Osvietenstvo

Zhrnutie:

Osvietenstvo je kultúrne hnutie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a zároveň obstoja pred jeho kritikou. Pojem osvietenstva v naznačenom zmysle bol vytvorený reflexiou procesu globálneho prevrstvovania sa kultúry v Európe v období od 16. do 18. storočia a používa sa aj pri reflexii iných kultúrno-historických epôch a v konštitúcii ich pojmu (napríklad pri konštitúcii pojmu kultúrnohistorickej náplne posokratovských storočí v antike). V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve a politike, vo Francúzsku od 17. storočia spoločensky a morálnokriticky a víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie 1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storočí bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: „Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým“. Taliansko a Španielsko epochu osvietenstva takmer nepoznajú. Osvietenstvo v Taliansku znamená antiklerikalizmus.
Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus. Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie a revolucionizovať existujúce pomery. V obidvoch prípadoch je životom osvietenstva pátos viery vo vedu a v pokrok. Osvietenskí myslitelia sú: Voltaire, Rousseau, Montesquieu, Condorcet a Turgot.


Osvietenstvo

 Myšlienkové, kultúrne, proticirkevné a protifeudálne hnutie, ktoré vzniklo v Anglicku v 17. až 18. storočí a postupne ovplyvnilo ideový a politický vývin celej Európy. Prvé osvietenské myšlienky sa presadzovali najskôr v krajinách, ktoré boli v Anglicku a vo Francúzsku. Vzbury proti autoritám (proti šľachte, cirkevnej moci, proti absolutistickej vládnej moci). Vychádzajú z anglických filozofov - Anglicko bolo omnoho slobodomyseľnejšie ako Francúzsko.

Boli inšpirovaní:
a) anglickou prírodovedou - najmä fyzikou (Newton)
b) sociálnou filozofiou - Lockovou deľbou štátnej moci
c) René Descartes - filozofia subjektu (každý začína filozofovať sám od seba)

 Bojovali proti cenzúre (sloboda tlače), proti otroctvu - upozorňujú na humánnejšie zaobchádzanie so zločincami. V roku 1789 - Deklarácia ľudských a občianskych práv - nedotknuteľnosť jednotlivca, stanovili prirodzené právo - právo každého na život. Olympe de Gouges - 1791 - hovorí o právach žien, 1793 - bola popravená.

 Pramení z racionalizmu (z ľudského rozumu), za veľmi dôležitú považuje výchovu človeka v duchu týchto predstáv (úroveň vzdelania). Skončiť s nevedomosťou a nerozumnosťou. Literatúra z tohoto obdobia sa zapája do zápasu o spoločenský pokrok. Kant: „Osvietenstvo je vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samotným." (nesvojprávnosť chápe ako neschopnosť používať rozum bez cudzej pomoci) vo využití rozumu osvietenstvo videlo zdroj zmeny a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenie morálky i človeka.

 Dosiahlo svoj vrchol vo Francúzsku (zakladateľ racionalizmu – Descartes: „Myslím teda som“). Osvietenci vystupujú neohrozene za právo človeka a slobodný život. Nové myšlienkové prúdy sa šírili medzi ľuďmi prostredníctvom kníh, novín a časopisov.

 V 17. storočí pôsobili voľnomyšlienkári - hnutie libertínov, ktorý ironizovali a znevažovali despotickú vládu a autority.

 Osvietenci pochádzali zo všeobecných vrstiev obyvateľstva, boli to však najmä príslušníci mladej buržoázie - osvojili si nového ducha, dobu chápali ako „epochálny zlom", verili, že svet sa musí zmeniť a boli presvedčení, že politickú despociu, sociálnu nespravodlivosť a moc cirkvi možno odstrániť najmä rozvojom vedy a jej využívaním, šírením osvety, zvyšovaním všeobecnej vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev a reformami, ktoré by uskutočňovali osvietení a vzdelaní panovníci.

 V tomto období vznikla a prevládala zjednodušená predstava, že všeobecný vzostup ľudstva priamo závisí od zdokonalenia a rozšírenia poznania.

 Európski myslitelia v ňom rozvíjali nové myšlienky o spôsobe vlády, slobode a autonómnosti jednotlivca a o náboženskom vyznaní. Mnohí odvrhli staré presvedčenie a začali sa spoliehať na osobné schopnosti.

 Niektoré predstavy osvietencov sa opierali o práce anglického filozofa Johna Locka, ktorý tvrdil, že všetci ľudia sú rovní, a že autorita vlády spočíva len v súhlase ovládaných. Tieto názory utvorili základ demokracie.

 Nové smery v myslení sa prejavili najmä vo Francúzsku, kde filozofi takých mien ako Voltaire a Rousseau vystúpili proti absolutistickej monarchii i proti tomu, aby šľachta a duchovenstvo užívalo špeciálne výsady. Boli toho názoru, že výchova má byť dostupná pre všetkých.
 Osvietenská filozofia nadviazala na racionalizmus a empirizmus, myšlienky, ktoré podporovali argumentáciu osvietencov (sila ľudského rozumu a skúsenosť). Filozofi vytvorili koncepcie prirodzenej morálky, prirodzeného práva, prirodzeného náboženstva, teórie spoločenskej zmluvy atď. Osvietenská filozofia – Montesquieu – Perzské listy a Duch zákonov.

 Osvietenci presadzovali slobodu myslenia a presvedčenia, ideálom bol slobodný človek v slobodnej spoločnosti, ich myšlienky zohrali dôležitú úlohu pri rozpade francúzskej absolutistickej monarchie (14. júl 1789) = francúzska buržoázna revolúcia, heslo: „Sloboda, rovnosť, bratstvo."

 Anglický osvietenský myslitelia - F.Bacon, Hobbes, J.Locke, D.Nume, z nemeckých to bol I.Kant. V Uhorsku i na Slovensku sa osvietenstvo prejavilo v tzv. osvieteneckom absolutizme, v reformách – Márie Terézie a Jozefa II., v zakladaní učených spoločností , šírení vedy a vzdelania i v národno - obrodeneckom hnutí.

 Z umení sa osvietenstvo v najväčšej miere dotklo predovšetkým literatúry a činoherného divadla , kde sa jeho tendencie uplatnili v zdôrazňovaní poučovacieho, vzdelávacieho a morálneho aspektu. V roku 1715 klasické divadlo rozšírilo svoj vplyv na väčšinu európskych národov. Začali sa rozmáhať súkromné divadlá: Voltaire ich zriaďoval všade, kde býval. Zdokonalila sa réžia a dekorácie, ktoré poznačilo hľadanie väčšej pravdivosti a dokonca istá snaha o historickú vernosť. Rozvíjal sa aj nový žáner, ktorý zobrazoval meštianske prostredie a uvádzal na javisko ,,senzitívnosť“ , ktorá bola jedným z najdôležitejších pojmov osvietenstva. Meštianske tragédie a tragikomédie hovorili vážnym spôsobom o starostiach utvárajúcej sa spoločnosti. Diderot a Beaumardais nezabúdali na komickosť a vnášali do nového divadla ušľachtilú literatúru.

 Francúzsky kritik a spisovateľ Denis Diderot zostavil knihu Encyklopédia, ktorá stelesňovala ducha francúzskeho osvietenstva. Encyklopédia zhromažďuje všetky oblasti osvieteneckého myslenia, ale aj prehľadný súhrn a zhodnotenie stavu dosiahnutého poznania v polovici 18. stor. Je to komplexnejšie dielo než Baylov Historický a kritický slovník alebo Cyklopédia Angličana Chambersa. Encyklopédia sa zrodila z úmyslu preložiť práve Chambersovu prácu. Ide o vzrušujúce dielo: demonštruje vládu človeka nad svetom, ku ktorému patrí. Úvod zostavený ď Alembertom vysvetľuje nové presvedčenie. Vyzýva čitateľa, aby sám premýšľal. Hľadá pravdu vo vede a histórii, a nie v biblii a v cirkevných dielach. Šťastie je v rukách každého človeka, ktorý je schopný všetko podniknúť a uskutočniť, ak sa oslobodí od toho, čo spútava jeho napredovanie. Encyklopédia vytvorená spoločnosťou spisovateľov musí všetko preskúmať, pohnúť so všetkým bez výnimky a ohľadu.

 Ciele filozofie osvietenstva: uvádzať do súladu všeobecný a osobný záujem, vytvoriť podmienky pre šťastie slobodných občanov, ktorí smerujú pod pevnou osvietenou vládou k všeobecnej prosperite. Jezuiti kritizovali takéto chápanie.

 Encyklopedisti - hnutie, ktoré vzniklo v 18. storočí vo Francúzsku. Boli to ľudia zoskupený okolo filozofa Denisa Diderota. Snažili sa zozbierať všetky informácie, poznatky o vtedajšom svete (napr.: geografia, hudba, kultúra - prírodné a humanitné vedy). Výsledkom ich snaženia bolo 35 zväzkov encyklopédie. Základným znakom bola súhra rozumu a citu, slobodná tvorba - uvoľnenie pravidiel tvorby. Encyklopedistov udávali ako nebezpečnú sektu, ktorá rozširuje ateistický materializmus. Pani ď Pompadour a Malisherbes, riaditeľ knižnice, predchodca ministra kultúry, ich naopak chránili. Po domienkovom atentáte bolo výsadné právo na vydávanie encyklopédie v roku 1759 zrušené. D Alembert opustil svoj projekt v roku 1758. Vo vydávaní sa však pokračovalo tajne. Úspech tohto podujatia je pozoruhodný: v rokoch 1751- 1782 sa vytlačilo 25 tisíc exemplárov. Hoci Diderot z reklamných dôvodov vyzdvihol všetky veľké mená, ktoré sa pripojili k tomuto podujatiu, najznámejší spisovatelia sa ho nezúčastnili vôbec, alebo len v malej miere, alebo sa s ostatnými encyklopedistami načisto pohádali. Ale malá armáda parížskych alebo vidieckych spolupracovníkov, akademikov, aristokratov, umelcov, odborníkov na správu, medicínu, teológiu , chémiu, právo alebo literatúru, zabezpečovala úspešný chod encyklopedickej manufaktúry. Výnimočné duchovné spojenie, podieľajúce sa rovnakými hodnotami a odporúčaniami, kolektív veľkých a malých mysliteľov v duchu 18. storočia a redaktori encyklopédie bez toho, aby to vedeli, a tým menej chceli, menili svet . Ich myšlienky boli zápalné šnúry revolúcie. Rozmach vedeckého poznania, ktorý sa začal v 17. storočí a bol poznačený skúmaním tradičných názorov a predstáv, ovplyvnili mysliteľov európskeho osvietenstva. Osvietenstvo prebúdzalo v ľuďoch záujem o svet prírody. Nové oblasti ľudského poznania botanika, biológia, anatómia a chémia boli v 18. storočí zaradené medzi vedy.


„Filozofia dejín“ v období osvietenstva

Comme l´histoire du respectable Bossuet
finissait a Charlemagne,
madame du Chatelet nous pria
de nous instruire en géneral, avec elle,
de ce qu´était alors le reste du monde,
et de ce qu´il a été jusqu´a nos jours.
Cen´était pas une chronologie qu´elle voulait:
c´etait l´esprit des hommes
qu´elle voulait contempler

Voltaire
V politickej ideológii sa odzrkadlila atmosféra osvietenstva v druhej polovici 18. storočia. Meštianstvo cieľavedomejšie pripravuje svoj nástup k moci, hľadá idey, koncepcie, ktoré by obmedzili moc panovníka. Základným tónom myslenia sa stáva sloboda, rodí sa nové chápanie zodpovednosti štátnej moci pred spoločnosťou, kontroluje sa moc a hľadá sa základ pre legitimitu. A tak sa pomaličky otvára cesta ku revolúcii. V Anglicku sa slávna revolúcia skončila kompromisom. Politických teoretikov francúzskeho osvietenstva rozdeľujeme na royalistov (Voltaire), parlamentaristov (Montesquieu) a republikánov (Rousseau). Montesquieu prispel do politického myslenia metodologickým prístupom k štátu, práva a teóriou deľby moci, ktorá bola vo svojej dobe najucelenejšou koncepciou reformy štátneho zriadenia. Ideály tejto doby našli svoje revolučno-demokratické vyústenie v učení Rousseaua a sociálnych utopistov.

Osvietenci predpokladali, že historický proces má podobu narastania pokroku. V porovnaní so stredovekými autormi, priebeh i cieľ dejín evidentne zosvetštili (sekularizovali). Kresťanské dejiny spásy transformovali na svetové dianie. Ako symbolický ekvivalent božieho zjavenia začal v osvietenstve vystupovať ľudský rozum.


Na toto už upozorňovali:

 I.Kant osvietenstvo chápal a charakterizoval v duchu známeho postulátu: Sapere aude (Maj odvahu byť múdrym, resp. Maj odvahu používať svoj rozum)
 K.R. Popper konštatoval, že rozhodujúcou ideou osvietenstva bola idea sebaoslobodenia prostredníctvom vedenia
 K.Liessman a G.Zenaty prikláňali sa k stanovisku, že bolo to osvietenstvo, ktoré nahradilo božie zjavenie ľudským rozumom resp. narastajúcou realizáciou rozumu

Rozum = pokrokový (rozumný)

Pokrok = narastanie racionálneho poznania, ktoré sa premieta v mravnom, resp. kultúrnom zdokonaľovaní sa človeka i celého ľudstva. Podľa J. Patočku sa táto skutočnosť odráža najmä v osvietenskej filozofii dejín, v ktorej máme pred sebou obraz útoku podráždeného zdravého rozumu proti kresťanskej koncepcii dejín. Tým podráždeným zdravým rozumom myslel Voltaira.


Francois-Marie Arouet - Voltaire (1694 - 1778):

• Narodil sa v Paríži v rodine právnika. Otec chcel, aby bol právnikom.
• Nevydržal pri štúdiu scholastického učenia. Filozofiu používal ako nástroj proti nerozumnosti, predsudkom, starým formám myslenia.
• V názoroch na usporiadanie spoločnosti nadväzuje na prirodzeno-právne teórie anglickej filozofie – na Locka, obhajoval nevinne odsúdených obetí, ktorých mená sú zaznamenané na jeho sarkofágu v Pantheone. Bojoval za reformu trestného práva a humanizáciu trestov.
• Bol nekorunovaným kráľom filozofov v 18. storočí. Mnohí významní ľudia nazývali 18. storočie – Voltairovým. Bol skvelým príkladom slobodomyseľnosti ducha, nekompromisným bojovníkom proti fanatizmu a bezpráviu.
• Filozof, novinár, básnik, dramatik, historik, prozaik, autor divadelných hier, historických prác, pamfletov (vtipné, uštipačné, ironizujúce a kritizovali vtedajšiu spoločnosť). Vstúpil do dejín európskeho myslenia pod menom Voltaire. (vydal 99 zväzkov filozofických, literárnych, historických kníh). Písal o prirodzenom práve, spravodlivom usporiadaní spoločnosti a rovnosti.

