Liberalizmus

POREVOLUČNÝ LIBERALIZMUS

Spôsob myslenia o človeku a politike, ktorý inšpiroval behom posledných štyroch storočí niekoľko politických hnutí v Európe a v zemiach ovplyvnených európskou kultúrou. Liberalizmus bol najrozšírenejšou a najvplyvnejšou politickou ideológiou 19. storočia. V politickom jazyku a v jazyku vedeckých teórií existuje množstvo názorov na pojem liberalizmus a jeho definovanie. Pretože v západnej politike mal liberalizmus dlho výsadne postavenie, zdá sa niekedy nemožné ho definovať bez stotožnenia so západnou civilizáciou v jej celku až k predsokratovským filozofom. Problém jeho vymedzenia sťažuje skutočnosť, že najsilnejší konzervatívni a radikálni rivali liberalizmu často dospeli ku svojim neliberálnym postojom z liberálnych premís. Konzervatívci liberalizmus konzervujú a radikáli radikalizujú. To zakrýva rozdiely a sťažuje úsudok, či ten alebo iný mysliteľ bol liberál ( napr. T. Hobbes, I. Kant, G. W. F. Hegel, E. Burke ). Podľa F. Watkinsa je to „ svetská forma západnej civilizácie „ , podľa L. T. Hobhousa je to „ prvok prenikajúci spoločenskú štruktúru sveta „. Američan J. S. Schapiro rozoznáva dvojaké poňatie liberalizmu: 1. ako vládu rozumu nad dogmami zároveň experimentálne stanovisko voči vláde a spoločnosti, 2. ako politický systém opretý o zásady parlamentného zastúpenia, ekonomický systém vyvierajúci z industrializácie a spoločenský systém opretý o zásady individualizmu. Jednotlivé určenia pojmu liberalizmu sa nevylučujú, ale vzájomne doplňujú, pretože každé z nich vyjadruje určitú stránku liberálneho ducha. Najpodstatnejšou črtou všetkých liberálov je viera v blahodárnosť slobody každého jednotlivca, uznanie faktu podľa Ruggiera , „že je tu sloboda“. V tomto zmysle je podľa B. Croceho liberalizmus skutočným „náboženstvom slobody“.
Liberalizmus sa objavil na rôznych miestach a v rôznom čase, v rôznych formách závislých na okolnostiach alebo nepriateľoch, s ktorými sa stretol. Liberalizmus v období svetského ponímania spoločnosti sa líšil od liberalizmu v dobách, kedy prevládalo náboženské presvedčenie, liberáli v katolíckych krajinách boli iní ako v krajinách protestantských. Podobne ako iné školy je aj liberalizmus vnútorne diferencovaný a vzpierajúci sa jednoznačnej definícií. V mojej práci budem hovoriť o “zmodernizovanom liberalizme“, ktorý sa výrazne odlišuje od „predchádzajúceho liberalizmu“ 18. storočia a ktorého predstavitelia sú presvedčení o jeho samoregulačných neobmedzených schopnostiach.

