Aristoteles

Keď v duchu vstupujeme na pôdu Grécka približujeme sa nášmu domácemu kultúrnemu okruhu. Z jeho filozofov a mysliteľov vychádza prúd duchovnej tradície, niekedy mocný, inokedy upadajúci a takmer vysychajúci, ale nikdy neprerušený, dosahujúci až k nám. Zakladatelia gréckej filozofie sú zároveň „praotcovia“ našej vlastnej filozofie. Obchod a námorná plavba Grékov ovládala celý stredomorský svet. Okolo neho až k Gibraltárskemu prielivu na západe a k Čiernemu moru na východe sa usadili grécki kolonisti. Grécke mestá nachádzajúce sa na pobreží Španielska, v južnom Francúzsku, severnej Afrike, predovšetkým ale v južnom Taliansku a na Sicílii, ako i na západnom pobreží Malej Ázie, s ktorou bolo Grécko spojené reťazcom ostrovov v Egejskom mori, prinášali blahobyt a kládli základy všeobecného vzdelania, ktoré významne ovplyvnil aj jeden z najväčších gréckych filozofov a mysliteľov, zakladateľ vedeckého bádania Aristoteles. Narodil sa v roku 384 pred našim letopočtom v iónskej osade Stagire v Thracii (odtiaľ jeho prezívka Stagirita ) v dnešnom severnom Grécku. Aristotelov otec Nikomachos bol osobným lekárom macedónskeho kráľa Amyntasa a preto sa aj jeho synovi dostalo vynikajúceho vzdelania a mal sa stať lekárom. V sedemnástich rokoch prišiel Aristoteles do Atén, aby tu dvadsať rokov študoval u Platóna, ktorého 'Akadémia' bola medzinárodným strediskom vedy a filozofie. Medzi takmer šesťdesiatročným Platónom a jeho viac než o štyridsať rokov mladším geniálnym žiakom vznikali, tak ako to pri stretnutí dvoch géniov možno očakávať, určité názorové nezhody. Aristoteles sa síce stal stúpencom jeho teórie ideí, no neskoršie ju kritizoval. Bol Platónov najväčší žiak a aj odporca. Po Platónovej smrti žil Aristoteles nejaký čas v Malej Ázii na dvore svojho bývalého spolužiaka, ktorý sa stal diktátorom a oženil sa s jeho adoptívnou dcérou.
V roku 342 kráľ Filip Macedónsky, násilný zjednotiteľ Grécka, pozval Aristotela na svoj dvor za vychovávateľa princa Alexandra, budúceho Alexandra Veľkého. Roku 336 bol však Filip zavraždený a vládu prevzal Alexander. Aristoteles nesúhlasil s jeho veľmocenskými snahami a nebola mu po vôli ani orientálna nádhera, ktorou sa mladý kráľ čoskoro obklopil. A tak nesprevádzal Alexandra na jeho víťaznom ťažení, na ktoré sa vydal roku 334 a vrátil sa Atén, kde v gymnáziu 'Lykeion' ("lýceum") založil vlastnú tzv. "peripatetickú školu". Bola to vzdelávacia a výskumná ustanovizeň.

Aristoteles čoskoro zhromaždil veľkú knižnicu; zozbieral ústavy všetkých vtedy známych štátov za účelom porovnania, bolo ich celkom 158. Založil aj zbierku rastlín a zvierat z celého vtedy známeho sveta. Alexander údajne svojim záhradníkom, lovcom a rybárom prikázal, aby Aristotelovi zaslali vzorky všetkých vyskytujúcich sa druhov rastlín a živočíchov. Táto významná výskumná činnosť trvala dvanásť rokov. Ku koncu dvanásteho roka vedenia svojej školy sa ocitol v politických ťažkostiach, pretože sa jednak pokazil jeho vzťah k Alexandrovi, jednak na neho ako na Alexandrovho priateľa a zástancu macedónskej politiky, ktorá Atény pripravila o slobodu, silne pôsobila nevraživosť jeho spoluobčanov. Po náhlej Alexandrovej smrti bol Aristoteles, taktiež ako Sokrates obžalovaný z bezbožnosti. Hroziacemu rozsudku smrti sa vyhol útekom, aby ako povedal: „neposkytol Aténčanom druhýkrát príležitosť prehrešiť sa proti filozofii“. Utiekol do Chalkydy, na ostrove Euboia, na majetok svojej matky. Onedlho začal trpieť na žalúdočné ťažkosti. Zomrel osamotený po niekoľkých mesiacoch / 322 pred Kr./ vo veku šesťdesiatšesť rokov. Aristoteles bol encyklopedista, a najväčší mysliteľ staroveku, ktorý zanechal po sebe stovky spisov. Z odborných spisov sa zachovala len časť, avšak tak rozsiahla a mnohostranná, že podáva predstavu o šírke a veľkosti celého jeho diela. Jadro jeho učenia nájdeme v jeho metafyzike. Chcel v nej preskúmať všetko existujúce. Konštatuje, že iba to, čo je jednotlivé je skutočné. Lenže túto jednotlivosť nemožno použiť na získanie skutočného poznania. Na to je potrebné to, čo je nemenné. Toto nemenné Aristoteles videl vo formách. Jeho spisy sú bez nadsadenia encyklopédiami vtedajších vedomostí. Skúmal anatómiu zvierat, pohyb hviezd, ľudské správanie, literatúru, ale aj štátne zriadenie rôznych krajín. Je považovaný za zakladateľa logiky a celej rady vedeckých disciplín. Filozofiu rozdelil do troch kategórií - teoretickú, praktickú a poetickú. Ako prvý vyčlenil z filozofie rôzne vedecké disciplíny a vytvoril z nich samostatné obory. Položil základy logiky, fyziky, biológie, psychológie a ďalších vied. Vo svojich prírodovedných spisoch hovorí o. i. o oblohe, o vzniku a zániku, o meteorológii, o živých organizmoch. Vzťah medzi telom a dušou vidí takto: telo je látka, duša je forma; duša teda pohybuje telom a formuje ho. Duch je však čistá nehmotná energia a je nesmrteľný. Vo svojej etike hovorí, že najväčším bohatstvom človeka je blaženosť.

Dianie v prírode chápal teologicky.
V etike pokladal šťastie za cieľ ľudského života a rozlišoval tri spôsoby života - rozkošnícky, politický a teoretický, ktorý si najviac cenil. Ideálom mu bol občan s naplno rozvinutými schopnosťami a cnosťami, zapojený do života obce. Podľa počtu vládcov delil správu štátneho zriadenia na monarchiu, aristokraciu a ústavnú demokraciu, ktorých nesprávnym opakom, kde sa nedbá na blaho občanov, sú tyrania, oligarchia a neústavná demokracia.
Dodnes je pokladaný za jedného zo zakladateľov a tvorcov teórie rečníctva. Napísal dielo Rétorika a aj vo svojej Poetike niekoľko kapitol venoval problémom rečníctva. Aristotelova Rétorika sa člení na tri tematické okruhy: jazyk, štýl a štruktúra prejavu. Uvažujúc o jazyku žiadal zreteľné, prístupné, zrozumiteľné a nie familiárne vyjadrovanie. Slová sa nemajú vyberať bez uváženia, spontánne, ale s veľkou starostlivosťou. Bol proti strojenosti, proti vyumelkovanosti a proti používaniu exkluzívnych náročných výrazov. Aristoteles výrazne rozlišoval písomnú a ústnu reč. Prikláňal sa k používaniu prostriedkov ústnej reči, v ktorej sa využíva intonácia, uplatňujú sa dynamické a teatrálne prostriedky. Už v úvode k Rétorike po definovaní odboru a vymedzení jeho vzťahu k dialektike sa zaoberá osobnosťou autora a poslucháča. Zdôrazňuje, že rétorika nie je iba jazyk a štýl, ale že zahŕňa celý široký komunikatívny proces, vrátane situácie a všetkých okolností, ktoré sa týkajú tvorby a prednesu ústnych prejavov. Medzi filozofmi všetkých čias má mimoriadne postavenie pre vzácnu otvorenosť voči každej skúsenosti. Aristoteles bol predovšetkým vedec. A to v širokom slova zmysle: jeho bádateľské úsilie zahrňuje všetky oblasti vedeckého poznania, ale i on nachádza nad zhromažďovaním a popisom faktov korunu múdrosti vo filozofickom poznaní, ktoré všetky fakty usporadúva podľa jednotlivých princípov. Jeho dielo predstavuje duchovné dobytie sveta, ktoré nie je o nič menej veľkolepé a pre dejiny ľudstva závažné než víťazstvá jeho žiaka, dobyvateľa Alexandra.
Na Aristotela nadviazali jeho žiaci, zvlášť Theofrastos z Efezu a Eudémos z Ródu (4. st. pr. n. l.). V 3. st. prispel k hlbšiemu chápaniu Aristotelova diela Alexandros z Afrodisiady. V stredoveku i na začiatku novoveku patril Aristotelov mysliteľský odkaz k hlavným zdrojom a vodítkom filozofického myslenia. Grécka vzdelanosť, ktorú významne ovplyvnil Aristoteles sa stala popri kresťanstve druhým základným pilierom európskej kultúry. Jeho univerzálne dielo sa stalo najdôležitejším základom stredovekej scholastiky Tomáša Akvinského.

Aristoteles je najväčším systematikom v európskych duchovných dejinách je tiež najvýznamnejší filozof a prírodovedec západného sveta, celkom iste je to však osobnosť s najširším a najďalej siahajúcim vplyvom.