BOH

K ústredným témam Kierkegaardovej filozofie patrí Boh. Jeho vzťah k nemu vôbec nebol jednoduchý  a bezproblémový. Azda to súvisí s otcovým priznaním, že v mladosti preklial Boha, čo mu spôsobilo celoživotné muky. Kierkegaard to vzťahoval aj na seba, cítil sa zasiahnutý otcovou kliatbou a snažil sa vyrovnať s jej dôsledkami: na Boha myslí odteraz  sústavne a zanietene. Vzťah
k Bohu ho celkom napĺňa, nikdy však nie je spokojný s hĺbkou svojho vzťahu k nemu.

Vzťah k Bohu môže byť len osobný, nikdy nie sprostredkovaný cirkvou, kňazmi, symbolmi. Nečudo teda, že Kierkegaard ostro útočí na tradičné inštitucionalizované kresťanstvo. Existujú iba dve možnosti , medzi ktorými je možný výber: alebo-alebo. “ ... Alebo poslušnosť Bohu ... súc na strane Boha proti ľuďom ... alebo byť s ľuďmi proti Bohu. Pretože medzí Bohom a ľuďmi sa vedie zápas, zápas nie na život, ale na smrť”. Vzťah k Bohu je to jediné, čo má význam.

Jediné, čoho sa má človek obávať je to, čo môže zabiť vieru. A tým je predovšetkým prílišné ľnutie na možnostiach pozemského sveta.

Konečnú a skutočnú spásu je možné dosiahnuť iba v religióznej oblasti, a to prostredníctvom absolútneho paradoxu. Ten spočíva v tom, že transcendentný a večný Boh sa objavuje v temporálnom svete, večné je sprostredované konečným. Ten spočíva v tom, že transcendentný a večný Boh sa objavuje v temporálnom svete, večné je sprostredované konečným.
Táto spása je možná  cez Krista. Práve on je súčasťou onoho absolútneho paradoxu. Práve on reprezentuje večné
v dočasnom, večného Boha vo svete, ktorý podlieha času.

Kierkegaard jednoznačne priorizuje človeka viery pred tragickým hrdinom, ktorý podlieha nástrahám tohoto sveta, je zainteresovaný na jeho zmenách a verí, že je možné ho zásadnejšie zmeniť. Človek viery sa vzdáva univerzálneho, aby dosiahol seba samého, vzdáva sa vonkajšieho sveta, aby sa priblížil sebe samému. Naopak, tragický hrdina sa vzdáva seba v prospech univerzálneho. V Kierkegaardových očiach tragický hrdina nedosahuje úroveň človeka viery.

DIALEKTICKÁ TEOLÓLGIA

Okrem toho, že je Kierkegaard takmer všeobecne pokladaný za zakladateľa existencialistickej filozofie, je aj “otcom teológie”. Je mysliteľom, ktorý stál pri zrode tzv. dialektickej teológie, resp. teológie krízy (crisis theology), ktorej predstaviteľmi boli K. Barth, E. Brunner, P. Tillich, či R. Niebuhr. Dialektická teológia nástojí  na návrate k ortodoxnému protestantizmu z jeho najrannejšieho obdobia.

ZÁVER  

Ak je osamelosť atribútom geniality, Kierkegaard bol nepochybne géniom – ako osamelý bežec nemal počas svojho života
nijaké obecenstvo. Žil v hlbokej kontemplácii, ktorá celkom vyčerpávala jeho rozorvanú myseľ. Študoval teológiu, ale kňazom sa nestal, bol znalcom filozofie, ale filozofiu ako systém racionálneho uvažovania odmietol. V celom svojom živote miloval iba jedinú ženu (Reginu Olsenovú), ktorá jeho vzťah opätovala, ale vzdal sa jej. Bol vášnivým kresťanom, ale pre cirkev bol neprijateľný. Chcel byť služobníkom, ale ľudia ním opovrhovali.

Tento dánsky alebo kodaňský Sokrates nám o nás povedal nemálo – v tomto zmysle je jednou z kľúčových postav fil. antropológie. Iracionalizmus sa u neho stáva ontologickou, noetickou, etickou i metodologickou kategóriou. Popri Schopenhauerovi je Kierkegaard jeho najzanietenejším hlásateľom. Kierkegaard je súčasne akýmsi patriarchom
všetkých existencialistov, ktorí sa k nemu – bez výnimky, otvorene hlásia ako k svojmu predchodcovi. Odmieta inštitucionalizáciu náboženstva tvrdiac, že náboženstvo je záležitosťou osobnej skúsenosti, ktorú nemožno prezentovať iným, ani inštitucionalizovať. Sám bol dôsledným aj v tomto zmysle: odmietol prijať poslednú sviatosť z rúk kňaza v presvedčení, že to nie je spôsob, ako najlepšie vstúpiť do kráľovstva nebeského. Možno tam nevstúpil, určite však vstúpil do tradície tých, ktorí sa usilovali prispieť k poznaniu človeka a stal sa jedným z tých, ktorým sa to vo veľkej miere aj podarilo.