Teda epocha kapitalizmu slobodnej konkurencie, ktorá sa končí v polovici 19. storočia. Liberálne systémy vznikajú i neskôr a jednotlivé idey pretrvávajú až do dnešných dní, nedisponujú však osobitnou liberálnou filozofiou, ktorá je typická pre koniec 18. a prvú polovicu 19. storočia.
Liberalizmus bol kontinuáciou, resp. variantom osvieteneckej filozofie. Zakladatelia anglického liberalizmu Bentham a Smith boli vo svojej krajine významnými predstaviteľmi osvietenstva. Liberalizmus, osobitne v Anglicku, bol ideológiou protirevolučnou. Liberalisti boli odporcami revolúcie z roku 1789, hlavne jej jakobínskej etapy, v ktorej videli vznik nového despotizmu. Liberalizmus bol vždy programovou filozofiou politického stredu. Jeho antirevolučnosť ho zbližovala s konzervativizmom a koncepcie niektorých liberálov, napr. Tocquevilla obsahovali prvky liberálne ako i konzervatívne.
Moderný liberalizmus spochybňuje politickú autoritu , ale skôr je pre neho typická snaha autoritu reformovať, ako ju len obchádzať. Práve toto politické pochybovanie o politike je jadrom moderného liberalizmu. Rozpor, ktorý je takémuto postoju vlastný, pomáha ozrejmiť niektoré charakteristické spletitosti a problémy liberalizmu. Základným princípom je názor, že politika je niečo umelé. Vláda je nutná, ale nie je prirodzená. Prirodzeným stavom človeka je voľnosť. Politická autorita je konvenčná. Rozum síce môže riadiť politiku, ale príroda rozum nevybavuje žiadnymi pozitívnymi cieľmi pre politické konvencie, len negatívnymi cieľmi, hlavne zabránenie smrti, chorobe a chudobe. Neexistuje žiadny spôsob života ani trieda ľudí, ktorí by si mohli robiť nárok na vládnutie prirodzeným alebo nadprirodzeným právom. Legitímne ciele vlády sa obmedzujú na zabezpečenie podmienok všetkých spôsobov života, a preto zahrňujú hlavne svetské ciele mieru a prosperity. Prvý a formujúci boj vybojoval liberalizmus proti pokriveniu politiky náboženstvami odkazujúcimi k inému svetu. Niektorí politickí myslitelia a aktivisti rozvinuli politiku „jedna zem- jedno náboženstvo“ , aby zredukovali konflikty medzi súperiacimi nárokmi na vedenie duše ku spáse. Liberálna stratégia túto politiku prekročila, redefinovala a zúžila pole pôsobnosti politiky tak, aby mnohé náboženstvá v jednej zemi neboli príčinou občianskej vojny. Vedľa tejto zásady náboženskej tolerancie liberáli vyvyšovali obchod ako oblasť, v ktorej môže byť najprospešnejšie využitá energia občanov.

Týmto boli položené základy liberálneho myslenia, na ktorých potom vyrastali jeho neskoršie varianty a tiež konzervatívne a radikálne odchýlky: neexistencia pozitívneho morálneho vedenia v prírode, priorita slobody pred autoritou, sekularizácia politiky a podpora vlády ústavy a princípov práva, stanovujúce medze vlády a práva občanov voči vláde. Spoločným aspektom liberálneho myslenia bola kritika celého radu osvieteneckých myšlienok, ktoré boli považované za fikcie zbavené reálneho obsahu. Týkalo sa to najmä prirodzeného práva, spoločenskej zmluvy, „všeobecnej vôle“ Rousseaua a pod. Podľa Benthama sa v týchto prípadoch stretávame so slovami zbavených obsahu, ktoré môžu mať katastrofálne dôsledky pre spoločnosť. Dôležité nie je hľadať abstraktné ideály, ale zabezpečiť maximálne šťastie reálnym ľuďom, ktorí túžia uspokojovať svoje potreby a ochraňovať svoje egoistické záujmy. Spoločnosť vzniká ako dôsledok činnosti jednotlivcov. Čím slobodnejší budú jednotlivci, tým plnšie budú rozvíjať spoločnosť, pretože „záujem spoločnosti tvorí suma záujmov jednotlivcov, ktorí ju tvoria“ podľa Benthama. Sloboda a rozvoj jednotlivca sú kritériom všetkých spoločenských hodnôt. Liberálne politické zriadenie sa zakladalo na rozdiele medzi štátom ako organizáciou vlády a spoločnosťou ( národom ) ako „ prirodzenou“ kolektivitou ľudí. Spoločnosť je od prírody „dobrá“ , usiluje sa žiť životom nerušeným zákazmi a reglementáciami. Štát je naproti tomu „zlom“. Najlepší je preto taký štát, ktorý „vládne najmenej“ podľa Jeffersona. Liberalizmus výrazne obmedzuje úlohu štátu a chápe ho ako niečo vonkajšie vo vzťahu k jednotlivcom a spoločnosť. Štát nesmie zasahovať do činnosti jednotlivca, ak tento neporušuje zákony. Úlohou štátu je len chrániť vlastníctvo a vytvárať optimálne podmienky pre rozvoj podnikania jednotlivcov. Voľná konkurencia vo všetkých oblastiach vytvorí podľa A. Smitha najvhodnejšie základy existencie pre všetkých ľudí.
Podľa L. T. Hobhousa možno v liberálnom hnutí vyjadrujúcom ľudskú túžbu po slobode rozlíšiť dva hlavné teoretické prúdy. S prvým, liberalizmom 18. storočia, spočívajúcom na racionalizme. Druhým, nadväzujúcim na asociatívnu psychológiu a filozofiu D. Huma, ktorá odmietala priamočiary racionalizmus a zdôrazňovala zložitosť ľudskej prirodzenosti, je teória najväčšieho šťastia podľa J. Benthama.
Liberálne myslenie bolo spájané s mnohými politickými stranami. Prvýkrát bolo použité označenie „liberálny“ pre politickú stranu v Španielsku v roku 1810. Jej program však vedome kopíroval anglický konštitucionalizmus. Počiatky moderného liberalizmu sú najzreteľnejšie v myslení a politike spojených s anglickou revolúciou v roku 1688. Konštitucionalizmus, náboženská tolerancia obchodná činnosť, podporované touto „slávnou revolúciou“ , sa stali normou pre európskych a amerických liberálov 18. storočia.

