Osobnosť Sókrata (469-399 pr. Kr.)
Jedna z najvýraznejších osobností antického Grécka, filozof klasických Athén. Bol vychovaný a mladé roky svojho života prežil práve v athénskej polis, ktorá bola v čase Sókratovho života jednou z najvýznamnejších námorných mocností v Helade, ako aj hegemónom tzv. Délskeho spolku, aktívne zapojeného do bratovražednej peloponézskej vojny (431 – 404 pr. Kr.). Bol svedkom nielen ničivého moru, ktorý vypukol v obci krátko po začatí vojny a ktorému podľahol aj vodca demokratickej strany, stratég Periklés (429 pr. Kr.)., ale prežil aj tyranskú vládu 30 oligarchov, vedenú jeho niekdajším poslucháčom a Platónovým strýcom Kritiom, ustanovenú po dobytí Athén Lýsandrom (r. 404). Toto obdobie však nebolo poznačené len veľmi nepokojnou politickou situáciou v Athénach, stalo sa tiež javiskom nevídaného filozofického a umeleckého rozkvetu v celom Grécku. Stavby na athénskej Akropolis, financované Perikleom a realizované znamenitým Feidiom, sú dodnes výrečnými svedkami o tomto období, v ktorom dosahuje svoj vrchol nielen klasické umenie, ale aj demokratické zriadenie athénskej polis, ktoré – popri mnohých iných príčinách – stáva sa nepochybným dôvodom a podmienkou plodného pôsobenia množstva filozofov a filozofických škôl, medzi ktorými treba spomenúť aspoň sofistov – platených učiteľov rečníctva a filozofie.
Sókratov otec Sófroniskos bol sochár, matka Fainareté pôrodná asistentka. Sókratés pravdepodobne študoval geometriu a astronómiu. Sám sa zúčastnil na bitkách pri Poteidaii, myse Délion a pri Amfipole. Nebol politicky aktívnym. (Do akej miery je tento jeho postoj možné považovať za vyjadrenie určitej skepsy voči politickému dianiu a demokracii ako takej, resp. jej athénskemu modelu, je možné diskutovať.) Ináč bol osobnosťou nezvyčajnou, atypickou, povahy nepokojnej. Jeho zjav evokoval drsnosť, nie uhladenosť vzdelanca. Doslova sa hovorí o jeho silénskom vzhľade – čo pôsobilo ako kontrast oproti jeho morálnej výške. S manželkou Xanthippou mal troch synov, no rodine sa – ako sám priznáva – takmer vôbec nevenoval. Hoci bol čudákom , často vyhľadával ľudí, aby sa s nimi stýkal a diskutoval. Jeho cieľom bolo priviesť ich k poznaniu pravdy, dokázať im nezmyselnosť postulátov ich myslenia a vyvracať tak často zakorenené predsudky v ich myslení. Išlo mu o to poznať pravdu pre pravdu samu.
Existujú v podstate štyri pramene o Sókratovom živote a jeho učení.

Prvým je Xenofontovo dielo Apomnémoneumata Sókratús (Spomienky na Sókrata), ktoré obsahuje najmä krátke dialógy Sókrata s rôznymi osobami. Ako sofista a typ intelektuálneho inovátora je Sókratés predstavený v Aristofanovej komédii Néfelai (Oblaky, 423 pr. Kr.), ktorá však nemá veľkú výpovednú hodnotu. Aristotelés vo svojej Metafyzike spomína Sókrata v súvislosti s induktívnou metódou a chváli ho, že ako prvý prišiel na všeobecnú definíciu a indukciou hľadal koreň pojmu, čím vlastne položil základy logiky (práve pojem, definícia je totiž východiskom pre sylogizmus), ale aj vedy ako takej. Platónov portrét Sókrata je zo všetkých najbohatší a najpôsobivejší. Zobrazuje ho najmä ako dôležitú postavu svojich dialógov (Okrem Nomoi – Zákonov vystupuje vo všetkých Platónových dialógoch). Najvlastnejším Sókratovým prostriedkom reči bola zaiste jemu vlastná irónia, niekedy znamenite privedená do obsahovej dôvtipnosti, ktorá prekvapuje dodnes.