• Hlavné diela: 1. Filozofické listy (Anglické listy) - po návrate z Anglicka opísal svoje poznatky a skúsenosti a to, čo považoval za prednosti anglického riešenia, formuloval ako odporúčania na riešenie francúzskych pomerov, navrhoval:
a) oboznámiť sa s Lockovou empirickou filozofiou, ktorá podľa neho nevedie ku špekuláciám ako racionalizmus
b) vo vede navrhoval podporiť mechanistickú fyziku Newtona, ktorá je podľa neho presnejším a presvedčivejším výkladom sveta
c) uznať deistické chápanie náboženstva ,
- nechcel toto dielo vydať, avšak bez jeho vedomia sa tak stane a on musí znovu utiecť (kniha bola zakázaná a verejne spálená)

2. Filozofický slovník - súhrn poučiek, dogiem, názorov či systémov, ale je to nástroj rozumu proti všeobecným formám nerozumnosti, najmä predsudkom a starým formám myslenia. Nazývame ho asystémovým filozofom - bol proti filozofickým systémom

3. Esej o mravoch a duchu národov - o kultoch, náboženstvách historických národov, všíma si krajiny ako Perzia, India, Čína a chce poukázať, že kresťanstvo nie je jediným náboženstvom

4. Pojednanie o znášanlivosti – v nej hovorí, že: „Subtilnosti, po ktorých v evangéliách nie je ani stopy, sa v dejinách krasťanstva stali prameňom krvavých sporov“. Akým právom by mohol tvor stvorený k sebaučeniu nútiť iného tvora, aby myslel tak, ako on myslí?

5. Candide – Voltairov pesimizmus, novela, ktorú napísal pod vplyvom hrozného zemetrasenia a napadol v nej Leibnizovu tézu teodicey.
• Uchýlil sa na zámok Cirey a mal tu pletky s Markízou.
• 10 rokov si píše s Fridrichom II. a po smrti Markízy k nemu odchádza.
• 1750 - 1752 - pobýva u Fridricha, znovu však začínajú nedorozumenia a musí utiecť - odchádza do švajčiarskeho mesta Ferney.• Celý život bojoval za slobodu človeka a ľudského myslenia a proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu, proti politickému absolutizmu, za rozvoj vedy, za realizáciu ideí „ríše rozumu" - jeho zbraňami boli pero a polemika. Spolu s Rousseauom je považovaný za duchovného predchodcu Francúzskej revolúcie. Nikto nedokázal vyjadriť ducha doby tak ako on.
• Za svetovú literárnu a politickú činnosť sa dostal do Bastily (pobudol tu 11 mesiacov a prijal meno Voltaire) a vo vyhnanstve v Anglicku strávil 3 roky (porovnával anglickú a francúzsku spoločnosť). V Anglicku obdivoval duchovné ovzdušie, svetonázorovú, politickú a náboženskú toleranciu, vedecký život a zákonodarstvo.
• Popredný predstaviteľ francúzskeho osvietenstva, ktorému vďačíme za samotný pojem „filozofia dejín“ (philosophie de l´histoire), ktorým označoval osobitný prístup k dejinám a je špecifický tým, že ho uplatňuje kriticky mysliaci filozof.
• Jeho prístup k dejinám sa odlišuje ako od náboženského chápania dejín (konkrétne prístupov Bousseta), tak aj od politickej (právnej) koncepcie dejín Machiavelliho a Vica. Pre Voltaira sú dejiny predovšetkým procesom duchovného diania. Dominantné v nich sú výboje ľudského ducha prejavujúce sa vo vede, filozofii, etike, umení, kultúre a podobne.
• Jeho „philosophie de l´histoire“ je filozofia reflektujúca historický vývoj kultúry jednotlivých národov.

• K filozofickej reflexii dejín ho inšpirovala Mme Chatelet, keď sa raz pred ním vyjadrila, že jej sa páčia len také „obrazy“(výklady minulosti), ktoré ju filozoficky „osvietia“. Z tohto dôvodu Voltaire napísal svoje najslávnejšie historické dielo – Esej o mravoch a duchu národov.
• Jeho filozofia dejín je obsiahnutá v prácach: Storočie Ľudovíta XIV., Dejiny Karola XII., Eseji o mravoch a duchu národov.
• Zaujímal sa o práce Bacona, Hobbesa, Locka a o učenie Newtona, ktoré v spore o ďalší smer prírodovedeckého bádania uprednostnil pred Descartom.
• Vyšiel z osvietenského presvedčenia, že dejiny sú procesom narastania pokroku a rozumu, čo sa prejavuje vo vývine kultúry, umenia, vedy, práva a podobne. Historický proces smeruje od barbarstva k civilizácii, od temnôt neznalosti k svetlu poznania, od útlaku k slobode atď.
• Podľa Voltaira: „Úlohou histórie je zobrazovať historický proces ako stály pokrok ľudského rozumu“. „Philosophie de l´histoire“ sa má usilovať o postihnutie vnútorných príčin historického procesu, t.j. má reflektovať miesto a význam rozumu v dejinách.
• Rozum bol pre neho hlavným nástrojom myšlienkovej reflexie dejín a vždy najosvedčenou zbraňou proti fanatizmu, poverčivosti, neznalosti a strachu. Človeka robí človekom len neprestajná túžba po poznaní a tá je podmienená predovšetkým rozumom.

• Neuspokojuje sa len s konštatovaním toho, čo bolo, ako to bolo, aké to bolo? Formuluje tiež otázku: „prečo?, čo to bolo?, bolo tak ako bolo?“ Pri opisoch historických udalostí sa snaží poukázať aj na zmysel (význam) z hľadiska prítomnosti a budúcnosti a preto sa orientoval na analýzu duchovnej kultúry, mravov, obyčajov, umenia, práva, obchodu atď.
• Bol presvedčený, že ak sa z dejín vylúči umenie a pokrok ľudského ducha, nezostane nič zaujímavé pre ďalšie generácie a preto predmetom jeho záujmu boli „dejiny ľudského rozumu“ (jeho osudy na historickej ceste ľudstva od barbarstva k civilizácii. Veľmi kriticky vystupoval proti akémukoľvek prekrucovaniu (falšovaniu, fabrikovaniu) dejín. Výpovede o historických udalostiach, ktoré nepotvrdili ich súčasníci, odmietal ako bájky (les fables) a naopak.

• Pri sledovaní a charakterizovaní dejinného procesu vychádzal z dvojjediného predpokladu:
1. všetko, čo súvisí s ľudskou prirodzenosťou, je na celom svete podobné
2. všetko, čo závisí od zvykov, je nevyhnutne rozdielne
• Ľudského ducha ovplyvňujú na jeho ceste dejinami 3 faktory: podnebie, vláda a náboženstvo. Pochopenie podľa Voltaira umožňuje vyriešiť celú záhadu tohto sveta. V kontrapozícii voči Montesquieho koncepcii geografického determinizmu však Voltaire poznamenáva, že hľadať príčiny formy vlády v geografickom prostredí je veľmi chúlostivé. Poznanie príčin historických udalostí má zmysel nielen z hľadiska filozofickej reflexie minulosti, ale aj z aspektu možného predvídania budúcnosti.
• Mal špecifický prístup k dejinám a to tak, že konštatovanie (popisovanie) historických faktov spojil s filozofickým premýšľaním o nich, s premýšlaním o ich príčinách, zmysle, či význame pre prítomnosť a v určitých súvistlostiach i budúcnosť ľudstva. Týmto všetkým začala Voltairova „Philosophie de l´histoire“ nadobúdať charakter popperovsky vymedzeného historicizmu.
• Podľa životopiscov, najlepším filozofickým dielom Voltaira bol jeho život. Voltaire hovorieval: „Mojím povolaním je hovoriť to, čo si myslím“. A to celý život robil a osvietenstvo pochopil ako prax.
• Pred smrťou odovzdal komorníkovi spis, kde bolo napísané: „V okamžiku smrti vyznávam, že uctievam boha, milujem svojich priateľov, nepociťujem nenávisť ku svojim nepriateľom a nenávidím poveru. Voltaire."


Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778):

• Narodil sa v Ženeve, vyrastal bez rodičov a nikdy nechodil do školy, sám sa naučil písať a aj neskôr sa sám vzdelával štúdiom filozofie, matematiky, hudby, dejepisu, astronómie a pod. Okrem filozofie, práva a politiky sa zaujímal o prírodné vedy, pedagogiku a hudbu. Ako 16 ročný opustil rodnú Ženevu a vlastne celý život prežil ako tulák bez domova, prenasledovaný úradmi a cirkvou za svetové buržoázno-liberalistické názory (vo Francúzsku naňho vydali zatykač, pálili jeho knihy). Mal vplyv na staršiu ženu, ktorá sa mu stala matkou aj milenkou. Po svojom prvom literárnom úspechu žil zčasti v Paríži a zčasti na iných miestach Francúzska. Vystriedal mnoho zamestnaní, živil sa opisovaním nôt, literárnou činnosťou. Napísal niekoľko divadelných, operných diel a románov. Jeho mecenášmi boli viacerí predstavitelia vysokej šľachty, proti ktorým vo svojich spisoch horlil. Bol mnohostrannou originálnou, ale aj protirečivou osobnosťou. Svoj život opísal s veľkou otvorenosťou, hraničiacu až s exhibicionizmom, vo svojich Vyznaniach. Je to život človeka zmietaného rozporami, vnútornými zápasmi a vášnivými citmi, človeka večne nestáleho, hlboko nešťastného, so silnými psychopatickými rysmi.
• Hlavné diela:

1. Rozprava o vedách a umeniach - kladie si ? „prispel pokrok vied a umenia k zlepšeniu mravov?". Podľa neho bol človek-divoch oveľa morálnejší a pokrok vied a umenia nie je užitočný pre mravnosť a ľudské šťastie.

2. Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi - Všetci sú zdraví, pretože príroda sama vyhladzuje všetko slabé, panujú prirodzené cnosti, sexuálne vzťahy sú čisto animálne a nekomplikované, ľudia sú izolovaní, nezávislí, nikomu nepoddaní, nie je tu výroba, reč ani premýšlanie. Čo privodilo koniec tohto prírodného stavu? Keďže presné historické pramene chýbajú, musí túto medzeru vyplniť filozofia. Akonáhle však bola voľná pôda rozdelená, mohol jeden prospievať na úkor iného. Zrodilo sa panstvo, násilie a lúpeže. Ľudia sa stali chtivými, ctižiadostivými a zlými. Vznik vlastníctva bol teda prvým nešťastím: vytvoril bohatých a chudobných. Druhým nešťastím bolo ustanovenie vrchnosti: vytvorilo vládcu a ovládaných. Tretím nešťastím bol zvrat moci v ľubovôli: vytvoril pánov a otrokov, ktorých jedinou povinnosťou bola poslušnosť. - prvotná nerovnosť - človek si vykolíkoval kus zeme a povedal: „Toto je moje" a keď dosť prostoduchých ľudí, ktorí mu uverili, bol skutočným zakladateľom občianskej spoločnosti. Vysvetľuje vznik súkromného vlastníctva a hovorí o spájaní sa silnejších proti slabším

- prirodzená nerovnosť (prírodná) - dedičná, človek za ňu nemôže
- mravná nerovnosť - môže za ňu človek
- tri typy nešťastí, ktoré spôsobujú ľudia:
I. vznik súkromného vlastníctva
II. ustanovenie vrchnosti, vládcov
III. ľubovolný zvrat v moci - vzťah pán a podriadený

3. Spoločenská zmluva – je to pojem na vysvetlenie pomeru medzi vládnucimi a ovládanými. Ľudstvo sa vyvinulo z prírodného stavu do takého stavu, ktorý je výsmechom všetkému prirodzenému právu. Čo robiť? Neexistuje žiadne východisko, žiadna možnosť obratu? Rousseau sa tu pokúša odpovedať. „Človek sa narodil slobodný, ale všade je v okovách",malo by sa vytvoriť ustanovenie, kde by mala byť sloboda človeka s právom (aby mal človek pocit, že má na niečo právo), aby mal človek pocit, že koná to, čo chce, vzdá sa časti svojej vôle a vytvára sa „Všeobecná vôľa" (la volonté générale) - na základe hlasov, menšina musí prijať názor väčšiny, každý občan sa musí podriadiť všeobecnému prospechu, panovník nie je privilegovaný, je súčasťou zmluvného vzťahu - ak ho poruší, ľud má právo zvrhnúť ho (nazval to právom ľudu na revolúciu). Toto dielo sa stalo bibliou Francúzskej revolúcie a k ideovému odkazu J. J. Rousseaua sa hlásili najmä jakobíni.

4. Emil alebo o výchove - človek má byť vzdelávaný, ale nemá byť u neho ubitá prirodzenosť - vzdelávanie nemá človeka tak zmeniť, aby ubilo jeho prirodzenosť, prírodnosť

• Reagoval na vládnucí racionalizmus a to tak, že postavil cit, impresiu, slobodu individua a jeho prirodzené dobro, proti preferovaniu rozumu a civilizačných úspechov prerástením osvietenstva
• Prispel k otvoreniu priestoru pre nástup romantizmu.
• Odpovedá na otázku akadémie v Dijone, či pokrok vied a umenia prispel ku skaze, alebo k zušlachteniu mravov.
• Záporným stanoviskom zaujal pozíciu kontrastujúcu s tradíciou dobového francúzskeho myslenia.
• Jeho myšlienka, že civilizácia, kultúra a umenie hatia prirodzený vývoj človeka, sú príčinou úpadku morálky a zrodu nešťastia. Za prirodzenejší a pozitívnejší stav považoval prirodzený stav. Sledoval dôsledky neprirodzeného stavu nerovnosti a dospel k stanovisku, že prirodzenú náklonnosť nahradil egoizmus a bezprávie = vznik štátu, ako cesty k prekonaniu tendencií, ktoré zbavujú človeka jeho prirodzenosti.
• odhaľoval rozpory nachádzajúc ich v rozdieloch medzi vyspelosťou kultúry a postavením más. Vychádza z predstavy, že kým ľudia žili v prirodzenom stave, ktorý predchádzal civilizačnému procesu, viedli život divochov, ktorí blúdili v lesoch bez práce, rečí, príbytku a spoločenských väzieb.
• Všetky znalosti o človeku získal sebapozorovaním.

