Immanuel Kant (1724 – 1804)
Je zakladateľom nemeckej klasickej filozofie. Bol tvorcom tzv. kritického, tiež transcendentálneho idealizmu. Život i činnosť Kanta sú spojené s univerzitou v Konigsbergu, vo vtedajšom Prusku. Prednášal filozofiu, etiku, estetiku, matematiku, fyziku, dejiny všeobecnej prírodovedy, atď. V Kantovej teoretickej činnosti rozlišujeme dve základné obdobia: obdobie predkritické(do roku 1770) a obdobie kritické.
Spočiatku Kant venoval výraznú pozornosť otázkam prírodovedy. Najvýznamnejším spisom prvého obdobia sú Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (1755). Kant v ňom vypracoval hypotézu (do dejín vedy vošla pod názvom Kant - Laplaceova hypotéza vzniku slnečnej sústavy z prvotnej hmoty). Východiskovým stavom vývinu vesmíru je chaos: v nekonečnom vesmírnom priestore sú rozptýlené čiastočky hmoty, predpokladá, že ich pohyb určujú dve mechanické sily – príťažlivosť a odpudivosť. Súhrnným pôsobením týchto dvoch síl vysvetľuje všetko, čo sa v priebehu vývoja vesmíru odohralo. Vytvorením slnečných sústav sa však celý proces nekončí. Tie isté mechanické sily, ktoré vesmír priviedli od chaosu k poriadku, spôsobia aj jeho návrat k chaosu.
Kantove predkritické dielo je cenné množstvom duchaplných prírodovedeckých hypotéz a dohadov, ktoré nemohli byť vo svojej dobe plne overené. Dôležitejšie je však to, že Kantove myšlienky o vývine v prírode znamenali koniec vlády metafyziky v oblasti prírodovedy a prenikali tiež do filozofických skúmaní. Filozofický význam Kantových prírodovedných názorov spočíval v tom, že vytvárali predpoklady pre prekonanie tzv. dogmatickej metafyziky.
Kant vo filozofii zaujal stanovisko novovekej noeticko - kritickej filozofie, ktorá považovala vedomie za jedinú realitu, o ktorej máme isté poznanie, lebo len vedomie a obsahy tohto vedomia sú nám bezprostredne dané. Preto pri poznávaní podľa tejto filozofie nejde o vzťah k vonkajším predmetom, ale o uvedomenie si vlastných obsahov poznávajúceho vedomia.
Hume vychádzajúc z tohto postoja problematizuje racionalistickú myšlienku o vrodenej schopnosti rozumu prenikať k absolútne platným pravdám skutočnosti. „Humovské prebudenie“ Kanta z tzv. dogmatického spánku (nekritického dôverovania zmyslovým orgánom) dáva jeho filozofickému skúmaniu nový smer. Kant vytvára sústavu kritického idealizmu, ktorého hlavnou úlohou má byť kritická analýza poznávacích schopností, poznávacích mohutností človeka.
Kantov kopernikánsky obrat spočíva v novom prístupe, hľadisku pri vysvetľovaní poznania. Prestáva byť vysvetľované ako výsledok pôsobenia predmetu na človeka, ale naopak – jednotlivé predmety našej skúsenosti sú vysvetľované z apriórnej povahy poznávania.
Svojím „kopernikovským obratom“ sa Kant stavia na stanovisko poznávacieho subjektu, z ktorého bude rozvíjať nové chápanie metafyziky. Úlohou metafyziky je teraz skúmanie povahy teoretického poznania, jeho vzťahu k zmyslovo vnímaným predmetom, ku skúsenosti vôbec. Problém, ktorý si Kant vytýčil v práci Kritika čistého rozumu – ako je možná veda – sa transformuje na otázku, ako je možný prechod od predstáv k veciam a čo oprávňuje človeka, ktorý má len predstavy o veciach, aby o ich vyslovoval súdy. Celé naše poznanie sa začína skúsenosťou, ale predsa to ešte neznamená, že celé pramení zo skúsenosti. Zmyslové nazeranie je iba jedným z dvoch základných zdrojov nášho poznania. Druhým rovnocenným prameňom nášho poznania sú pojmy.
Poznanie i skúsenosť sa vyjadrujú v súdoch, ktoré Kant delí na súdy apriori (nezávislé na skúsenosti) a súdy aposteriori (závislé na skúsenosti). Vzhľadom na vzťah medzi subjektom a predikátom súdu Kant delí súdy na analytické (také, ktorých predikát neposkytuje nový poznatok v porovnaní s poznatkom, ktorý obsahuje subjekt – napr. „všetky telesá sú rozpriestranené“) a syntetické (také, ktorých predikát sa nevyvodzuje zo subjektu, ale spája sa so subjektom – napr. „niektoré telesá sú ťažké“).