Sókratovo pôsobenie a učenie
Sókratés sám nazýval svoju filozofickú methódu ako maieutiké techné (pôrodnícke umenie). Nechcel byť dogmatikom, ale sprievodcom, pomocníkom, výčitkou. Najčastejšie používal dialektickú metódu a prostredníctvom indukcie prichádzal k tvorbe definícií, ktoré sa – ako ukazuje Aristotelés – stali východiskom pre tvorbu Platónových ideí. No na rozdiel od Platóna, ktorý uznával ich nezávislú existenciu, oddelenú od vecí, Sókratés ich pokladal za veciam inherentné. Práve spôsob dialógu je akýmsi styčným bodom medzi sofistami a Sókratom, pretože aj sofisti sa snažili usvedčiť tých, s ktorými viedli rozhovor, no nie s cieľom poznať pravdu – ako to vidíme u Sókrata - ale aby ešte viac zmiatli svojich žiakov a priviedli ich k nihilizmu a agnosticizmu a k mravnému relativizmu. Ďalším rovnako nezanedbateľným rozdielom je, že Sókratés svoje učenie aj potvrdil svojím morálnym formátom a nezištnosťou a nakoniec svojou smrťou, zatiaľ čo sofisti si za svoje vyučovanie dávali platiť nemalé sumy. Napriek tomu je na prvý pohľad udivujúce, že ešte za Sókratovho života spájali jeho učenie s pôsobením sofistov. Svedectvom o tom nie je len už spomínaná Aristofanova komédia, ale aj samotný predmet Sókratovej obžaloby, týkajúci sa zavádzania nových božstiev a skazy mládeže. Že pôsobenie jeho niekdajších žiakov Kritia, Alkibiada a i.

len živilo všeobecnú nenávisť voči potulnému mudrlantovi menom Sókratés, spôsobenú v nemalej miere jeho apathickým a ironickým vystupovaním a že bolo – hlavne v aristokratických konzervatívnych kruhoch – spájané s pôsobením sofistov a ich vyučovaním mládeže, malo nemalý vplyv na šírenie podozrení a predsudkov, nezatajuje nakoniec ani sám Sókratés. Asi k tomu prispelo aj údajné Sókratovo priateľstvo s Euripidom, vyznávajúcim moderné názory a veľmi zaujatým filozofiou sofistov. No priepastný rozdiel medzi ním a sofistami tkvie v tom, že Sókratés veril a bol presvedčený, že existuje objektívna pravda, ktorú však možno spoznať len rozumom na základe dialektickej methódy a indukcie. Základom jeho učenia, chápaného ako cesta poznania, stal sa výrok Gnóthi seauton (Poznaj seba samého!), podľa antických správ napísaný na priečelí Apolónovej svätyne v Delfách. Práve táto výzva stojí v pozadí antropologického obratu v gréckom myslení a filozofii. Pre Sókrata to znamenalo obrátiť pozornosť do svojho vlastného vnútra a klásť si radikálne otázky o veciach, lebo pojmy – idey nie sú dôsledkom empirickej skúsenosti, ale vlastníctvom našej mysle, súc skúsenosťou oživované. Napríklad pojem spravodlivosť nezískavame zo skúseností so spravodlivými ľuďmi, ale vďaka apriórnemu poznaniu si naň pri styku s nimi rozpomíname. Tento dej sa nazýva anamnésis - rozpamätávanie. Neskôr toto učenie geniálne rozpracoval jeho žiak Platón, i keď „je veľmi pravdepodobné, že Aristoteles má pravdu, keď hovorí, ako to dosvedčuje tradícia, že teória ideí bola Platónovým objavom. Bol to prirodzený krok od sókratovskej definície, nie však nápad samotného Sókrata. Platón ju vo svojom Faidónovi venuje plodom Sókratovho učenia, neuvádza ju ako jeho výsledok.“
Sókrata možno v pravom zmysle slova považovať za zakladateľa etiky. Jeho učenie aj tu striktne vychádzalo z jeho racionalizmu v oblasti ontológie a epistemológie a je poznačené antickým eudaimonizmom. Tvrdil, že cnosť je totožná s poznaním, vedením, teda, že vedieť, čo je spravodlivé, znamená spravodlivo konať. Úplne eliminoval vplyv vôle na ľudské konanie, no zároveň vylúčil aj sofistickú tézu, podľa ktorej je morálne správanie človeka celkom závislé od výchovy. Vychádzal pritom z predpokladu, že nie je možné konať spravodlivo, dobre, ak nevieme, čo to dobro, resp. spravodlivosť je, čo znamená byť spravodlivým. Tým postuluje primát poznania nad vôľou. Čo však s fenoménom slabej vôle (gr. akrasia), ktorého absenciu v Sókratovej ethike kritizuje Aristotelés? Ten je podľa Sókrata prejavom najväčšej nevedomosti a dôsledkom, ktorý môžeme označiť ako hé tú fainomenú dynamis - sila zdania, keď sa nám zlo pre nevedomosť javí ako dobro na základe perspektívneho skreslenia.