Motívy a výsledky francúzskej revolúcie v roku 1789 boli zmiešanejšie a menej liberálne, v tejto chaotickej revolúcií sa súperom liberalizmu stali demokracia, nacionalizmus a socializmus. Počas storočia pred prvou svetovou vojnou sa európskym kontinentom prehnali liberálne revolúcie a reformy, mnohokrát v spojení s nacionalistickými a demokratickými hnutiami. Liberálni myslitelia ako A. Tocqueville, J. S. Mill a lord Acton začali uvažovať ako zmieriť demokraciu s voľnosťou a partikulárnu národnostnú (etnickú) oddanosť s univerzálnymi ľudskými právami.
Často sa uvádza, že veľké zaujatie mnohých kontinentálnych liberálov pre národné zjednotenie, zvlášť v Nemecku, Taliansku a strednej Európe, ich učinilo menej odmietavých k zjednoteniu a centralizácii štátnej moci ako mnohých ich britských a amerických súčasníkov, ktorých v 19. storočí lákala doktrína a politika laissez-faire, namierená proti centrálne plánovanému hospodárstvu. Je treba podotknúť, že britský a americký liberalizmus nebol pôvodne tak anticentralistický, napr. Locke , J. Madison uprednostňovali vládu, ktorá by bola obmedzená v rozsahu svojej pôsobnosti (v cieľoch), nie však v právomociach (v prostriedkoch). Skutočnosť, že štátny zásah bol nazývaný „intervenciou“ dokonca i liberálmi, ktorí ho uprednostňovali, prezrádzala ich vieru, že štát nie je prirodzený a potrebuje ospravedlnenie. Argumenty proti užívaniu ekonomických a spoločenských právomocí štátu, ako ich vyslovili H. Spencer a W. G. Sumner, boli značne jednostrannými variantmi liberalizmu. To sa ukazuje z preformulovania týchto argumentov liberálmi 20. storočia. V neskorom 19. a v rannom 20. storočí bolo v Británii liberálne ospravedlnenie štátneho zásahu vytlačené novým sociálnym liberalizmom T. H. Greena a L. T. Hobhousa a novou politickou ekonómiou J. M. Keynese, v USA „progresívnymi“ reformátormi. ktorých myslenie našlo výraz v dielach autorov H. Croly a J. Dewey. Títo autori odmietali extrémny individualizmus niektorých liberálov 19. storočia a pokúsili sa zmieriť individuálnu slobodu s uznaním rozsahu, v ktorom sú štáty a spoločnosti zodpovedné za blaho človeka viac než jednotlivci, zvlášť keď ide o materiálne podmienky a vzdelávanie chudobných. Tocquille a F. Guizot zdôrazňovali politickú dôležitosť morálky, mravov a združovania. To je vidieť i u takých klasikov anglického liberalizmu ako bol J. Locke, ktorý chápal a ospravedlňoval určité mravné cnosti a spoločenské inštitúcie ako produkty správne (neatomisticky) braného individualizmu.

