V prvej polovici 18. storočia vstúpilo tiež Francúzsko, ktoré vo svojom vývoji akosi zaostalo za vyspelými kapitalistickými krajinami, hlavne Holandskom a Anglickom, na cestu kapitalistického vývoja. Predpokladom k tomu bola likvidácia feudálnej rozdrobenosti v 16. storočí, rozvoj priemyslu, remesla, dopravy a úspechy zahraničného obchodu. Politickou formou vlády bola absolutistická monarchia, ktorá, opierajúc sa o veľmi početnú šľachtu, zlomila odstredivé snahy veľkých feudálov. Absolutizmus istým spôsobom povzbudzoval rozvoj priemyslu a obchodu a pôvodnú akumuláciu kapitálu.

Avšak feudálne duchovenstvo si aj naďalej zachovalo svoj ekonomický, politický a ideový vplyv. Z týchto dôvodov mala veda a technika vo Francúzsku horšie podmienky ako v Holandsku a v Anglicku. Mnohí mladí šľachtici, odborníci v armáde, sa chodili učiť do Holandska, do zeme, ktorá mala technicky vyspelú armádu. V takých podmienkach žil a pracoval René Descartes.
Za jediný zdroj poznania považoval ľudský rozum, svoju filozofiu začína pochybovaním, chce preskúmať všetko, o čom neexistuje stopercentná istota. Jediné, o čom nemôže pochybovať, je, že pochybujeme. Je autorom výroku: „Cogito ergo sum.“, čo znamená: „Myslím, teda som.“, ako aj výroku: „Dubito ergo sum.“, čo znamená: „Pochybujem, teda som.“

Filozofiu chce budovať na nespornosti matematického práva. Pri skúmaní uznáva deduktívnu metódu. Dedukcia, to podľa neho znamená – od všeobecného k jednotlivému. Antropologický obrat v jeho filozofii znamená, že človek je chápaný ako subjekt, ako ten, čo poznáva. Rozvíja teóriu poznania. Je dualista.

2. Život a dielo

René Descartes sa narodil r. 1596 v La Haye v západnom Francúzsku v nebohatej šľachtickej rodine. Otec bol radcom parlamentu v Bretagni, matka zomrela mladá na tuberkulózu. Osemročný René odchádza na štúdiá do popredného jezuitského kolégia La Fléche, kde sa mu dostáva vybraného vzdelania, najmú v odbore matematiky. Roku 1616 ho prijímajú na štúdium práva v Poitiers, avšak jeho samostatného a bádavého ducha odpudzuje sterilný spôsob vtedajšej výuky i scholasticko – aristotelská filozofia. Len čo mu vek dovolil, opúšťa školu, aby svoje štúdiá dokončil „vo veľkej knihe sveta a života“.

Roku 1618 vstupuje ako dobrovoľník do armády holandského princa Mórica Nassavského. Neskôr prechádza do armády bavorského vojvodcu Maximiliána, s ktorou bojuje v Nemecku (začiatky tridsaťročnej vojny) i v povstaleckých Čechách a zúčastňuje sa korunovácie Ferdinanda II. vo Frankfurte. Vo voľnom čase Descartes sa neprestáva zaoberať problémami matematiky, fyziky a filozofie a ako sám opisuje, jednej zimnej noci r. 1619 vo vojenskom tábore v Nemecku objavil princípy novej vedy, t. t. svoju racionalistickú analytickú metódu. Od tohto okamihu pracuje už sústavne na novej metodológii a teórii. Lenže prv než sa trvale usadí, podniká r. 1620 – 1625 ešte niekoľko ciest (Čechy, Uhorsko, Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko) a po krátkom pobyte v Poitou a Paríži zakotvuje r. 1629 v Holandsku. Za svojho dvadsaťročného pobytu v Holandsku iba trikrát navštívil Paríž a raz Anglicko.

