Na úvod

Keď v duchu vstupujeme na pôdu Grécka približujeme sa nášmu domácemu kultúrnemu okruhu. Z jeho filozofov a mysliteľov vychádza prúd duchovnej tradície, niekedy mocný, inokedy upadajúci a takmer vysychajúci, ale nikdy neprerušený, dosahujúci až k nám. Zakladatelia gréckej filozofie sú zároveň „praotcovia“ našej vlastnej filozofie. Obchod a námorná plavba Grékov ovládala celý stredomorský svet. Okolo neho až k Gibraltárskemu prielivu na západe a k Čiernemu moru na východe sa usadili grécki kolonisti. Grécke mestá nachádzajúce sa na pobreží Španielska, v južnom Francúzsku, severnej Afrike, predovšetkým ale v južnom Taliansku a na Sicílii, ako i na západnom pobreží Malej Ázie, s ktorou bolo Grécko spojené reťazcom ostrovov v Egejskom mori, prinášali blahobyt a kládli základy všeobecného vzdelania, ktoré významne ovplyvnil aj jeden z najväčších gréckych filozofov a mysliteľov, zakladateľ vedeckého bádania Aristoteles. Narodil sa v roku 384 pred našim letopočtom v iónskej osade Stagire v Thracii (odtiaľ jeho prezívka Stagirita ) v dnešnom severnom Grécku. Aristotelov otec Nikomachos bol osobným lekárom macedónskeho kráľa Amyntasa a preto sa aj jeho synovi dostalo vynikajúceho vzdelania a mal sa stať lekárom. V sedemnástich rokoch prišiel Aristoteles do Atén, aby tu dvadsať rokov študoval u Platóna, ktorého Akadémia bola medzinárodným strediskom vedy a filozofie. Medzi takmer šesťdesiatročným Platónom a jeho viac než o štyridsať rokov mladším geniálnym žiakom vznikali, tak ako to pri stretnutí dvoch géniov možno očakávať, určité názorové nezhody. Aristoteles sa síce stal stúpencom jeho teórie ideí, no neskoršie ju kritizoval. Bol Platónov najväčší žiak a aj odporca. Po Platónovej smrti žil Aristoteles nejaký čas v Malej Ázii na dvore svojho bývalého spolužiaka, ktorý sa stal diktátorom a oženil sa s jeho adoptívnou dcérou. V roku 342 kráľ Filip Macedónsky, násilný zjednotiteľ Grécka, pozval Aristotela na svoj dvor za vychovávateľa princa Alexandra, budúceho Alexandra Veľkého. Roku 336 bol však Filip zavraždený a vládu prevzal Alexander. Aristoteles nesúhlasil s jeho veľmocenskými snahami a nebola mu po vôli ani orientálna nádhera, ktorou sa mladý kráľ čoskoro obklopil. A tak nesprevádzal Alexandra na jeho víťaznom ťažení, na ktoré sa vydal roku 334 a vrátil sa Atén, kde v gymnáziu Lykeion ( lýceum ) založil vlastnú tzv. peripatetickú školu. Bola to vzdelávacia a výskumná ustanovizeň.