• Ústava francúzskej republiky bola koncipovaná podľa vzoru Spoločenskej zmluvy. Heslo "Voľnosť - Rovnosť - Bratstvo" sa čerpalo z revolučného zápalu Rousseau a tragický vnútorný rozpor, ktorý sa v revolúcii rozvinul, začal pod heslom slobody a skončil despociou a neznášanlivosťou, čo je už predznamenané v Rousseauovom myslení. Alebo aj rozhodný individualizmus, ku ktorému sa hlásil, je vzdorom všetkého Rousseauovho ujisťovania v nevyriešiteľnom rozpore so strohými požiadavkami bezpodmienečného podriadenia jednotlivca pod obecnou vôlou, ako ich hlása druhý diel Spoločenskej zmluvy.
• Rousseauov vplyv - je predzvesťou všetkého toho, čo v 19. storočí vzniklo ako hnutie smerujúce proti duchu 18. storočia. Búrka a vzdor, romantika, ale aj rozmanité hnutia náboženskej obrody majú svojho predka tiež v Rousseauovi. Na druhej strane pôsobí Rousseauova kritika spoločnosti na takzvaný rannoutopický socializmus aj na revolučný socializmus. Okrem toho sa marxistický socializmus môže veľmi dobre odvolávať na Rousseauove výroky, ako: "Štát je vzhľadom k svojím členom na základe spoločenskej zmluvy pánom ich statkov. Vlastníci sú iba správcami verejného majetku. A ako v Sparte sa teda môže suverén v súlade s právom zmocniť majetku všetkých."
M.C.Condorcet:

• Predstaviteľ francúzskeho osvietenstva, ktorý sa pôvodne zaoberal matematikou, filozofiou a ekonómiou, obrátil svoju pozornosť na dejiny preto, lebo bol presvedčený, že poznanie dejín poskytne ľudstvu kľúč k odomknutiu tajomstiev budúcnosti.
• Napísal svoju najvýznamnejšiu filozoficko–historickú prácu – Náčrt historického obrazu pokrokov ľudského ducha.
• Pristúpil s osvietenským predpokladom, že ľudstvo sa vyvíja od barbarstva k civilizácii, lebo disponuje schopnosťou nekonečného intelektuálneho a mravného zdokonaľovania. Túto ideu zdôrazňoval v nadväznosti na Voltaira, ale tiež pod vplyvom R. J. Turgota a jeho práce – Plan de deux discours sur l´histoire universelle z roku 1750.

• Dejiny sú podľa Condorceta zrkadlom pokrokov ľudského ducha. Pokrok chápal ako proces zbavovania sa predsudkov (poverčivosti, fanatizmu a omylov) a ako proces neobmedzeného ľudského zdokonaľovania sa. Celkový pokrok podlieha rovnakým všeobecným zákonom, ako vývoj schopností jednotlivcov. Miera a forma pokrokov ľudského ducha je aj rozhodujúcim kritériom periodizácie dejín, v ktorých Condorcet vyčleňuje desať období: 1,2, a 3 obdobie zahŕňa a predstavuje prvotné štádium civilizácie (začiatok združovania prvých ľudí do kmeňov, sformovanie sa prvých pastierskych, roľníckych národov a skončilo sa objavením hláskového písma), 4 a 5 obdobie je venované pokrokom ľudského ducha v antickom Grécku (starovekí Gréci prevzali od prvotných národov remeselné zručnosti, používanie alfabetického písma, slobodní Gréci získali rovnaké právo na odhaľovanie a poznávanie pravdy = vznik gréckej filozofie a vedy. 6 a 7 obdobie zahŕňa časový úsek od úpadku vzdelanosti v ranom stredoveku až po vynájdenie kníhtlače. 8 a 9 obdobie je obdobím víťazného ťaženia modernej filozofie (vedy). Až v tomto období mohol človek poznať zemeguľu, študovať ľudstvo ako sa v rôznych krajinách modifikovalo dlhým pôsobením prírodných podmienok alebo sociálnych inštitúcií, pozorovať faunu a flóru pevnín a morí vo všetkých podnebných a poveternostných pásmach, objavenie nových právd a rozbitie vžitých omylov dodalo slobodným národom silu na to, aby obstáli proti tyranom a zotročené národy povzbudilo k tomu aby rozbili svoje okovy, alebo aspoň uvoľnili putá feudalizmu. 10 obdobie je vyhradené pre budúce pokroky ľudského ducha (Condorcet konštatuje, že raz príde chvíľa, keď bude svietiť slnko iba na slobodných ľudí, ktorí nebudú uznávať iného pána len svoj rozum).
• Konečnou metódou (cestou) k budúcim pokrokom ľudského ducha je zdokonaľovanie ľudského rodu. Najprenikavejšou príčinou zdokonaľovania sa ľudského rodu je vzájomný vzťah didaktiky a vied. Podľa Condorceta pokroky vied zabezpečujú pokrok didaktiky a ten spätne urýchľuje rozvoj vied. Tento vplyv zaraďujeme k najúčinnejším a najprenikavejším príčinám zdokonaľovania ľudského rodu.
• Verí, že ľudstvo postupuje k svojmu „zlatému veku“(vek rozumu, slobody, šťastia) v ktorom nájdu svoje prirodzené vyústenie všetky historické pokroky ľudského ducha.


Charles Louis de Secondat barón de la Brede a de Montesquieu (1689 – 1755):

• Pochádzal zo starej šlachtickej rodiny, ktorá žila na vidieku. V mladosti študoval v oratoriánskom kolégiu v Juilly pri Paríži anatómiu, botaniku, fyziku, neskôr právo a históriu. V roku 1714 sa stáva verejne, politicky činným človekom, radcom Kráľovského súdu v Bordeaux. V roku 1716 dedí po strýkovi titul a funkciu prezidenta parlamentu. V roku 1728 bol zvolený do vidieckej akadémie v Bordeaux. Predniesol vynikajúcu prednášku O systéme myšlienok a obhájil dizertáciu O politike Rimanov v náboženstve. Dosiahol slávu a otvorili sa mu dvere do parížskych salónov, funkcia v parlamente sa mu stala bremenom a tak ju predal, zostal len v prezidentskej akadémii a začal cestovať po Európe a Anglicku (1729 – 1732). Usiloval sa o miesto veľvyslanca vo Viedni, ale sa mu to nepodarilo.

• Hlavné diela:

1. Perské listy (1721) - opisuje sa cesta dvoch mladých Peržanov Francúzska. Tí vo svojich dopisoch domov študujú a kritizujú tamtie spločenské, štátne a cirkevné pomery. Dielo ako celok bolo skvelou a zničujúcou satirou na štátny absolutizmus, cirkevnú neznášanlivosť a všeobecné uvoľnenie mravov vtedajšom Francúzsku. Montesquieu vyjadruje tón neúctivej slobodomyseľnosti o všetkých spoločenských a náboženských autoritách = najostrejšia satira na francúzsky absolutizmus.

2. Úvahy o príčinách veľkosti a pádu Rimanov – vystupuje proti absolutizmu

3. Duch zákonov – obsahuje 31 kníh, s ktorými sa trápil skoro 20 rokov. Je to veľkolepý pokus o výklad prirodzeného práva, spoločenských a politických inštitúcii.

