Sofisti

SOFISTI (5. storočie pred n. l.)

Učitelia múdrosti, ktorí vzdelávali mládež tak, aby bola pripravená vstúpiť do politického života. Kládli dôraz na jazykové prostriedky a ich využívanie, prekrúcanie argumentov. Ich záujem o jazyk ich priviedol k poznatkom, ktoré mali veľký význam pre rozvoj gramatiky a pripravovali pôdu pre vznik logiky. Poukázali na úlohu človeka a spoločnosti, individuálnych a kolektívnych záujmov. Medzi najvýznamnejších sofistov patrili Kritias, Prodikos, Protagoras a Gorgias.

PROTAGORAS (asi 480 – 410 pred n. l.)

Protagoras si dal ako prvý zaplatiť za vyučovanie 100 mín, od tejto udalosti vznikol pojem „platení učitelia múdrosti“. Za svoju prácu a čas chceli mať viac než len dobrý pocit, chceli byť materiálne ohodnotení. Za toto boli v neskoršom období ostro kritizovaní. Proti tomu vystúpil hlavne Sokrates. Tiež ako prvý rozšíril slovesné časy, uviedol preteky v rečníctve a poskytoval sofizmy pre milovníkov slovných sporov. Väčšinu svojich úvah Protagoras venoval človeku, jeho životu, praktickej i poznávacej činnosti, uvedomoval si, že človeka obmedzujú nedostatočné poznávacie schopnosti. Vyjadroval to v spise O bohoch: „O bohoch nemožno vedieť ani to, že sú, ani to, že nie sú, ani to akú majú podstatu. Lebo mnoho vecí to bráni vidieť: nejasnosť veci a krátkosť ľudského života.“ Snažil sa tým asi vyjadriť, že ľudský život je na toľko krátky, že jednoducho sa všetky chcené veci nedajú dokázať alebo pochopiť, aj keď sa to zdá jednoduché. Ale opak je však pravdou. Protagoras sa ako prvý vyhlásil za sofistu, teda učiteľom vzdelania a cnosti a jeho cieľom bolo urobiť zo svojich žiakov dobrých občanov a to na základe toho, že títo mladí ľudia sa budú učiť iba to kvôli čomu sami za ním prídu. Čiže sa budú učiť len to čo ich v skutočnosti zaujíma a tak u nich mohol vzbudiť tak ťažko dosiahnuteľný záujem. Sami dobre vieme, že pokiaľ nás niečo zaujíma, k danej tematike alebo ako keby priťahuje, tak si to aj skôr zapamätáme a má to aj osoh. Hovorí: „Tá náuka je rozvážnosť jednak vo veciach súkromných, ako možno najlepšie spoznať svoje hospodárstvo, jednak vo veciach verejných, aby bol schopný činom i slovom spracovať veci obce.“ A tým, že jeho žiaci budú učený Protagorom, vždy každý deň zistia, že sú lepší ako deň pred tým. Vyjadril to výrokom: „Mladý priateľu, ak budeš mojim žiakom, bude ti súdené každý deň, ktorý sa budeš učiť, večer vracať sa domov s vedomím, že si sa stal lepším, ako si bol, a nasledujúci deň to bude tak. A tak každý deň sa budeš stavať lepším a lepším. Iní učitelia totiž týrajú mladých ľudí lebo nútia mladých ľudí, ktorí práve utiekli od odborných náuk, proti ich vôli zasa len do štúdia odborných náuk, keď ich učia matematiku, astronómiu, geometriu a hudbu.“ Protagoras bol proti núteniu žiakov učiť ich to o čo v skutočnosti nemali záujem a preto im dal voľnosť výberu náuk, ktoré ich samotných zaujímali. Od svojich žiakov Protagoras vyžadoval cvičenie, teda mali sa venovať tomu čo ich v skutočnosti zaujímalo, aby vzdelanie vzniklo tak hlboko, aby vyrastalo v ich duši. Zaoberal sa tiež základnou formou reči, reč rozdeľoval na štyri druhy: prosbu, otázku, odpoveď a rozkaz. Rozlíšil aj rody mien: mena mužské, ženské a vecné. Ako prvý tiež zaviedol relativizmus, teda, že hmota plynie. Za príčinu všetkých javov považoval hmotu „tak že, hmota pokiaľ na nej záleží, môže byť všetkým tým, ako a čím sa všetkým ľuďom javí.