Aristoteles čoskoro zhromaždil veľkú knižnicu; zozbieral ústavy všetkých vtedy známych štátov za účelom porovnania, bolo ich celkom 158. Založil aj zbierku rastlín a zvierat z celého vtedy známeho sveta. Alexander údajne svojim záhradníkom, lovcom a rybárom prikázal, aby Aristotelovi zaslali vzorky všetkých vyskytujúcich sa druhov rastlín a živočíchov. Táto významná výskumná činnosť trvala dvanásť rokov. Ku koncu dvanásteho roka vedenia svojej školy sa ocitol v politických ťažkostiach, pretože sa jednak pokazil jeho vzťah k Alexandrovi, jednak na neho ako na Alexandrovho priateľa a zástancu macedónskej politiky, ktorá Atény pripravila o slobodu, silne pôsobila nevraživosť jeho spoluobčanov. Po náhlej Alexandrovej smrti bol Aristoteles, taktiež ako Sokrates obžalovaný z bezbožnosti. Hroziacemu rozsudku smrti sa vyhol útekom, aby ako povedal: „neposkytol Aténčanom druhýkrát príležitosť prehrešiť sa proti filozofii“. Utiekol do Chalkydy, na ostrove Euboia, na majetok svojej matky. Onedlho začal trpieť na žalúdočné ťažkosti. Zomrel osamotený po niekoľkých mesiacoch / 322 pred Kr./ vo veku šesťdesiatšesť rokov. Aristoteles bol encyklopedista, a najväčší mysliteľ staroveku, ktorý zanechal po sebe stovky spisov, ktoré podrobnejšie rozoberiem v inej kapitole. Z odborných spisov sa zachovala len časť, avšak tak rozsiahla a mnohostranná, že podáva predstavu o šírke a veľkosti celého jeho diela. Jadro jeho učenia nájdeme v jeho metafyzike. Chcel v nej preskúmať všetko existujúce. Konštatuje, že iba to, čo je jednotlivé je skutočné. Lenže túto jednotlivosť nemožno použiť na získanie skutočného poznania. Na to je potrebné to, čo je nemenné. Toto nemenné Aristoteles videl vo formách. Jeho spisy sú bez nadsadenia encyklopédiami vtedajších vedomostí. Skúmal anatómiu zvierat, pohyb hviezd, ľudské správanie, literatúru, ale aj štátne zriadenie rôznych krajín. Je považovaný za zakladateľa logiky a celej rady vedeckých disciplín. Filozofiu rozdelil do troch kategórií - teoretickú, praktickú a poetickú. Ako prvý vyčlenil z filozofie rôzne vedecké disciplíny a vytvoril z nich samostatné obory. Položil základy logiky, fyziky, biológie, psychológie a ďalších vied. Vo svojich prírodovedných spisoch hovorí o. i. o oblohe, o vzniku a zániku, o meteorológii, o živých organizmoch. Vzťah medzi telom a dušou vidí takto: telo je látka, duša je forma; duša teda pohybuje telom a formuje ho. Duch je však čistá nehmotná energia a je nesmrteľný. Vo svojej etike hovorí, že najväčším bohatstvom človeka je blaženosť. Dianie v prírode chápal teologicky.

V etike pokladal šťastie za cieľ ľudského života a rozlišoval tri spôsoby života - rozkošnícky, politický a teoretický, ktorý si najviac cenil. Ideálom mu bol občan s naplno rozvinutými schopnosťami a cnosťami, zapojený do života obce. Dodnes je pokladaný za jedného zo zakladateľov a tvorcov teórie rečníctva. Napísal dielo Rétorika a aj vo svojej Poetike niekoľko kapitol venoval problémom rečníctva. Aristotelova Rétorika sa člení na tri tematické okruhy: jazyk, štýl a štruktúra prejavu. Uvažujúc o jazyku žiadal zreteľné, prístupné, zrozumiteľné a nie familiárne vyjadrovanie. Slová sa nemajú vyberať bez uváženia, spontánne, ale s veľkou starostlivosťou. Bol proti strojenosti, proti vyumelkovanosti a proti používaniu exkluzívnych náročných výrazov. Aristoteles výrazne rozlišoval písomnú a ústnu reč. Prikláňal sa k používaniu prostriedkov ústnej reči, v ktorej sa využíva intonácia, uplatňujú sa dynamické a teatrálne prostriedky. Už v úvode k Rétorike po definovaní odboru a vymedzení jeho vzťahu k dialektike sa zaoberá osobnosťou autora a poslucháča. Zdôrazňuje, že rétorika nie je iba jazyk a štýl, ale že zahŕňa celý široký komunikatívny proces, vrátane situácie a všetkých okolností, ktoré sa týkajú tvorby a prednesu ústnych prejavov.

