Základný zákon štátu majúci najvyššiu právnu silu, osobitne predpísanú formu prijatia a komplexný obsah upravujúci najdôležitejšie spoločenské vzťahy vrátene štruktúry štátnych, súdnych a samosprávnych orgánov a orgánov ochrany ústavnosti a ich vzájomných vzťahov, taktiež základných práv a slobôd občanov, a ako právny a politický dokument vytvára ústavnoprávnu základňu pre legislatívnu činnosť a tvorbu ďalších právnych noriem, ako i pre inštitucionálne a demokratické riadenie štátu a spoločnosti.

ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY (schválenie, platnosť, účinnosť)

Ústava Slovenskej republiky bola schválená 1.septembra 1992 Slovenskou národnou radou a podpísaná predsedom Slovenskej národnej rady a predsedom vlády Slovenskej republiky dňa 3. septembra 1992 na Bratislavskom hrade. Ústava nadobudla účinnosť dňom vyhlásenia 1. októbra 1992, keď bola vyhlásená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, okrem niektorých článkov priamo citovaných v čl. 156 ústavy.

V plnom rozsahu nadobudla účinnosť 1. januára 1993, keď ňou a v súčinnosti s ústavným zákonom FZ ČSFR č.542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa konštituovala Slovenská republika ako samostatná, suverénna a demokratická republika. Druhým nástupníckym štátom je Česká republika. Ihneď v prvý deň konštituovania, 1.januára 1993, existenciu Slovenskej republiky uznalo 91 štátov a dodnes okolo 128 štátov sveta. Ku koncu prvého roka vlastnej plnohodnotnej štátnosti nadviazala Slovenská republika diplomatické styky so 107 krajinami sveta a dnes ich už má s vyše 131 krajinami. V súčasnosti má vo svete 58 veľvyslanectiev, 6 stálych misií a 5 generálnych konzulátov.

ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY (jej štruktúra)

Ústava slovenskej republiky sa skladá z dvoch častí – Preambuly a deviatich hláv, ktoré tvoria druhú časť rozdelenú na jednotlivé oddiely a celkove 156 článkov. Štruktúra Ústavy Slovenskej republiky je nasledujúca: Preambula, Základné ustanovenia , Základné práva a slobody, Hospodárstvo Slovenskej republiky a Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, Územná samospráva, Zákonodarná moc, Výkonná moc, Súdna moc, Prokuratúra Slovenskej republiky, Prechodné a záverečné ustanovenia.

ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY (demokratické princípy)

Jedným z princípov, na ktorých je Ústava Slovenskej republiky založená, je princíp medzinárodnoprávne uznávaného neodňateľného prirodzeného práva národov na sebaurčenie.

Preto už v Preambule ústavy sa zdôrazňuje pri konštituovaní Slovenskej republiky prirodzené právo národov na sebaurčenie a rešpektovanie suverenity národa a jeho práva utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného života. Ide o princíp, ktorý sa uplatňuje od čias dvíhania národného povedomia a konštituovania štátov na národnom princípe v prevažnej časti Európy. Tento národný princíp v ÚSR, akcentovaný pri konštituovaní Slovenskej republiky, je vzhľadom na potrebu spolužitia s národnostnými menšinami a etnickými skupinami žijúcimi na území Slovenskej republiky doplnený občianskym princípom tak, aby i príslušníci národnostných menšín a etnických skupín mali a cítili spolupatričnosť k Slovenskej republike a zodpovednosť za uplatňovanie demokratickej formy vlády a záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúrny a hospodárskej prosperity. V určitej podobe sa objavuje už v Preambule a premieta sa do mnohých konkrétnych ustanovení Ústavy Slovenskej republiky. Tento občiansky princíp sa podstatným spôsobom akcentoval najmä po novembri 1989 a osobitne v štátno-právnych diskusiách, či už v súvislosti s tendenciou zachovať spoločný štát Slovákov a Čechov, alebo v súvislosti s diskusiou o základných občianskych právach a slobodách, medzi ktoré nesporne patria aj práva národnostných menšín a etnických skupín.

Diskusia o takýchto princípoch sa obzvlášť ostro vyhranila medzi stúpencami zachovania spoločného Česko-Slovenska a národno-emancipačne orientovanými slovenskými skupinami. Neraz to komplikovali z českej strany požiadavky z Moravy, smerujúce k uznaniu samostatnej moravskej národnosti, alebo Moravy ako osobitného členského štátu česko-slovenskej federácie. V kontexte týchto sporov sa nakoniec ukazovali nielen rozkol medzi Čechmi a Slovákmi, ale aj existencia rozdielnosti medzi českými a moravskými krajmi. – Určitou vzájomnou kombináciou národného a občianskeho princípu je princíp rovnoprávnosti národa a národnostných menšín a etnických skupín. Dokonca možno povedať, že príslušníci národnostných menšín a etnických skupín so zvýhodnení oproti štátotvornému národu, lebo nikde nie ani len zmienka o zárukách všestranného rozvoja štátotvorného národa, ale podľa čl. 34 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ,,občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj“. Ďalším princípom , ktorý sa nielen deklaruje v článku Ústavy Slovenskej republiky, ale premieta sa do mnohých ďalších ustanovení, je princíp – právneho štátu. Na jednej strane vyjadruje požiadavku, aby vláda bola vládou práva a nie vládou ľudí, na druhej strane však tiež vyjadruje, že ,,nie moc vytvára právo, ale právo vymedzuje hranice moci“.

Prv sa vyskytovali i názory, že prirodzené právo stojí nad právom, ktoré tvorí štát, a to bez ohľadu na to, či formou všeobecne záväzných právnych aktov, alebo individuálnych právnych aktov. V súčasnosti, podľa Eduarda Bárányho, možno charakterizovať v zjednodušenej podobe právny štát ako bezvýnimočné panstvo zákona, ktorý zaväzuje všetky štátne orgány, teda i zákonodarný zbor, a musí teda ísť, v každom prípade, o zákonnosť realizácie všetkej štátnej moci. V konečnom dôsledku totiž, tak ako je každý človek subjektom práva, rovnako i štátny orgán je subjektom práva. Z naznačeného vyplýva, že ak štát má byť právnym štátom, tak ,,štát musí byť presne definovaný prostredníctvom práva, v právnom poriadku musia byť obsiahnuté mnohé garancie proti porušeniu práv, rozsah, prostriedky a medze jeho aktivity, takisto aj sféra slobody občanov“. Možno povedať, že uvedené požiadavky na charakteristiku právneho štátu Ústava Slovenskej republiky spĺňa.

Ústava Slovenskej republiky zakotvuje princíp suverenity ľudu, a to tak že v čl.2 ods.1 sa fixuje :,,Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo“. Princíp suverenity ľudu je nepriamo zakotvený i v piatej hlave Ústavy Slovenskej republiky, ktorá upravuje postavenie, pôsobnosť, štruktúru a organizačné formy činnosti národnej rady Slovenskej republiky a jej orgánov, ako aj postavenie práva a povinnosti poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky zakotvuje Národnú radu SR ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky. Národná rada je vlastne najvyšším orgánom štátnej moci, najvyšším zastupiteľským orgánom Slovenskej republiky a taktiež najvyšším orgánom reprezentujúcim suverenitu ľudu.

V Ústave Slovenskej republiky je zakotvený princíp suverenity štátu Slovenskej republiky takto: ,, Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné“. ,,Hranice Slovenskej republiky sa môžu meniť len ústavným zákonom“. Ekonomický základ suverenity slovenskej republiky je zakotvený v čl. 4 Ústavy SR, v ktorom sa hovorí, že: ,,Nerastné bohatstvo, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Ekonomický základ suverenity štátu – Slovenskej republiky – dotvára tretia hlava Ústavy SR pod názvom Hospodárstvo SR. V tejto hlave sa zakotvuje, že. Hospodárstvo SR sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Slovenská republika je colným územím. Zriaďuje emisnú banku, chráni a podporuje hospodársku súťaž. Finančné hospodárenie sa spravuje jej štátnym rozpočtom, ktorý sa prijíma zákonom. Dane a poplatky sú štátne a miestne a možno ich ukladať len zákonom. Suverenita štátu SR obsahuje i politické aspekty, resp. atribúty.

Ďalšími politickými aspektmi suverenity štátu – SR sú ústavný inštitút štátneho občianstva SR a inštitút štátneho jazyka. Ústava Slovenskej republiky zakotvuje, že.,, Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo slovenskej republiky proti jeho vôli.“ Štátnym jazykom v Slovenskej republike podľa čl. 6 je slovenský jazyk a používanie iných jazykov než štátneho v úradnom styku ustanoví zákon. Okrem uvedených politických znakov suverenita štátu obsahuje i vonkajšie znaky, ktoré sú taktiež zakotvené v Ústave SR. Ide o štátne symboly SR. Sú to štátna hymna, štátny znak, štátna vlajka a štátna pečať. K vonkajším znakom suverenity štátu je SR môžeme zaradiť i štandardu prezidenta republiky a hlavné mesto SR, ktorým je Bratislava.

Ústavné zakotvenie a existencia ďalších najvyšších orgánov štátu SR, ako sú vláda SR, ministerstvá a iné najvyššie orgány štátnej správy, Ústavný súd, ako aj sústava súdov na čele s najvyšším súdom SR a sústava prokuratúr na čele s Generálnou prokuratúrou SR a tiež i miestne orgány samosprávy a štátnej správy v tom najširšom slova zmysle tvoria, resp. dotvárajú ďalšie politické znaky suverenity štátu SR. Jedným zo základných princípov Ústavy SR je i princíp zvrchovanosti občanov, od ktorých pochádza štátna moc. Ide o prejav prirodzeno-právnej teórie a teórie zmluvného vzniku štátu, ktorému občania postúpili istú časť svojich práv v záujme zachovania mieru v spoločnosti. Ústava SR je založená i na princípe trojdelenia štátnej moci, ktorá štátnu moc delí na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu. Ide tu o vzájomné vzťahy najvyšších štátnych orgánov SR, a to Národnú radu, vládu a prezidenta republiky. Ústava SR zakotvuje i princíp zvrchovanosti zákona, ktorý musí byť v súlade s Ústavou SR. Ide vlastne o princíp legality.

Ústava SR pri zakotvení práv a slobôd občanov akcentuje významnú skutočnosť, že výkon práv a slobôd jedným občanom nesmie byť na ujmu práv a slobôd iným občanov. Ústava SR vychádza z princípu nedotknuteľnosti a univerzálnosti charakteru prirodzených ľudských práv, teda z toho, že tieto práva nie sú nanútené štátom. V zmysle ústavnej úpravy sféra slobody človeka je prvotná. Štátna moc môže zasahovať do slobody človeka len vtedy, ak je na to zmocnená zákonom. Ústava SR zakotvuje rozsiahly katalóg práv a slobôd občanov. Ide o základné ľudské práva a slobody, politické práva, práva národnostných menšín a etnických skupín, hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva, právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu. Práva, ktoré sú zakotvené v ústavách, nazývajú sa základné alebo ústavné práva a slobody občanov.

Ústavné práva a slobody občanov, ich obsah, rozsah a realizácia, resp. ich uplatňovanie v spoločensko-politickej praxi je rozhodujúcim kritériom stupňa demokratickosti či nedemokratickosti toho-ktorého štátu. Ústava SR presne zakotvuje podmienky, za ktorých je možné obmedziť základné práva a slobody občana. Obmedzenia sú možné len na základe zákona a nie na základe právnych noriem nižšej právnej sily. Obmedzenie práv a slobôd občanov musí byť v súlade s Ústavou SR. Treba zdôrazniť, že v oblasti ľudských práv a základných slobôd v Ústave SR sa uplatňuje princíp priority medzinárodnoprávnych noriem zakotvených v medzinárodných zmluvách zaväzujúcich a vyhlásených na území Slovenskej republiky, čím sa vlastne postavenie občana a jeho právna ochrana v oblasti ľudských práv a základných slobôd internacionalizuje.

V Ústave Slovenskej republiky sú zakotvené aj právne záruky ako prezumpcia neviny, princíp rovnosti a objektívnosti. V súvislosti s realizáciou základných práv a slobôd treba zdôrazniť, že ak by došlo k porušeniu práv a slobôd občana, ten sa môže obrátiť na všeobecný súd o ochranu svojich práv, v prípade, že nepochodí, alebo nie je spokojný s rozhodnutím, môže sa obrátiť na Ústavný súd SR. Ďalej je tu ešte možnosť, obrátiť sa o ochranu občianskych práv a slobôd i na Európsky súd ľudských práv. Medzi demokratické inštitúty zakotvené v Ústave SR ešte patria referendum a územná samospráva. Ústava zakotvila podmienky, za ktorých sa koná referendum a kto ho môže iniciovať ako i vyhlásiť.

Územná samospráva je v Ústave SR zakotvená tak, aby sa mohli v plnej miere uplatniť jej demokratické prvky a prednosti v riadení verejných vecí. Základom územnej samosprávy je obec. Územnú samosprávu tvorí obec a vyšší územný celok. Obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne a správne celky Slovenskej republiky, združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt. Obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.

Ústava SR obsahuje aj recepčnú klauzulu. Ústava SR sa stala základom budovania právneho a demokratického štátu, ako aj základom budovania politického systému a právneho poriadku Slovenskej republiky. Vytvorila i ústavno-právny základ pre možnosť vstupu Slovenskej republiky do medzinárodných európsko-atlantických štruktúr, do Rady Európy a mnohých medzinárodných organizácií. Osobitne treba zdôrazniť, že Ústava Slovenskej republiky potvrdzuje I stanovisko parlamentného zhromaždenia Rady Európy z obdobia prijímania SR do Rady Európy z 11. júna 1993, v ktorom sa okrem iného hovorí: „ Nová ústava , ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1993 utvára z Slovenskej republiky štát, ktorý uznáva vládu zákona a zaručuje ľudské práva a základné slobody“.

Na margo ústavy SR sa taktiež kladne vyjadril i významný právnik – sudca Európskeho súdu pre ľudské práva profesor Pettiti, ktorý v súvislosti so vstúpením Slovenskej republiky do Rady Európy okrem oného povedal: „ Vaša ústava je naozaj dobrá, mal som úlohu študovať a posúdiť ju pred prijatím Slovenskej republiky do Rady Európy“. Ďalej môžeme uviesť vysoko pozitívne hodnotenie Ústavy Slovenskej republiky, ktoré vyjadril prezident Európskej komisie pre ľudské práva prof. Stefan Trechsel, ktorý sa zúčastnil na slávnostnom zhromaždení Matice slovenskej v Diviakoch z príležitosti piateho výročia Ústavy Slovenskej republiky, a ktorý okrem iného na margo Ústavy SR povedal: „ Ústava Slovenskej republiky spĺňa všetky predpoklady demokratickej ústavy a má všetky princípy demokratických a humanistických zásad“.