John Locke sa narodil v roku 1632 neďaleko Bristolu a zomrel v roku 1700. Študoval teológiu, prírodné vedy a medicínu. Takmer celý život stál po boku lorda Ashleyho (neskôr lord Shaftesbury). Najskôr ako učiteľ, radca i lekár jeho rodiny, neskôr keď lord Shaftesbury vykonával úrad lorda kancelára, aj Locke sa dostal do štátneho úradu. Po páde ministerstva odišiel Locke do Holandska, kde sa od roku 1683 do roku 1688 skrýval pred politickým prenasledovaním. V roku 1689 získal anglický trón Viliam Oranžský, a preto sa do Anglicka vrátil aj Locke.
Jeho hlavným dielom je Esej o ľudskom rozume, v ktorom položil základy svojej empiristickej filozofie.
Celá jeho filozofia vychádzala z toho, čo on sám zažil a bola protikladom francúzskeho racionalizmu, ktorého hlavným predstaviteľ bol Descartes. Z Lockovej filozofie je zrejmé, že neuznával Descartovu myšlienku o vrodených ideách a to sa snažil vysvetliť a dokázať. Použil na to príklad duševného stavu dieťaťa a divocha, pretože ani u divocha ani u dieťaťa niečo také ako idey, pojmy a princípy, ktoré by mali byť vrodené neexistujú. Podľa Locka je „vedomie človeka ako nepopísaná ľudská tabuľa – tabula rasa“ a samozrejme, že čím človek dospieva a je starší sa táto tabuľa popíše. Tým chcel vyjadriť to, že čo prejde našimi zmyslami v nás ostane a teda žiadne vrodené idey neexistujú, čiže človek získava predstavy a myšlienky zo skúsenosti („Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch.“)
Z hľadiska pôvodu rozlišuje dva druhy ideí:
1. Sú získané prostredníctvom vonkajšej skúsenosti - pochádzajú zo styku našich zmyslov s vonkajším svetom – zmyslové vnemy vecí, javov, vlastností
2. Sú získané prostredníctvom vnútornej skúsenosti - pochádzajú z pozorovania našich vnútorných duševných aktov – idey, ktoré sa týkajú našej vášne, vôle apod. Vnútornou skúsenosťou nazýva Locke vnemy, ktoré človek neprijíma z vonkajšieho sveta, ale obracia sa sám k sebe a pozoruje svoju vlastnú činnosť. Vonkajšie a vnútorné skúsenosti môžu pôsobiť aj zároveň.

Tak je tomu v prípade pociťovania rozkoše a bolesti.
Z hľadiska zložitosti rozdeľuje idey na dve hlavné skupiny:
1. Jednoduché idey – najjednoduchšie elementy, základné dáta nášho vedomia
Pocity a vnemy získané zmyslovou skúsenosťou.
2. Zložené idey
Vznikajú v procese aktivity nášho vedomia, ktorá spočíva najmä v združovaní ideí podľa podobnosti, priestorovej či časovej priľahlosti, ako aj v abstrakcii, pri ktorej zložená idea vzniká na základe spoločného znaku viacerých ideí. Zložené idey vznikajú v dôsledku kombinačných aktivít nášho rozumu, pričom rozum k obsahu pôvodných ideí nič nepridáva. Rozum len usporadúva a zovšeobecňuje pôvodný empirický materiál do podoby pojmov.
Locke rozlišuje tri druhy zložených ideí:
· Módy –počet, priestor, trvanie atď.
· Substancia – boh, duch, teleso
· Vzťahy – pojmové dvojice - identita a rôznosť, príčina a účinok, priestor a čas
Locke skúma aj problém, do akej miery obsah našich ideí verne odráža vlastnosti, kvality vonkajšieho sveta a nakoľko je závislý od vlastností nášho vedomia. Locke rozdeľuje kvality na primárne a sekundárne. Primárne sú také kvality, ktoré sú adekvátnym odrazom vonkajšieho sveta v našom vedomí. Teleso ich má stále, aj vo chvíli keď ho práve nevnímame (napr. tvar, hmotnosť, objem telies). Sekundárne kvality nevyjadrujú objektívny stav vecí, ale sú výsledkom schopnosti našich zmyslov vnímať ich. Sekundárne kvality vznikajú až v procese vnímania. Medzi ne patria farba, chuť, vôňa, teplota, také kvality, ktoré nie sú pre teleso stále.
Locke okrem zmyslového poznania, ktoré považuje za základné uznáva aj iné formy poznania:
· Intuitívne – bezprostredne poznávame vzťah medzi dvoma ideami
· Demonštratívne – poznatok získavame tak, že ho vyvodzujeme z iných poznatkov (uplatňujeme najmä v matematike)
Locke sa zaoberal aj problematikou prenášania ideí prostredníctvom slov. Slová zastupujú idey, a preto je slovo schopné vyvolať v mysli počúvajúceho podobnú ideu, ako sa nachádza v mysli hovoriaceho. Idea teda tvorí význam slova. Avšak slová, za ktorými nie je žiadna idea, ktoré vyjadrujú čosi všeobecné, nezodpovedajú ničomu v skutočnosti, sú prázdne.
S teóriou poznania úzko súvisia jeho sociálno- politické názory. Skúsenosť spája s indivíduom a to sa prejavuje v sociálnej politike, kde uznáva suverenitu ľudského indivídua. Sociálno - politické práce: LISTY O TOLERANCII; DVE ROZPRAVY O VLÁDE. V týchto dielach sa objavujú princípy novovekého liberalizmu a chápanie demokratického usporiadania spoločnosti. Presadzoval požiadavku náboženskej znášanlivosti medzi občanmi ako aj v postoji štátu k náboženstvám - cirkviam. Štát nemá zasahovať do cirkevných vecí a cirkev nesmie vnucovať občanom tú, či onú vieru. V naboženských otázkach bol deista - pripúšťa ideu Boha, ale nespája ju so žiadnym konkrétnym náboženským vierovyznaním. Deizmus uznáva Boha ako stvoriteľa a prvého hýbateľa sveta.

Boh dal svetu zákony, ale ďalej doň nezasahuje.
Princíp tolerancie rozširuje aj na ďalšie oblasti občianskeho spolužitia.
V diele Dve rozpravy o vláde rozoberá svoje politologické predstavy o usporiadaní spoločnosti. Kedysi mali ľudia rovnaké práva a rovnaké povinnosti, ktoré neboli ničím obmedzené. Ľudia ich však neboli schopní dodržiavať, a preto vznikla spoločenská dohoda, zmluva. Časť svojich práv a povinností museli ľudia obetovať v prospech celku. Ľudia sa vzájomnou spoluprácou snažia rozvinúť prirodzené práva každého občana. Panovník, ktorý tieto práva poruší stráca oprávnenie vládnuť. Zároveň ak je ľud nespokojný s vládou panovníka, má povinnosť ho odvolať.
Locke ako formu vlády uznával konštitučnú monarchiu. Aby predišiel zneužívaniu moci, vypracoval model jej rozdelenia na tri zložky: zákonodarnú, výkonnú a tzv. federatívnu (neskôr sa spresnila ako súdna). Moci by mali navzájom súvisieť, ale nemali by sa ovplyvňovať. Model trojdelenia štátnej moci sa s niekoľkými úpravami realizuje do dnes v ústavách väčšiny moderných demokracií.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk