Machiavelli chápe dejiny ako dynamický jav, sled pokroku a úpadku. Všetky historické udalosti nadväzujú na minulosť. Množstvo pokroku a úpadku je rovnaké, mení sa iba miesto ich kulminácie. Krajiny, ktoré kedysi kvitli, upadli a rozkvitli iné. Zmene podliehajú aj spoločensko-politické systémy. Monarchia prechádza do tyranie, aristokracia do oligarchie a demokracia do anarchie. Človek je od prírody zlý a koná dobro iba vtedy keď je prinútený. Ľudia sú lenivý, idú radšej pohodlnou cestou napodobňovania, ako by sa dali na neisté cesty. Príčiny spoločenského úpadku sú v ľudskej prirodzenosti. Ľudia vo svojich ambíciách nepoznajú hraníc, síce môžu všetko chcieť, ale dosiahnuť nie. Z toho vznikajú spory, nepriateľstvá, vojny. Vojna je matkou pokroku, v miery ľudia lenivejú. Objektívnu zákonitosť dejín môžu ľudia ovplyvniť ustanovením noriem a zákonov. Právne zákony sú chrbticou štátu. Ak sú v neúcte, nastáva rozklad. Náboženstvo a cirkev majú pomáhať udržiavať úctu k zákonom, ale nemôžu nahradiť politiku. Naivná viera, že Boh bude bojovať za ľudí, ktorí kľačiac na kolenách modlia sa k nemu, vraj už mnohé štáty zahubila. Machiavelli vyčíta kresťanstvu, že ideálom mu je človek pokorný, ponížený, pasívny. Na počiatku ľudia žili rozptýlene ako zvieratá. Aby sa mohli účinnejšie brániť zvolili si najsilnejšieho za vodcu. Na vyššom stupni vývinu si ľudia nevolia už najsilnejšieho, ale najmúdrejšieho. Zákony sú predpokladom ako rozlíšiť dobro i zlo, spravodlivosť a nespravodlivosť. Dobré je to, čo vyhovuje väčšine. Morálne konanie je v konečných dôsledkoch motivované strachom.
Za najlepšie spoločenské zriadenie považuje Machiavelli silný centralizovaný štát. Aj keď bol prívržencom republikanizmu, jasne videl, že zlepšiť talianske pomery, skoncovať s lokálnou roztrieštenosťou krajiny a paralyzovať škodlivú pápežskú politiku môže iba silná osobnosť typu Cesara Borgiu. Nazdával sa, že takúto osobnosť dá Taliansku rodina Mediciovcov.

Panovník-diktátor má byť podľa neho chladnokrvný, ľstivý, bez akýchkoľvek morálnych zábran a záväzkov. Kult živočíšnej moci a etický relativizmus mu vyslúžili obdiv talianskych a nemeckých fašistov. Machiavelli strhol pozlátku náboženských ilúzií o človeku a spoločnosti, naturalisticky odkryl základné motívy individuálneho i sociálneho konania. Ako propagátor osobnej diktatúry stal sa ideológom centralizovanej moci, apoštolom vodcovského princípu, a to nielen pre svoju súčasnosť, ale aj pre veky nasledujúce. Kritika cirkvi a celkového spoločenského poriadku z pera humanistov nadobudla ostrosť najmä mimo Talianska, a to z prirodzených príčin, pretože krízové javy sa tam utvárali v plastických ekonomických a sociálnych dôsledkoch. Nátlak zo strany cirkvi sa prejavoval predovšetkým vo vyberaní neprehľadných druhov daní. Majetkoprávne princípy kanonického práva umožňovali postupne hromadiť pozemkové i peňažné bohatstvo v rukách cirkvi. Takto sa cirkev ako medzinárodný, európsky faktor dostáva do rozporov s domácimi národnými silami, predstavovanými meštianstvom a vlasteneckou šľachtou. Kritika pápežstva, bohatstva, chamtivosti a morálnej zvrhlosti kňazov i mníchov, kupčenie s odpustkami a úradmi sa stretávali s politickou podporou domáceho meštiactva a šľachty najmä tam, kde ekonomické vydieranie bolo najciteľnejšie. Táto kritika vyvolávala atmosféru všeobecnej spoločenskej krízy a nevyhnutnosti reforiem. Rozvíjala sa v rozličných alegorických formách, vymyslených fabulách, ktoré mali zachovať anonymitu autorov. Takto bolo koncipované jedno z najpôsobivejších diel svojej doby Chvála pochabosti Erasma Rotterdamského. Personifikovaná Pochabosť tu rozpráva sama o sebe a o ľuďoch, o ich slabostiach, nerestiach, pretvárke a márnomyseľnosti. Táto typická humanistická sociálna satira sa stala vzorom pre podobné diela. O jej úspechu svedčí to, že za života autora bola 27-krát vydaná. Parížska univerzita ju odsúdila pre útoky proti cirkvi, a preto sa neskôr dostala aj na index zakázaných kníh.