John Locke (August 29, 1632 - Október 28, 1704) bol študent Oxfordskej Univerzity, medicínsky výskumník a doktor, politický agent, ekonóm a idealista za revolučné hnutie, tak isto ako aj úžasný filozof na prelome 17. a 18. storočia, a zakladateľ systematickej teórie poznania. Bol jedným so zakladateľov empirizmu, spolu s David Humom a George Berklym. Zaoberal sa hospodárskymi otázkami, otázkami štátu a práva, no najväčšiu pozornosť sústredil na ľudské poznávanie.
Matka Johna Locka zomrela keď bol ešte dieťa. Jeho otec, vidiecky právnik a kapitán v armáde počas občianskej vojny, zomrel o niečo neskôr. Vyrastal v puritánskom anglickom prostredí; mal hlboký zmysel pre povinnosť. Zlom v jeho živote spôsobilo zoznámenie s grófom Shaftesburym (dôležitá politická postava na dvore Karola II.), pracoval pre grófa pričom sám vstúpil do politiky. Vďaka jeho liberálnym a demokratickým myšlienkam sa stal známy a hlásaný po celej Európe aj Amerike. Locke zomrel 28. októbra 1707 a bol pochovaný pri kostolíku v High Laver.
Locke nadviazal na empirizmus Francisa Bacona. Keďže Bacon tvrdil, že ľudské poznanie pochádza zo skúsenosti, Locke dodal, že skúsenosť pramení z pocitov. Tvrdil, že poznávanie sa začína pôsobením vonkajšieho sveta na zmyslové orgány. To podmieňuje vznik pocitov a vnemov - prvý, základný stupeň poznania. Locke takisto uznáva vnútorný zdroj poznania - duchovnú činnosť človeka, našu dušu. Z týchto zdrojov (vonkajších i z toho vnútorného) pochádzajú všetky idey, ktoré Locke v prvom prípade chápe ako zmyslové obrazy vecí a v druhom prípade ako obrazy činností ľudskej duše, pričom náš rozum vytvára z jednoduchých ideí idey zložité. Pôsobenie vonkajšieho sveta na zmysly v nás vyvoláva adekvátne a neadekvátne pocity - idey. Idey ako rozpriestranenosť, pohyb, rozmer, forma, hmotnosť, pevnosť, tvar a pokoj sú adekvátne pocity (objektívne informácie). Sú to aj takzvané prvotné (primárne) kvality. Jednoduché idey neobsahujú v sebe nič okrem jednoduchého vnemu (vnímame tvar, vôňu niečoho), prijímanie je pasívne. Zložené idey sú vytvárané aktívne. Jednoduché idey sú kombinované pomocou rozumu, avšak rozum k ich obsahu nič nepridáva, len druhotné kvality - farba, vôňa, chuť, zvuk a svetlo sú neadekvátne, nespočívajú vo veciach samotných ale vznikajú v procese vnímania, teda majú subjektívny charakter, ich dôveryhodnosť tým klesá.
Locke stavia svoju teóriu poznania na troch princípoch. Po prvé - idey, pojmy, ktoré by boli dané vždy, všade a všetkým neexistujú. Teda neexistujú vrodené idey, celý obsah vedomia pochádza zo skúsenosti. Po druhé - pri narodení človeka je ľudská duša čistá doska (tabula rasa), celý obsah intelektu vzniká zo skúsenosti, ktoré počas života zapĺňajú túto tabulu. Prejavuje sa to tým, že vidíme, cítime, počujeme atď. Po tretie - v ľudskom intelekte nie je nič, čo by predtým nebolo v pocitoch. „Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch." Locke sa sústredil predovšetkým na skúmanie pôvodu istoty a poznania a bol prvý, ktorý ho vymedzil ako predmet skúmania filozofie. Zaslúžil sa o vznik teórie poznania ako novej oblasti filozofie. Locke vyvracia existenciu vrodených ideí a kritizuje racionalizmus René Descarta.
Hlavným dielom Johna Locka je Rozprava o ľudskom rozume, pričom v ňom odpovedá na dve základné otázky: 1. Ako sa predstavy a pojmy dostávajú do vedomia človeka?
2. Môžeme sa spoľahnúť na to, čo nám hovoria zmysly?
(* Výňatok z Lockovej práce Rozprava o ľudskom rozume, kde obhajuje svoju teóriu o tom, že v „Mysli niet vrodených princípov") [1]
Čo sa týka otázky Boha, Locke bol deista, verí v existenciu Boha, ale svoju vieru nespája s konkrétnym náboženstvom. Boh stvoril svet, ale viac už doň nezasahuje. Locke zároveň presadzoval požiadavku náboženskej znášanlivosti.
Locke viedol takisto aj sociálnu filozofiu, pričom viacerými liberálnymi myšlienkami predbehol svoju dobu, a prišiel s myšlienkou rozdelenia štátnej moci. Zdôraznil, že zákonodarná a výkonná moc nemôžu byť sústredené v rukách jedného človeka, aby sa predišlo tyranii a vytvorili sa tak predpoklady pre demokratický systém štátu. Zástupcovia občanov majú zákony prijímať a panovník (alebo vláda) ich majú zavádzať do praxe. Za správne pracujúci systém pokladal 3-zložkovú štátnu moc: 1. zákonodarná
2. výkonná (vojenská a súdna)
3. federatívna (vyhlasuje vojnu, mier, riadi zahraničné veci)
Lockovým najznámejším dielom z oblasti politickej filozofie sú Dve pojednania o vláde, ktoré prvýkrát vyšli v roku 1690. Locke v tej dobe prišiel s revolučnými myšlienkami o slobode človeka v spoločnosti a jeho zodpovednosti a funkcii. Druhé pojednanie o vláde je výkladom Lockových názorov na človeka a štát. Predmetom štúdia tu nie je biblický text, ale jednotlivec a občianska spoločnosť. John Locke vychádza z vymedzenia prirodzeného stavu, charakterizuje zmluvu v spoločnosti o usporiadaní vzťahov z nej vytvárajúcu spoločnosť a dospieva k úvahám o najlepšom usporiadaní politických vzťahov.
Práca ma 19 kapitol: O politickej moci, O stave prirodzenom, O stave vojnovom, O otroctve, O vlastníctve, O moci otcovskej, O politickej, čiže občianskej spoločnosti, O počiatku politických spoločností, O účeloch politickej spoločnosti a vlády, O štátnych formách, O rozsahu zákonodarnej moci, O zákonodarnej, výkonnej a federatívnej moci štátu, O podriadení štátnych mocí, O prerogatíve, O otcovskej, politickej a despotickej moci, O výboji, O uchvátení, O tyranii a O zániku vlády.[2]
John Locke bol zástancom prirodzeného práva. Tvrdil, že človeku, ako ľudskej bytosti, prináležia určité základné ľudské práva, ako je právo na slobodu, právo na ochranu majetku či právo na život. Pritom bránil názorovú slobodu a toleranciu. Vyslovil sa o potrebe zrovnoprávnenia pohlaví; tvrdil, že nadradenosť mužov nad ženami je výmyslom ľudí, preto sami ľudia musia tento nezmysel zlikvidovať.[3]
[1] Malá antológia z diel filozofov I: ROZPRAVA O ĽUDSKOM ROZUME
[2] Locke, John: DRUHÉ POJEDNÁNÍ O VLÁDĚ, Nakladatelství Svoboda, Praha, 1992
[3] Nová maturita: NÁUKA O SPOLOČNOSTI, Vydavateľstvo Príroda (2005)
