KRITIKA HEGLA

Kiergegaard, odchovanec a obdivovateľ nemeckého romantizmu, namieril v 40-tych rokoch minulého storočia ostrie svojej
zdrvujúcej kritiky najmä proti Heglovej filozofii. Celým svojim vnútrom sa búri proti heglovskému racionalistickému výkladu, proti jeho chápaniu všeobecného, ľudského, štátneho a pod., ktoré interpretuje Kierkegaard ako “ zabúdanie na jednotlivca, indivídium človeka hľadajúceho svoj vzťah k Bohu a skutočnosti”. Cudzí mu je logicky skonštruovaný svet, Heglov racionalistický systém, jeho superštruktúra a  neskonalá sebadôvera a sebavedomie, ktoré v Kierkegaardovi vzbudzujú odpor a pochybnosti, ktoré sa vôbec neusiluje skrývať. Na Heglovi mu najviac vadí, že je mu všetko jasné, že v jeho systéme je všetko kompatibilné, že “oblieka skutočnosť do logicko-racionalistického odevu”, v ktorom má všetko presné a pevné miesto, v ktorom je jasné, čo bolo, čo je i čo bude. Jeho sústava je v Kierkegaardových očiach suchá, studená, cudzia, jej presnosť a prísnosť je vonkajšková, umelá. Hegel uprednostňuje pojem pred skutočnosťou, a čo je v Kierkegaardových očiach jeho najväčším previnením, zabúda na človeka, jeho existenciu, problémy, starosti a na jeho metafyzické trápenie, ktorého sa nevie zbaviť, a ktoré sa tak stáva zdrojom trýzne z existencie.

Kierkegaardov filozofický systém možno pochopiť ako povstanie proti mysleniu Hegla, ako antitézu heglovského racionalizmu, objektivizmu a vedeckosti. Heglovo čo je skutočné, to je rozumné, je pre Kierkegaarda neprijateľné. Filozofický racionalizmus, kult rozumu uchopiť v kognitívnej aktivite svoj predmet – to všetko je Kierkegaardovi cudzie. Odmieta aj uzavretosť, zavŕšenosť a perfekcionalizmus  Heglovho systému. Jednoducho neverí, že možno takú filozofickú koncepciu bytia skonštruovať, vyzýva  k ústupu od systému a systémového prístupu k budovaniu filozofie. Bytie je svojou povahou iné, pojmovo neuchopiteľné – je nestále, neprístupné a kedykoľvek pojmový schématizmus ho nemôže  adekvátne postihnúť. Odmieta aj heglovský model dialektiky, ktorá je podľa neho obrátená do minulosti, má len retrospektívny charakter, vysvetľuje iba to, čo sa udialo a sám Hegel je prorok obrátený do minulosti. Filozofiu ako systém racionalistický, ako uzavretý systém vôbec, nie je možné vybudovať. A už vonkoncom nie systém heglovský. Sám Kierkegaard v tomto zmysle útočí na novoveký racionalizmus, na začiatku
stál Descartes, a ktorý zavŕšuje Hegel. Jeho útok je síce frontálny, nie vždy však celkom korektný – racionalizmus je odmietnutý ako taký, ako celok a úplne.

Cudzie mu je aj dokonale organizované, teologicky prepracované oficiálne kresťanstvo, práca duchovenstva a spôsob,
akým narábajú s vedomím ľudí.

CHARAKTERISTIKA  JEHO FILOZOFIE

Kierkegaard nepatrí k filozofom-systematikom. Svoju pozornosť venuje otázkam ľudskej existencie a ľudských hodnôt, zmyslu ľudského života. Snaží sa o vybudovanie takej filozofie, ktorá by nevychádzala z vonkajšieho sveta, ale zo sveta individuálne vnútorného, ktorej svet by bol svetom ľudskej duše, bolesti a strasti i obáv, ide mu o konštituovanie problémov. V tomto zmysle je Kierkegaard jedným z tých, ktorí pre modernú filozofiu objavili problém života. Jeho filozofické
smerovanie je strikne antropocentrické.

Východiskom jeho uvažovania je sokratovské maxima : najprv  sa musíme naučiť poznávať seba samých, a to skôr, ako poznáme niečo iné.

Hoci Kierkegaard  odmieta Heglovu filozofiu, ťažko by bol bez neho tým, čím je. Jeho filozofia je postavená na revolte proti Heglovi, dokonca je Kierkegaard sám majstrom dialektiky.

Inklinuje ale k subjektívnej dialektike. Aj v tomto zmysle vyzdvihuje Sokrata, nečudo teda, že bolKierkegaard označovaný ako kodaňovský Sokrates. Kierkegaard viví v Sokratovi reformátora, ktorý dokázal zmeniť záujem filozofa z objektu na subjekt, chváli ho  za antropologický obrat, ktorým podstatne zmenil charakter filozofického uvažovania a jeho smer. Inšpiruje sa Sokratovou maieutickou metódou, ktorej najlepšie uplatnenie vidí v sebareflexii. Vysoko vyzdvihuje aj sokratovskú iróniu, ktorá je produktívna ako metóda sebapoznania. Svojou adaptáciou Sokratovej maieutiky a irónie nazýva kresťanským sokratizmom.

Kierkegaard narhuje prejsť na cestu radikálneho subjektivizmu. Skutočný filozof musí byť subjektivistom. Vypracúva aj tzv. emocionálno-voluntaristický  model subjektívnosti. Byť, znamená existovať, tzn. chcieť, môcť, pociťovať, trápiť sa, radovať sa, nenávidieť, milovať, ........ Subjektívnosť nie je možné uchopiť objektívne. Subjektívnosť je skutočnosť. Kierkegaar sa ako dialektik prezentuje  práve charakterizáciou ľudského bytia, existencie človeka. Človek je niečo konkrétne, temporálne, je v procese stávania sa. Pohyb, dianie, stávanie sa sú podstatnými znakmi existencie, ktorá je vo svojej podstate aktívna. Existovať zanmená stávať sa. Človek nie je navždy čímsi, naopak, je stále niečím iným. V stávaní sa je podstatne
prítomný iracionálny spekt, je plný záhad, nejasností, tajomného. Nepodlieha nijakej zákonitosti, nie je to možné vysvetliť ani racionálne, ani historicky. Naopak, ak niečo  je v stávaní sa podstatne prítomné, potom je to čosi, čo Kierkegaard označuje ako okamih.

Kategória okamih má v Kierkegaardovej koncepcii stávania sa ústredné miesto. Ani ju  nemožno pochopiť inak ako iracionálne. Je to úder večnosti, dar boží, je racionálne nevysvetliteľný, okamih je jednoducho iracionálnym momentom v stávaní sa, je vždy prítomným aspektom zmeny jednej kvality v inú. V tomto zmysle je ľudský ivot  plný takýchto okamihov. “Sme takými, akými sme, sme tým, čím sme. Môžeme sa len pochopiť, no nie vysvetliť”. Práve toto je podstatou a obsahom existenciálnej dialektiky, ktorá je svojim charakterom alogická, iracionálna, mystická, introspektívna.

Kierkegaardov zreteľný a jednoznačný dôkaz na filozofické skúmanie ľudskej subjektivity, nezáujem až ignorovanie reflexie vonkajšieho sveta podstatným spôsobom ovplyvňujú aj jeho  noetické úvahy. Celý problém sa koncentralizuje v chápaní kategórie pravdy. Kierkegaard  odmieta stanovisko, že akýmkoľvek systémom ideí, názorov a myšlienok je možné sprostredkovať pravdivý obraz toho, čo obklopuje človeka, že je možné pravdivo vypovedať o vonkajšej skutočnosti.
Zjavne uprednostňuje pravu ako subjektivitu, jednoznačne vystupuje proti objektívnosti pravdy.

Pravda ako objektivita je pre Kierkegaarda len nekonečným približovaním sa k svojmu predmetu, je nedosiahnuteľným ideálom tých, ktorí uprednostňujú pojmové zvládnutie skutočnosti pred jej hlbinným pochopením. Veda, ktorá usiluje o pravdu ako
objektivitu,  je tak odsúdená na večné približovanie sa, avšak nikdy nie zmocnenia sa skutočného obrazu toho, čo je. Jej údel je v pravde sizyfovský – svoju prácu nikdy neskončí a skončiť nemôže, pretože skutočnosť jej sústavne uniká.

Kierkegaard priorizuje pravdu ako subjektivitu, ktorá je charakterizovaná ako zmocnenie sa, privlastnenie, apropriácia skutočnosti. Chápať pravdu ako subjektivitu znamená – učiť sa, ako je možné stať sa subjektívne bohatším, plnším, ako lepšie rozumieť sebe samému.

Veda a vedecké myslenie sú podľa Kierkegaarda maligným plodom racionalisticky orientovanej civilizácie. Akýkoľvek vedecký názor na svet je škodlivý. Je to iba ilúzia vzbudzujúca zvedavosť. Vedecké myslenie je motivované teoretickým záujmom,
je  absstraktné a neosobné, a preto neproduktívne. Je celkom ľahostajné k mysliacemu subjektu, je ľudsky nezainteresované, indiferentné, chladné a nezaujaté. Neslúži človeku, naopak vytvára predpoklady pre odcudzené formy existencie.

Skutočné myslenie môže byť iba existenciálnym myslením. Je to podstatne spojené s vnútorným životom človeka,
reflektuje jeho najintímnejšie osobné prežitky a zážitky, len  ono môže byť a je konkrétnym ľudským vedením.

Najdôležitejšia pravda je pravda o sebe, tá je pre “ja” dôležitá. Len ona umožňuje porozumieť sebe samému, len ňou dokážeme prekročiť každodennosť, len ona poskytuje odpoveď na otázku čo mám robiť, v čo mám veriť, ako mám žiť.

TRI ŠTÁDIA ĽUDSKÉHO ŽIVOTA

Kierkegaardova filozofia je vedome systematická. Neznamená to však, že by nedosahovala pomerne prepracované čiastkové koncepcie. Ako celok je filozofickou etikou. V tomto zmysle je významná Kierkegaardova koncepcia o troch štádiách (modeloch, typoch) ľudského života: estetickom, etickom a náboženskom. Niektorí  kierkegaardológovia práve túto koncepciu  považujú za najdôležitejší produkt autorovho myslenia. Uvedené tri štádia reprezentujú tri typy prístupov k životu, tri odlišné typy spôsobov života. Často je táto doktrína interpretovaná ako tri štádia, ktorými prechádza človek na ceste k Bohu, ktorý je – nepochybne, ústrednou kierkegaardovskou témou. Neznamená to, že každý človek prejde postupne všetkými štádiami: niekto
postupuje všetkými štádiami: niekto postupuje od jedného k druhému hladko, iným sa nikdy  nemusí podariť prekročiť
hranice prvého, resp. druhého štádia. Druhé a tretie štádium niekedy Kierkegaard spája do jedného eticko-religiózneho. Axiologicky je vyššie štádium  vždy kvalitatívne odlišné od predchádzajúceho. V tomto zmysle najvyšším je štádium vždy religiózne. Všetky sú však prejavom ľudského úsilia dosiahnuť spásu, uspokojenie z dosiahnutia najvyššieho dobra, resp. bohatstva života.