4. O univerzálnej monarchii – náčrt politického usporiadania Európy, ktorú videl ako jeden národ zložený z viacerých.
• Ukázal sa ako nebezpečný kritik spoločnosti. Jeho výslovným cieľom bolo zužitkovať anglický vzor i pre svoju vlasť a pre Európu. Prejavoval svoju náklonnosť k určitým štátnym formám, z historických dáva prednosť forme rímskeho štátu a z novších teórií štátu a ústavnej praxi Angličanov. U nich predovšetkým vyzdvihuje rozdelenie štátnej moci. Teoretickou koncepciou rozdelenia moci prevzal z Lockovej teórie štátu. Locke požadoval prísne oddelenie exekutívnej (výkonnej) a legislatívnej (zákonodárnej) moci v štáte. Vedľa tejto dvojitej moci kladie Montesquieu tretiu, moc súdnu.
• Mal iskrivý spisovateľský talent, jeho argumenty boli jasné a vtipné. Študuje historický materiál, prichádza k presvedčeniu, že ľudská spoločnosť je výsledkom pôsobenia objektívnych zákonov, ktoré formovali históriu a aj ducha každého národa. Ignoruje hypotézu o zmluvnom pôvode štátu, prijíma vžitú klasifikáciu a rozlišuje 3 druhy vlád: republiku (cnosť a starostlivosť o spoločné blaho), monarchiu (čestnosť) a despociu (strach). Od formy vlády závisí, ako vymedzí priestor politickej slobody občanov (forma vády a zákony musia byť v harmónii).
• Rozoznáva 3 druhy mocí v štáte: zákonodarna (dvojkomorový parlament), výkonná (panovník a ministri) a súdna (stroj na sylogizmy). Jediný orgán nemôže mať v rukách dve či tri štátne moci, najvyšia suverénna moc patrí parlamentu a preto mocenský mechanizmus treba konštruovať tak, aby jeho jednotlivé kolieska, orgány, si mohli navzájom oponovať, aby každý z nich dokázal vytvoriť prekážku realizácie vôle, s ktorou nesúhlasí. Zveruje parlamentu právo kontrolovať vládu, medzi orgánmi štátu je dialóg a forma spolupráce. Sledoval umiernený výkon politickej moci, ktorý je zárukou proti jej zneužívaniu. Geniálne postrehol tendenciu moci ku koncentrácii a hľadal systém politickej rovnováhy, ktorá by od samého začiatku vylučovala možnosť premeny mohutnej centralizovanej moci na despotickú. Dominantným princípom jeho konštitučného myslenia bola umiernená realizácia moci. Po americkej revolúcii čerpala z Montesquieuho myšlienok francúzska ústava.


Dejiny sa v osvietenstve chápu ako proces narastania pokroku. Dominantným aktérom tohto procesu je rozum.

Rozum:

 umožnil človeku jeho historickú sebareflexiu
 viedol ľudí k pochopeniu nevyhnutnosti vytvoriť štát
 je nástrojom emancipácie človeka
 sa uskutočňuje v dejinách..., dejiny sú uskutočňovaním rozumu

Kritikmi tejto koncepcie boli už v 19.storočí K. Marx, ktorý ju zásadne modifikoval z pozícií materialistického chápania dejín a F. Nietzsche, ktorý ju kriticky prehodnotil z hľadiska iracionalistického voluntarizmu. V 20. storočí sa proti osvietenskej koncepcii dejín postavili predstavitelia frankfurtskej školy – M. Horkheimer a T. Adorno, keď v práci Dialektika osvietenstva (1947) odmietli osvietenskú predstavu o historickom narastaní pokroku a naopak sa pokúsili dokázať, že univerzálne dejiny sú procesom postupnej sebanegácie ľudstva.

Osvietenské chápanie dejín, ako jednu z koncepcií tzv. modernej doby, podrobil kritike aj popredný predstaviteľ postmodernej filozofie Jean-Francois Lyotard. V práci Postmoderné vedenie (1979) označil Lyotard všetky moderné vízie o pokroku a smerovaní ľudstva k zlatému veku (v budúcnosti), len za „skrachované fikcie“ a „fantasmagorie“ osvietenstva. Rovnako ako Lyotard aj E. Vogelin charakterizuje osvietenstvo ako modelársky a polognostický projekt vnútrosvetovej samospásy človeka, ktorý tým, že človeka vyzdvihol do funkcie potenciálne všemocného stvoriteľa, degradoval ho v skutočnosti na živočíšnu úroveň.
S osvietenstvom bude navždy spojená Deklarácia ľudských a občianskych práv z roku 1789 a navždy sa bude spájať idea (ideál) občianskej spoločnosti atď. S osvietenstvom sa bude spájať tiež heslo „sapere aude“ a napokon aj pojem „philosophie de l´histoire“.


Francúzska filozofia 18.storočia

Anglický empirizmus našiel svoje špecifické pokračovanie vo francúzskej filozofii 18. storočia. Inšpiratívna sila anglickej filozofie a jej špecifické sprostredkovanie domácou racionalistickou tradíciou a pokrok v prírodných vedách umožnili kultivovať francúzske filozofické dedičstvo. Zdrojom pokroku je poznanie, nadradenie rozumu nad autoritu cirkvi, racionalistické chápanie sociálnej skutočnosti a viera v možnosť zdokonaľovania ľudského ducha. Osvietenstvo zdôrazňuje myšlienku slobody, prirodzenej rovnosti, ideu demokracie, toleranciu. Podmienky pre túto aktivitu vytvorili P. Bayle, F. M. A. Voltaire,Ch. L. Montesquieu.

Najvýznamnejší predstavitelia:

 Turgot
 Condorcet
 Diderot
 D´Alambert
 Helvétius
 z hľadiska filozofie – E. B. Condillac
Najvýznamnejší systematik materializmu prírodovedného typu bol Paul Heinrich Dietrich Holbach (1723 – 1789). Základom je príroda, hmota a príčina. Atribútom hmoty je pohyb, deliteľnosť, váha, nepriepustnosť. Všetky zmeny v prírode sa uskutočňujú podľa stálych a nevyhnutných zákonov. Nesúlad je len prechodom k novej existencii. Hmota je činná vlastnými silami, nepotrebuje na uvedenie do pohybu vonkajšie impulzy. Objavuje sa náznak prekonania deizmu a mechanistickej koncepcie chápania skutočnosti. Len s hľadaním pravdy a vzdelávaním je možné dosiahnuť šťastie. Snaha postihnúť princípy spoločenského pohybu a povahu sociálnej skutočnosti viedli v 18. storočí k pokusom o systematizáciu poznatkov spoločenskej dialektiky. Ústredné otázky sa dotýkali problematiky spoločenského vývoja a jeho fungovania: vznik štátu, spôsobu jeho organizácie, zdôvodnenia a pochopenia zmyslu revolučnej spoločenskej zmeny. Idea pokroku a sociálneho perfektibilizmu, stáleho zdokonaľovania sa ľudstva, v nezlomnej viery v silu rozumu je pokrok postulovanou zásadou, ktorá sa očakáva a má charakter kategorického imperatívu. Myšlienka spoločenského pokroku presahuje rámec terénu a nadobúda charakter a povahu ideálu. Idealizácia minulosti je nahrádzaná ideálom budúcnosti a idea pokroku je zjednocujúcim činiteľom dejín a jej prostredníctvom sa prekonáva deskriptívny, kronikársky prístup k povahe historického procesu (Voltaire, Condorcet, encyklopedisti). Požadujú rozšírenie obzoru a analýzu vnútorného zmyslu dejín, štúdium historického poznania a nielen na skúmanie historických udalostí. Rodiaca sa filozofia dejín chápe históriu ako časovú plynulosť udalostí a snaží sa postihnúť vnútornú súvislosť spoločenského vývoja. Výrazom sú pokusy určiť periodizačné fázy (etapy) obdobia historického vývoja.