Žiadny človek totiž, ktorý pozná zlo, nemôže sa preň rozhodnúť, lebo ak pozná zlo, pozná aj jeho následky vzhľadom na cieľ, ktorým je večná blaženosť. Je pozoruhodné, že v Sókratovej – inak veľmi racionálnej etike – dominuje jeden veľmi dôležitý iracionálny impulz: je ním ono božské daimonion, stimul svedomia, pobádajúci nekonať zlo – chápané eudaimonisticky. Možno si napokon položiť otázku: „Prečo tento plodný a múdry muž, ktorého osoba u učenie stalo sa predmetom záujmu toľkých jeho súčasníkov a stojí pri zrode európskej filozofie ako vedy, nezanechal po sebe nijaké písomné zmienky? Na túto otázku uvedieme odpoveď, ktorú predstavuje Platón v dialógu Faidros. Ide o Sókratovo rozprávanie o egyptskom bohu Theuthovi, ktorý prichádza ku kráľovi Thamusovi a medzi inými predstavuje mu aj vynález písma, o ktorom hovorí, že pomôže ľudstvu lepšie si pamätať a zbaví ho zabúdania. Ale múdry kráľ mu odpovedá, že tí, čo sa naučia písať, budú len zdanlivo múdri, lebo nebudú nútení myslieť, ale spoľahnú sa na znaky písma, ktoré nepomôžu ich pamäti, len rozpamätaniu.
Obrana Sókratova
Ako to už bolo vyššie naznačené, Sókratovo obvinenie spočívalo v dvoch hlavných bodoch: „Sókratés je vinný tým, že kazí mládež a že neverí v bohov, v ktorých verí obec, ale v iné nové božstvá“. Treba pripomenúť, že starý filozof mal v čase súdu už 70 rokov. Žalobu podali básnik Melétos, rečník Lykón a vplyvný garbiar Anytos. Prvotným dôvodom a príčinou jeho obvinenia bolo jeho správanie, ktorým si v obci „získal“ všeobecnú nenávisť. „Sókratés je vinný a dopúšťa sa zločinu tým, že skúma veci pod zemou i veci nebeské, horšej veci dopomáha k úspechu a to isté učí aj iných“. Sókratés v prvej časti svojej reči reaguje najprv na túto neoficiálnu obžalobu, ktorá podnietila ohováranie a nepravdivé tvrdenia voči nemu. V jej pozadí stojí akási múdrosť: hanlivé označenie Sókrata ako „mudrc“ (gr. sofos), ktorý sa vystatuje a tvrdí o sebe, že je múdrejší ako ostatní. Sókratés sa najprv bráni tým, že so sofistami, s ktorými ho stotožnili, nemá nič spoločné a uvádza niekoľko ironických poznámok na ich adresu. Potom rozpráva príbeh o svojom priateľovi Chairefontovi, ktorého vlastná zvedavosť priviedla do delfskej veštiarne, kde na otázku, či je v Grécku niekto múdrejší než Sókratés, dostáva od Pýthie, Apolónovho média, negatívnu odpoveď. Sókratés – v snahe vyvrátiť orákulum – navštevuje známych politikov, básnikov a remeselníkov, o ktorých si myslel, že sú múdrejší ako on. Rad-radom sa presviedča, že vskutku vyniká nad všetkými vedomím svojej nevedomosti. Na rozdiel od nich si totiž nemyslí, že je múdry a že vie najlepšie.