Pojem demokracie

Starí Gréci dali nášmu kontinentu meno. Európa má podľa gréckych bájí meno po krásnej dcére fenického kráľa Agenora, ktorú boh Zeus premenený na bieleho býka uniesol na brehy nášho duchovne nesmierne plodného kontinentu. Gréci dali meno tiež demokracii. Grécko bolo prvou krajinou na svete, kde sa občania mohli zúčastňovať na správe vecí verejných. Antická grécka civilizácia so svojou vedou, filozofiou a umením prenikla Rímsku ríšu a stala sa spolu s kresťanstvom jedným z pilierov dnešnej západoeurópskej kultúry. Mali Gréci mocnú a rozsiahlu ríšu? Nie. Málokto si uvedomuje, že keď hovoríme o starých Grékoch, hovoríme o nezávislých slobodných mestských štátoch, najmä o Aténach.
Nie je náhoda, že demokracia vyrástla v mestách - v gréckych mestských štátoch. Odborníci odhadujú, že Atény, ktoré dali svoju pečať Európe, mali v antických časoch len niekoľko desaťtisíc obyvateľov, z ktorých veľkú časť tvorili otroci. Počas grécko-perzských vojen boli všetci obyvatelia jednotní a plnili svoje povinnosti bez ohľadu na postavenie v spoločnosti.
Toto vedomie spoločenstva a rovnosti sa po vojne prenieslo do politického života. Všetci slobodní občania mali rovnaké práva zúčastniť sa na vláde.

Na ľudovom sneme, ktorý rozhodoval o všetkých veciach tohto mestského štátu, sa zúčastňovalo i 5-6 tisíc občanov - každý slobodný občan mal právo hovoriť a hlasovať. Perikles v prvej známej reči o demokracii koncom 5. storočia pred Kristom o aténskom systéme povedal: "Toto zriadenie sa volá demokracia, vláda ľudu, lebo štát spravujú viacerí, nie pár jednotlivcov."
To si samozrejme vyžadovalo disciplínu. Dnešná demokracia sa od gréckej líši, je zástupná. To znamená, že ľudia si volia svojich zástupcov, aby obhajovali ich záujmy. Napriek tomu je veľa vecí, ktoré sa môžeme od gréckych miest naučiť.
Perikles o aktívnej účasti všetkých slobodných občanov na politickom živote v Aténach povedal: "Každý sa zaoberá nielen svojimi vlastnými vecami, ale aj vecami štátu. Ešte aj tí, ktorí sú zaneprázdnení svojim zamestnaním, sú veľmi dobre informovaní o všeobecnej politike. Človek, ktorý sa nezaujíma o politiku, nemá tu čo hľadať." Aristoteles, ktorý žil o niečo neskoršie, považoval človeka za "politické zviera". Cieľom života človeka je podľa neho šťastie. Človek svoje najvyššie šťastie môže nájsť len v dokonalom uplatnení cnostného života v prospech verejného dobra. Politiku považoval za najvyššiu z vied, ktorá v sebe abstrahuje všetky ostatné vedy. Tých, ktorí neboli schopní aktívne sa zúčastňovať politického života, považoval za menejcenných, za barbarov. Schopnosť riadiť si verejné veci prostredníctvom politiky bola podľa neho známkou civilizácie. Pojem demokracia je blízka pojmu samospráva - čím je rozhodovanie ďalej od občana, čím viac za občana rozhodujú o jeho veciach iní, ktorí nepoznajú svojho voliča ani miestne pomery, tým menej možno hovoriť o demokracii. Preto aj dnes je dôležité, aby štát delegoval čo najviac právomocí na obce.
Požiadaviek, ktoré museli občania pri správe svojej obce plniť bolo veľa, občanov bolo málo. Preto sa na každého občana, ktorý sa zúčastňoval riadenia verejného života a najmä na tých, ktorí ašpirovali na vysoký verejný úrad, kládli vysoké požiadavky. Musel ovládať rečnícke umenie, umenie spravovať mesto i vojnové umenie. Zvolenie neschopných alebo nepoctivých ľudí do verejného úradu v čase častých vojen znamenalo ohrozenie bezpečnosti a prosperity mesta. Perikles to vyjadril slovami: "Pri výbere do verejných úradov má každý prednosť podľa toho, v čom vyniká, podľa schopností, nie podľa príslušnosti k istej skupine - ak je niekto chudobný, ale môže byť nejakým spôsobom prospešný obci svojou činnosťou, nebráni mu v tom nízky pôvod."
Vrodené či cvikom a učením nadobudnuté vlastnosti Gréci nazývali cnosťami.

