Kant v transcendentálnej estetike (náuke o čistých predstavách ako základe zmyslového poznania) začína skúmať, ako je možná čistá matematika nezávislá na skúsenosti. Matematika apriórne určuje zmyslové vnemy pomocou foriem rozumu, ktoré poskytujú poznaniu všeobecné a nevyhnutné pojmy. V matematických súdoch sa syntéza subjektu s predikátom zakladá buď na zmyslovom nazeraní priestoru (v geometrii) alebo na zmyslovom nazeraní času (v aritmetike). Priestor je potom apriórnou formou vonkajšieho zmyslového nazerania, čas je apriórnou formou vnútorného zmyslového nazerania. Priestor a čas sú pre Kanta všeobecnými a nevyhnutnými podmienkami všetkej možnej skúsenosti, sú subjektívnou formou zmyslového nazerania. Priestor a čas nie sú teda formami existencie samotných vecí, ale sú apriórnymi formami našej zmyslovosti. Ako apriórne formy podmieňujú akékoľvek vnímanie a zapríčiňujú, že zmyslové danosti sa im „prispôsobujú“. Kant pritom nepopiera, že v skúsenosti je priestor a čas čímsi reálnym, ale v transcendentálnom poňatí sú ideálnymi formami.
Kant svoju praktickú filozofiu stavia na človeka a na jeho konaní, chápe človeka ako slobodnú bytosť, ktorá sa môže autonómne určovať. Ústredným pojmom jeho praktickej filozofie sa stáva pojem slobody. Sloboda je podmienkou mravného zákona, ale sloboda nemôže byť dokázaná teoreticky. Dokazuje sa len tým, že sa prejavuje v mravnom konaní ako mravný zákon.
Aby Kant zmapoval morálny svet človeka, zavádza pojem maximy, definuje ho ako subjektívny princíp konania človeka. Kant rozlišuje objektívny princíp konania – mravný zákon a subjektívny. V závislosti od toho, či konáme z povinnosti k mravnému zákonu alebo z povinnosti k našej maxime, hovorí Kant o autonómnej alebo heteronómnej vôli konať dobro.
Kant vo svojej Kritike praktického rozumu sformuloval tieto určenia mravného zákona - kategorického imperatívu:
1)Konaj tak, aby maxima tvojho konania mohla byť z tvojej vôle ustanovená všeob. zákonom.
2)Konaj tak, aby si sa správal k ľudstvu ako ku svojej osobe, k osobe druhého ako k účelu a nikdy nie ako k prostriedku.
3)Vôľu každej rozumnej bytosti treba chápať ako ustanovujúce všeobecné zákony.
Mravný zákon považuje Kant za imperatívum pre ľudí, ktorý kategoricky je treba spĺňať. S ním súvisí princíp povinnosti. Je povinnosťou pre človeka konať mravne, podľa mravného zákona. Mravné konanie nás vedie do noumenálneho sveta, je možne znova postaviť metafyzické postuláty, nemôžu byť dokázané, ale tvoria predmet racionálnej viery. V Kritike čistého rozumu Kant odmieta postuláty, v Kritike praktického rozumu ich znova nastoluje. Prvý postulát – postulát slobody, základ mravného jednania človeka, druhý postulát – postulát nesmrteľnosti duše, aby mohol uskutočniť „súhlas“ medzi vôľou a mravným zákonom, tretí postulát – postulát existencie boha, aby dokázal možnosť zvrchovaného dobra, súhlas medzi šťastím a cnosťou.
Kritika súdnosti je systematickým výkladom ľudského zmyslu pre krásu a účelnosť. Estetika je pre Kanta teóriou vkusu, schopnosťou vyslovovať súdy o tom, čo je krásne. Základom hodnotenia krásna je predstavenie predmetu v kategóriách osobného vkusu. S krásnom spája cit vznešenosti ako čohosi veľkého, neobyčajného a mohutného.
Kritická filozofia I. Kanta býva chápaná ako vyustenie narastajúceho rozporu medzi noetickou problematikou a koncepciou predmetnej skutočnosti v novovekej filozofii. Zaslúžila sa o novú orien-táciu filozofických skúmaní, ktoré viedli vo svojich dôsledkoch k prekonaniu kontemplatívno-metafyzického skúmania problémov človeka a sveta a nastolila pre nemeckú klasickú filozofiu jeden z jej najvážnejších problémov, problém „činnej stránky“ aktívneho konania človeka.