PLATÓN (427 – 347 pred n. l.)

Pochádzal z aténskej aristokratickej rodiny. Bol všestranne nadaný, venoval sa hudbe, maliarstvu, literatúre, ale aj zápasníctvu. K filozofii ho priviedol jeho učiteľ Sokrates. Založil vlastnú filozofickú školu – Akadémiu. Bol veľkým odporcom materializmu a sformuloval jednu zo základných tendencií v rozvoji filozofie – objektívny idealizmus. Väčšinu prác napísal formou dialógu, v ktorom je hlavnou postavou Sokrates. Významným dielom, ktoré nie je napísané formou dialógu je Obrana Sokratova.Obrana Sokratova

Na úvod svojej reči sa Sokrates ospravedlňuje, že nebude používať krasorečenie a kvetnaté frázy, pretože napriek tomu, že je 70 ročný stojí pred súdnym tribunálom a nemá s tým žiadne skúsenosti. Uisťuje všetkých prítomných, že od neho budú počuť iba pravdu a odvoláva sa pritom na boha „.. a nech mi je boh svedkom...“, čo je dosť zaujímavé, keď si uvedomíme, že je okrem iného obvinený aj z bezbožnosti.

Ďalej zhodnotí svoju obžalobu „Sokrates je vinný a dopúšťa sa zločinu tým, že skúma veci pod zemou i veci nebeské, horšej veci dopomáha k úspechu a aj iných učí to isté“ (341) a snaží sa vysvetliť , že sa nezkladá na pravde. Tvrdí, že takého „ohováračky“ majú pôvod v jeho „ľudskej múdrosti“ a ako svedka uvádza boha Apollóna a príhodu z veštiarne v Delfách. Mimochodom, boh Apollón zohráva v živote Sokrata zaujímavú úlohu a má zásadný vplyv na jeho životné osudy. Apollón bol syn boha Dia. Bol bohom svetla, ochrancom života a poriadku. Bol to neomylný strelec a veštec a „sprevádza“ Sokrata až do jeho smrti. Na základe „Apollónovej“ výzvy „Spoznaj sám seba!“, ktorá bola vytesaná na vchode do veštiarne v Delfách si Sokrates začal uvedomovať vlastné myslenie a upriamil pozornosť do svojho vnútra. Stalo sa to základom jeho učenia a znamenalo zrod jeho sebareflexie. Boh Apollón bol aj pri poslednej etape Sokratovho života – pri jeho smrti. Ako odsúdený na smrť musel pred vykonaním rozsudku počkať na posvätnú loď, ktorá sa plavila na Delós na Apollónovu slávnosť. Tak mu vlastne Apollón venoval ešte 3 dni života . V príhode z veštiarne v Delfách spomína ako jeho druh Chairefton prišiel do Delf a odvážil sa opýtať : Kto je múdrejší od Sokrata?. Pýtia mu odpovedala, že nik nie je múdrejší. Vtedy začal Sokrates svoju cestu a prostredníctvom dialógov s ľuďmi hľadal múdrejšieho človeka ako je on sám. Sokrates ďalej vysvetľuje, že celý proces proti nemu je vykonštruovaný , pretože pri hľadaní múdrejšieho človeka si znepriatelil veľa ľudí – politikov, básnikov aj remeselníkov. Pri tomto hľadaní zistil, že „....tí čo najväčšmi vynikali slávou majú najväčšie nedostatky...“, že básnici nerozumejú svojim dielam, pretože tie sa iba rynú z ich vnútra a že remeselníci majú mnoho krásnych vedomostí, ale myslia si, že sú najmúdrejší vo všetkom. Sokratova múdrosť spočívala hlavne v uvedomení si množstva vecí a súvislostí o ktorých vedel , že ich nevie, v uvedomení si vlastných nedostatkov a nedokonalosti a preto aj pri stretnutí s rovnako múdrym človekom, bol vždy Sokrates múdrejší.

