Renesančná filozofia

Slovo renesancia znamená znovuzrodenie. Označujeme ním obdobie v rozmedzí 15. a 16. storočia. Bola to doba rozpadu niekdajších feudálnych vzťahov. Spájala sa s rozmachom talianskych miest a so zvýšenými spoločenskými požiadavkami na rozvoj vedy a techniky.
Počas renesancie sa zrodil nový záujem o človeka. Hodnoty svetskej antickej kultúry a filozofie sa v období renesancie dostávajú čoraz naliehavejšie do popredia.
No ani prírodoveda nezaostávala. Prírodné vedy sa dostali do centra revolučného pohybu a výrazným spôsobom pomáhali sformulovať svetonázor renesančného človeka. Nové poznatky empirickej prírodovedy a teoretickej matematiky podporili antischolastickú orientáciu filozofie, ktorá sa väčšmi ako kedykoľvek predtým priblížila k vede. Vyzdvihli význam prirodzeného poznania sveta človekom a prispeli k vývinu materialistických tendencií vo filozofii. Vzniká nová prírodná filozofia, ktorá má často panteistický charakter a neraz obsahuje aj prvky dialektického chápania prírody. K významným predstaviteľom tohto obdobia patria: Mikuláš Kuzánsky, Bernardino Telesio, Thomas Campanella, Leonardo da Vinci, Mikuláš Kopernik, Giordano Bruno, Galieo Galilei a František Patritius. Mikuláš Kuzánsky (1401 - 1464)
Jeho otec bol zámožný rybár. Ako 12 ročný opustil rodičovský dom, aby naplnil svoju túžbu po vzdelaní. Podarilo sa mu to, študoval teológiu, matematiku, prírodné vedy, právo a filozofiu. Vypracoval sa na významného cirkevného diplomata ;najväčšmi sa cenili jeho zásluhy na zmierení napätia medzi pápežom a nemeckým cisárom. V roku 1448 sa stal kardinálom.
Odmieta stvorenie sveta bohom, pokladá svet za rozvinutie boha (pričom obe veličiny chápe ako nekonečné), zdôrazňuje úlohu rozumu v ľudskom poznaní.
Hlavné dielo: „O učenej nevedomosti“ sa vyznačuje paradoxným spôsobom uvažovania, odlišný od scholastiky; (čo je nekonečno a aký je vzťah medzi konečným a nekonečným)
V diele „O učenej nevedomosti“ ukazuje, že naše pozitívne poznanie Boha pred nás stavia kopec nových záhad - čím sme učenejší, tým menej v skutočnosti vieme.

Bernardino Telesio (1508-1588)
Telesio sa pokúsil vysvetliť prírodu pomocou fyzických síl, ktoré v nej pôsobia. Týmito silami sú teplo a chlad. Teplo spôsobuje pohyb a dáva život, chlad pohyb zastavuje a spôsobuje umieranie. Obidve sily pôsobia na základe boja protikladov. Preto nebo (Slnko) je centrom tepla a Zem zasa sústredením chladu, ale súhrne tvoria jednu totožnú hmotu, podliehajúcu dvom protikladným silám.

Každá z týchto síl v snahe zachovať samu seba má súčasne možnosť pociťovať svoj protiklad. Teplo pôsobením na chladnú Zem vyvoláva v nej vznikanie vecí ako spojenie dvoch protikladných prvkov. Zdrojom života zvierat je spiritus animalis , ktorý udržuje zviera pri živote a umožňuje mu pohyb. Od tohto ducha pochádzajú všetky zmyslové zážitky a pocity. Morálne správanie sa človeka vyplýva z jeho prirodzenej snahy o sebazáchovu. Koncepcia sveta a človeka má u Telesia výrazný materialistický charakter, pretože aj pojem spiritus, chápaný ako ľudská duša, je čímsi, čo sa odvodzuje z hmoty a je s ňou bezprostredne spojené.
Na prírodovedné názory Telesia nadväzuje Campanella.

