Žiadny človek totiž, ktorý pozná zlo, nemôže sa preň rozhodnúť, lebo ak pozná zlo, pozná aj jeho následky vzhľadom na cieľ, ktorým je večná blaženosť. Je pozoruhodné, že v Sókratovej – inak veľmi racionálnej etike – dominuje jeden veľmi dôležitý iracionálny impulz: je ním ono božské daimonion, stimul svedomia, pobádajúci nekonať zlo – chápané eudaimonisticky. Možno si napokon položiť otázku: „Prečo tento plodný a múdry muž, ktorého osoba u učenie stalo sa predmetom záujmu toľkých jeho súčasníkov a stojí pri zrode európskej filozofie ako vedy, nezanechal po sebe nijaké písomné zmienky? Na túto otázku uvedieme odpoveď, ktorú predstavuje Platón v dialógu Faidros. Ide o Sókratovo rozprávanie o egyptskom bohu Theuthovi, ktorý prichádza ku kráľovi Thamusovi a medzi inými predstavuje mu aj vynález písma, o ktorom hovorí, že pomôže ľudstvu lepšie si pamätať a zbaví ho zabúdania. Ale múdry kráľ mu odpovedá, že tí, čo sa naučia písať, budú len zdanlivo múdri, lebo nebudú nútení myslieť, ale spoľahnú sa na znaky písma, ktoré nepomôžu ich pamäti, len rozpamätaniu.
Obrana Sókratova
Ako to už bolo vyššie naznačené, Sókratovo obvinenie spočívalo v dvoch hlavných bodoch: „Sókratés je vinný tým, že kazí mládež a že neverí v bohov, v ktorých verí obec, ale v iné nové božstvá“. Treba pripomenúť, že starý filozof mal v čase súdu už 70 rokov. Žalobu podali básnik Melétos, rečník Lykón a vplyvný garbiar Anytos. Prvotným dôvodom a príčinou jeho obvinenia bolo jeho správanie, ktorým si v obci „získal“ všeobecnú nenávisť. „Sókratés je vinný a dopúšťa sa zločinu tým, že skúma veci pod zemou i veci nebeské, horšej veci dopomáha k úspechu a to isté učí aj iných“. Sókratés v prvej časti svojej reči reaguje najprv na túto neoficiálnu obžalobu, ktorá podnietila ohováranie a nepravdivé tvrdenia voči nemu. V jej pozadí stojí akási múdrosť: hanlivé označenie Sókrata ako „mudrc“ (gr. sofos), ktorý sa vystatuje a tvrdí o sebe, že je múdrejší ako ostatní. Sókratés sa najprv bráni tým, že so sofistami, s ktorými ho stotožnili, nemá nič spoločné a uvádza niekoľko ironických poznámok na ich adresu. Potom rozpráva príbeh o svojom priateľovi Chairefontovi, ktorého vlastná zvedavosť priviedla do delfskej veštiarne, kde na otázku, či je v Grécku niekto múdrejší než Sókratés, dostáva od Pýthie, Apolónovho média, negatívnu odpoveď. Sókratés – v snahe vyvrátiť orákulum – navštevuje známych politikov, básnikov a remeselníkov, o ktorých si myslel, že sú múdrejší ako on. Rad-radom sa presviedča, že vskutku vyniká nad všetkými vedomím svojej nevedomosti. Na rozdiel od nich si totiž nemyslí, že je múdry a že vie najlepšie.