Európska komisia

Komisia je politicky nezávislá inštitúcia, ktorá reprezentuje a presadzuje záujmy EÚ ako celku. Predstavuje "hnaciu silu" inštitucionálneho systému EÚ - navrhuje právne predpisy, politiku a programy činnosti a zodpovedá za implementáciu rozhodnutí parlamentu a Rady.

Európska komisia bola zriadená na základe zakladajúcich zmlúv EÚ. Má 27 členov – komisárov vrátane predsedu EK. Každých päť rokov do šiestich mesiacov od volieb do Európskeho parlamentu sa vymenuje nová komisia.

Vlády členských štátov sa spolu dohodnú, koho vymenujú za nového predsedu komisie. Nastávajúci predseda Komisie v rokovaniach s vládami členských štátov vyberie ďalších 26 členov Komisie. Parlament potom uskutoční pohovor so všetkými 27 členmi a vydá stanovisko. Ak je nová Komisia schválená, môže oficiálne začať prácu od nasledujúceho januára. Funkčné obdobie súčasnej Európskej komisie sa začalo 22. novembra 2004. Jej prezidentom je José Manuel Barroso (Portugalsko).
Komisia sa zodpovedá Európskemu parlamentu, ktorý má právomoc rozpustiť ju prijatím návrhu na vyslovenie nedôvery. Komisia sa zúčastňuje na všetkých zasadaniach EP, kde musí vysvetliť a zdôvodniť svoju politiku. Taktiež pravidelne odpovedá na písomné a ústne otázky poslancov Európskeho parlamentu.
Sídlom komisie je Brusel. Má však aj úrady v Luxemburgu, zastúpenia vo všetkých štátoch EÚ a delegácie v mnohých hlavných mestách celého sveta.

Európska komisia má štyri hlavné úlohy:

a) Navrhovať zákonné normy Parlamentu a Rade
b) Riadiť a implementovať politiku a rozpočet EÚ
c) Presadzovať dodržiavanie európskych zákonov (spolu so Súdnym dvorom),
d) Zastupovať Európsku úniu na medzinárodnej scéne, napríklad na rokovaniach o dohodách medzi EÚ a inými štátmi

Úlohou predsedu EK je rozhodnúť, ktorý komisár bude zodpovedať za akú oblasť politiky, a prerozdeľovať túto zodpovednosť (ak je to nevyhnutné) počas funkčného obdobia EK. Predseda - so súhlasom Komisie - je tiež oprávnený požiadať komisára o rezignáciu.

Tím 27 komisárov (známy aj ako kolégium) sa stretáva raz týždenne, zvyčajne v stredu v Bruseli. Každý bod programu predkladá komisár zodpovedný za príslušnú oblasť politiky a kolégium prijíma kolektívne rozhodnutie o ňom.

Pracovníci Komisie sú organizovaní do 36 odborov, ktoré sú známe ako Generálne riaditeľstvá - DG (Directorates-General) a Služby (napr. Odbor právnych služieb.)
Každé generálne riaditeľstvo (DG) zodpovedá za konkrétnu oblasť politiky. Na jeho čele je generálny riaditeľ, ktorý sa zodpovedá jednému z komisárov.

Sú to DG, ktoré v skutočnosti navrhujú a vypracúvajú legislatívne návrhy Komisie, ale tieto návrhy sa stávajú oficiálne, až keď ich "prijme" kolégium na svojom týždennom zasadaní.

Navrhovaná legislatíva sa potom prerokuje so všetkými príslušnými odbormi Komisie a v prípade potreby sa zmení a doplní. Potom ju skontroluje odbor právnych služieb a poradné zbory komisárov (osobní politickí poradcovia).

Keď je návrh úplne pripravený, generálny tajomník ho zaradí do programu nasledujúceho zasadania EK. Ak sa dosiahne dohoda, kolégium "prijme" návrh a dokument sa zašle Rade a Európskemu parlamentu na posúdenie.

Ak komisári nedosiahnu dohodu, predseda ich požiada, aby o nej hlasovali. Ak 11 alebo viac členov súhlasí, návrh sa prijme. Potom bude mať bezpodmienečnú podporu všetkých členov Komisie.

Zloženie Európskej komisie:

Európsky parlament schválil 18. novembra 2004 Európsku komisiu na čele s Josém Manuelom Barrosom. EK odsúhlasilo 449 poslancov. Proti sa vyslovilo 149 a hlasovania sa zdržalo 82. Komisiu podporila väčšina poslancov troch najsilnejších politických skupín v EP ľudovcov, socialistov a liberálov, proti hlasovali zelení, komunisti, časť euroskeptikov a nezávislých.

Rada Európskej únie

Rada Európskej únie je najvyšším právnym a rozhodovacím orgánom EÚ. Rada EÚ je vlastne hlavným strediskom politického rozhodovania EÚ. Skladá sa zo zástupcov vlád 27 členských štátov, vrátane Slovenskej republiky. Rada koordinuje presadzovanie záujmov a cieľov EÚ medzi jednotlivými štátmi. Ďalej zodpovedá rada za spoluprácu vlád členských štátov EÚ v oblasti zahraničnej i vnútornej politiky, najmä pri právnej spolupráci v otázkach poskytovania azylu, kriminality, drogovej problematiky, boja proti terorizmu atď. Jednotliví ministri sa usilujú nájsť spoločnú dohodu o návrhoch Európskej komisie v spleti rozličných národných záujmov členských krajín a dosiahnuť kompromis prijateľný pre všetky členské krajiny. Kompromis však nemusí byť prijateľný pre všetky členské krajiny, preto Rada väčšinou nerozhoduje konsenzom.