Thomas Campanella(1568-1639)
Hlavným predmetom jeho záujmu je otázka ľudského poznania, ktoré je podľa neho zmyslovým vnímaním. Predmetom poznania sú jednotlivé veci, dostupné človeku prostredníctvom zmyslov. Hoci zmysli nie sú ani zďaleka spoľahlivé, predsa zaručujú človeku poznanie, ktoré možno ďalej zdokonaľovať. Východiskom a súčasne oporou ľudského poznania je u človeka vedomie vlastnej existencie, a teda sebavnímanie. Pojmy ochudobňujú obsahy zmyslových pocitov a sú len umelými schémami skutočnosti. Všetko vo svete je akýmsi spôsobom zduchovnené a všetko podlieha zákonu sympatie a antipatie. Tento zákon je zdrojom pohybu všetkých vecí. Celá skutočnosť je spojením bytia a nebytia, primalitates čiže podstaty vecí, princípov jestvovania a pôsobenia, poznania a lásky a ich popretia v podobe negácie, pasívnosti, obmedzenia a nenávisti.

Konečným cieľom každého bytia je všeobecné úsilie o sebazáchovu. Toto úsilie vedie človeka k láske k sebe samému, ktorá sa môže naplniť len v spoločenskom živote a realizovať v štáte, ktorý má byť akýmsi predĺžením jeho osobnej existencie. Vo svojej utópii Slnečný štát stavia na čelo spoločenstva, sídliaceho na ostrove , hlavného správcu, ktorému podliehajú traja predstavitelia spoločenských primalít- moci, múdrosti a lásky; títo vládnu nad celou hierarchicky usporiadanou spoločnosťou na základe povinnej práce. Správca teda vládne štátu prostredníctvom akýchsi troch ministerstiev: vojny, osvety a zásobovania, ktoré zaručujú bezpečnosť štátu aj jednotlivca. V tomto štáte niet súkromného vlastníctva, pretože všetci majú spoločný cieľ zachovať seba samých a všetci ho dosahujú spoločnými prostriedkami, ako sú spoločné byty, spoločné stravovanie a spoločné rodiny.

Vzdelanie sa nezískava zo starých kníh, ale zakladá sa na matematike a prírodných vedách

Leonardo da Vinci ( 15.5.1452 – 2.5.1519)
Narodil sa v Toskánsku, v dedine Anchiani neďaleko mesta Vinci v blízkosti Florencie. Bol nemanželským dieťaťom dedinského dievčaťa a notára. Otec mu poskytol len bežné základné vzdelanie. Leonardovo poznanie sveta sa opieralo o praktickú činnosť. “Veda je dcérou skúsenosti“, napísal a dosvedčil to tým, že sa úplne zriekol scholastického spôsobu myslenia. Jeho cieľom nebolo vytvoriť ucelený filozofický systém. Svoju koncepciu človeka a sveta sformuloval v množstve poznámok, tzv. zrkadlových záznamov (všetky svoje poznámky písal z prava doľava), listov a spisov, v početných náčrtov a nákresoch technických diel a vyjadril ju aj v umeleckých dielach, najmä v nesmrteľných maľbách a kresbách, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo renesančné umenie dalo svetu. Odmietol školskú múdrosť ukrytú v starých spisoch a sám seba nazýval „človekom bez literatúry“:
Da Vinci bol typickým človekom renesancie aj tým, že zbavil tradičnú scholastickú vieru v autority jej miesta v procese poznávania sveta. Ako umelec uznával prioritu zmyslov. Zmyslovú skúsenosť si cenil väčšmi ako samoúčelné a do seba uzavreté rozumovanie, nech by bolo podopreté akýmikoľvek uznávanými autoritami.
„Príroda je nútená konať pod vplyvom svojho zákona, ktorý je do nej samej vliaty“, tvrdil, ale nikdy nepripisoval prírode nadprirodzené ciele, nehľadal nijaké transcendentné či božské vplyvy, ktoré by sa nachádzali mimo prírodný celok a ktoré by riadili prírodu zvonka. Podľa Leonarda „ príroda neporušuje svoje zákony“ a nijaká nadprirodzená moc či sila ich do nej ani nikdy nevložila.Príroda je večná a aktívna.
Človeka nikdy nevytrhával z prírody: „ Starí prirovnávali človeka k svetu, tvrdiac, že je to svet v malom, a toto prirovnanie je iste dobre použité, pretože ako sa človek skladá zo zeme, vody, vzduchu a ohňa, tak sa aj Zem skladá z podobných látok.“
Pojmy duše a ducha Leonardo da Vinci neodmietal, ale vysvetľoval ich opäť len ako súčasť prírodného celku, ktorú možno pochopiť a vysvetliť pomocou fyziky a anatómie.

Mikuláš Kopernik (19. Február 1473 -24.Máj 1543)
Pochádzal zo sedliackeho a remeselníckeho rodu. Jeho otec, krakovský mešťan a kupec, získal veľké zásluhy počas trinásťročnej vojny. Matka pochádzala z meštianskej rodiny, ktorá nešetrila ani majetkom ani krvou, aby sa Pomorie vrátilo k vlasti. Kopernik nadobudol na ten čas pomerne dôkladné vzdelanie a ešte v mladých rokoch sa oboznámil s niektorými antickými jazykmi. Keď mal 10 rokov stratil otca.

Strýko, varminský biskup, umožnil Mikulášovi a jeho bratovi Andrejovi vyštudovať všetky štyri fakulty univerzity a zaistil im nezávislosť. V tomto období sa dotvorila celková duševná potencia Kopernikovho záujmu o astronómiu. Študoval v Krakove a vo Viedni, kde prednášali Peuerbach a Regiomontanus. V Bologni získal doktorát práv, ale bol ovplyvnený slávnym astronómom Navarrom, že sa rozhodol venovať astronómii. V Taliansku však na príkaz strýka vyštudoval ešte medicínu. Ako právnik neskôr zastupoval varminské panstvo na snemoch i v zložitých jednaniach s rádom Teutonských rytierov; svojím lekárskym umením si vyslúžil chválu korunovaných hláv a k jeho sympatickým vlastnostiam patrí taktiež to, že sa staral o päť sirôt svojej sestry. Preslávil sa trigonometriou, počas pobytu v Taliansku prednášal matematiku aj v Ríme. Celý tvorivý vedecký život prežil vo vlasti, dá sa povedať v osamelosti. Patril ku najvzdelanejším ľuďom svojej doby. Myšlienkou o obehoch planét sa zaoberal 36 rokov a za tú dobu ju prepracoval do matematických podrobností tak, že predčila i 1 500 rokov starú a stále "zdokonaľovanú" a komplikovanejšiu Ptolemaiovu sústavu. Kopernik si bol vedomý revolučného obsahu heliocentrizmu a nerobil si ilúzie, ako bude prijatý. Diela :Komentárik - 1510 - formuluje v ňom základné tézy heliocentrickej sústavy;
De revolutionibus orbium coelestium libri VI (Šesť kníh o otáčaní sa nebeských kruhov) - 1515 - 1545 - učenie o otáčaní Zeme vyvrátilo základné cirkevné dogmy a podrývalo autoritu cirkevných kruhov. Zem sa z nehybného stredu vesmíru zmenila na nebeské teleso, ktoré sa otáča s ostatnými planétami okolo Slnka. Túto knihu dala cirkev na index. Index bol zrušený až roku 1835.

Giordano Bruno (1548 – 17. február 1600)
Narodil sa v Nole pri Neapole, ako pätnásťročný vstúpil do rádu dominikánov. Tu si zmenil meno Filip na Giordano. Počas štúdií sa zoznámil so starovekou i scholastickou filozofiou. Silne na neho pôsobili súčasné filozofické a vedecké prúdy, pod ich vplyvom začal pochybovať o správnosti cirkevnej doktríny. Po obvinení z herézy opustil roku 1576 rád a zdržiaval sa postupne v rozličných mestách Talianska, Francúzska, Nemecka a Anglicka, až napokon prišiel do Benátok na pozvanie miestneho boháča Giovanniho Moceniga, ktorého mal vyučovať umeniu pamäti.
Brunova tvorivá spisovateľsko – filozofická činnosť vrcholí v období parížskeho pobytu. Po denunciácii ho roku 1592 uväznila inkvizícia a o rok vykázala do Ríma, kde ho sedem rokov väznili.

