Do filozofie existencie môžeme zahrnúť skupinu veľmi rozdielnych osobností. Spoločné však majú existenciálne myslenie, t.j. myslenie ktoré sa pýta na existenciu jednotlivca a zaväzuje indivíduum klásť si otázku svojej existencie. Za predchodcu tohoto myšlienkového prúdu pokladáme Kierkegaarda. Ďalším predstaviteľom je Martin Heideger, ktorý svoju filozofiu nazýva fundamentálna ontológia. Pod jeho vplyvom rozvíja Sartre existencializmus, ku ktorému patria aj Albert Camus (Narodil sa v Alžírsku, v chudobných pomeroch. Vstúpil do komunistickej strany no vystúpil z nej. jeho diela napr. Cudzinec, Mor, Mýtus o Sizyfovi. V roku 1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru) a Simone de Beauvoriová (Narodila sa v Paríži, študovala filozofiu. Po 2.sv.vojne sa zúčastňovala na rozličných politických protestných hnutiach. Mala záujem o maoizmus. Jej diela: Druhé pohlavie, Mandaríni).

Filozofia existencie polemizuje predovšetkým s objektivistickým chápaním človeka a jeho existencie. Medzi základné problémy filozofie existencie patrí časovosť ľudskej existencie. Bytie je určené časom, čo Heiidegger vyjadruje už v názve svojho diela Bytie a ničota. Až keď smrť určí ľudskú existenciu môžeme dosiahnúť slobodu. Vedomie smrti je vedomím problematickosti existencie.

Základný pocit absurdnosti sa objavuje po tom, čo sa zrútili metafyzické a teologické systémy. Pocit čoraz hlbšieho odcudzenia vedie k rozpoltenosti človeka a jeho života.

Mýtus o Sizyfovi - Camus zobrazuje situáciu človeka v absurdnom, Bohom opustenom svete.. Syzifos je odsúdený tlačiť pred sebou do kopca obrovskú skalu. Len čo dosiahne najvyšší bod, skala sa skotúľa dolu a celá Sizyfova námaha začína odznovu.
Naznačuje to neprekonateľný nesúlad medzi túžbou človeka po večnosti po absolútne a faktickou konečnosťou a náhodnosťou.
Neusporiadanosť vecí ohrozuje človeka. Zážitok hnusu nám prináša skúsenosť o veciach ako o niečom, čo stojí proti človeku. Práve fakt, že prežívam niečo, čo sa odo mňa odlišuje, čiže věci, spôsobuje skúsenosť mojej vlastnej existencie. V konfrontácii s prostredím človek dospieva sám k sebe a zisťuje, že je odkázaný sám na seba. V tejto situácii môže dospieť k poznaniu slobody - podobný názor zastáva Heidegger i Sartre. Sloboda znamená rozhodnutie. Tým sa však neodstraňuje riziko rozhodovania.
Sartrovo dielo Bytie a ničota sa stalo základným dielom existencializmu. Nadšene ho prijali parížski literáti, ktorí Sartrovu ontológiu zjednodušili na učenie o slobode.

Existencializmus je filozofiou človeka, ľudskej existencie. Vychádza z presvedčenia, že ľudská existencia je prvotná, vopred neurčená, nedeterminovaná nijakou podstatou, nijakou vopred sformulovanou „dušou“, ktorá určuje jej charakter. Človek je vo svojej existencii absolútne slobodný, nezávislý od nikoho a ničoho, sám zodpovedá za
realizáciu svojej slobody, za všetky voľby, ktoré v živote uskutočňuje.

Existenciálna filozofia stavia radikálne proti sebe svet individuálnych zážitkov a svet zobjektivizovaných ľudských výtvorov. Rovnako sa stavia do opozície voči vede, voči jej cieľom ako aj racionalistickým metódam.