Tu možno spomenúť jeho známy výrok „Viem, že nič neviem !“(z lat.„Sció mé nihil scíre“) Pri jeho cestách spojených s hľadaním múdrejšieho človeka ho sprevádzali mladý ľudia a snažili sa ho napodobňovať v jeho umení vedenia dialógu, analyzovania a rečníctva – preto aj obvinenie z kazenia mládeže. Sokrates sa ďalej snaží obhajovať sa proti obvineniu z bezbožnosti a kazenia mládeže, ktorú proti nemu vzniesol neznámy básnik Meletos. Sokrates s ním viedol dialóg, v ktorom Meletovi dokázal, že si z neho vlastne robí žarty a že sám Meletos bol ľahkomyseľný pri podávaní žaloby a, že ho pravdepodobne iba skúšal. Dokonca obvinil Meleta z toho, že keď vedel ,že Sokrates úmyselne kazí mládež, neupozornil ho na to sám a teda je sám vinný z kazenia mládeže, pretože v tom prípade Sokrates konal neúmyselne . Taktiež obviňuje Meleta z neinformovanosti, pretože výroky ktoré vkladá Sokratovi do úst sú bežne dostupné a publikované v dielach Anaxagora z Klazomenu. Vo veci obvinenia z bezbožnosti sa Sokrates bráni podobným spôsobom a odvoláva sa na to, že každý predsa vie, že verí v daimonov a nie je možné aby niekto kto verí v daimonov bol bezbožný, pretože Meletos sám tvrdí , že daimoni sú dajakí bohovia, akési deti bohov. Logickou analýzou zmietol zo stola Meletove tvrdenia a obrátil sa na aténskych občanov s rečou o spravodlivosti, morálke, hrdosti a charaktere. Vyjadril jednoznačné a pevné rozhodnutie v prípade akéhokoľvek rozsudku pokračovať vo svojich činnostiach a konaní bez akejkoľvek zmeny. Ako príklad svojho charakteru, zásad a nebojácnosti sa, pred smrťou uviedol príklad z doby vlády oligarchov, keď bol požiadaný aby priviedol spolu s ďalšími 4 Aténčanmi na popravu Leonta Salamínskeho. Ako jediný odmietol, pretože to podľa neho bolo nespravodlivé a nečestné. To, že prežil pripisuje skutočnosti, že vláda oligarchov onedlho padla. Po tejto reči nasleduje prvé hlasovanie o Sokratovej vine, či nevine. Za to, že Sokrates je vinný hlasovalo 281 sudcov, v jeho prospech 220, čím ho uznali vinným.

Po prvom hlasovaní sa Sokrates pozastavuje nad malým rozdielom hlasov, pretože 30 hlasov stačilo na jeho oslobodenie. Zamýšľa sa nad tým, aký trest by si mal navrhnúť a celú dobu dáva najavo, že sa necíti vinný a stále sa usiluje okľukami a bočnými cestičkami naviesť svojich sudcov, aby pochopili čo robí, ako rozmýšľa a o čo mu celú dobu ide. Keďže prišiel o celý svoj majetok a bol veľmi chudobný, navrhuje si ako svoj trest stravovanie v Prytaneu. Zároveň vysvetľuje, prečo si zvolil takýto trest. Väzenie – žiť ako „otrok vrchnosti“ je pre neho neprijateľné. Peniaze na vykúpenie nemá a vyhnanstvo by pre neho znamenalo dostať sa skôr, alebo neskôr do takých istých problémov. Nemôže žiť v nečinnosti, pretože za svoje poslanie považuje viesť dialógy s ľuďmi, skúmať ich a ich život. Na záver ešte ponúka sumu 30 mín, za ktorú sa zaručujú jeho priatelia Platón, Kriton, Kritobulos a Apollodoros.