Gréci dbali na výber politikov podľa cnosti veľmi pozorne. Veľkou pomocou im bolo to, že ich poznali osobne. Aristoteles za ideálnu veľkosť štátu považoval takú, keď štátnika mohli počuť všetci občania naraz. Voľba vo veľkom štáte, kde nebolo možné poznať politika osobne, bola podľa Aristotela nezmyslom. Osobné poznanie zostáva i dnes, v časoch novín a televízie, veľkou výhodou komunálnych volieb pred celonárodnými.
Vieme, že grécka demokracia sa neudržala. Všeobecne sa uznáva, že dôvodom bola relativizácia morálky materialistickými filozofmi. Pochybovanie o všetkých uznávaných hodnotách viedol ich následníkov sofistov k obhajobe nemorálneho prospechárstva, čo malo za následok zhoršenie mravnej a politickej situácie v Aténach. Demokracia sa stala skorumpovanou a vládu uchopila tyranizujúca oligarchia. V čase Aristotela už grécka civilizácia mala pomerne bohaté skúsenosti s demokraciou, s vládami oligarchie i tyraniami. Ak sa pozrieme na Aristotelovo hodnotenie, zistíme, že dôležitejším faktorom ako politický systém je morálka tých, ktorí štát spravujú.
Aristoteles vo svojom diele Politika hodnotí režimy podľa počtu ľudí, ktorí sa podieľajú na moci (jeden, viacerí, mnohí) a podľa ich motivácie (spoločným dobrom, sebeckým záujmom) na dobré a zlé. Pre mnohých súčasníkov môže byť prekvapujúce, že Aristoteles považuje za najlepší režim medzi dobrými režimami monarchiu - s kráľom odovzdaným veci spoločného dobra, tak trochu v chápaní svojho učiteľa Platóna, ktorý povedal, že dobre bude len vtedy, keď filozofi budú kráľmi a králi filozofmi. Druhý najlepší režim je podľa Aristotela vláda aristokracie, t.j. menšinovej skupiny ľudí s majetkom a dobrou výchovou. Najhorším zriadením medzi dobrými je kombináciou oligarchie a demokracie, v ktorom na rozdiel od predchádzajúcich dvoch je motivácia sebecká, avšak pri strete sebeckých záujmov rozličných skupín dochádza ku kontrole jednej skupiny druhou.
Až potom u Aristotela nastupuje demokracia a to ako najlepší zo zlých režimov. Ide o vládu neveľmi vzdelanej, neveľmi vychovanej a neveľmi majetnej väčšiny, ktorej záujmom je vyciciavanie bohatých. Horší systém ako demokracia je vláda oligarchie, ktorá je v skupine zlých režimov zrkadlovým obrazom aristokratického režimu. Oligarchia je však na rozdiel od aristokracie skupina priemerných ľudí, ktorí sa špinavým spôsobom dostali k bohatstvu a moci. Najhorší systém z najhorších je tyrania, ktorá je vládou jedného človeka a zrkadlovým obrazom monarchie.

Od ideálnej monarchie sa líši iba tým, že namiesto motivácie spoločným dobrom nastupuje motivácia vlastným záujmom. Poučenie, ktoré si novovek vzal od Aristotela a z následných dejín sformuloval Winston Churchill: "Demokracia je zlý systém, ale všetky ostatné existujúce sú horšie.”