Descartes už má v tridsiatich rokoch premyslené oporné body svojho systému. Roku 1628 pracuje na metodologických PRAVIDLÁCH NA VEDENIE ROZUMU (Regulae ad directionem ingenii), v ktorých chce namiesto „nespočetných zákonov logiky“ podať „ malý počet základných metodologických predpisov všeobecného teoretickovedného významu“. Cesta do Holandska prácu prerušuje a Pravidlá ostávajú nedokončené. Medzitým pripravuje Descartes svoju základnú systémovú prácu ROZPRAVA O SVETE ALEBO OSVETLE (Traité du Monde ou de la Lumiére), v ktorej sa prihlasuje ku kopernikovsko-galileiovskej vede a v súhlase s mechanistickými zákonmi vypracúva filozoficko-teoretický obraz sveta. Po Galileiho odsúdení r. 1633 vzdáva sa Descartes vydania spisu a iba neskôr, po jeho smrti, vychádzajú niektoré časti práce v iných spisoch. A tak sa vracia opäť k otázkam metodológie a r. 1637 vydáva v Leydene svoju slávnu ROZPRAVU O METÓDE (Discours de la méthode pour bien conduire sa raison et chercher la vérité dans les sciences, plus la Dioptrique, les Méteores et la Géometrie, qui sont des essais de ccette méthode). Dielo je sčasti rozvedením princípov analytickej metódy a sčasti objasnením základov metafyziky a prírodnej filozofie.
Učenci celej Európy prijali Descartove diela s veľkým záujmom, vidiac v ňom nového Galileiho vo filozofii. Štyridsiate roky prinášajú však u Descarta odlišné filozofické motívy, ktoré sa názorne prejavili v diele MEDITÁCIE O PRVEJ FILOZOFII (Meditationes de prima philosophia in qua Dei existencia et animae immartalitas demonstratur, 1641).

Descartes v nich dokazuje – síce svojou analytickou metódou – božiu existenciu a nesmrteľnosť duše. Meditácie súčasne obsahujú jeho neotické stanovisko (Cogito), ontologické dôsledky tohto stanoviska (problém substancie) a nastolenie opozície hmotného a duchovného princípu (tzv. dualizmus).
Na tento „vývojový stupeň“ u Descarta existujú veľmi rozličné názory. Podľa niektorých stanovisko Meditácií použil Descartes iba na maskovanie svojho monistického, k materializmu tendujúceho náhľadu alebo, ako to sám naznačuje Mersennovi, „na porazenie protivníka (aristotelsko-scholastickej filozofie) vlastnými zbraňami“. Podľa iných je Descartovo vyústenie v myšlienku boha a substanciálny dualizmus vlastným zmyslom jeho filozofického vývinu.

Medzi týmito krajnými pozíciami vystupuje celý rad interpretácií, ktoré sa viac-menej všetky prikláňajú k názoru, že Descartovo myslenie nie je také jednoduché, ako sa nám zdá na prvý pohľad, ba že sám filozof vkladá určitú diskontinuitu do svojho učenia. Skutočnosť je asi taká, že Descartes, ktorý pôvodne očakával od vedy (matematiky a mechanistickej prírodovedy) jednoznačné vyriešenie problémov, objavuje práve v svetle vedy potrebu filozofickej skepsy, filozofickej teórie poznania a bytia, ktoré veda predkladá. Cogito, substancia a boh sú dôsledkami filozofie, ktorá chce byť koherentná v svojej metóde a mechanistickom názore, no súčasne chápe kvalitatívnu odlišnosť subjektu a objektu, myslenia a bytia a nemôže ich ešte adekvátne vysvetliť. Ten istý rozpor myslenia a bytia ako res cogitans a res extensa možno nájsť i v ďalšom Descartovom spise PRINCÍPY FILOZOFIE (Principia philosophiae, 1644), v ktorom pridáva systematický výklad sveta, vývojovej teórie vesmíru a mechanistický výklad fyziológie.

S každým Descartovým dielom rástla filozofova sláva. Jasnosť a presvedčivosť výkladu, akceptovanie modernej vedy a rešpektovanie špecifickosti filozofickej problematiky dávali už vtedy tušiť, že ide o filozofa, ktorým sa definitívne končí scholasticko-aristotelská epocha a vo filozofii nastupuje slobodné tvorivé hľadanie pravdy. Teológovia – protestantskí i katolícki – začali, prirodzene, proti Descartovi boj, zakazovali jeho učenie a vyhlásili ho za ateistické. V samotnom Holandsku stáva sa ďalší Descartov pobyt nie celkom bezpečný. Rozhodne sa prijať pozvanie švédskej kráľovnej Kristíny, s ktorom je už dlhší čas v korešpondenčnom styku, a odcestuje r. 1649 do Švédska. Švédska studená klíma nepriala fyzicky málo odolnému a chorľavému filozofi. Po silnom prechladnutí vo februári r. 1650 náhle zomiera.

Popri všeobecne filozofických otázkach pracoval Descartes v poslednom období svojho života aj na špecifických problémoch. Na podnet Alžbety Falckej napísal svoj psychologický spis O VÁŠŇACH (Les passions de l`âme, 1649). Otázkam fyziológie a biológie, ktoré boli najmä po Harveyovom objave krvného obehu veľmi aktuálne (a ku ktorým pripojil Descartes svoj vlastný objav reflexu), venoval diela ROZPRAVA O ČLOVEKU (Traité de l`homme) a nedokončené O VYTVÁRANÍ PLODU (De la formation du Foetus), ktoré vyšli až po Descartovej smrti.

Descartovo dielo nielen otvorilo novovekú epochu filozofie, ale podstatne ovplyvnilo aj jej vývin, a to až do dnešných čias. Materialisti a idealisti, teológovia a ateisti, scientisticky a antropologicky orientovaní filozofi sa k nemu vracajú ako k základnému východisku. Je zaujímavé, že sa s Descartom vyrovnávali aj poprední existencialistickí filozofi od Husserla cez Heideggera a Sartra až po Jaspersa.
3. Názory

Hlavným rysom Descartovho filozofického svetového názoru je dualizmus duše a tela . Descartes uznáva dva na sebe nezávislé princípy nemateriálnej a materiálnej substancie. Základná vlastnosť nemateriálnej substancie je myslenie. Keď Marx charakterizoval Descartove učenie, ukazoval, že „svoju fyziku úplne oddelil od svojej metafyziky. Vo vnútri Descartovej fyziky je hmota jedinou substanciou, jediným základom bytia a poznania“. Vo svojej kozmológii, v učení o vzniku a vývoji hviezdnej sústavy, vo fyzike a vo fyziológii je Descartes materialistom. Zdôrazňuje hypotézu o prirodzenom vývoji života na Zemi podľa prírodných zákonov. Telá zvierat a človeka pokladá za zložité stroje, ktoré sa riadia zákonmi mechanického pohybu.

Zároveň však v psychológii, v teórii poznania a v učení o bytí je Descartes idealistom. Rovnako ako Francis Bacon vychádza od pochybovania o hodnovernosti všetkého, čo sa až doteraz pokladalo za nepochybené vedenie. Chyby uvažovania činia pochybnými závermi rozumu. Je preto nutné začínať všeobecným radikálnym pochybovaním. Avšak aj keby toto pochybovanie zahŕňalo všetko, aj tak je v činnosti poznania niečo, čo nepodlieha žiadnemu pochybovaniu. Descartes nie je skeptik ani agnostik. Kritizuje existenciu poznania, hľadá však poznanie spoľahlivé a je vopred presvedčený o tom, že takéto poznanie existuje. Jeho pochybovanie je iba predbežný spôsob, necharakterizuje Descartove presvedčenie zo zásady, je iba metódou na stanovenie spoľahlivé pravdy. Spoľahlivým zostáva v každom prípade to, že pochybovanie existuje. Môže pochybovať o existencii všetkého okrem existencie samého pochybovania.
„Dubito ergo sum“ - „Pochybujem, teda som“

Preto existencia jeho pochybovania, podľa neho, spoľahlivo dokazuje existenciu myslenia. Hovorí: Možno moje telo v skutočnosti. Možno, že akýsi zlý a všemohúci zámer ma stvoril takého, že sa mi iba zdá, že mám telo, a v skutočnosti telo nemám. Bezpečne však viem, že ako pochybujúci, mysliaci, nie som prízrak, že existujem.
„Cogito ergo sum“ - „Myslím, teda som“
Táto téza je základom, na ktorom môže byť postavená celá budova spoľahlivého vedenia. V tomto základe svojho učenia je Descartes idealista. Descartov idealizmus nespočíva v tvrdení, že mojím myslením sa rodí bytie môjho tela, ale v tom, že podľa jeho presvedčenia je existencia myslenia nepochybnejšia pre nás ako existencia tela alebo hmoty. V učení o bytí priznáva nielen to, že vedľa materiálnej substancie existuje tiež duchovná substancia, ale dokonca tvrdí, že nad nimi obidvomi ako substancia v pravom slova zmysle je boh.

V Descartovom svetovom názore nemá rozhodujúci význam „metafyzika“, ale fyzika, t.j. učenie o prírode. Descartova fyzika zohrala veľkú úlohu v rozvoji novovekého materializmu. Okrem toho vniesol Descartes do učenia o planetárnej sústave hľadisko vývoja, a tým prispel k budúcim úspechom vedy o svete (kozmológia), aj deď vývoj chápe v celku mechanisticky. Otázky fyziky, kozmológie a matematiky spracovával nie ako filozof, ale ako matematik a prírodovedec. Descartes je jedným z tvorcom analytickej geometrie, zaviedol všeobecnú metódu koordinát. Obsah jeho analytickej geometrie ukazuje, že si už osvojil pojem funkcie, ktorý bol vtedy v matematike nový.

V tesnej súvislosti s matematickými a fyzikálnymi výskumami sa vytvorilo Descartovo učenie o hmote alebo o telesnej substancii. Hmotu stotožňoval s priestorom, pretože sa domnieval, že zmyslovo vnímané vlastnosti predmetu (farba, teplota, zvuk a pod.) samy o sebe, t. j. objektívne neexistujú. Cez abstraktné geometrické zameranie viedol tento pohľad na hmotu k veľa záverom, ktoré sa stali základom pre ďalšie vedecké predstavy o svete. Sú to tieto závery: svetová hmota (priestor) je neohraničená, rovnorodá, neexistuje v nej prázdnota a je nekonečne deliteľná. Prvé dva závery vyvracali stredoveká predstavu o konečnosti sveta a o hierarchii jeho fyzických prvkov. Ďalšie dva závery sú zamerané proti starovekej atómovej teórii, obrodenej v Descartovej dobe, podľa nej sa svet skladá z absolútne nedeliteľných častíc, oddelených prázdnotou.

Keď Descartes hľadá prvú príčinu pohybu odvoláva sa na bola, ktorý, ako tvrdí, stvoril svet a svojim pôsobením uchováva v hmote rovnaké množstvo pohybu a kľudu, aké do nej vložil pri stvorení. Descartova kozmogónia a fyzika je zakončená učením o človeku. Človek je reálnym spojením neživého telesného mechanizmu s rozumnou dušou, obdarenou vôľou a myslením. Skúsenosť ukazuje, hovorí Descartes, že stav tela a telesných orgánov je podmienený stavom duše a naopak.
Materialistický charakter Descartovej fyziológie je v rozpore s jeho učením o nehmotnej duši. Podľa Descarta sám boh spojil dušu s telom, a tým odlíšil človeka od zvierat. Existenciu vedomia u zvierat Descartes popiera. Všetky pohyby pozorované u zvierat pochádzajú výlučne z telesného a mechanického druhu pohybu.