Nasleduje druhé, posledné hlasovanie, ktoré pomerom 361 proti 140 odsúdilo definitívne Sokrata na trest smrti. Po tomto definitívnom hlasovaní sa Sokrates naposledy prihovára sudcom, už sa neobhajuje, iba vysvetľuje. Neponižuje sa a neprosí. Obviňuje svojich žalobcov z ničomnosti a nespravodlivosti a zároveň hrdo prijíma svoj rozsudok. V reči pre tých, ktorý hlasovali za jeho odsúdenie prorokuje trest, trest ťažší ako smrť. Vysvetľuje, že jeho umlčaním a smrťou nedosiahnu svoj kľud. Nestanú sa z nich lepší ľudia ani zrazu nezačnú správne žiť. V reči pre tých, ktorý hlasovali za jeho oslobodenie sa zase zaoberá u neho nezvyčajnou vecou. Totiž, že ho nevaroval jeho veštecký hlas daimona, ktorý ho vždy upozornil, keď mal urobiť niečo nesprávne. Z toho dedukuje, že to, čo sa mu stalo, je dobré a má to tak byť. Podľa Sokrata je smrť buď nič a vtedy z nej nemá žiadny pocit, a teda to nemôže byť trest, alebo ide o sťahovanie duše na iné miesto. Na miesto, kde sú skutoční sudcovia, ktorí by ho mohli súdiť. Na miesto, kde sú všetci mŕtvi, kde by sa mohol stretnúť s Orfeom, alebo Homérom a mohol by pokračovať vo svojom hľadaní a skúmaní. V tom prípade pokladá smrť za zisk. Na záver žiada sudcov, aby takisto súdili v budúcnosti jeho synov, pokiaľ sa budú starať viac o peniaze ako o cnosť, ak budú namyslení, alebo ak si budú myslieť, že sú niečím, hoci nestoja za nič. Sokratov život končí vypitím čaše bolehlavu.

Aristoteles (384 – 322 pred n. l.)

Pochádzal z mesta Stageira a študoval v Platónovej Akadémii. Bol vychovávateľ Alexandra Macedónskeho a neskôr založil filozofickú školu Lykeion. Vytvoril rozsiahle dielo, ktoré je považované za zavŕšenie antickej filozofie. Napísal niekoľko sto spisov. Zachovalo sa z nich len torzo. Sú členené podľa obsahu na: spisy o logike, spisy prírodovedecké, spisy metafyzické, spisy etické, spisy politické, spisy o literatúre a rétorike. Je považovaný za zakladateľa logiky. Jeho najvýznamnejšie diela sú Organon, Politika, Fyzika, O vzniku a zániku, Matafyzika, Etika Nikomachova, Poetika a iné.

Epikuros (341 – 270 pred n. l.)

Pod vplyvom Demokritových spisov sa začal venovať filozofii. Po cestách po Grécku sa usadil v Aténách, kde založil filozofickú školu Epikurova záhrada. Napísal takmer 300 prác, v ktorých sa venoval otázkam prírodovedy, ontológie, gnozeológie a etiky. Patrí medzi najvýznamnejších materialistov. Odmietol determinizmus a dáva atómu pri pohybe možnosť odchýlky. Najdôležitejšiu časť jeho učenia tvoria etické otázky. Vyzdvihuje blaženosť, vyhýbanie sa utrpeniu a vyhľadávanie slastí. Nie však v hedonistickom a pôžitkárskom zmysle. Za najvyššiu slasť považuje múdrosť. Len na jej základe je možné dosiahnuť pokoj, ktorý je naplnený pôžitkom z filozofického rozjímania.