Týmto svojím skúmaním si však mnohých znepriatelil, čo bolo dôvodom jeho osočovania. Takto teda ozrejmil pôvod hanlivého osočovania, ktoré ho vyhnalo pred súd s 501-člennou porotou, aby v ďalšej časti svojej reči mohol zaujať stanovisko k samotnému predmetu svojej obžaloby. Tu vysvetľuje svoje konanie, v krátkom dialógu vyvracia Melétovi jeho tvrdenia o Sókratovom zlom vplyve na athénsku mládež a údajnej nevere v božstvá obce. Potom obhajuje svoje pôsobenie a s istou dávkou hrdosti vyhlási, že keby aj bol oslobodený s podmienkou, že prestane filozofovať, nezriekol by sa svojho povolania, hoci by tým aj porušil platné zákony obce. Nebojí sa pritom ani smrti, a pridŕžajúc sa tvrdenia, že „pre dobrého človeka nejestvuje nijaké zlo ani zaživa ani po smrti“ , konštatuje svoju nevedomosť v tejto otázke: „Nikto totiž nevie ani to, či smrť nie je pre človeka práve najväčším dobrom zo všetkého, ľudia sa jej však boja, akoby vedeli, že je to najväčšie zlo.. Nevediac nič o osudoch človeka po smrti, skutočne som si vedomý, že o nich neviem“. Ďalej hovorí, že jeho služba je vlastne požehnaním pre obec, pokladá sa za bohom poslaného a určeného, aby bol výčitkou pre všetkých, ktorým honba za peniazmi zaslepuje oči a preto by jeho popravenie znamenalo vlastne previnenie sa voči bohu a bolo by na ich veľkú škodu. Ako príčinu toho, že sám sa nikdy politicky neangažoval a verejne nevystupoval, uvádza Sókratés „čosi božské a daimonské“, „akýsi hlas, ktorý keď sa ozve, vždy ma odvracia od toho, čo zamýšľam robiť, nikdy však ma nepobáda k ničomu“. Toto daimonion teda, o ktorom sme už hovorili, je dôvodom, prečo sa ustavične zháňa za ľuďmi, usvedčuje ich a privádza ich na správnu cestu. Potom sa odovzdáva do rúk svojich sudcov a zveriac im svoj život, neprosí ich o milosť, čo by bolo pre muža, ako je on, nedôstojné a hanebné. Uskutoční sa hlasovanie, kde – podľa Diogéna Laertia – sa 281 z 501 členov poroty vysloví za navrhovaný trest smrti. Po ňom Sókratés prednesie svoju druhú obhajobnú reč, v ktorej má právo navrhnúť si iný trest – vyhnanstvo alebo peňažnú pokutu. On si však navrhuje stravovanie v prytaneiu na verejné trovy, keďže rozsudok nepokladá za spravodlivý a je stále presvedčený, že nikomu neuškodil a že v ničom neprestúpil zákon. Koná sa teda druhé a záverečné hlasovanie, kde je potvrdený predchádzajúci rozsudok smrti. Po jeho vynesení sa filozof poslednýkrát prihovorí žalobcom a súdu. Vo svojom vystúpení ostro skritizoval ich rozhodnutie, znova pritom zopakujúc, že tým škodia sami sebe.

Uviedol tiež, že sa mohol vyhnúť tomuto rozsudku, keby bol bedákal o milosť a chcel si tak zachrániť vlastný život. Reč zakončuje pathetickou rozpravou o smrti. Znova zdôrazňuje, že nevie, aký osud čaká človeka po tom, čo zomrie. Sú dve možnosti: alebo je smrť niečo ako bezsenná noc – a potom sa niet čoho báť, alebo sa po skonaní duša „presťahuje“ na iné, lepšie miesto, čo by znamenalo zisk. Posledné slová Sókratovej „obrany“ sú venované tým, čo hlasovali proti jeho odsúdeniu: „Ale je už čas, aby sme odišli, ja, aby som zomrel, vy, aby ste žili. Ktorí z nás idú v ústrety lepšiemu osudu, to nie je známe nikomu iba bohu“ (AS 42A).
Samotnú Sókratovu smrť a okolnosti, ktoré jej predchádzali, vyrozprával Platón vo svojom Faidónovi .

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk