Zhrnutie:

Osvietenstvo je kultúrne hnutie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a zároveň obstoja pred jeho kritikou. Pojem osvietenstva v naznačenom zmysle bol vytvorený reflexiou procesu globálneho prevrstvovania sa kultúry v Európe v období od 16. do 18. storočia a používa sa aj pri reflexii iných kultúrno-historických epôch a v konštitúcii ich pojmu (napríklad pri konštitúcii pojmu kultúrnohistorickej náplne posokratovských storočí v antike). V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve a politike, vo Francúzsku od 17. storočia spoločensky a morálnokriticky a víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie 1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storočí bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: „Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým“. Taliansko a Španielsko epochu osvietenstva takmer nepoznajú. Osvietenstvo v Taliansku znamená antiklerikalizmus.
Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus. Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie a revolucionizovať existujúce pomery. V obidvoch prípadoch je životom osvietenstva pátos viery vo vedu a v pokrok. Osvietenskí myslitelia sú: Voltaire, Rousseau, Montesquieu, Condorcet a Turgot.


Osvietenstvo

 Myšlienkové, kultúrne, proticirkevné a protifeudálne hnutie, ktoré vzniklo v Anglicku v 17. až 18. storočí a postupne ovplyvnilo ideový a politický vývin celej Európy. Prvé osvietenské myšlienky sa presadzovali najskôr v krajinách, ktoré boli v Anglicku a vo Francúzsku. Vzbury proti autoritám (proti šľachte, cirkevnej moci, proti absolutistickej vládnej moci). Vychádzajú z anglických filozofov - Anglicko bolo omnoho slobodomyseľnejšie ako Francúzsko.

Boli inšpirovaní:
a) anglickou prírodovedou - najmä fyzikou (Newton)
b) sociálnou filozofiou - Lockovou deľbou štátnej moci
c) René Descartes - filozofia subjektu (každý začína filozofovať sám od seba)

 Bojovali proti cenzúre (sloboda tlače), proti otroctvu - upozorňujú na humánnejšie zaobchádzanie so zločincami. V roku 1789 - Deklarácia ľudských a občianskych práv - nedotknuteľnosť jednotlivca, stanovili prirodzené právo - právo každého na život. Olympe de Gouges - 1791 - hovorí o právach žien, 1793 - bola popravená.

 Pramení z racionalizmu (z ľudského rozumu), za veľmi dôležitú považuje výchovu človeka v duchu týchto predstáv (úroveň vzdelania). Skončiť s nevedomosťou a nerozumnosťou. Literatúra z tohoto obdobia sa zapája do zápasu o spoločenský pokrok. Kant: „Osvietenstvo je vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samotným." (nesvojprávnosť chápe ako neschopnosť používať rozum bez cudzej pomoci) vo využití rozumu osvietenstvo videlo zdroj zmeny a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenie morálky i človeka.

 Dosiahlo svoj vrchol vo Francúzsku (zakladateľ racionalizmu – Descartes: „Myslím teda som“). Osvietenci vystupujú neohrozene za právo človeka a slobodný život. Nové myšlienkové prúdy sa šírili medzi ľuďmi prostredníctvom kníh, novín a časopisov.

 V 17. storočí pôsobili voľnomyšlienkári - hnutie libertínov, ktorý ironizovali a znevažovali despotickú vládu a autority.

 Osvietenci pochádzali zo všeobecných vrstiev obyvateľstva, boli to však najmä príslušníci mladej buržoázie - osvojili si nového ducha, dobu chápali ako „epochálny zlom", verili, že svet sa musí zmeniť a boli presvedčení, že politickú despociu, sociálnu nespravodlivosť a moc cirkvi možno odstrániť najmä rozvojom vedy a jej využívaním, šírením osvety, zvyšovaním všeobecnej vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev a reformami, ktoré by uskutočňovali osvietení a vzdelaní panovníci.

 V tomto období vznikla a prevládala zjednodušená predstava, že všeobecný vzostup ľudstva priamo závisí od zdokonalenia a rozšírenia poznania.

 Európski myslitelia v ňom rozvíjali nové myšlienky o spôsobe vlády, slobode a autonómnosti jednotlivca a o náboženskom vyznaní. Mnohí odvrhli staré presvedčenie a začali sa spoliehať na osobné schopnosti.

 Niektoré predstavy osvietencov sa opierali o práce anglického filozofa Johna Locka, ktorý tvrdil, že všetci ľudia sú rovní, a že autorita vlády spočíva len v súhlase ovládaných. Tieto názory utvorili základ demokracie.

 Nové smery v myslení sa prejavili najmä vo Francúzsku, kde filozofi takých mien ako Voltaire a Rousseau vystúpili proti absolutistickej monarchii i proti tomu, aby šľachta a duchovenstvo užívalo špeciálne výsady. Boli toho názoru, že výchova má byť dostupná pre všetkých.