Týmto svojím skúmaním si však mnohých znepriatelil, čo bolo dôvodom jeho osočovania. Takto teda ozrejmil pôvod hanlivého osočovania, ktoré ho vyhnalo pred súd s 501-člennou porotou, aby v ďalšej časti svojej reči mohol zaujať stanovisko k samotnému predmetu svojej obžaloby. Tu vysvetľuje svoje konanie, v krátkom dialógu vyvracia Melétovi jeho tvrdenia o Sókratovom zlom vplyve na athénsku mládež a údajnej nevere v božstvá obce. Potom obhajuje svoje pôsobenie a s istou dávkou hrdosti vyhlási, že keby aj bol oslobodený s podmienkou, že prestane filozofovať, nezriekol by sa svojho povolania, hoci by tým aj porušil platné zákony obce. Nebojí sa pritom ani smrti, a pridŕžajúc sa tvrdenia, že „pre dobrého človeka nejestvuje nijaké zlo ani zaživa ani po smrti“ , konštatuje svoju nevedomosť v tejto otázke: „Nikto totiž nevie ani to, či smrť nie je pre človeka práve najväčším dobrom zo všetkého, ľudia sa jej však boja, akoby vedeli, že je to najväčšie zlo.. Nevediac nič o osudoch človeka po smrti, skutočne som si vedomý, že o nich neviem“. Ďalej hovorí, že jeho služba je vlastne požehnaním pre obec, pokladá sa za bohom poslaného a určeného, aby bol výčitkou pre všetkých, ktorým honba za peniazmi zaslepuje oči a preto by jeho popravenie znamenalo vlastne previnenie sa voči bohu a bolo by na ich veľkú škodu. Ako príčinu toho, že sám sa nikdy politicky neangažoval a verejne nevystupoval, uvádza Sókratés „čosi božské a daimonské“, „akýsi hlas, ktorý keď sa ozve, vždy ma odvracia od toho, čo zamýšľam robiť, nikdy však ma nepobáda k ničomu“. Toto daimonion teda, o ktorom sme už hovorili, je dôvodom, prečo sa ustavične zháňa za ľuďmi, usvedčuje ich a privádza ich na správnu cestu. Potom sa odovzdáva do rúk svojich sudcov a zveriac im svoj život, neprosí ich o milosť, čo by bolo pre muža, ako je on, nedôstojné a hanebné. Uskutoční sa hlasovanie, kde – podľa Diogéna Laertia – sa 281 z 501 členov poroty vysloví za navrhovaný trest smrti. Po ňom Sókratés prednesie svoju druhú obhajobnú reč, v ktorej má právo navrhnúť si iný trest – vyhnanstvo alebo peňažnú pokutu. On si však navrhuje stravovanie v prytaneiu na verejné trovy, keďže rozsudok nepokladá za spravodlivý a je stále presvedčený, že nikomu neuškodil a že v ničom neprestúpil zákon. Koná sa teda druhé a záverečné hlasovanie, kde je potvrdený predchádzajúci rozsudok smrti. Po jeho vynesení sa filozof poslednýkrát prihovorí žalobcom a súdu. Vo svojom vystúpení ostro skritizoval ich rozhodnutie, znova pritom zopakujúc, že tým škodia sami sebe.