Problematika bytia

Aristoteles sa vo svojom učení kriticky vyrovnáva so svojimi predchodcami. Kritiku smeruje najmä na pseudokratikov a ich nerozlišovanie rozličných spôsobov bytia. Nesúhlasí s chápaním jednotného bytia – pralátky, ktorá všetko bytie vysvetľuje ( napr. Parmenides uznáva len statické bytie ). Platónovi vyčíta, že metódu určovania pojmov prevzal od Sokrata, oddeľuje od jednotlivých vecí a nezávisle od nich konštruuje svet ideí, teda druhý svet. Ten Aristoteles považuje za zbytočnú fikciu nereálneho sveta, ktorá je od zmyslového - reálneho sveta veľmi vzdialená. Namiesto pojmu Platónovej idei zavádza Aristoteles pojem substancie – podstaty. Bytie vypovedá o niečom, čo svojim spôsobom “je”, pričom jestvujú rozličné spôsoby vypovedania. Tieto rozličné druhy vypovedania získava Aristoteles abstrakciou z vypozorovaných jazykových vyjadrení. Aristoteles rozlišuje desať foriem výpovedí, kategórií: substancia, kvantita, kvalita, relácia, miesto, čas, poloha, stav, činnosť, trpnosť. Substancia existuje samostatne, naproti tomu akcidencie predpokladajú substanciu, aby sme ich mohli vyjadriť. Ich bytie narozdiel od bytia substancie, je odvodeným bytím. Napríklad byť okrúhly, kvalitatívne určuje bytie telesa. Predpokladá substanciu, o ktorej možeme povedať, že je okrúhla.Preto substancia je vzhľadom na čas, poznanie a pojem prvá, prvotná. Kategória substancie má výnimočné postavenie medzi ostatnými kategóriami.Všetky ostatné kategórie ju totiž predpokladajú.
Podstatu určuje Aristoteles dvojakým spôsobom: za prvú podstatu pokladá jednotlivú vec, za druhú druhy a rody. Bytie Aristoteles neprisudzuje len jednotlivým veciam, ale aj ich vlastnostiam – akcidenciám, ako aj druhom a rodom vecí. Medzi jednotlivými spôsobmi bytia jestvuje hierarchia.
Podstatu nejakej veci možno pochopiť ako jednotu látky ( hmoty, hýle ) a formy ( tvaru, éidos ).U človeka je látkou telo a formou jeho duša. Látka nemože existovať bez formy. Naopak forma može existovať nezávisle od látky ako formujúci princíp. Je to pojmová podstata a pôvodná substancia veci. Látka je to, z čoho podľa formy niečo vzniká. Preto látka je základom všetkého stávania ( vzniku a zániku ). Vzhľadom na formu je látka vždy relatívna.

Tak ako v prípade sochy sa sformovaný bronz može pretaviť do inej formy, može sa každá látka sať východiskom novej formy. Forma a látka sú navzájom v relatívnom protiklade – čo v jednom vzťahu je formou, može byť v inom vzťahu látkou: dosky a drevené nosníky sú formou vzhľadom na kmeň stromu, z ktorého boli narezané; vzhľadom na hotový dom, ktorý je z nich postavený, sú látkou.
O bytí možme uvažovať nielen z hľadiska sustancie, kvality a kvantity, ale aj z hľadiska potencionality a aktuality, t.j. z hľadiska možnosti a skutočnosti.
Aristoteles vytvoril realistickú ontológiu, zavádzajúc nasledovné príčiny vzniku vecí: causa materialis ( materiálna príčina ), causa formalis ( formálna príčina ), causa efficiens ( pôsobiaca príčina ), causa finalis ( účelová príčina ).
Na príklade domu – tehly sú látky, formou je pojem ( plán ) domu, ktorý existuje ešte pred stavbou domu, činnou príčinou je staviteľ a konečným cieľom je reálny dom – dá sa povedať, že nejde o štyri rozličné príčiny, ktoré by sme mohli vykresliť čierno – bielo. Ide najmä o vedeckú zrozumiteľnosť, alebo inak o vedeckú diferenciáciu pojmov. Až pochopenie všetkých štyroch pojmov nám umožní poznať vec. Tu sa dostáva do popredia otázka “načo”. Princíp účelu vo filozofii použil ako prvý práve Aristoteles, podľa ktorého všetko dianie je účelovo orientované. Konanie človeka sa riadi účelom, takisto v prírode je všetko zamerané na určitý cieľ : napr. listy slúžia na ochranu rastlín. Vznik, čiže prechod od možnosti ku skutočnosti, a aktualizácia potencie prostredníctvom skutočnosti sú vždy nezavŕšené, lebo každá príčina predpokladá ďaľšiu príčinu, tak ako staviteľ predpokladá objednávateľa. Napokon sa dostaneme k zvláštnej skutočnosti, ktorá nie je účinkom, ale iba príčinou, ktorá nie je látkou, ale čistou formou foriem, teda je nemateriálna : je ňou prvý nehybný hýbateľ. Ten je prvopríčinou pohybov vo svete. Je počiatkom všetkého pohybu, vďaka nemu sa možnosť stane skutočnosťou. On sám je však večný, oddelený od jednotlivých vecí. Stvoriteľ, demiurg je večná božská inteligencia, absolútne vedomie seba, princíp, ktorý všetkým preniká, všetko prebúdza k životu a pohybu. Existenciu boha dokazoval Aristoteles na základe pohybu.
Takisto teda i pohyb je večný oddelený od jednotlivých vecí, pričom jeho zmena predstavuje následok príčiny. Rozlišoval šesť druhov pohybov: zánik, vznik, zväčšenie, zmenšenie, zmenu v akosti a premiestňovanie v priestore. Aj keď rozlišoval viacero druhov pohybov, nechápal ich ako niečo chaotické a bezúčelové.