Pre liberálov je typická nedôvera v prepojení vládnej moci s výchovnou mocou spoločenských inštitúcii, teda ich odkazovanie sociability a morálky do nevládnej sféry nie je to isté ako spoločenský atomizmus a mravná indeferenciácia. Chápať individuálne ľudské bytosti skôr ako jednotky politickej spoločnosti než rodiny či inej skupiny neznamená tvrdiť, že politika bez takých ľudí môže existovať. Tiež neplatí, že by absencia prirodzene najvyššieho dobra pre ľudí znamenala, že všetky životné štýly sú tak isto žiadúce.
Je to odpoveď, ktorá odráža mnoho, i keď nie všetky útoky proti liberalizmu. I keď pripustíme, že liberalizmus nie je mravne indiferentný, zostáva obvinenie, že je v každom prípade mravne nenáročný, že liberálne cnosti ako sebazaprenie, pracovitosť, poctivosť, zdvorilosť a veľkodušnosť nie sú individualisticky deštruktívne, nie sú schopné povznášať to, čo je v ľudskej prirodzenosti najlepšie. Liberalizmus kultivuje neškodné, produktívne nevyhradené priateľské stránky ľudstva, zabúda však náročnejšie a imaginatívne schopnosti človeka. Mnoho liberálov, viac intelektuálov než ekonómov a podnikateľov, odpovedalo zdôrazňovaním ambicióznejších stránok liberalizmu. V skutočnosti má v sebe liberalizmus od svojho začiatku určitú dvojznačnosť. Nekompromisný liberalizmus Hobbese, Locka a A. Smitha a ich pokračovateľov bol zamýšľaný tak, aby spoľahlivo pomáhal rozumu slúžiť prirodzeným ľudským túžbam tým, že nahradí inštitúcie a konvencie, ktoré bránia úsiliu o mier, tými, ktoré mieru a prosperite napomáhajú. Viac ambiciózny prúd liberalizmu sa snažil rozum ku konštrukcii ríše slobody, ktorá by sa celkom vymykala prirodzeným tlakom. V ponímaní tohto liberalizmu ľudská sloboda znamená skôr slobodu aktívneho rozvoja osobnosti ako len oslobodenie z materiálnej nezabezpečenosti a chudoby. Takéto ponímanie nadväzuje na názor Spinozy, že ľudský život nespočíva len v užívaní prirodzených vášní, ale v slobodnej, racionálnej aktivite. Protiklad človeka a prírody, ktorý nachádzame v skalnom, menej ambicióznom liberalistickom ponímaní popiera, že by príroda človeku poskytovala pozitívne ciele , je značne vyostrený v jeho pružnejšom a ambicióznejšom variante, ktorý vyslovuje presvedčenie, že prirodzené obmedzenia ľudských predstáv a konvencii je možné do značnej miery odložiť. Pri dôraze na intersubjektivitu myslenia či ducha, ktorá ľuďom umožňuje vymanenie sa z prírody, tak potom lepšie možno vysvetliť a podporiť ľudskú spoločenskosť.
Avšak toto prehĺbené oddelenie od prírody, ktoré liberálom umožňuje vyhnúť sa prízemnej morálke a ničivému individualizmu, môže zároveň viesť k mravnému nihilizmu.

Menej ambiciózny liberalizmus Hobbesa a Locka- navzdory pochybám o pochopiteľnosti prírody, ktoré vyšli z ich vlastnej gnozeológie- poskytol prirodzené ciele prinajmenšom v negatívnom zmysle. Lockeov liberalizmus odsúval ambiciózne nároky do nepolitickej sféry a snažil sa aby vzrastali bez toho, aby deformovali politiku tým, že ju budú zaťažovať prílišnými ašpiráciami, ktoré by v prípade zlyhania mohli viesť k politickej dezilúzii.

