Nemá zmysel hovoriť o niečom mimo nášho vedomia,. “ Byť znamená byť vnímaný” /esse est percipi/ znie základná téza Berkeleyho filozofie. Je to krajné domyslenie možností, ktoré poskytoval Lockov impirizmus. Keďže toto filozofické stanovisko uznáva iba existenciu môjho “ ja”, od ktorého závisí prípadné uznanie javového sveta, dostalo názov solipsizmus (lat. solus – jedniný, ipse – sám!
Solipsizmus bol jedným z logicky možných vyústení empirizmu. Jeho formulovaním Berkeley preukázal bystrosť svojho filozofického myslenkia. Lenže solipsizmus pre Berkeleyho nemohol byť cieľom, ale iba prostriedkom v boji proti materializmu. Sám Berkeley si uvedomoval viaceré nepríjemné dôsledky, ku ktorým solipsizmus vedie (popretie objektívnej existencie skutočnosti okolo nás, najmä však popretie “ iných” ľudí, dokonca aj Boha!. Tieto paradoxy ( a pre zdravý rozum absurdity! Cieľavedome využil na konečný cieľ svojho filozofovania, na zdôvodnenie nevyhnutnosti existencie Boha. Dôvodí, že všetky paradoxy solipsizmu sa odstránia uznaním “ univerzálneho Vnímateľa” t. j. Boha, ktorý svojím kontinuálnym ( sústavným, nepretržitým! vnímaním, na ktorom aj my participujeme, zaručuje existenciu tzv. vonkajšieho sveta, a tým aj ostatných ľudí. Berkeleyho solipsistický záver a naň nadväzujúci nový “dôkaz” existencie Boha bol, nepochybne, pozoruhodným výsledkom empirizmu.