Estetické štádium považuje Kierkegaard za najnižšie, v etickom zmysle je charakterizované akceptovaním hedonistického postoja. Človek sa v ňom sústreďuje na hľadanie čo najväčšej sumy príjemného. “Carpe diem, carpe horam” je heslo estéta.  Tento spôsob života je sústredený na okamžitú slasť, neprekračuje horizont prítomnosti. Vždy ide o neschopnosť motivovať sa k závažnému činu. Stelesnením estetického spôsobu života môže byť na jednej strane abstraktný intelektuál, “čistý mysliteľ”,
skrývajúci sa v slonovinovej veži svojho myslenia (napr. heglovský racionalista), v rámci tohoto štádia jeho antipódom je hedonik sústredený na zmyslové druhy slasti.Tento žije iba pre prítomnosť, uspokojenie hľadá v naplnení erotickej túžby, romantických zážitkov, ale nezaväzuje sa k povinnostiam (napr. manželstva), zbavuje sa zodpovednosti. Lásku chápe ako zdroj uspokojenia bez schopnosti eticky sa viazať. Žije v prítomnosti a nemyslí na budúcnosť.

Život na úrovni estetického štádia  vyžaduje maximum slobody. V skutočnosti však je to život, ktorému chýba cieľ a zmysel, je to život, ktorý zapadol do nikdy nekončiaceho reťazca prianí, žiadostí a pôžitkov.  Požaduje slobodu, v skutočnosti je jej však veľmi vzdialený – j e zajatcom situácie, v ktorej sa ocitá. Podstatnou charakteristikou  tohoto štádia je nuda.

Pramení v opakovateľnosti  a  bezzmyslovosti estetických  aktivít. Príkladom takéhoto spôsobu života je antický Nerok, ktorý z nudy zapaľuje Rím. Estetický človek nežije autenticky, žije zo dňa na deň. Dostať sa z tohoto štádia je možné len uskutočnením
buď-alebo rozhodnutia, len ono vedie k autenticite ľudského života. Život na tejto úrovni je plný beznádeje, pocitu márnosti a zbytočnosti.

Estetické štádium je založené na zmyslovom obraze života, je naplnené erotickými zážitkami a symbolizuje ho postava Donna Juana.

Vyšším stupňom spôsobu života, eticky hodnotnejším a existenciálne zmysluplnejším je etické štádium. V tomto štádiu človek volí seba samého a hľadá harmóniu so spoločnosťou, vstupuje do hlbších vzťahov k iným, rešpektuje záväzky, ktoré z toho vznikajú. Hľadá ženu nie ako milneku, uprednostňuje stálosť, nie je ľahostajný k svojmu ľudskému okoliu, slúži univerzálnym cieľom, akým je napr. život. Stelesnením človeka v etickom štádiu je Kierkegaardovi esesor  Wilhelm – spoľahlivý vyšší úradník svedomite si plniaci svoje povinnosti.

Etické štádium, jeho náplň a obsah sú inšpirované kantovskou koncepciou mravnosti. Ak v estetickom štádiu bsentovali mravné záväzky a povinnosti, potom v štádiu etickom práve oni dominujú. “Paradigmou etickej existencie sú putá manželstva, manželská vernosť. Manželstvo je charakteristické pre toto štádium – je najvyšším cieľom individuálnej ľudskej existencie”.

Ľudské konanie na úrovni etického štádia je dobrovoľne podriadené povinnosti , slúži blížnemu, je odovzdávaním sa druhému, v ňom sa človek potvrdzuje. Zmysel života je v sústavnom prekračovaní  seba samého  službou iným. Človek sa nerodí s kritériami pre etické štádium života, musí sa pre ne rozhodnúť. Kierkegaard hovorí o voľbe, ktorá má podobu voľby buď-alebo. Človek sa rozhoduje buď pre jeden spôsob života, alebo iný. Tento výber je nevyhnutným aktom: človek si nemôže nevybrať, musí sa rozhodnúť pre určitý druh života. Rozhodnutie je vedomým aktom. Autentický život, rozhodnutie žiť ho, je urobené  s vnútorného presvedčenia, vášnivo a citovo. Kierkegaard tvrdí, že človek tvárou v tvár smrti vždy urobí správny výber. Anticipácia smrti vedie človeka k rozlišovaniu, k voľbe ako bude žiť. Musíme žiť tak, akoby každý deň bol dňom posledným.
Výberom etického spôsobu života človek volí autentický spôsob existencie. Sokratovský imperatív poznaj seba samého v tomto prípade Kierkegaard modifikuje na voľ seba samého. V tomto štádiu človek nežije okamihom, je si vedomý minulosti i budúcnosti, nesústreďuje sa výlučne na prítomnosť.

V určitom zmysle obidve tieto štádia sú len predstupňom najvyššieho, religiózneho štádia. Všetky sú alternatívami, nie stupňami, ktorými človek musí prejsť. Väčšine ľudí sa to jednoducho nepodarí, nie sú dostatočne vyspelí, aby volili religióznu etiku. Vyššie štádium nie je prekonaním predchádzajúceho, vždy ide o nesúmerateľné spôsoby života. Kontinuita druhého a tretieho štádia je iba v tom, že obidve sú v skutočnosti apológiou odriekania, stradánia,  útrap. Prvé dve štádia repreznetujú vpravde ľudský spôsob existencie, len nemnohí  ho dokážu prekonať a povzniesť sa na úroveň požiadaviek religiózneho spôsobu života.

Človek, ktorý sa rozhodol žiť podľa zásad religiózneho štádia, si je vedomý radikálneho protikladu božského a ľudského sveta, rozhodol sa hľadať svoje pravé bytie v náboženskom zmysle existencie. Toto rozhodnutie nie je primárne racionálne, je skôr vôľovým aktom, je citovým rozhodnutím. Jednou z hlavných etických zásad je podľa Kierkegaarda vôľa veriť. Dochádza tu k svojráznemu obnoveniu klasickej patristickej zásady “credo quia absurdum” (verím, pretože je to absurdné). Hlavným
rozlišujúcim znakom tretieho štádia je teda bezpredpokladová a bezpodmienečná viera.

Stelesnením religiózneho spôsobu života je Kierkegaardovi postava biblického Abraháma, jedného patriarchov, praotcov židovského kmeňa. Abrahám na boží príkaz obetuje svojho jediného syna, dôveruje božiemu zámeru a prestáva konať ľudsky.  V konkurencii  božského a ľudského dominuje prvé. V tomto štádiu človek nekoná podľa noriem ľudských, v religióznom jedinou normou je božské. Smrť Abrahámovho syna, ktorá na boží príkaz nastala ľudským rozhodnutím, je symbolom úplného podriadenia sa, absolútnej dôvery a viery v Boha, aj keď Abramáhov čin ostro odsúdený ako amorálny, stretávame sa tu nielen s amoralizmom, s hrubým  porušením morálnej povinnosti, ale aj s ukrutným, obludným zločinom. Abrahámove  pohnútky
nemajú nijaký morálny a racionálny základ. Jeho jediným motívom je slepá pokora prikazujúcemu Bohu. To, čo sa podľa ľudských kritérií javí ako zločinná vražda,vystupuje v religióznom hodnotení ako bohoľúbi akt, ako obeť. Ľudské povinnosti ustupujú pred povinnosťami – pred Bohom. Kritériá dobra a zla sa prevracajú v svoj protiklad. Ak sa rodinné väzby na úrovni religióznej etického štádia chápu ako príklad mravnosti, na úrovni religiózneho štádia sa stávajú prekážkou, ktorú
treba prekonať. Človek sa riadi kritériami religióznej etiky.