JEREMY BENTHAM (1784 - 1837 )

Pochádza zo zámožnej rodiny advokáta. Po získaní právnického vzdelania sa mu v advokátskom povolaní nedarilo najmä preto, lebo zaujal kritický postoj voči platnému právu. V roku 1776 v Komentári ku Komentárom ostro kritizuje všeobecne uznávanú Black stonovu príručku Komentáre o anglických zákonoch. Nesúhlasí s jeho názorom, podľa ktorého zákonodarca len vyslovuje normy, ktoré sa sformovali v dlhodobom historickom procese, a nedostatočnú pripravenosť tohto autora na presadenie reformy práva. V rokoch 1785 - 1788 navštevuje Rusko a píše svoju prvú ekonomickú esej Obrana úžerníctva (1787). Pod vplyvom názorov Clauda Adriana Helvétia sa definitívne zrieka advokátskej kariéry a všetky sily venuje vypracovaniu vedeckého systému práva. V právnej teórii nadväzuje na Hobbesove názory (právo ako príkaz suveréna). V roku 1808 sa Bentham streráva s J. Millom. Neskôr spolu s inými priateľmi benthamistov, ktorá má veľký vplyv na demokratické hnutie vyúsťujúce do prijatia zákona o reforme volebného práva v roku 1832. Zo štátoprávneho hľadiska si pozornosť zasluhujú diela: Fragment o vládnutí (1776), Panoptikum (1787), Úvod do princípov morálky a zákonodarstva (1789). Neskôr vychádza Teória trestov a odmien (1811), Súdna organizácia a kodifikácia (1813).

Princíp utility.

Bentham sa v politickej právnej teórii pokúša uplatniť pravidlá racionálnej analýzy podľa vzoru matematiky. Pomocou precízneho jazyka chce objaviť večne platné pravdy pre celé ľudstvo. Východiskom jeho úvah je téza o tom, že ľudia prirodzene usilujú o dosiahnutie príjemného a vyhýbajú sa nepríjemnému. „ Príroda podriadila ľudstvo dvom suverénnym vládcom, bolesti a radosti. Jedine oni rozhodujú o tom, čo máme robiť a čo skutočne urobíme. Ovládajú nás vo všetkom, čo robíme, čo hovoríme, čo si myslíme .. Princíp prospechu (utility) uznáva túto podriadenosť pri zakladaní systému, predmetom ktorého je vybudovať štruktúru šťastia pomocou rozumu a práva.“ /1 Bentham uvedený princíp charakterizuje ako princíp, ktorý každý čin schvaľuje a neschvaľuje, podľa toho, či má tendenciu zväčšovať alebo zmenšovať šťastie toho, o koho záujem ide. Neskôr Bentham tento princíp nahrádza princípom čo najväčšieho šťastia.

Cieľom každého zákonodarstva napokon má byť čo najväčšie šťastie pre čo najväčší počet ľudí. Bentham bol presvedčený, že slobodu nemožno chrániť bez toho, aby nebola obmedzená. K tomu sú potrebné zákony zaručujúce bezpečnosť a rovnosť občanov. Východiskom tohto reformátorského záveru bol Benthamov názor, že „prehlásenie ľudských práv“ vo francúzskej revolúcii bolo fikciou, pretože nie je pravda, že by sa ľudia rodili slobodnými. Prirodzené práva, ktoré by boli pred štátom(občianskou spoločnosťou) nejestvujú. „ Idea prirodzenej spoločnosti je idea negatívna. Idea spoločnosti politickej je ideou pozitívnou“/2 Z tejto myšlienky Bentham vyvodil záver, že vecou, ktorá pramení priamo zo zdroja ľudskej prirodzenosti je záujem. „ Samostatnou, pôvodnou bunkou politickej spoločnosti nie je človek nadaný prirodzenými právam, ale homo oeconomicus, človek so svojimi hospodárskymi záujmami.“/3