Prínos filozofie 17. a 18. storočia:
 empirizmus
 mechanistický obraz
 racionalistická sebadôvera v rozumu
 sociálno-filozofické iniciatívy
 rozvoj myšlienky právneho štátu


Prínos filozofie dejín a teórií pokroku francúzskeho osvietenstva

V 18. storočí v praktickom živote viedlo k pokusom o systematizáciu poznatkov spoločenskej dialektiky. Úsilie smerovalo k formovaniu filozofie dejín a všeobecnej teórie spoločnosti. Osvietenskí predstavitelia si jasne uvedomovali, že z jednou z podmienok rozvoja spoločnosti, presadenia ich vlastných ambícií je ovládnutie spoločenských vzťahov a teoretické reflektovanie podstaty spoločenskej organizácie. Ústredné otázky sa dotýkali problematiky historického vývoja, vzniku štátu, spôsobu jeho organizácie, zdôvodnenia zmyslu sociálnych zmien, pričom z tém sa stala idea spoločenského (historického) pokroku.
Idea pokroku a sociálneho perfektibilizmu je jednou z dominantých ideí 18. storočia a profiluje filozofiu dejín. Pokrokový vývoj ľudstva sa rozširuje v myslení spoločnosti na základe viery a sily rozumu. Historický pokrok je pre predstaviteľov požadovanou zásadou, ktorá sa od dejín očakáva, má sa v praxi realizovať s osudovou nevyhnutnosťou a má charakter kategorického imperatívu.

Myšlienka pokroku má charakter a povahu ideálu. Jeho základným obsahovým významom je zdokonaliteľnosť a je založené na historickom optimizme osvietenstva, odzrkadľuje dobovú, progresívnu spoločenskú pozíciu buržoázie a preto sa novoveká teória spoločenského pokroku rodí vo francúzskej filozofie dejín. Idea pokroku sa stáva zjednocujúcim činiteľom dejín a prekonáva sa deskriptívny, kronikársky prístup historických procesov. Voltaire a iní filozofi nastoľujú nové úlohy pre inaugurovanú filozofiu dejín. Filozofický prístup sa orientuje na štúdium historického poznania, ale aj na skúmanie historických udalostí. Filozofia dejín rozumie históriu ako časovú plynulosť udalostí a usiluje sa postihnúť vnútorné súvislosti spoločenského vývoja. Ideál je realizovaný len prostredníctvom rozumu, hybnej sily všetkých zmien.

Montesquieu ako prvý vo svojom diele sformuloval program spoločenských reforiem a nastolil problém všeobecnej povahy spoločenských zákonov. Zákony nechápal izolovane s ostatnými faktormi, ktoré charakterizujú a profilujú dobu a etapu jej vývoja. Jeho snaha o postihnutie zákonitosti historického procesu priniesla novú myšlienku: „zákony sú chápané ako objektívne a nevyhnutné“.

Obdobie francúzskej filozofie dejín je vrcholom aktivity A. R. J. Turgota, poznačenej výrazným racionalistickým optimizmom. Turgot sa stotožnil s filozoficko-svetonázorovými stanoviskami P. Holbacha a C. A. Helvétia,ale filozofiu dejín vyjadril výraznejšie a podľa neho boli v realizácii pokroku ľudského ducha vznik reči, písma, konštituovanie vedy, rozvoj remesiel, umenia a vynájdenie kníhtlače. Pokrok interpretuje ako zmysel dejinného pohybu, organizačný princíp, ktorý nadobúda charakter v myšlienke nepretržitého, stáleho zlepšovania ľudstva od čias barbarstva k súčasnosti.

Osvietenské teórie boli historickými iniciatívami a že budúca „ríša rozumu“ nebola pre nich výsledkom predchádzajúceho historického vývoja a zmien. Voltaire vidí výsledok úsilia hŕstky osvietenských jedincov,ale Turgot a Condorcet sa vymykajú takémuto paušálnemu generalizovaniu. Turgot hľadá vzťahy medzi minulým a budúcim a preto ideu spoločenského pokroku chápe ako kontinuitné zdokonaľovanie spoločnosti a svojím stanoviskom ovplyvnil Condorceta a iných teoretikov. Turgot posunul ideu pokroku z racionálneho chápania na širšie pole sociálnej skutočnosti, chápal pokrok ako určenie zmyslu dejín, zdôrazňoval význam rastu ekonomiky a hospodárskeho života v procesoch spoločenského vývoja, snažil sa z minulosti odvodzovať závery pre budúcnosť, neskĺbil ich vo vlastnej interpretácii do takej jednoty a natoľko systematicky, ako J. A. Condorcet a zároveň sa stotožnil so zostavovateľmi Encyklopédie. Condorcet sa usiloval programovo zachytiť kontinuitu historického pohybu, spojiť na základe konkrétneho historického materiálu a faktov cez prítomnosť, minulosť s budúcnosťou. Jeho prístup a postup mal byť zárukou objektívneho výkladu obrazu ľudského pokroku a predpokladom na predvídanie budúcich tendencií. Condorcet takto ovplyvnil filozofické chápanie dejinnosti na desaťročia a otvoril momenty teórie historizmu. Východiskom jeho periodizácie boli objavy, vynálezy a výboje ľudského ducha, jeho koncepcia bola podložená osvietenskou myšlienkou (ľudské dejiny sú pokrokom ľudského rozumu). Condorcet s Voltairom považovali pokrok za výsledok boja s nepriateľmi.
Condorcetova filozofia dejín:

 je presvedčený o možnosti postihnúť zákonitosti spoločenského vývoja
 dejinný vývoj sa usiluje chápať ako dynamicky sa rozvíjajúcu skutočnosť
 je zástancom budovania vedy o spoločnosti a v tomto úsilí je predchodcom Saint-Simona a Comta
 anticipoval niektoré zo základných atribútov humanistickej sociálnej filozofie – odmietnutie vojen, kritiku expanzionizmu, ideu spolupráce, znášanlivosti a zrušenia nerovnosti medzi národmi.
 odhaľoval protirečenia svojej doby, nachádzajúc ich v priepastných rozdieloch medzi úrovňou a vyspelosťou kultúry a postavením ľudových más, ktoré v ňom videli svojho zástupcu.
Condorcet oddaný a veriaci vláde rozumu, nachádzal zdroje spoločensko-historického vývoja a pokroku v rozvoji vzdelávania, prehĺbovaní poznania, rozvoji kultúry a morálky. Vo filozofii dejín francúzskeho osvietenstva sa u Condorceta črtajú zárodky spoločenskej vedy – sociológia.

J. J. Rousseau sa odklonil od tradičných východisk francúzskeho myslenia 18. storočia, má špecifické miesto medzi klasikmi a osvietenskú filozofiu nevyvracia, ale ju obohacuje a dopĺňa. Rousseauove chápanie historického procesu sa začína formovať v roku 1749 pod Didérotovým vplyvom odpoveďou na otázku Akadémie v Dijone, alebo pokrok vied a umení prispel k skaze alebo zušlachteniu mravov. Hlavným objektom v jeho tvorbe sa stáva človek, vzťah človeka k prírode a vzťah individuí – spoločnosť. Zvýrazňovaním citových a efektívnych momentov zavŕšil a prerástol osvietenstvo a sám prispieval k otvoreniu priestoru pre nástup romantizmu. Rousseau neodmietal progresívne zmeny v oblasti vied a umení, dokazoval, že s pokrokom umenia a vied sa šíri úpadok morálky = negatívny dopad na život spoločnosti, plnšie vyjadroval protikladnosť spoločenského pokroku, myšlienku spoločenskej nerovnosti rozpracúva na pozadí kritiky sociálnych pomerov predrevolučného Francúzska a traktuje ju inak ako Voltaire, Turgot a Condorcet. Rovnosť medzi ľuďmi, ako je známe, rámcuje do prirodzeného stavu, keď človek koná v súlade so svojimi vrodenými sklonmi. Výsledkom historického vývoja je neprirodzený stav nerovnosti, ktorý sa stal medzi ľuďmi centrom Rousseauovho záujmu so zameraním na prirodzenosť človeka.



Rousseau vplyv na filozofiu dejín:

• Sleduje dôsledky individuálnej a spoločenskej interakcie a dospieva k stanovisku, že genéza súkromného vlastníctva je základom pre nový proces: zrod egoizmu, jeho formovanie a prehlbovanie a na druhej strane zdokonaľovanie spôsobu práce a poznania.
• Rozvíjanie nových foriem vzťahov vzniká bezprávie, prehlbujú sa sociálne rozdiely a sprievodným znakom je zánik slobody.
• Príčinou vzniku súkromného vlastníctva pripisoval rôznym náhodam s neznámymi príčinami, ktoré nemuseli vzniknúť, no stali sa skutočnosťou, ktorá primárne ovplyvnila porušenie prirodzeného stavu.
• Jeho téza o hatení prirodzeného vývoja človeka kultúrou a civilizačnými výdobytkami bola namierená proti dobovému racionalizmu, postojom osvietenstva k svojej prítomnosti a často proti nekritickému preferovaniu jej kultúrneho prínosu.
• Pokúšal sa hľadať cesty na prekonanie tendencií, ktoré zbavujú človeka jeho prirodzenosti. Tu dospel k základným myšlienkam svojej Spoločenskej zmluvy = položenie základov dôležitého teoretického programu rozvoja sociálnych teórii a ďalšieho kryštalizovania filozofie dejín.
• Jeho vplyv bol dôležitým faktorom vývoja sociálno-filozofických názorov v 19. storočí v nekritickom zavrhovaní jeho ideí.

Hegel:

• Usiloval sa dospieť k záveru, že spoločensko-historický vývoj je výsledkom objektívne pôsobiacich príčin.


Francúzske osvietenstvo

17. storočie bolo svedkom nepretržitého rozširovania kráľovského absolutizmu vo Francúzsku. Kráľ bol tvorcom všetkého práva, neobmedzeným pánom nad životmi a majetkami francúzov. Túžba po slobode silnela v podobe reformných návrhov. Začali sa rozširovať knihy od mysliteľov, ktorí boli prenasledovaný nemilosťou a trestom smrti. Čím bol autor prenasledovanejším, tým jeho kniha bola populárnejšia. Do hlasu spisovateľov sa mieša aj hlas ľudu. V roku 1715 zomrel Ľudovít XIV. a jeho smrť priniesla dramatický zvrat: „čo bolo hore je dole a naopak“. Oproti pokojnej povahe anglického premýšľania, ktoré sem prenikalo, mali francúzske idey agitačný, polemický a radikálny charakter. Francúzske osvietenstvo ponúkalo okrem ostrovtipu Voltaira, ducha Montesquieuho politickej teórie i srdce a cit Rousseaua, skepticizmus Bayla a Pascala, alebo radikalizmus encyklopedistov na čele s Diderotom. Začal sa teda radikálnejší zvrat ako sa odohrával v Anglicku. Absolutizmus vo Francúzsku dosiahol obludné rozmery a reakcia temperamentného francúzskeho národa nedala na seba dlho čakať. Dobytím Bastily prešla moc definitívne do rúk buržoázie. Predstaviteľmi boli Francois-Marie Arouet Voltaire (1694 – 1778), Charles Louis de Secondat barón de la Brede a de Montesquieu (1689 – 1755), Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778).
Nemecké Osvietenstvo

Ku vzťahu k náboženstvu, je omnoho menej radikálne ako osvietenstvo francúzske. Prvý veľký predstaviteľ nemeckého osvietenstva je Leibnize a Kant, ktorým nemecké osvietenstvo vrcholí a zároveň končí. Filozofická literatúra nemeckého osvietenstva sa vyznačuje určitou suchou striezlivosťou, pedantstvom a nie zriedka je poznamenaná nudou. Nemčina ako nástroj vyjadrovanie filozofických myšlienok nebola tak prepracovaná a vybrúsená ako francúzština v literatúre 18. storočia. Ale tento zvláštny ráz nemeckej osvietenskej filozofie nebol len slabosťou. Napr. Christian Wolff učil pedantne privykať svojich čitateľov a poslucháčov, aby usilovne premýšlali o svojich predpokladoch a postupovali logicky a metodicky. V prvom období svojho pôsobenia písal a vyučoval Wolff po nemecky. U neho sa nemecká veda a filozofia začala učiť k neobmedzenému užívaniu materinského jazyka. Wolff tiež utvoril väčšinu dodnes používaného filozofického slovníka.

Pruský kráľ Friedrich Veľký (1712-1786) ovplyvnil nemecké osvietenstvo jednak nepriamo tým, že zhromažďoval na svojom dvore nemeckých aj cudzích vzdelancov - anglické a francúzske myšlienky takto zdomácneli v nemeckom myslení omnoho viac ako keby to bolo bez neho vôbec možné. Svoje zásady bezpodmienečného plnenia povinností a veľkodušnej tolerancie na poli náboženstva aj kultúrnej politiky, sa pokúšal uskutočniť za svojej dlhej vlády, kde praktikoval "osvietenský absolutizmus". Friedrich prirodzene kládol vo svojom výroku rovnaký dôraz na slovo "prvý" ako na slovo "služobník". Aj keď osvietený, ale stále to bol absolutizmus.

O Friedrichovi platí, že v podstatných rysoch pre celé nemecké osvietenstvo po Kanta: Jeho silnou stránkou nie je vypracovanie nových, originálnych filozofických systémov, jeho historickou zásluhou je zdôrazňovanie prednosti praktického, mravného rozumu a hlboký vplyv na myslenie a praktický život. Platí to aj pre najvýznamnejšieho z nemeckých osvietencov, ktorým bol básnik, mysliteľ a filozof Gotthold Ephraim Lessing (1729-1781). Friedrich Veľký bol po celý svoj život proti Lessingovi zaujatý, hlavne vplyvom Voltaira, ktorý kedysi s mladým Lessingom polemizoval.

K okruhu Lessingových priateľov v Berlíne patrili ďalší dvaja predstavitelia nemeckého osvietenstva: Moses Mendelssohn (1729-1786) a Friedrich Nikolai (1733-1811). Do súvislosti s Lessingom patrí aj Hermann Samuel Reimarus (1694-1768) - prenikavý kritik biblického zjaveného náboženstva a obhájca deistického náboženstva rozumu. Po Reimarovej smrti vydal Lessing jeho Spis na ochranu rozumných ctiteľov boha.

Lessing bojoval proti neslobode a neznášanlivosti za ľudskú a náboženskú toleranciu. Od francúzskych osvietencov sa líši tým, že nie je ochotný vyliať s vaničkou dieťa. Napriek deprimujúcim faktom hľadá v ľudských dejinách nejaký zmysel. Nachádza ho v myšlienke Výchovy ľudského pokolenia, ako nazval svoje hlavné filozofické dielo, vydané v roku 1780.