Ústavy rozdeľuje na dobré a zlé, pričom pojmom ústava rozumieme spoločenský poriadok štátu, najmä usporiadanie úradov a správy štátu. Medzi dobré formy vlády zaraďoval: monarchiu – vláda autoritatívneho jedinca, aristokraciu – vláda najlepších, politea – vláda väčšiny s ohľadom na spoločenský prospech občanov. Všetky tieto dobré formy vlády sledujú všeobecný prospech, možu sa však degenerovať na zlé formy vlády: tyraniu – vládu jedného v záujme vlastného prospechu, oligarchiu – vládu v záujme bohatých, demokraciu – vládu chudoby. Ideálny štát podľa Aristotelesa je spoločnosť, ktorá zaručuje dobrý život pre čo najväčší počet slobodných príslušníkov vládnúcej triedy. Základom takejto spoločnosti je rodina, súkromné vlastníctvo a otroctvo, ktoré pokladal za prirodzené, tak ako aj pokladal za prirodzenú aj nerovnosť medzi ľudmi. Vyslovil aj základnú myšlienku právneho štátu - v ideálnom štáte má vládnuť zákon.


Spravodlivosť

Aristotelova filozofia je typická integráciou úvah o práve a spravodlivosťou. Možno vychádzať z jeho názoru na právo, ktoré považuje za garanta zákonnosťi a rovnosťi ( to nomimom kai to ison ). Občianske právo delí na prirodzené ( to fysikon ), a na zákonné právo ( to nomikon ). „Prirodzené právo má všade rovnakú platnosť a je nezávislé od súhlasu alebo nesúhlasu ľudí. Naproti tomu zákonné právo je to, na obsahu ktorého pôvodne nezáleží, ktoré sa však stáva záväzným, len čo je stanovené“ ( Etika Nikomachova, 1134 B ). Spravodlivosť rozdeľuje na dva druhy, na rozdeľovaciu spravodlivosť ( dikaion dianemetikon ) a vyrovnávajúcu spravodlivosť ( dikaion diortotikon ). Distributívna ( rozdeľovacia ) spravodlivosť je princípom rozdeľovania duchovných a materiálnych statkov i bremien, vyplývajúcich z koexistencie a kooperácie občanov, a to podľa záslužnosti osôb, ktorým sa rozdeľuje. Mohla by sa nazývať aj občianskou či politickou spravodlivosťou, pretože sa uplatňuje vo verejnoprávnych pomeroch. Prihliada sa aj k osobným kvalitám, zásluhám či morálnym cnostiam tých, ktorým sa tieto hodnoty rozdeľujú. Distributívnu spravodlivosť možno chápať ako geometrickú proporciu medzi štyrmi členmi. Subjekty, ktorým sa prideľujú výhody či nevýhody, sú najmenej dva. Aký je pomer medzi osobami, resp. medzi ich zásluhami, kvalitami, taký je pomer medzi hodnotami, ktoré sa im dostanú. Každý ma teda v štáte toľko práv, koľko mu podľa jeho zásluh pre štát a spoločnosť prináleží. Spravodlivosť však týmto dostáva veľmi „rozmanitý“ význam, pretože pod týmto pojmom nerozumejú všetci to isté.