4. Karteziáni

Latinská podoba mena René Descartes je Cartesius, preto sa aj jeho prívrženci nazývajú karteziáni.
Descartova filozofia si vďaka metóde, pripomínajúcej matematickú ucelenosť, i názorom na matematicko-prírodné vedy našla mnohých stúpencov predovšetkým vo Francúzsku, v Holandsku a neskôr aj v iných krajinách.
Vo Francúzsku sa ako prvý k Descartovi prihlásil jeho verný priateľ, františkán Marinus Mersenne (1588-1648), ktorý svojimi priateľskými stykmi, korešpondenciou, cestami, diskusiami i záujmom o vedu silne ovplyvnil jej rozvoj, aj keď sám nebol vedcom. Prvý Descartov životopis napísal Adrian Baillet. Posmrtne Descartove diela vydal Claudius de Clerselier (1614-1686). Descartovu vedu a filozofiu ďalej rozvíjal fyzik Jacques Rohault (1620-1675) a Silvanus Regis (1632 – 1694), autor logiky (L`art de penser), Pierre Nicole (1625-1695) a spomedzi teológov Bossuet (1627-1704) a Fénelon (1651-1715).
V Holandsku sa už oveľa skôr hlásili k Descartovi univerzitní profesori v Utrechte – Henri Regnier (1593-1639) a Henri de Roy. V Leidene sa Jean de Raey pokúšal spojiť aristotelizmus s karteziánstvom. Z ostatných stúpencov Cartesia treba uviesť Adriana Heereboorda (1614-1659), Abrahama Heidana (1597-1678) a Christopha Vitticha (1625-1678), hľadajúceho oporu v karteziánstve pri interpretácii biblie. V tom istom čase Stephan Chauvin (1640-1725) napísal slávny karteziánsky slovník pod názvom Lexicon rationale.

V Nemecku bol karteziánom predovšetkým Johann Glauberg (1622-1665) v logike a psychológii a Balthasar Bekker (1634-1698), autor diela De philosophia cartesiana admonitio candida et sincera.
Karteziánstvo si našlo prívržencov aj v iných krajinách. V Anglicku ho šíril františkán Antoine Le Grand z Douay (zomrel r. 1699), autor mnohých filozofických prác, v ktorých vykladal Descartovo učenie.
V Taliansku vznikla karteziánska škola v Neapole, kde sa popri iných zvlášť vyznamenal Michelangelo Fardella (1650-1718).
Descartovi nasledovníci často ďalej prepracovávali a prehlbovali jeho názory v oblasti spoločenského myslenia, etiky a estetiky, niekedy ich prispôsobovali iným filozofickým smerom (augustinizmus) alebo filozoficko-náboženskej problematike (protestantský racionalizmus).
Karteziánstvo

Racionalizmus Fideisticko-teologická
reakcia

Empiricko-senzualistický Monisticko-metafyzický

Naturalistický

Reakcia na racionalizmus
Kantov kriticizmus
5. Filozofia prírody a teória poznania

Filozofia prírody – V úvahách o otázkach prírody vychádza Descartes z pojmu substancie. Substanciou chápe vec, ktorá na svoje jestvovanie nepotrebuje inú vec. Každá substancia sa navonok prejavuje určitým spôsobom, čo Descartes nazýva akcidenciami. Ten spôsob jestvovania a bez ktorého by substancia prestala byť vecou určitého druhu, nazýva vlastnosťou (atribútom). Descartes delí substancie na hmotné a nehmotné, majúce vlastné spôsoby jestvovania a svoje špecifické atribúty, vďaka ktorým ich možno poznať. Hmotná substancia čiže teleso je rozľahlou a nemysliacou vecou, nehmotná substancia, čiže duša, je nerozľahlou vecou, ktorej atribútom je myslenie. Descartes vylučuje jestvovanie prázdna. Pôvodne sa hmota rozprestierala v podobe čiastočiek (atómov), ktoré sa pohybovali v priestore. Pohyb im bol daný prvým hýbateľom, Keď už raz hmota bola uvedená do ohybu, začala sa postupne mechanicky premieňať a samostatne rozvíjať, vytvárajúc mechanizmus kozmického slnečného systému,kde planéty krúžia okolo Slnka.