Len syntetickým súdom Kant pripisuje schopnosť rozširovať naše poznanie. Ako – a či vôbec – sú možné apriórne syntetické súdy? Pri riešení uvedenej otázky vidí Kant jedinú možnosť použiť čistý rozum pri zakladaní a budovaní metafyziky ako vedy. Uvedenými problémami sa zaoberá vo svojej hlavnej práci, v častiach: transcendentálna estetika, transcendentálna analytika a transcendentálna dialektika. Ich riešenie spája so skúmaním trojice poznávacích schopností:
a)zmyslovosti
b)umu
c)rozumu
Zmyslovosť je schopnosť pociťovania, um je schopnosť myslieť v pojmoch a súdoch, rozum je schopnosť myslieť, ktorá vedie k ideám. Idey sú pojmy rozumu o bezpodmienečnej jednote všetkých podmienených javov.
Kant v transcendentálnej estetike (náuke o čistých predstavách ako základe zmyslového poznania) začína skúmať, ako je možná čistá matematika nezávislá na skúsenosti. Matematika apriórne určuje zmyslové vnemy pomocou foriem rozumu, ktoré poskytujú poznaniu všeobecné a nevyhnutné pojmy. V matematických súdoch sa syntéza subjektu s predikátom zakladá buď na zmyslovom nazeraní priestoru (v geometrii) alebo na zmyslovom nazeraní času (v aritmetike). Priestor je potom apriórnou formou vonkajšieho zmyslového nazerania, čas je apriórnou formou vnútorného zmyslového nazerania. Priestor a čas sú pre Kanta všeobecnými a nevyhnutnými podmienkami všetkej možnej skúsenosti, sú subjektívnou formou zmyslového nazerania. Priestor a čas nie sú teda formami existencie samotných vecí, ale sú apriórnymi formami našej zmyslovosti. Ako apriórne formy podmieňujú akékoľvek vnímanie a zapríčiňujú, že zmyslové danosti sa im „prispôsobujú“. Kant pritom nepopiera, že v skúsenosti je priestor a čas čímsi reálnym, ale v transcendentálnom poňatí sú ideálnymi formami.
Kant svoju praktickú filozofiu stavia na človeka a na jeho konaní, chápe človeka ako slobodnú bytosť, ktorá sa môže autonómne určovať. Ústredným pojmom jeho praktickej filozofie sa stáva pojem slobody. Sloboda je podmienkou mravného zákona, ale sloboda nemôže byť dokázaná teoreticky. Dokazuje sa len tým, že sa prejavuje v mravnom konaní ako mravný zákon.
Aby Kant zmapoval morálny svet človeka, zavádza pojem maximy, definuje ho ako subjektívny princíp konania človeka. Kant rozlišuje objektívny princíp konania – mravný zákon a subjektívny. V závislosti od toho, či konáme z povinnosti k mravnému zákonu alebo z povinnosti k našej maxime, hovorí Kant o autonómnej alebo heteronómnej vôli konať dobro.
Kant vo svojej Kritike praktického rozumu sformuloval tieto určenia mravného zákona - kategorického imperatívu:
1)Konaj tak, aby maxima tvojho konania mohla byť z tvojej vôle ustanovená všeob. zákonom.
2)Konaj tak, aby si sa správal k ľudstvu ako ku svojej osobe, k osobe druhého ako k účelu a nikdy nie ako k prostriedku.
3)Vôľu každej rozumnej bytosti treba chápať ako ustanovujúce všeobecné zákony.
Mravný zákon považuje Kant za imperatívum pre ľudí, ktorý kategoricky je treba spĺňať. S ním súvisí princíp povinnosti. Je povinnosťou pre človeka konať mravne, podľa mravného zákona. Mravné konanie nás vedie do noumenálneho sveta, je možne znova postaviť metafyzické postuláty, nemôžu byť dokázané, ale tvoria predmet racionálnej viery. V Kritike čistého rozumu Kant odmieta postuláty, v Kritike praktického rozumu ich znova nastoluje. Prvý postulát – postulát slobody, základ mravného jednania človeka, druhý postulát – postulát nesmrteľnosti duše, aby mohol uskutočniť „súhlas“ medzi vôľou a mravným zákonom, tretí postulát – postulát existencie boha, aby dokázal možnosť zvrchovaného dobra, súhlas medzi šťastím a cnosťou.
Kritika súdnosti je systematickým výkladom ľudského zmyslu pre krásu a účelnosť. Estetika je pre Kanta teóriou vkusu, schopnosťou vyslovovať súdy o tom, čo je krásne. Základom hodnotenia krásna je predstavenie predmetu v kategóriách osobného vkusu. S krásnom spája cit vznešenosti ako čohosi veľkého, neobyčajného a mohutného.
Kritická filozofia I. Kanta býva chápaná ako vyustenie narastajúceho rozporu medzi noetickou problematikou a koncepciou predmetnej skutočnosti v novovekej filozofii. Zaslúžila sa o novú orien-táciu filozofických skúmaní, ktoré viedli vo svojich dôsledkoch k prekonaniu kontemplatívno-metafyzického skúmania problémov človeka a sveta a nastolila pre nemeckú klasickú filozofiu jeden z jej najvážnejších problémov, problém „činnej stránky“ aktívneho konania človeka.
