý vyslovuje presvedčenie, že prirodzené obmedzenia ľudských predstáv a konvencii je možné do značnej miery odložiť. Pri dôraze na intersubjektivitu myslenia či ducha, ktorá ľuďom umožňuje vymanenie sa z prírody, tak potom lepšie možno vysvetliť a podporiť ľudskú spoločenskosť.
Avšak toto prehĺbené oddelenie od prírody, ktoré liberálom umožňuje vyhnúť sa prízemnej morálke a ničivému individualizmu, môže zároveň viesť k mravnému nihilizmu.