Rada Európskej únie prijíma legislatívu alebo právne akty EÚ vo väčšine prípadov spoločne s Európskym parlamentom. Táto inštitúcia sa často označuje ako Rada ministrov. Sídlo Rady Európskej únie v Bruseli, budova Justusa Lipsiusa.

Rada EÚ vykonáva svoju činnosť na 3 úrovniach:

• na úrovni pracovných skupín (skupina odborníkov z jednotlivých štátov)
• na úrovni výboru stálych zástupcov (výbor veľvyslancov)
• na úrovni rady (stretnutia ministrov jednotlivých štátov)

Rada EÚ prijíma legislatívne opatrenia štvorakého druhu:

• nariadenia so všeobecnou platnosťou, ktoré sú pre adresátov záväzné. Právnu účinnosť majú i pre členskú štáty.
• direktívy (smernice) sú záväzné pre členské štáty, ktoré však rozhodujú o spôsobe ich realizácie samostatne.
• rozhodnutia sú reakciou na konkrétne prípady.
• odporúčania (memorandá) nemajú záväzný len odporúčací charakter.

Predsedníctvo v Rade EÚ určuje formu a problematiku práce rady. Hlavnou úlohou predsedajúceho štátu je organizovanie a vedenie zasadnutí rady, vypracovanie kompromisov na riešenú problematiku. Predsedníctvo v Rade EÚ sa vykonáva v presne určenom poradí na čas 6 mesiacov (od januára do júna a od júla do decembra).

Akty Rady EÚ majú teda podobu nariadení, smerníc, rozhodnutí, spoločných akcií alebo spoločných postojov, doporučení či stanovísk. Rada EÚ môže navyše prijímať závery, vyhlásenia a uznesenia. Pokiaľ Rada EÚ koná ako zákonodarca, jej návrhy v princípe podáva Európska komisia. Rada EÚ ich posudzuje a môže ich pred ich definitívnym prijatím upravovať.

Európsky parlament sa aktívne zúčastňuje na tomto legislatívnom procese. Právne predpisy Spoločenstva sú v širokom spektre otázok prijímané spoločne Európskym parlamentom a Radou EÚ v procese spolurozhodovania.

Počet hlasov každého členského štátu stanovujú zmluvy. Zmluvy ďalej vymedzujú prípady, v ktorých je pri hlasovaní požadovaná prostá väčšina, kvalifikovaná väčšina alebo jednomyseľnosť. Od 1. januára 2007 platí nové rozdelenie váhy hlasov. Počet hlasov priznaných jednotlivým štátom sa zmenil. Slovenská republika v nej disponuje siedmimi hlasmi.

Počty hlasov jednotlivých štátov po rozšírení EÚ 1. 1. 2007:

Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko: 29
Španielsko, Poľsko: 27
Rumunsko: 14
Holandsko: 13
Belgicko, Česká republika, Grécko, Maďarsko, Portugalsko: 12
Bulharsko, Rakúsko, Švédsko: 10
Dánsko, Fínsko, Írsko, Litva, Slovensko: 7
Cyprus, Estónsko, Lotyšsko, Luxembursko, Slovinsko: 4
Malta: 3
Celkom: 345 hlasov

• Od 1. januára 2007 teda platí, že za kvalifikovanú väčšinu sa považuje 255 hlasov v prospech návrhu. Veľké štáty teda nemôžu prehlasovať nových, čo bude pre nové členské štáty vrátane Slovenska výhodou. Kvalifikovaná väčšina je dosiahnutá v prípade splnenia divoch nasledujúcich podmienok:

a) keď je získaný súhlas väčšiny členských štátov ( v niektorých prípadoch dvojtretinová väčšina)
b) keď sa v prospech návrhu vysloví aspoň 255 hlasov, teda 73, 9 percenta z celkového počtu (zhruba rovnaký podiel ako v predchádzajúcom systéme).

Ratifikáciou Zmluvy z Nice sa v 30 článkoch zmluvy nahradí princíp jednomyseľného výsledku hlasovania rozhodnutím kvalifikovanou väčšinou.

V prípade politík spoločenstva stanovuje Zmluva z Nice asi desiatku ustanovení, v ktorých je možné prijímať rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou v celej oblasti pokrytej predpisom alebo prinajmenšom v jednej jeho časti. Platí to napr. pre rozhodnutia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach. V zásade môže rada aj teraz kvalifikovanou väčšinou prijímať rozhodnutia v oblasti obchodných dohôd, ktorých obsahom sú služby alebo práva duševného vlastníctva.

2004: Írsko / Holandsko
2005: Luxembursko / Veľká Británia
2006: Rakúsko / Fínsko
Od 1. januára 2007 platí nové rozhodnutie Rady EÚ o poradí predsedníckych krajín v Rade
2007: Nemecko / Portugalsko
2008: Slovinsko / Francúzsko
2009: Česká republika / Švédsko
2010: Španielsko / Belgicko
2011: Maďarsko / Poľsko
2012: Dánsko / Cyprus
2013: Írsko / Litva
2014: Grécko / Taliansko
2015: Lotyšsko / Luxembursko
2016: Holandsko / Slovenská republika
2017: Malta / Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska
2018: Estónsko / Bulharsko
2019: Rakúsko / Rumunsko
2020: Fínsko