Naopak, od neurčitosti smerovali k tvaru, viedli k určitému cieľu, k dosiahnutiu “ stavu dokonalosti ”, usmerňovanému vnútornou entelechiou ( to, čo má cieľ v samom sebe).
Prvopríčinou je samozrejme prvý hýbateľ. Entelechia je teda vnútorná sila, ktorá smeruje k účelovosti a uznáva štyri príčiny: látkovú,formálnu,pôsobiacu,účelovú.

Logika

Poznanie sa uskutočnuje zmyslovým vnímaním a naň nadväzujúcou rozumovou činnosťou – myslením. Kto chce však vedecky myslieť, nevyhnutne musí abstrahovať, pretože len abstrahovanie umožnuje vytváranie logických pojmov a výrokov o súcne. Najvyššie abstrakcie nazval kategórie. Aristoteles sa stal zakladateľom logiky, vytvoril z nej osobitnú systematickú vedu.Chápal ju ako náuku o formách a metódach myslenia a považoval ju za nástroj rozvíjania ostatných vied. V stredoveku sa jeho logika stala základom tradičnej logiky. Systematicky sa ňou zaoberal v diele Organon.

Právo

Aristoteles vo svojom diele Politika pokladá človeka za bytosť, ktorá prirodzene žije v politickom spoločenstve. Človeka charakterizuje ako politického živočícha ( zoon physei politikon ). Aristoteles tvrdí, že človek sa stal spoločenskou bytosťou vďaka reči. Reč nám umožnuje vyjadrovať naše negatívne, alebo pozitívne hodnotenie alebo si prostredníctvom nej môžeme vymienať informácie. Reč nám však predovšetkým poskytuje pojmy, pomocou ktorých poznávame veci, komunikujeme, vedieme spory a zjednocujeme sa. To je predpokladom vzniku spoločenských inštitúcií od rodiny až po štát. Aristoteles predpokladá, že v spoločenskosti človeka je obsiahnutá tendencia k jednotnému štátu. Bez spoločenskosti by človek nebol človekom. Čím cnostnejší sú členovia spoločenstva, tým je spoločenstvo lepšie. Aristoteteles rozlišuje medzi individuálnymi cnosťami – múdrosť, odvaha, rozvážnosť – a spravodlivosťou, ktorá v sebe zahrňuje všetky tri individuálne cnosti a je cnosťou tak pre štát ( polis ), ako aj pre jeho občanov.
Politicko – právne názory Aristoteles zhrnul najmä v prácach Etika Nikomachova, Etika Eudémova, Politika, Rétorika a Politické zriadenie Atén.
Aristoteles neuznával akékoľvek konštruovanie ideálnych štátov, napriek tomu z celku jeho tvorby bol takýto model vytvorený. Niet sa čomu diviť, veď na demoštráciu svojho diela o štáte, rozpracoval 158 ústav gréckych štátov, kým sa mu podarilo vypracovať, podľa svojho názoru najideálnejšiu ústavu. Za najideálnejšiu formu spoločnosti považuje štátne spoločenstvo. Kedže v každom štáte „ jedni musia byť bohatí, druhí chudobní a tretí medzi nimi“, Aristoteles rozlišuje šesť štátnych foriem podľa toho, ktoré prvky prevažujú.

Ústavy rozdeľuje na dobré a zlé, pričom pojmom ústava rozumieme spoločenský poriadok štátu, najmä usporiadanie úradov a správy štátu. Medzi dobré formy vlády zaraďoval: monarchiu – vláda autoritatívneho jedinca, aristokraciu – vláda najlepších, politea – vláda väčšiny s ohľadom na spoločenský prospech občanov. Všetky tieto dobré formy vlády sledujú všeobecný prospech, možu sa však degenerovať na zlé formy vlády: tyraniu – vládu jedného v záujme vlastného prospechu, oligarchiu – vládu v záujme bohatých, demokraciu – vládu chudoby. Ideálny štát podľa Aristotelesa je spoločnosť, ktorá zaručuje dobrý život pre čo najväčší počet slobodných príslušníkov vládnúcej triedy. Základom takejto spoločnosti je rodina, súkromné vlastníctvo a otroctvo, ktoré pokladal za prirodzené, tak ako aj pokladal za prirodzenú aj nerovnosť medzi ľudmi. Vyslovil aj základnú myšlienku právneho štátu - v ideálnom štáte má vládnuť zákon.

Spravodlivosť

Aristotelova filozofia je typická integráciou úvah o práve a spravodlivosťou. Možno vychádzať z jeho názoru na právo, ktoré považuje za garanta zákonnosťi a rovnosťi ( to nomimom kai to ison ). Občianske právo delí na prirodzené ( to fysikon ), a na zákonné právo ( to nomikon ). „Prirodzené právo má všade rovnakú platnosť a je nezávislé od súhlasu alebo nesúhlasu ľudí. Naproti tomu zákonné právo je to, na obsahu ktorého pôvodne nezáleží, ktoré sa však stáva záväzným, len čo je stanovené“ ( Etika Nikomachova, 1134 B ). Spravodlivosť rozdeľuje na dva druhy, na rozdeľovaciu spravodlivosť ( dikaion dianemetikon ) a vyrovnávajúcu spravodlivosť ( dikaion diortotikon ). Distributívna ( rozdeľovacia ) spravodlivosť je princípom rozdeľovania duchovných a materiálnych statkov i bremien, vyplývajúcich z koexistencie a kooperácie občanov, a to podľa záslužnosti osôb, ktorým sa rozdeľuje. Mohla by sa nazývať aj občianskou či politickou spravodlivosťou, pretože sa uplatňuje vo verejnoprávnych pomeroch. Prihliada sa aj k osobným kvalitám, zásluhám či morálnym cnostiam tých, ktorým sa tieto hodnoty rozdeľujú. Distributívnu spravodlivosť možno chápať ako geometrickú proporciu medzi štyrmi členmi. Subjekty, ktorým sa prideľujú výhody či nevýhody, sú najmenej dva. Aký je pomer medzi osobami, resp. medzi ich zásluhami, kvalitami, taký je pomer medzi hodnotami, ktoré sa im dostanú. Každý ma teda v štáte toľko práv, koľko mu podľa jeho zásluh pre štát a spoločnosť prináleží. Spravodlivosť však týmto dostáva veľmi „rozmanitý“ význam, pretože pod týmto pojmom nerozumejú všetci to isté.

Navyše občania sa dostávajú do vzájomného kontaktu i nedobrovoľne, preto možno o tejto Aristotelovej spravodlivosti, hovoriť, ako o korektívnej, opravnej. To znamená, že veci treba uviesť do pôvodného stavu, alebo nahradiť spôsobenú škodu. Ak boli spôsobené škody, primeraný trest je vyjadrením satisfakcie pre poškodeného.
Vyrovnávajúca spravodlivosť je založená na prechode hodnôt od jednotlivých vlastníkov k druhým na základe aritmetickej úmery: tomu, kto má v rozpore s právom viac, ako mu patrí, sa odníme, aby mali obe strany, to čo im patrí. K vyrovnávaniu niekedy dochádza i spontánne, pokiaľ sa strany nedohodnú, spravodlivosť sa stáva záležitosťou pre sudcu. Aristoteles sa zaoberá i pojmom slušnosť ( epikea ) a stavia ho do takých súvislostí s právom a spravodlivosťou, ktoré sú aktuálne aj v súčasnosti. „Kedykoľvek zákon hovorí všeobecne, ale prihodí sa čosi, čo nie je všeobecné, je vhodné opraviť a doplniť medzeru, ktorú zákonodarca zanechal, pretože hovoril všeobecne a dopustil sa chyby, ako by povedal aj sám zákonodárca, keby bol tu a ako by bol ustanovil, keby bol o tom vedel“ ( Etika Nikomachova 1137 B ). Teda podstatou slušnosti je oprava zákona vtedy, ak má zákon pre svoje všeobecné znenie medzery.
Čo sa týka etiky ako celku, za prvý vedecký systém etiky pokladáme spomínanú Etiku Nikomachovu. Najvyšším cieľom každého ľudského snaženia je podľa Aristotela blaženosť ( edaimonia ). Striktne poukazuje na rozdiel medzi úsilím o blaženosť a jednoduchým užívaním rozkoše, aké hlásala kyrénska škola. Rozlišuje dve formy života, v ktorých môžeme rozlíšiť eudaimoniu. Prvou je teoretická činnosť, ktorá skúma princípy skutočnosti. Najvyšším modelom teoretickej činnosti je rozumová činnosť, uvažovanie – kontemplácia. Druhou formou života je cnostný život, ktorým možno dosiahnuť blaženosť. Je to život v súlade s ostatnými cnosťami.
Mravné cnosti definuje ako rozumný stred ( mesotes ) medzi nedostatkom a nadbytkom.

Na záver

Medzi filozofmi všetkých čias má mimoriadne postavenie pre vzácnu otvorenosť voči každej skúsenosti. Aristoteles bol predovšetkým vedec. A to v širokom slova zmysle: jeho bádateľské úsilie zahrňuje všetky oblasti vedeckého poznania, ale i on nachádza nad zhromažďovaním a popisom faktov korunu múdrosti vo filozofickom poznaní, ktoré všetky fakty usporadúva podľa jednotlivých princípov. Jeho dielo predstavuje duchovné dobytie sveta, ktoré nie je o nič menej veľkolepé a pre dejiny ľudstva závažné než víťazstvá jeho žiaka, dobyvateľa Alexandra. Na Aristotela nadviazali jeho žiaci, zvlášť Theofrastos z Efezu a Eudémos z Ródu (4. st. p.n. l.). V 3. st.

prispel k hlbšiemu chápaniu Aristotelova diela Alexandros z Afrodisiady. V stredoveku i na začiatku novoveku patril Aristotelov mysliteľský odkaz k hlavným zdrojom a vodítkom filozofického myslenia. Grécka vzdelanosť, ktorú významne ovplyvnil Aristoteles sa stala popri kresťanstve druhým základným pilierom európskej kultúry. Jeho univerzálne dielo sa stalo najdôležitejším základom stredovekej scholastiky Tomáša Akvinského. Aristoteles je najväčším systematikom v európskych duchovných dejinách je tiež najvýznamnejší filozof a prírodovedec západného sveta, celkom iste je to však osobnosť s najširším a najďalej siahajúcim vplyvom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk