Renesančná filozofia v podobe florentského novopiatonizmu vymedzila ontologické otázky jednoty vesmíru a prírody ako vnútorného stredu vesmíru. Ďalej sa rozvíjala v prírodnej filozofii. Myšlienky hľadania krásy a harmónie sa prejavili v dielach renesančných umelcov. Aristotelov vplyv sa objavil vo filozofii Pietra Pomponazziho (1462 - 1525). Jeho dielo bolo prínosom v období slobodomysernosti 16. storočia. Hľadal odpoveď na otázku, čo je pravdivé. Všetky nepochopiteFné javy musíme podľa neho spájať s príčinami prirodzeného charakteru. Tým otváral cestu novej prírodovede. Človek ani pri slobode voľby nemôže prekročiť hranice svojej prirodzenosti. Ak je Boh poslednou príčinou všetkého bytia vrátane ľudských činov, je potom hodnotenie týchto činov oprávnené? Pomponazzi odmieta antropomorfné predstavy o Bohu. Boha stotožňuje s prírodou, osudom a božskú prozreternosť s prírodnou nevyhnutnosťou. Len tak možno z Boha sňať zodpovednosť za zlo. Boh koná nevyhnutne, determinovane (to sú otázky teodicey). Týmto riešením sa Boh rozptyľuje v prírode, čím vzniká panteistická línia renesančnej filozofie.

Prechod k prírodnej filozofii Bernardina Telesia (1508 - 1588) pomáhal tvorbe experimentálnej prírodovedy. V diele 0 podstate vecí podľa vlastných princípov odmieta božské zasahovanie do prírody. Zaujímavá je Telesiova etika sebazáchovy. Mravný svet človeka má prirodzenú podstatu. Dobro, o ktoré sa človek usiluje, je dané snahou o sebazachovanie. Jediným zlom je totíž vlastný zánik.

2. Epochou veľkých objavov nazývame renesanciu aj pre vynikajúce vedecké objavy a pozorovania. MIKULÁŠ KOPERNIK (1473 - 1543), poľský astronóm, vypracoval teóriu heliocentrickej siistavy. V práci 0 kruhovych pohyboch nebeských telies obhajuje tieto tézy: „Svet je guratý, nezmerateľný a podobný nekonečnému. Sféra stálic, ktorá všetko zahŕňa, je nehybná, ale pohyb všetkých ostatných telies je kruhový. Zem sa pohybuje niekoľkými kruhovými pohybmi." Z týchto téz vyplynula potreba revidovať predstavy o nebeských telesách a o pohybe. Pohyb je normálnym stavom všetkých planét. Tým, že majú guľovitú podobu, je pohyb ich prirodzenou vlastnosťou. Nie je potrebný žiadny „prvý hýbateľ'. Princíp samopohybu telies bol do filozofie zavedený s tým, že Boh je stvoriteľ „svetového mechanizmu" a ďalej už nezasahuje do jeho fungovania. Vplyv týchto téz sa prejavuje aj v učení Giordana Bruna a Galilea Galileiho.

GIORDANO BRUNO (1548 - 1600) - dátum upálenia veľkého učenca je druhým medzníkom oddeľujúcim novovek od stredoveku. Panteizmus G. Bruna je najdôslednejší z celej renesancie. Základom jeho učenia je Jedno. Jedno je príčinou bytia, samotným bytím, v ktorom sa stotožňuje podstata aj existencia. Jedno vyjadruje zhodu medzi nepretržitou premenlivosťou sveta a stálosťou prírodných zákonov. Jedno nevzniká, pretože nie je žiadne iné súcno, ktoré by si ho mohlo žiadať, keď má všetko súcno. Nezaniká, lebo sa nemá na čo premenif, nemôže sa zmenšiť ani zväčšiť, lebo je nekonečné. Vesmír nie je stvorený, existuje večne a nemôže zaniknúť. Vo vesmíre prebiehajú nepretržité zmeny a pohyb. Vesmír sa však nepohybuje, lebo ako celok sa nemôže premiestňovať a sám sa celý vypĺňa. Vesmírje vo všetkých veciach, ktoré ho vypĺňajú. Základom všetkého súcna sú atómy, zdrojom ich pohybu je samotná hmota, vnútorný princíp. Bruno odmieta učenie o dvoch princípoch, o látke a forme.

V Jednom sa všetky princípy zjednocujú, zhodujú. Boh je bod i atóm,v tom G. Bruno prejavuje svoj panteizmus. Vnútornú schopnosť hmoty vytvárať formu nazýva dušou sveta. Svetová duša je vo vnútri hmoty, ale takisto vládne nad hmotou. Univerzálny rozum je prejavom svetovej duše, ktorá sa prejavuje v oduševneností prírody. Stupeň prejavu oduševneností súvisí so zvláštnosťami stavby hmoty. Zem a vesmír sú materiálne jednotné, prirodzený je aj ich pohyb. Bruno odmieta ôsmu sféru nehybných stálic, ktoré sú rovnako vzdialené od stredu. Vyslovil hypotézu, že existujú nové, neznáme planéty. Keďže životje vlastnosťou hmoty, nezávisí od náhody, ani od stvoriteľa. G. Bruno predpokladá, že vo vesmíre môže existovať aj iný rozumný život. Nemusí mať však formy života na Zemi. Pre tieto odvážne a pre katolícku cirkev neprijateFné tézy bol obvinený z kacírstva a v roku 1592 uväznený. Inkvizícia ho dlho vypočúvala a snažila sa ho zlomiť, aby odvolal svoje učenie. (Známa je jeho odpoveď po prečítaní rozsudku: Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ja ho počúvam.) 17. februára 1600 bol G. Bruno na rímskom námestí Campo di Fiori upálený.

GALILEO GALILEI (1564 - 1642) sa pokladá za dediča renesančnej epochy. Bol veľkým astronómom, mechanikom, tvorcom modernej vedy a filozofom. Skonštruoval teleskop, ktorý mu umožnil potvrdif Kopernikove hypotézy. Objavil Mliečnu cestu i dovtedy neznáme mesiace Jupitera. Vo filozofii rozvíja teóriu poznania z dvoch kníh: z knihy Písma i knihy Prírody. V poznaní odmieta autoritu citátov z Písma (za čo si zaslúžil „pozornosť" cirkvi), ale žiada, aby sa vychádzalo zo zmyslovej skúsenosti a nevyhnutných dôkazov. Podľa Galileiho existuje iba jediná pravda, a to pravda vedeckého a filozofického poznania. Kopernikovo učenie bolo v protiklade k cirkevným tézam. G. Galilei napísal „kritiku" Kopernika Dialóg o dvoch hlavných systémoch sveta, aby mohol hlásaf tézy v podstate zhodné s Kopernikovými. To bol pre cirkev dôvod, aby ho obžalovala a prinútila urobiť pokánie. V krajinách ako Francúzsko a Holandsko, kde cirkev nemala takú moc, jeho diela d'alej vychádzali. Galilei formuluje tézy novej prírodovedy. Prírodoveda sa stáva objektom rozumového vysveti Tovama na základe využitia experimentálnych a matematických metód skúmania.

3. Humanizmus a reformácia sa stretávajú v diele Erazma Rotterdamského (1465 -1536), ktorého pokladáme viac za filológa, ako filozofa. Jeho traktáty o výchove obhajujú humanistickú pedagogiku založenú na dialógu s učiteľom. Učebné pomôcky, texty a komentáre k antickým a kresťanským autorom i literárne dielo Chvála bláwivosti obhajujú ideu slobody a dôstojnosti človeka.

Človek sa narodí s určitým náboženstvom, čo nemôže ovplyvniť, preto Michel de Montaigne (1533 - 1592) požaduje toleranciu medzi náboženstvami. Sám v časoch prudkých náboženských konňiktov bránil záujmy celého francúzskeho národa bez ohľadu na príslušnosť k viere. Montaigne sa nevenoval len fílozofii a literatúre, ale aj praktickej politike. Obsahom jeho Esejí sú úvahy o otázkach humanistickej antropológie. Eseje vznikajú ako nový literárny druh. Je pozoruhodné, že v čase vlády latinčiny ich napísal národným jazykom, francúzštínou. Eseje sú vernými úvahami o svete, o živote, o človeku, o sebe samom. Základom jeho filozofie je úsilie všetko si overiť, všetko samostatne rozumovo hodnotiť, nedôverovať žiadnym dogmám. Jeho skepticizmus sa prejavuje aj v hesle „Čo ja viem?" V Esejach dospieva k poznaniu, že nevedenie je predpokladom ďalšieho vzdelávania, dosahovania vedenia. Na konci skúmania je priznanie o nevedení.
Úplné dokonalé vedenie v skutočnosti nemožno dosiahnuť, pretože sám proces poznávania je nekonečný.