Napokon ho cirkev odsúdila a odovzdala do rúk svetskej moci (známa je jeho odpoveď po prečítaní rozsudku: „Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ja ho počúvam")Dňa 17. februára 1600 bol upálený na Campo di Fiore v Ríme.
Stredovekú predstavu uzavretého a konečného sveta nahradil Giordano Bruno modernou koncepciou nekonečného vesmíru, ktorá nadviazala na vedecké poznatky a zistenia Mikuláša Kopernika. V Brunových názoroch sa prejavujú panteistické prvky; teda názory stotožňujúce boha so svetom, s prírodou. Jeho panteistický boh už nie je nadradený vesmíru, ale je v ňom obsiahnutý. Vesmír nemá hranice a tvoria ho nespočetné slnká, planéty a svety.. To bola jedna z predstáv, ktorá azda najväčšmi dráždila vyšetrovateľov svätej inkvizície.
Hmota podľa Giordana nie je interná, nečinná. Bruno odmietol scholastický výklad hmoty ako mŕtvej látky či substancie, ktorý vychádzal z Aristotela. Koho strhla veľkosť svojho zámeru, necíti strach zo smrti“, napísal Bruno. „ Kto sa dokáže najviac nadchnúť pre lásku k božej vôli, toho nemožno zmiasť ani vyhrážkami, ani zastrašovaním. Múdry a cnostný človek dosiahne iba vtedy dokonalosť, keď nepociťuje utrpenie...“.Giordano odmietol uznať svoju vinu. Celý život Giordana Bruna sa niesol v znamení boja proti predsudkom v mene poznatkov vedy. Bol veľkým hľadačom pravdy, ktorý nenachádzal uspokojenie v zavŕšených vedomostiach, ale hľadal nové odpovede na staré otázky týkajúce sa najmä prírodnej filozofie. Galileo Galilei (15.2.1564-8.1.1642)
Jeho otec bol schudobnelým hudobným teoretikom a skladateľom. Narodil sa v ten deň, keď Michelangelo zomrel. Golileo sa od detstva vyznačoval experimentálnou zručnosťou. Zhotovoval mechanické hračky, konštruoval modely strojov, lodí a pod. Zaoberal sa aj maliarstvom a hudbou. Študoval v kláštore Vallombros, kde si osvojil latinčinu a gréčtinu, ktoré mu umožnili štúdium významných latinských a gréckych diel z originálov. Na otcovo želanie odišiel študovať medicínu na univerzitu v Pize. Ale väčšiu náklonnosť cítil k matematike a fyzike. Ako 25 ročný získal profesúru matematiky na univerzite v Pize. Robil verejné pokusy s padajúcimi telesami. Podľa jeho učenia nie je stredom vesmíru Zem, ale Slnko. Nebezpečnosť tohto učenia pre cirkevné dogmy si začali katolícky teológovia osobitne všímať vtedy, keď Galileo vedecky dokazoval správnosť Kopernikových myšlienok.
„ Pravdu“, písal Galilei, „ treba hľadať pomocou skúsenosti, nie v starých knihách. Ľudské poznanie je neobmedzené, nejestvujú preň nijaké hranice.