Systém právnej vedy

Bentham je zakladateľom analytického smeru v právnej vede. V súvislosti s návrhmi na reformu právnej vedy prichádza s požiadavkou vymedziť dva prístupy k právu. Úlohou prvého, analyticky- opisného prístupu je skúmať otázku, čo je právo( expositive jurisprudence ). Druhý, kriticko- hodnotiaci prístup sa má zaoberať problémom, aké by právo malo byť( censorial jurisprudence ).
Vo Fragmente o vládnutí Bentham uvádza, že to, čo je právom v rôznych štátoch, je rozdielne, zatiaľ čo to, čo by ním malo byť, je do značnej miery totožné. K úvahám o hodnotiacich kritériách v práve pridáva návod na praktické konanie pre anglického mešťana: prísne dodržiavaj právo, ale hodnoť ho voľne. Bentham takto po prvý raz v právnom myslení nastoľuje jednu zo základných požiadaviek právneho pozitivizmu, ktorou je oddelenosť práva od morálky. Právo je prejav vôle suverénneho vladcu. Podstatou práva je príkaz, imperatív, ktorý je slovným vyjadrením tejto vôle. „ Právomoc, subjektívne právo, zákaz, povinnosť, zaväzok, dlh, dišpenz( oslobodenie od povinností ), exempcia, privilégium, vlastníctvo, bezpečnosť, sloboda- to všetko sú len zdanlivé podstaty, ktoré právo pri vhodnej príležitosti necháva vzniknúť a zaniknúť.“/4
Podľa Benthamových predstáv sa každý právny poriadok a každý právny inštitút skladá z najmenších, ďalej nerozkladateľných imperatívov. Sú to prvky štruktúy pozitívnych zákonov, prvky, na ktoré sa tieto zákony dajú rozložiť, aby boli zrozumiteľné.

Bentham tvrdí, že imperatív vždy nadobúda dve z foriem príkaz- zákaz, dovolenie- dovolenie opaku, presnejšie, jednu z troch kombinácií:
1. príkaz a nevyhnutné dovolenie správania,
2. zákaz a nevyhnutne dovolenie opaku správania,
3. dovolenie a dovolenie opaku.
Dôležitou vlastnosťou takto chápaného imperatívu je jeho motivačná sila. Aj v týchto otázkach sa Bentham prejavuje ako utilitarista. Svojim pragmatizmom a zmyslom pre konkrétne úlohy nadobudol Benthamov utilitarizmus v Anglicku veľký vplyv, pretože oveľa lepšie vyhovoval mentalite anglického obchodníka ako abstraktné a špekulatívne teórie kontinentálnych mysliteľov. Podľa neho môže rozkaz pôsobiť na vôľu adresáta len vtedy, ak ho posilňujú vhodné motívy, t. j. odmeny a tresty. Aby sankcie mohli pôsobiť motivačne, musia byť včas vyhlásené. Úplná norma musí teda obsahovať dva prvky: hlavnú normu, ktorá určité správanie prikazuje alebo zakazuje, a pomocnú normu, ktorá predvída sankciu. Mentalite „tretieho stavu“ zodpovedala aj Benthamova téza, podľa ktorej je ochrana vlastníctva hlavným predmetom bezpečnosti jednotlivca. Zákon i vlastníctvo sú nerozlučné- zrodili sa a zaniknú súčasne. Naproti tomu rovnosť a bezpečnosť nie sú v súlade, pretože bezpečnosť znamená existujúce rozdelenie vlastníctva. „ Bez vlády niet bezpečnosti, niet vlastníctva, niet výroby. Tu treba hľadať základy a zmysel všetkých vlád bez ohľadu na ich vznik a formu.“/5
Právo je v duch Benthamovej teórie rozumné, ak je užitočne. Užitočne ja, ak občanom zaručuje istotu. hojnosť vlastníctva a rovnosť. Bentham sa prihovára za politickú demokraciu, lebo len v demokracii sú záujmy vládnucich a ovládaných totožné. Táto požiadavka logicky vyplýva z utilitarizmu. Aby sa Anglicko stalo demokraciou, musí byť parlament zásadne reformovaný. Podľa neho by bol najdôležitejší krok v tomto smere dosiahnutý prijatím všeobecného, rovného a tajného hlasovacieho práva, za prijatie ktorého sa rozhodne angažoval. Parlament je podľa neho garantom a strážcom občianskych slobôd. Z pozície právneho pozitivizmu Bentham ostro kritizuje prirodzenoprávnu teóriu a jej vplyv na Deklaráciu práv človeka a občana. Tézy o prirodzených a neodňateľných právach vyhlasuje za anarchistické sofizmy, chiméry fantázie, dogmy zločinu proti zákonu. Kde niet zákona, niet ani práv, ani povinností. Vznik, zmena a zánik práv závisí od zákonodarcu.
Benthamovo politické a právne učenie má črty individualizmu, racionalizmu a utilitarizmu a významne ovplyvňuje veľké reformy viktoriánskeho obdobia. Prináša viaceré impulzy pre rozvoj liberalizmu. Po skúsenostiach z americkej a Francúzskej revolúcie predkladá nový kritický prístup k ústavnej teórii, pričom dôraz kladie na organizáciu správy a súdnictva a na zodpovedný výkon moci. Ciele zákonodarstva podľa neho musia zahŕňať bezpečnosť, živobytie, hojnosť a rovnosť.

Tým anticipuje potreby ašpirácie moderného demokratického štátu a kladie základy teórie štátu blahobytu.
Okolo Benthama sa zoskupila relatívne malá skupina demokratických teoretikov, tzv. filozofických radikálov, ktorí mali na britský liberalizmus a zákonodarstvo rozhodujúci vplyv počas celého 19. storočia. Najvýznamnejším členom tejto skupiny bol James Mill. Mill uvažoval o tom ako zabrániť zneužívaniu moci zo strany vlády a ako reformovať parlament, aby zodpovedal prirodzenému vplyvu stredných vrstiev. Štátnopolitické krédo filozofických radikálov sformuloval vo svojom príspevku pre Encyklopédiu vydanom v roku 1820 pod názvom O vláde.Účel štátu podľa Milla spočíva v tom, aby čo najúčinnejšie slúžil na zabezpečenie blahobytu občanov. K tomu je nevyhnutné zabezpečiť všeobecné hlasovacie právo, ktoré by na základe vlastníctva zaisťovalo účasť podstatnej väčšiny obyvateľov na prijímaní politických rozhodnutí. Tento Millov názor mal neobyčajne veľký vplyv na britskú verejnosť v desaťročí, ktoré predchádzalo veľkej parlamentnej reforme v roku 1832.

JOHN STUART MILL (1806 - 1873 )

Nachádzame u neho liberalizmus obrodený pragmatickým utilitarizmom. Je najstarším synom J. Milla , stúpenca J. Benthama. Vo svojich dvanástich rokoch študuje logiku a politickú ekonómiu. Mill postupne vypracúva ucelenejší variant utilitaristickej filozofie a preformulováva niektoré závery benthamistov. Hlavným filozofickým dielom je Systém logiky(1834). Medzi jeho ďalšie politické a ekonomické práce patria Základy politickej ekonómie(1848), O slobode(1859), Úvahy o zastupiteľskej demokracii(1861) a Utilitarizmus(1863).

Sloboda a autorita

Jednou z ústredných kategórii, ktorou sa Mill zaoberá vo svojom politickom učení, je sloboda. Predmetom jeho eseje O slobode nie je sloboda vôle, ale občianska alebo spoločenská sloboda, ako aj podstata moci, ktorú môže spoločnosť legitímne uplatňovať voči jednotlivcovi.
Cieľom ľudskosti je všeobecne dobro, vyjadrené v šťastí všetkých. Cesta k tomuto cieľu vedie cez liberálne zásady hospodárenia a vládnutia, pričom vláda ma zabezpečiť slobodu jednotlivcov. Mill bol nepriateľom abstraktných všeobecných pojmov. Sloboda podľa neho začína vedomím, vnútorným prežitkom človeka. Z toho vyplýva sloboda vedomia a vyznania, ale aj sloboda voľby povolania. Individuálny rozvoj je možný len vtedy, keď má človek možnosť viesť taký spôsob života, ktorý považuje pre seba za najlepší. Z toho rezoltuje nevyhnutnosť slobody myslenia a tlače. Pretože človek žije v kolektívoch, má aj slobodu zhromažďovania.
Boj medzi slobodou a autoritou Mill pokladá za najvýraznejšiu črtu najstarších dejín ( predovšetkým gréckych, rímskych a anglických ).

V tom čase však išlo o boj medzi poddanými a vládou. Sloboda znamenala ochranu pred tyraniou panovníkov, ktorých postavenie sa považovalo za nevyhnutne antagonistické vo vzťahu tým, ktorým vládli. Na ochranu slabších členov spoločnosti sa vymedzujú hranice, ktoré súvisia so získaním a uznaním určitých imunít nazývaných politické slobody alebo práva, neskôr známych ako ústavné kontroly. Pokrok prináša obdobie, v ktorom ľudia už nepovažujú nezávislú moc vládcov, ktorí mali záujmy protikladné k ich záujmom, za prirodzenú nevyhnutnosť.
Základný problém liberalistického zabezpečenia slobody v demokratickej spoločnosti Mill formuluje takto: „ Existujú hranice legitímneho zásahu verejnej mienky do individuálnej nezávislosti. Nájsť tieto hranice a chrániť ich pred prekračovaním je pre dobrý stav ľudských vzťahov rovnako nevyhnutné, ako ochrana pred politickým despotizmom.“/6
Sféra ľudskej slobody podľa Milla zahŕňa:
a.) vnútornú oblasť vedomia a vyžaduje slobodu svedomia v najširšom zmysle slova, slobodu myslenia a cítenia, absolútnu slobodu názoru na všetky otázky. Sloboda prejavu a tlačb.) e sa môže javiť ako niečc.) o odlišné, ale je rovnako dôležitá ako sloboda myslenia a v podstate je od nej oddeliteľná.
d.) slobodu konať tak, ako chceme, bez toho, aby nám v tom iní bránili, a znášať následky, pokiaľ svojím konaním nikomu neubližujeme, aj keď iní môžu naše konanie považovať za bláznivé, zvrátené alebo nesprávne.
e.) sloboda spolčf.) ovania, t. j. sloboda spájať sa na akýkoľvek účg.) el, ktorý nepoškodzuje iných, za predpokladu, že účh.) astníci spolku sú dospelé osoby, ktoré nikto nenútil a nepodviedol.
Mill vyhlasuje spoločnosť, v ktorej sa tieto slobody nerešpektujú, za neslobodnú. Jedinú skutočnú slobodu, ktorá je spoločným menovateľom všetkých uvedených slobôd, vidí v kantovsky chápanej slobode hľadať vlastné dobro vlastnou cestou ( pokiaľ sa nesnažíme ostatných obmedzovať v tom istom ). Z navrhovaného katalógu slobôd v danom období najväčšmi vyzdvihuje slobodu tlače, ktorá je jednou zo záruk proti skorumpovanej alebo tyranskej vláde. Jeho úvahy o slobode názoru a slobode diskusie sa vyznačujú zmyslom pre toleranciu a pochopením potreby vytvoriť demokratické prostredie. Vychádza z predpokladu, že nikdy nemožno mať istotu, že určitý názor je chybný. „ Predovšetkým je možné, že názor, ktorý sa nejaká autorita snaží potlačiť, popierajú jeho pravdivosť- sami však nie sú neomylní. Nemajú právo rozhodovať v mene celého ľudstva a zbavovať ostatných možnosti usudzovania.

Ak si nechcú vypočuť určitý názor preto, že sú presvedčení o.

Zdroje:

prof.Peter Kulasik Dejiny politickeho myslenia -