Teória poznania – Podľa Descarta, prameňom a kritériom poznania je rozum. Zmyslové vnemy poskytujú poznaniu len materiál. Rozumové poznanie má intuitívny charakter, čiže je bezprostredným nazeraním toho, čo je v predstave idey jasné a evidentné. Descartes rozlišuje tri druhy pojmových predstáv čiže ideí:
1.) vrodené (ieae innatae)
2.) získané (ideae adventitiae)
3.) utvorené nami samými (ideae a me ipso factae)
Vrodené idey sú nezávislé od vonkajšieho sveta, patria výhradne duši a rozumu, a preto sú jednoduché, jasné a zrejmé. Patria k nim také všeobecné pojmy ako bytie, substancia, príčina, cieľ a pod.
Získané idey pochádzajú zo skúsenosti a patria k nim tie všeobecné pojmy, ktoré tvoríme na základe pozorovania, ako napr. pojem dreva, koňa, človeka, slnka.
Idey utvorené nami sú skonštruované na základe vrodených a získaných ideí, ako napr. idea sfingy.
6. Metódy

Nedôslednosti, ktoré Descartes videl v získavaní určitého a neklamného vedenia, pripisoval nedostatku primeranej metódy. Napraviť to mal jeho Discours sur méthode – Rozprava o metóde „dobrého riadenia sa svojím rozumom a hľadania pravdy vo vedách“. Rozprava obsahuje šesť častí:
1.) úvahy týkajúce sa vied
2.) hlavné pravidlá hľadanej metódy
3.) niektoré morálne princípy odvodené z tejto metódy
4.) dôkazy jestvovania boha a ľudskej duše, čiže základy metafyziky
5.) niekoľko fyzikálnych otázok
6.) čo je nevyhnutné na to, aby sa skúmania prírody posunuli ďalej

Descartes najprv ukazuje, ako sa učil, „aby príliš pevne neveril v nič, o čom ho presvedčoval len príklad a zvyk“, a ako sa takto oslobodil od mnohých omylov, ktoré mohli zatieňovať jeho prirodzené svetlo a robiť ho menej schopným chápať. Z veľkého počtu pravidiel treba dodržiavať štyri: 1. žiadnu vec nikdy nemožno považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a výrazne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej, 2. Každú zo skúmaných ťažkých otázok treba rozdeliť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie, 3. myslieť podľa poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rad, 4. všade treba robiť také dôkladné a celkové vyčíslenia prehľady, aby sme si boli celkom istí, že sme na nič nezabudli.

Opierajúc sa o tieto štyri pravidlá, používa tzv. metodickú skepsu, to znamená, že pochybuje o celej dovtedajšej vede, aby dospel k tomu, čo je absolútne určité a nepochybné, a až na tomto základe budoval novú filozofiu. Odmieta teda zmyslové klamy, nedokázané pravdy vyplývajúce z klamných predstáv celku, ilúzie snov a napokon pochlebnícke lákadlá akéhosi zlého démona.

7. Záver
Sedemnáste storočie a časť osemnásteho storočia ovplyvňovalo Descartovo učenie a filozofiu, ktoré inšpirovali nové smery a filozofické systémy. Okrem stúpencov sa objavili aj odporcovia, ktorým robila najväčšiu ťažkosť otázka vzťahu rozumu a viery. Riešenie navrhované Cartesiom bolo na jednej strane predmetom kritiky a na druhej zasa predmetom takej interpretácie, ktorá mala byť v súlade s konzervatívnymi teologickými snahami. Tento prúd by sme mohli nazvať fideisticko-teologickou reakciou.

Jej protikladom bola pozitívna evolúcia karteziánstva smerom k racionalizmu, prejavujúca sa v troch prúdoch, ktoré znamenali rozšírenie a historické prehodnotenie základných princípov Descartovej filozofie:
1.) mysticko-metafyzický racionalizmus s materialistickými a spiritualistickými základmi
2.) empiricko-senzualistický racionalizmus
3.) naturalistický racionalizmus s materialisticko-mechanistickým zameraním.
A nakoniec reakciou na racionalizmus v týchto troch podobách bola neskôr Kantova kritická filozofia.
Dva posledné racionalistické prúdy: empiricko-senzualistický a naturalistický sa obyčajne v histórii uvádzajú pod názvom osvietenstvo vzhľadom na ich široký spoločenský dosah a úlohu, akú zohrali v duchovnom živote vtedajšieho človeka.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk