John Locke sa narodil v roku 1632 neďaleko Bristolu a zomrel v roku 1700. Študoval teológiu, prírodné vedy a medicínu. Takmer celý život stál po boku lorda Ashleyho (neskôr lord Shaftesbury). Najskôr ako učiteľ, radca i lekár jeho rodiny, neskôr keď lord Shaftesbury vykonával úrad lorda kancelára, aj Locke sa dostal do štátneho úradu. Po páde ministerstva odišiel Locke do Holandska, kde sa od roku 1683 do roku 1688 skrýval pred politickým prenasledovaním. V roku 1689 získal anglický trón Viliam Oranžský, a preto sa do Anglicka vrátil aj Locke.
Jeho hlavným dielom je Esej o ľudskom rozume, v ktorom položil základy svojej empiristickej filozofie.
Celá jeho filozofia vychádzala z toho, čo on sám zažil a bola protikladom francúzskeho racionalizmu, ktorého hlavným predstaviteľ bol Descartes. Z Lockovej filozofie je zrejmé, že neuznával Descartovu myšlienku o vrodených ideách a to sa snažil vysvetliť a dokázať. Použil na to príklad duševného stavu dieťaťa a divocha, pretože ani u divocha ani u dieťaťa niečo také ako idey, pojmy a princípy, ktoré by mali byť vrodené neexistujú. Podľa Locka je „vedomie človeka ako nepopísaná ľudská tabuľa – tabula rasa“ a samozrejme, že čím človek dospieva a je starší sa táto tabuľa popíše. Tým chcel vyjadriť to, že čo prejde našimi zmyslami v nás ostane a teda žiadne vrodené idey neexistujú, čiže človek získava predstavy a myšlienky zo skúsenosti („Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch.“)
Z hľadiska pôvodu rozlišuje dva druhy ideí:
1. Sú získané prostredníctvom vonkajšej skúsenosti - pochádzajú zo styku našich zmyslov s vonkajším svetom – zmyslové vnemy vecí, javov, vlastností
2. Sú získané prostredníctvom vnútornej skúsenosti - pochádzajú z pozorovania našich vnútorných duševných aktov – idey, ktoré sa týkajú našej vášne, vôle apod. Vnútornou skúsenosťou nazýva Locke vnemy, ktoré človek neprijíma z vonkajšieho sveta, ale obracia sa sám k sebe a pozoruje svoju vlastnú činnosť. Vonkajšie a vnútorné skúsenosti môžu pôsobiť aj zároveň.