Svet je však neobyčajne mnohotvárny.Preto sa nikto neodváži tvrdiť, že poznáme všetko, čo sa v prírode dá poznať.“
Podobne ako viacerí iní renesanční učenci a myslitelia ani Galileo Galilei sa nevyhol sporu s cirkvou. Napriek opatrnosti, s akou formuloval základné myšlienky svojho učenia, i napriek niekoľkým mocným ochrancom, medzi ktorých patril napríklad toskánsky veľkovojvoda Cosimo Medici II., roku 1633, rok po vydaní knihy Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách, ktorá podporovala Kopernikovu teóriu, musel napokon aj on hájiť svoje objavy pred inkvizičným tribunálom. Väznili ho a vypočúvali ho až ako sedemdesiatročného starca. Pred „ svätým súdom“ ho obžalovali, že považoval za pravdivé a šíril medzi ľuďmi nesprávne učenie, podľa ktorého Slnko stojí v strede sveta nepohnute a Zem sa krúti okolo svojej osi za 24 hodín, ďalej, že mal žiakov, ktorým toto učenie hlásal.. Tým porušil cirkevné ustanovenia. Inkvizičný súd ho napokon donútil predniesť formálne odvolanie svojich názorov, vyjadriť poslušnosť cirkvi a vyhlásil ho za väzňa inkvizície. Legenda hovorí, že Galileo po odprisahaní si sám pre seba povedal: A predsa sa točí.
Takmer až do svojej smrti roku 1642 sa Galileo nesmel s nikým stýkať bez dohľadu inkvizítorov. V ich neprítomnosti nesmel nič čítať ani písať.
V starobe oslepol na ľavé oko a o niekoľko mesiacov aj na pravé. Tiež sluch mu vypovedal službu. Napriek týmto ťažkostiam ďalej premýšľal o fyzikálnych problémoch.
Galileiho spisy:
Vážky - 1586 - opísal hydrostatické vážky, ktoré vynašiel. Pomocou nich bolo možné rýchlo určiť zloženie kovových zliatín. Vysvetlil aj určenie ťažiska niektorých pevných telies.
Hviezdny posol - 1610 - tu uverejnil svoje prvé astronomické objavy
Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách - 1632 - vo forme rozhovoru tu vystupujú tri osoby: Salviati, kopernikovec, ktorý s ohľaduplným pokojom zdoláva silou myšlienkových pochodov protivníka. Simplicius, učenec školy Aristotelovej v rozhovore podlieha toľkokrát, koľkokrát vyvoláva diskusiu. Sagredo je veselý účastník a svedok rozhovoru, ktorý má radosť z osvojenia si niektorých nových názorov. Dielo má význam v histórii astronómie, zohralo dôležitú úlohu aj v mechanike. Galileo tu rozvinul myšlienky kinematiky, definoval pojmy rýchlosť a zrýchlenie Dialóg bol zakázaný a dali ho na Index zakázaných kníh, autora dali do domáceho väzenia. František Patritius (1529-1597)
Bol autorom diela Nova de universis philosophia, ktoré malo štyri časti: Panaugia, Panarchia, Panpsychia a Pancosmia).

V ňom rozviedol teóriu prasvetla, ktorého odrazom má byť vesmír, hľadal prazáklad všetkých vecí, pokúšal sa dokázať, že všetkému je daný život a že na týchto zásadách spočíva poriadok všetkého súcna. Jeho filozofia mala nahradiť scholastický aristotelizmus. Bol to prvý pokus o materialistickú aplikáciu špekulatívno – metafyzickej dialektiky s cieľom dokázať samovývoj vesmíru. Fyzické i psychické javy Patritius vysvetľuje pomocou teórie svetla a duše sveta. Svetlo a teplo, ktoré ho sprevádza, sú tvorivou silou vesmíru a podmieňujú jeho jestvovanie. Zdrojom pohybu vo svete je duša ako čosi sprostredkujúce medzi hmotným a nehmotným. Pohyb patrí k povahe duše, a preto aj v nej pramení každá činnosť. Pohyb vo vesmíre je prejavom duše sveta, ktorej časťou je každá ľudská duša. Patritiovým zámerom bolo nepochybne zracionálniť kresťanskú doktrínu v novom filozofickom systéme, v skutočnosti však vytvoril kozmológiu, ktorá si z tradičnej metafyziky bytia zachovala len názvy a výrazne oscilovala smerom k materialistickej koncepcii sveta.